piatok 26. júna 2020

Okolo Turca

Keď sa vyberiem jazdiť do oblasti kde som pred tým nikdy nebol, tak sa fotoaparát nezastaví. Neinak tomu bolo aj teraz, pri výlete okolo Turca.
Z Dražkoviec, kde som pri ihrisku nechal auto, vybral som sa cez polia a lúky smerom ku zrúcanine hradu Sklabiňa.
Obklopený neskutočnou panorámou Martinských Holí a Veľkej Fatry, dorazil som po chvíli ku Sklabinskému hradu. Teda aspoň tomu, čo z neho ostalo. Tri eurá na vstupe, vychladený Birell do ruky a hrad som mal len pre seba. Obísť ho s bicyklom nebolo úplne najľahšie, ale podarilo sa. 
Po terénnom úvode začína pod hradom nekonečná asfaltová pasáž. Prerušená je len krátkym lúčnym stúpaním do Turčianskeho Jasena.
Na mape to síce vypadá na placku s pár krátkymi kopčekami, v skutočnosti prejazd cez obe Jasená, Dulice, Necpaly a Folkušovú pripomína horskú dráhu. V jednom kuse hore - dole. Jazda úpätím Veľkej Fatry nemôže by iná.
Trasu som plánoval tak, aby som navštívil väčšinu miestnych rozhľadní. Prvá sa mi postavila do cesty medzi Horným Jasenom a Dulicami. 
Pri zjazde na Necpaly zastavujem a fotím kostolík s pozadím masívu Martinských holí. Z fotky možno badať, že sa mi začalo pozvoľna zmrákať. Jazdu v tieni som však uvítal, na slnku začínalo byť neznesiteľné teplo.
Okrem rozhľadní som mal v pláne fotiť aj rôzne kaštiele, ktorých je tu v okolí podľa mapy neúrekom. Na túto činnosť som ale rýchlo zanevrel po tom, čo som videl v Necpaloch. Ošarpané staré budovy, vyrabované, trávou obrastené a celkovo na spadnutie. Zákaz vstupu pre nebezpečenstvo zavalenia. Škoda slov, jedna fotka to vyrieši za mňa. Hneď oproti cez cestu bol ešte jeden, ale bol hádam v ešte žalostnejšom stave a už som nemal tú potrebnú vnútornú silu zastaviť a odfotiť to.
Náladu som si znovu spravil na ďalšej z rozhľadní. Stojí na Brotnici a vypadá úplne rovnako ako tá predošlá. Ako sa neskôr ukáže, všetky miestne rozhľadne majú rovnaký dizajn a zaujímavosťou je aj fakt, že sú všetky tak trochu zbytočné, lebo výhľad je pekný aj zo zeme pod nimi. Ale vždy lepšie aj takéto malé roztomilé rozhľadne s lavicami na odpočinok, ako vôbec nič.
Pôvodne som mal v pláne navštíviť hrad Blatnica od ktorého som mal zísť po žltej turistickej značky priamo do Gaderskej doliny, túto z časti prejsť a otočiť to na mieste zvanom Čertova brána. Ku hradu som sa však cez zarastenú lúku nedostal. Tráva vyše kolien dávala tušiť prítomnosť kliešťov a to som riskovať nechcel. Dostal som sa na vzdialenosť asi 400 metrov od hradu, otočil to a pokračoval do Blatnice. Gaderská dolina dnes nebude. 
Z Blatnice som pokračoval ďalej na Príbovce a Valču. Cesta sa zvíjala pomedzi nekonečné lány plné divých makov.  
Vo Valči začalo ďalšie z mnohých stúpaní. Tanková cesta (názov v mape) v tomto prípade predstavovala kvalitnú asfaltku na rozdiel od môjho očakávania prašnej lesnej cesty. Tak či onak, priviedla ma do podhoria Lučanskej Malej Fatry.
Jazda po nezvykle hladkej panelovke od rozhľadne ku rozhľadni ubehla rýchlo. Výhľady boli tentokrát na mesto Martin, Martinské hole a hlavne na Veľkú Fatru aj s dedinkami, cez ktoré som prechádzal pred chvíľou.
Po nekonečnej asfaltovej a panelovej pasáži nastal čas znovu na trochu terénu. Krátky zjazd do Turčianskeho Petra bol viac než príjemným spestrením. Pekné výhľady, pevná hlinená podložka; tak toto môžem.
V Košťanoch mi trvalo hádam aj 5 minút kým som prešiel cez hlavný ťah. Katastrofa. Našťastie hneď za cestou som znovu nabehol na poľnú cestu a ruchy civilizácie nechal nadobro za sebou.
Mojou poslednou zastávkou na celodennom výlete bolo Múzeum slovenskej dediny. Tradičný prírodný skanzen plný dreveníc i murovaných stavieb zo všetkých kútov Slovenska. Svoje zastúpenie tu majú okrem domáceho Turca aj Kysuce, Orava, či Liptov. 
Pre cyklistu má celý areál jednu významnú chybu. Je v ňom totiž zakázané bicyklovať a nebolo mi ani umožnené bicykel viesť pešo. Absolútny nezmysel, zvlášť keď na celom 15 hektárovom pozemku (!!!) som okrem seba za celý čas návštevy napočítal už len jednu trojčlennú rodinku s kočíkom. Pritom cesty sú tu široké a striedavo hlinené či panelové. Hoci na pokladni boli obe zamestnankyne veľmi milé, v tomto boli neoblomné a tak mi neostávalo nič iné, než sa v tvrdých cyklistických tretrách trmácať od chalúpky ku chalúpke pešo. Urobil som nakoniec celkom slušný okruh, ale fakt nechápem prečo je bicykel taký strašný problém. Fajn bolo aspoň to, že som si ho mohol nechať priamo na pokladni, kde mi ho postrážili.
Spoločnosť mi teda celý čas nerobili ľudia, ale zvieratá. Hlavne mačky. Bolo ich tu minimálne desať. Boli všade. A potom kozy. Pásli sa priamo v centre skanzenu a chvíľu ma dokonca prenasledovali.
Návštevu skanzenu som štýlovo zakončil v miestnej krčme, ktorá akoby z oka vypadala tej vo Vychylovke. Keď som vošiel dnu, mal som pocit že som sa jedným krokom posunul v čase i priestore. Všetko bolo na vlas rovnaké ako v krčme z Korne. Zemiakové gule plnené čučoriedkami a poliate makovou polevou boli kvalitnou bodkou za perfektným výletom do doposiaľ nepoznaného Turca.
Tak zase niekedy ahoj :)

sobota 13. júna 2020

Ten "druhý" Polom

Ďalší príspevok o Polome? Pravda; spomínam ho často (napríklad tu, alebo tu a samozrejme aj tu, no a potom ešte bárskade a furt), ale tentokrát to bude o tom "druhom" Polome. Presnejšie  o vrchole v Malej Fatre naľavo od Váhu. Úplne jednoducho: Nad hradom Strečno. Dosahuje výšky 1010 metrov nad morom a ponúka kvalitné zvážnice ako aj nádherné výhľady.
Po poriadku: Ráno som sa zobudil fakt že zavčasu, ešte hádam ani vtáky nespievali, tak bolo skoro. Vykuknem von a tam +15°C. Aký to nezvyk. Raňajky, káva, všetky tie bežné veci sobotného rána. Na radari SHMU vidím ako nočné prehánky definitívne opustili republiku a hovorím si, dnes by to chcelo niekam ďalej a hlavne vysoko. Plán mi takmer narušila narýchlo sformovaná ranná búrka tiahnuca sa v nevídanej tenkej a akoby narysovanej línii od Dolného Kubína, cez Kysuce až niekam do Rožňova pod Radhoštěm. Aj som si ju z okna cvakol, taká bola fascinujúca.
Zo dva -tri razy zahrmelo v diaľke a keď som vykladal bicykel na strechu, už bola ranná búrka dávno fuč. Lenže kam a prečo práve tam? Toť otázka. Žilinský Polom som si zaradil do tohtoročných cieľov niekedy vo februári, faktom ale je, že sa naň chystám už pekných pár rokov. Dnes je ten správny okamih aj preto že poza hrad Strečno, po novej asfaltovej ceste do sedla Rakytie, plánoval od rána jazdiť kamarát Juraj. Akcia zvaná "Gerlaching" spočíva v tom že cyklista v jednom a tom istom stúpaní jazdí neustále hore -dole, kým nedosiahne 2655 výškových metrov. Pre Juraja to znamenalo osemkrát zas a znova otočiť približne 4500 metrov dlhé stúpanie s priemerným sklonom 8%. Akcia na pol dňa. Ale o tom tiež neskôr. 
Auto nechávam v Gbeľanoch pri kostole a vyrážam smerom k vodnému dielu. Než začnem stúpať, potrebujem nohy trochu pretočiť. Z rána je na cyklotrase okolo pokojnej vodnej hladiny nezvykle pokoj. Pár korčuliarov, sem tam cyklista či bežec, ale žiadne zbesilé kľučkovanie pomedzi nich nehrozí.
Na fotke som zachytil miesto s najhustejšou premávkou tohoto rána. A zhlúkli sme sa tu všetci preto, lebo sme všetci fotili. Rodinku bocianov.
Zvyšok trasy okolo vodného diela prebehol viac než hladko, vzduch nenápadne naberal na teplote, stále však bolo príjemne. Možno aj vďaka vode, ktorá tu nádherne zrkadlila masív Malej Fatry.
Pri známej pizzérii na brehu odbočujem od vody, križujem hlavný ťah na Vrútky a po chvíli sa ocitám v obci Stráňavy. Asfaltka pomedzi domy ma vedie mierne do kopca, do hôr ktoré predo mnou teraz stoja v plnej paráde. Konečne sa povrch pod kolesami začína droliť, kvalita asfaltu s pribudajúcimi výškovými metrami klesá a ja miznem v tieni lesa ďaleko od chalúp. V tieni je to nádhera, ale vždy keď mi na hlavu zahluší slnko, cítim aké dusno dnes bude. Dýcha sa mi horšie a to napriek tomu, že sa nikam neženiem. 
Prvé potôčiky potu nenechávajú na seba dlho čakať. Tu a tam mi z pod helmy niečo vtečie do očí, niečo kvapne na rám bicykla. Otvorí sa na chvíľu výhľad na Žilinu, ale nezastavujem -nefotím, pretože viem že hore to bude úplne iná liga. Od odbočky na Stráňavy po pamätník na vrchole má stúpanie 8,7 km s priemerom 7%. Dôležité je však poznamenať že skutočne "do kopca" sa to začne dvíhať až nad obcou. 
Okrem zvedavého holuba ma hore nikto nečaká, nevíta. Nikto tu nie je, žiaden turista, lesný pracovník, vôbec nik. Cestou som pár peších stretol, ale inak som tu len ja a holub. A aj ten po chvíli mizne niekde nad gigantickým kameňolomom.
Aj keď som sa snažil, žiadna fotka ten pocit byť priamo "tam" nenahradí. Pocit výšky, pocit zdolanej hory, pocit samoty a pokoja. Pocit horúceho vzduchu, neprestajne páliaceho slnka a... A chuti banána, pretože som si konečne doprial dnešnú desiatu.
Obligátne foto a ešte obzrieť pamätník stojaci obďaleč. Nedá mi nenapísať: Každý kopec z ktorého je vidieť Lysá hora, alebo na ňom stojí vysielač, obelisk, či legendárna horská chata; je dobrý kopec. V prípade tohoto Polomu tu máme siluetu Lysej hory a pamätník v tvare obelisku. K tomu ešte socha s urezanými rukami, asi akt vandalstva, inak si to vysvetliť neviem. Akoby toho bolo málo, do záberu mi pri tejto fotke vletí čmeliak. Len škoda že mi fotoaparát nezaostril na neho, bola by to bomba :)
Keď sa spúšťam z vrcholu dole po trochu kamenistej ceste tak si aj tak pripadám ako na diaľnici. Ako rodeného Kysučana, odchovaného na miestnych skalo-kamenistých a blatistých chodníkoch, ma pár kamienkov na trati nemôže prekvapiť. Mám pocit že po takto príjemne hladkom povrchu som už dávno nešiel. Po chvíli zastavujem a fotím geniálny výhľad na Strečno.
Niekde v polovici zjazdu, v sedle Rakytie sa lesná cesta končí a ďalej až do Strečna budem pokračovať po novej asfaltke. Na križovatke ciest tu stojí prístrešok a z pod neho už na mňa kýva Juraj.
Dobre to my cyklisti vieme načasovať. Stretli sme sa na ideálnom mieste. Posedeli sme, prehodili pár slov o jeho dnešnom výkone. Myslím že práve zdolal onen "Gerlaching" a teda ôsme stúpanie. Nekončí však, chce k tomu ešte niečo pridať. V tom stupňujúcom sa teple a dusnu to nebude mať ľahké.
Pri zjazde na parkovisko pod hradom zastavujeme pretože neurobiť takúto fotku by bola chyba. Cesta sa tu krúti v parádnych serpentínach, chvíľu v lese, chvíľu s výhľadom. Dobre tu je. Pod hradom sa lúčime a ja si idem urobiť ešte jednu fotku ku bráne. Znie to bláznivo ale na tunajšom hrade som ešte nikdy nebol, tak som zvedavý.
Dnu som sa nedostal ani teraz, pretože bolo 11:45 a vítala ma ceduľa, že od 12-tej do 13-tej bude dezinfekčná prestávka. Vitajte späť v civilizácii. Ale nevadí, aspoň o dôvod viac vrátiť sa sem hoci aj ako peší turista.
Najveselšiu historku mám nakoniec z lávky ponad Váh. Uprostred mostíka pre peších zastavujem a fotím hrad. Z jedného konca ku mne zrazu beží dievčatko, možno päťročné a kričí z plnahrdla: "Tatí, tatí!!" Obzriem sa; vôkol mňa však ni noha. Drobec beží priamo na mňa aby sa mi vrhol do náruče. Kúsok odo mňa však brzdí, zastavuje. Hľadí na mňa neisto. Obracia zraky k matke a svojou otázkou ma rozosmieva: "Mamí, je to tata, alebo není tata?!" Nu a mamina ma posiela priamo do výbuchu smiechu, pretože keď ma zmerčí od hlavy k päte bystrým zrakom, vyriekne osudové: "Vypadá ako tata, ale nie je to tata!" To už som sa smial nahlas, skoro mi zabehlo. K autu to mám hádam 5 kilometrov, nezastavujem, nebočím už nikde z trasy. V tom teple nevidím k tomu žiaden dôvod. Bol to nadmieru vydarený trojhodinový (aj s foto prestávkami) výlet, toť kúsok poza kopce.
Pre dnes všetko.

piatok 5. júna 2020

Deň, keď sa otvorili hranice

Lysú horu veľmi rád zdolávam po všakovakých lesných cestičkách - zvážniciach. V mapách sú často značené len neurčitou prerušovanou čiarou a pritom sú často zaujímavejšie ako trasy značené. Vlastne už od roku 2015, kedy som vrchol najvyššej hory Moravsko-sliezských Beskýd zdolal prvýkrát, sa držím zásady prejsť v každej sezóne aspoň jednu novú cestu smerom hore alebo dole. A že ich tam je! 
Vlani som to stihol doslova v hodine dvanástej. 24. októbra, keď už na stromoch viseli posledné červené listy, zobral som to popri potoku Mazák a cestou dole potom po úzkom lesnom singletraili okolo Medvedej skaly. Na tento a ďalšie roky, ostali mi hádam len tri či štyri posledné cestičky, po ktorých som na Lysú alebo z nej ešte nikdy nešiel. Nepočítam technicky náročné enduro úseky, na ktoré nemám odvahu, talent a hlavne bicykel. 
Tohtoročné plány hneď z kraja na dlho zmaril koronavírus a uzatvorenie hraníc. Na Lysú horu a celkovo beskydský masív, mohol som sa chodiť pozerať akurát z kysuckých vŕškov a kopaníc. Nie že by to bolo zlé, ba práve naopak, ale chuť zdolávať znovu neprebádané zákutia tejto hory rástla doslova každým dňom. No a potom prišlo čiastočné uvoľnenie hraníc s možným prejazdom na 48 hodín a s potvrdeným papierom od polície. Hádam ešte v ten istý deň, dohodli sme si s Jurajom že toto nariadenie využijeme hneď, ako bude trochu lepšie počasie. Na konci mája sme určili 4. jún ako deň, kedy vyrazíme. Náhoda chcela, že k úplnému uvoľneniu na česko-slovenských hraniciach došlo práve v tento deň. 
To okrem iného spôsobilo, že sme trochu pomenili plány a hlavne trasy v našich navigáciách. Juraj sa rozhodol zdolať horu na cestnom bicykli už zo Žiliny prejazdom cez kysucké priesmyky, ja som ostal verný myšlienke pridať do zbierky ďalšiu z neznámych ciest. MTB ma lákalo ale hlavne vďaka tomu, že sa už pár dní stále vytešujem z nového bicykla. Voľba preto bola viacmenej jasná hneď od začiatku. A keď môžem ísť novou trasou hore, prečo odrazu nie aj dole? Keď už som znovu pod horou. A tu začína tento nie tak úplne krátky fotopríbeh.

Pred stúpaním zahriať svaly
Do auta sadám ráno okolo ôsmej hodiny. Bez problémov prekonávam štátnu hranicu na Svrčinovci a potom sa už pomerne rýchlo blížim cieľovej stanici. Parkovisku pri minipivovare Kohútka vo Vyšných Lhotách. Pár minút pred deviatou už točím pedálmi, ale po ani nie 500 metroch zastavujem a kontrolujem radar. Dopadli na mňa prvé kvapky z obrovského šedého mraku. Našťastie tento ide smerom od hory, kde sa podľa radaru pred chvíľou poriadne vypršal. Po chvíli sa už kochám výhľadom na vysielač v diaľke predo mnou. 
Do Pražma, malej podhorskej dedinky, preto prichádzam po prírodnom chodníku kopírujúcom breh rieky Morávka. Tento úsek je známy pre svoje vodné prahy - pereje. Je ich tu na krátkom úseku požehnane a pre vodákov hádam všetky nesú označenie ako nebezpečné. Zvlášť teraz, keď je rieka búrlivá po výdatných dažďoch, hučalo to pri nich neskutočne.
Pár kilometrom asfaltu som sa nakoniec nevyhol, jazda po ňom poslúžila dobre na zahriatie svalstva nôh. Nohy počas tohoto výletu zohrajú rozhodujúcu rolu. Stúpanie od Penziónu pod Žarem mám naplánované tak že až na jedno krátke klesanie niekde uprostred, poleziem do kopca celých 15 kilometrov. Pod Žorem odbočujem po zelenej turistickej značke a po úzkej asfaltovej ceste vpravo.

Hor sa na horu
Úvodné dva kilometre takmer po dokonalom asfalte a popri Borovom potoku ubehnú nečakane ľahko a rýchlo. Hlavou sa mi honí pochvala sama seba, akú parádnu cestu som si na dnes pripravil. Sem tam chatka, pri jednej sa pasú kozliatka, pri druhej ovce. A stále v tieni lesa a popri potoku posiatom drobnými kaskádami. 
Asfalt je tu po rannom daždi vlhký, ale ničomu to nevadí. Len toho dotieravého hmyzu sa vyrojilo akosi veľa. To som ešte netušil, že ma bude sprevádzať celou cestou hore i dole. Medzi korunami stromov začína presvitať azúrovo modrá obloha. Úplne sa vyjasnilo. Mám v nohách 1800 metrov stúpania a prichádzam na rázcestie. Vpravo sa cesta dvíha, jej asfaltovo-šotolinový charakter sa však nemení. Je tu však osadená značka so zákazom vjazdu a ceduľou s nápisom "Súkromný pozemok." Cesta vľavo sa mení na kamenno-hlinenú, o poznanie užšiu. Táto je vyznačená zelenou turistickou značkou a tak pokračujem ďalej po nej.
 Už po pár metroch sa chodník začne dvíhať v šialených sklonoch cez 15%. Navyše aj tu je na povrchu stále vlhký, pričom drobné kamienky s hlinou robia svoje a kolesá začínajú nepríjemne podklzávať. V tom najťažšom úseku sa pridávajú aj terénne prekážky v podobe mokrých korienkov a veľkého odvodového jarku. Konečne Beskydy vo svojej skutočnej podobe! Chodník sa navyše takmer stráca v tráve. Je zrejmé že hoci je dobre značený, nie je príliš frekventovaný. A tak to mám rád. Po chvíli sa napájam na jednu z mnohých zvážnic. Mám smolu, pretože táto je rozmáčaná a čerstvo po ťažbe. Cítim sa úplne ako doma na Kysuciach. Obrovské kaluže, všadeprítomné rozjazdené blato a cesta lemovaná guľatinou. Veľké a široké pneumatiky si s týmto povrchom poradili dobre, navyše mám aj malé blatníky, ktoré uchránili moju tvár a chrbát od dočasnej pehovatosti. Neviem ako inak a dôstojne tieto hnedé bodky a prskance pokrývajúce cyklistov inak nazvať. Našťastie táto pripomienka ľudskej prítomnosti netrvala dlho. 
Posledná hromádka dreva pri ceste a nasleduje onen krátky zjazd. Pre nohy príjemná úľava prišla práve včas. Dokonca som to mal aj s výhľadom a slnečnými lúčmi, lebo inak som stále v hustom lese a tieni. A aj povrch sa postupne vracia od šotoliny k starej dobrej lesnej asfaltke tak typickej pre Beskydy.
Jedna krajšia scenéria strieda druhú. Hoci aj tu sklon často prehupne magických 10%, tak v takomto prostredí sa to dá prežiť. Navyše som už v tých miestach trasy, ktoré dôverne poznám. Viem že za chvíľu sklon poľaví, cesta sa zmení na prírodný chodník a tento ma dovedie až na Zimný. Ku studničke, pri ktorej sa napojím na záverečný 2300 metrov dlhý asfaltový úsek. Príjazdovku z Pápežova. Nikam sa neženiem. 

Na vrchole
Zaujímavosťou dnes je, že som cestou hore, ani v lese, ani na záverečnej asfaltke, nestretol živej nohy! Videl som obďaleč turistu tesne pod vrcholom ako si fotí vežu vysielača, ale inak som mal kopec sám pre seba. To som tu ešte nezažil. Hore však už bolo predsa len živšie. Pred Bezručkou skupinky turistov, pri vysielači tiež sem tam niekto. Obzerám sa po Jurajovi, ale ten zatiaľ nedorazil.
Robím preto rýchle fotokoliečko okolo vrcholu. Absolvujem ho totiž vždy. Fotky sú jedna ako druhá a pritom vždy trochu iná. Ponad hlavu sa mi začína zakrádať šedý mrak. Aj to už patrí ku koloritu. Keď dorazím niekam na kopec a idem fotiť, pravidelne sa mi zatiahne.
Malenovický kotel, priehrada Šance (Na fotke ešte badať zvyšky bahenných kúpeľov na kolesách). Vraciam sa na obvyklé miesto kde sa zvykneme čakať. Nestihnem sa ani posadiť a Juraj už krúti posledné metre rovno okolo mňa. Toľko čo som stihol aspoň jednu fotku urobiť.
Chvíľu posedíme, občerstvíme sa a podelíme o zážitky z jazdy a po asi pol hodine smerujeme na ešte jedno obvyklé fotomiesto, ktoré nemožno vynechať. Známy obelisk na vrchole. Raz si dám tú námahu a pohľadám všetky fotky kde pri ňom stojím. Ak nerátam pešie túry, tak fotiek s bicyklom by malo byť ku dnešnému dňu už 22. Od leta 2015, keď som počas prvého výjazdu túto horu preklínal a dušoval sa že tu už nepôjdem, lebo to nie je stúpanie pre mňa, je to celkom progres.
Dnes sme mali šťastie aj na fotografa čo rozumie kompozícii. Fotku nebolo treba nijako vyrovnávať ani orezávať. Atmosféru na samotnom vrchole ale najlepšie zachytila webkamera na meteostanici. Hlavne ten šedý mrak je impozantný.
Zdroj fotografie: http://portal.chmi.cz

Už sa vezú dole mezú
Prvé dva kilometre v zjazde absolvujeme spolu. V serpentíne pod vysielačom si ešte urobíme fotku a potom sa na Zimnom naše cesty znovu rozdelia. Juraj pokračuje po asfalte dole do Papežova a potom cez Visalaje ku hrádzi Morávky, odkiaľ už to má čoby kameňom dohodil k minipivovaru, zatiaľ čo mňa čaká jazda terénom cez Ivančenu.
Najprv idem cestou, ktorou som išiel hore, ale po chvíli odbočujem ku Mohyle Ivančena. Tam okrem krátkeho výhľadu na vysielač pomedzi stromy na mňa hlavne čakal úsek ktorému nepoviem inak než "kamenná drncačka." Síce široká, ale v celom profile veľkými kameňmi posiata cesta. Je takmer nemožné sa im vyhnúť. Stretávam tu postupne dvakrát aj chlapíka, ktorý nás hore fotil. Chvíľu ideme súbežne a prehodíme pár slov, aby sme si nakoniec zaželali šťastnú cestu. Netrvá dlho a prichádzam na Hradovú nad salašom. Podľa mapy tu na mňa mal čakať 16% zjazd kameňo-hlineným terénom. Je to modro značený turistický chodník vedúci až do centra Malenovíc a jeho horná časť mala byť peklom. Ak som mal z niečo dnes obavy, bol to tento približne kilometer dlhý, strmý úsek. Nikto si nevie predstaviť aké veľké bolo moje prekvapenie, keď tu miesto kamenia, blata a mokrých korienkov na mňa čakala nová lesná asfaltka! Bol som tak šoknutý že teraz zisťujem, že som si ju ani neodfotil. Táto sa potom napája už na klasickú cestu vedúcu pomedzi domy a v príjemnom sklone ma privádza až do mojej obľúbenej, malebnej beskydskej dedinky zvanej Malenovice. Aby som nezabudol a musím to napísať: Ak chce niekto vyskúšať nejakú menej obvyklú cestu na Lysú, alebo potom z hory dole, tak tento variant Malenovice - po modrej na Ivančenu - lesná cesta na Zimný - asfalt na vrchol; je na to ako stvorená. Fakt sa mi to tu páčilo.

Malenovice a kade-tade na Kohútku
Cestu z Malenovíc ku autu pri pivovare na Kohútke som nijak zvlášť dôkladne neplánoval. Pár krát som pridal do mapy "prejazdový bod," kde som tušil že by mohol byť ešte nejaký výhľad alebo iná zaujímavosť a ostatné som nechal na aplikácii. Na povrchu mi nezáležalo, na MTB predsa poľahky prejdem všade. Ako sa neskôr ukázalo, väčšinu času som aj tak strávil na prvotriednom asfalte. Ale tri miesta nakoniec stáli za krátku prestávku spojenú s rituálom vyťahovania fotoaparátu z batoha. Kopček bez mena nad Janovicami, jazierko niekde za Baščinou a hať v Raškoviciach.
Záverečné dva kilometre okolo vodárne do mierneho kopca boli už tak trochu za trest, ale vidina tekutej odmeny ma poháňala viac a viac. Juraj už čakal na terase pivovaru s malou točenou desinkou, ktorú som ako šofér mohol len tíško závidieť. Doprial som si aspoň poriadne vychladenú pomarančovú limonádu a hlavne, obaja sme do zásoby domov prikúpili miestne maškrty. Bola to kvalitná bodka za vydareným dňom.
Moja trasa: mapy.cz

Záverečný mišmaš
Takýto rozsiahly report by som o výlete na Lysú horu už nepísal. V normálnych časoch určite nie. Ale doba bola teraz pár mesiacov trochu iná a tak príležitosť po dvoch mesiacoch vycestovať do svojich obľúbených destinácií mi bola pohladením po duši. Posledných 10 rokov som bol zvyknutý cez hranice jazdiť od skorej jari do neskorej jesene takmer denne a zrazu, keď som o toto privilégium na chvíľu prišiel, zistil som ako veľmi mi tie moje Beskydy chýbajú.