Lysá hora – alebo cesta tam a zase späť

Keď si tu tak v zime vykračujem po tých našich kysuckých chotároch, zisťujem že sa nie a nie unaviť. I reku skúsim voľačo náročnejšie. Otočil som na Veľký Polom či Kozubovú, čo sú oba vrcholy tisícovky. Snehu chvíľami po kolená a stále nič. Teda skoro. Keď sa človek brodí tým snehom v stúpaní s 25% sklonom tak to nejde úplne ľahko. Lenže potom po túre sa už nedostavuje ten slastný pocit únavy, jemnej svalovice a chuti na sladké! Tak čo s tým? Už len jedna možnosť by tu bola, dať v zime a mraze Lysú horu. Chodníky budú prešliapané tisíckami turistov, 6 km neprestajného stúpania nie je zase tak veľa, myslím si, keď v pondelok ráno balím batoh. Dýcha u toho na mňa silný závan nostalgie, keď do ruksaku postupne dávam termosku s čajom a medom, banán a niečo sladké pod zub, ak by nedajbože energia pochybila. Teplomer ukazuje -14°C, ale je inverzia, touto dobou už hore na Lysej páli slnko a teplota je o skoro 10°C bližšie nule. Počasie ako z katalógu na zimnú dovolenku v Dolomitoch. Za riekou Moravou, všimol som si, hovoria tomuto počasiu že „čisté azuro“ a dáva to zmysel. Obloha blankytne modrá, počmáraná len kondenzačnými stopami dopravných lietadiel. Beriem pre istotu ešte protisnehové gamaše a tiež trekingové paličky na ktoré som si akosi nebezpečne rýchlo zvykol. Hádžem to všetko do auta a vyrážam...

9:30 Malenovice, -2°C

Cesta ubehla príjemne rýchlo, z rádia vyhrávali všetky možné hity. Pár chvíľ pred príjazdom na parkovisko pod horou už vidím známy vysielač. 

Takto bolo vidno vysielač na Lysej z parkoviska

Žmúrim oči proti slnku a mysľou mi blysne, veď je to len toť kúsok, čoby kameňom dohodil. Dokonca sa mi to nezdá ani nijak zvlášť vysoko. To bude lahoda, prechádzka lesom s výhľadmi a všetkým. Začínam sa úprimne tešiť. Na parkovisku zastavuje autobus a popri bežnému obyvateľstvu  vystupujú aj turisti. Vypadajú podobne nadšene ako ja. Prvá skupinka smeruje k reštaurácii tu prítomnej a okrem nich slečna – turistka s veľkým batohom a paličkami, neváha a vydáva sa na svoju púť. Auto mám zamknuté, batoh na pleciach, paličky v rukách. Idem na to! Som v závese za onou turistkou nejakých 50 metrov a pripadám si ako stalker. Ani sa nepribližujem ani nevzďaľujem, ideme rovnaké tempo. Prvý kilometer je po ceste medzi domami, neskôr popri potoku Satina na ktorom by malo byť vidno pár vodopádov, ale teraz v zime žiaľ nevidím vôbec nič. Potok dole hučí, bije o skaly a ja len na informačnej ceduli vidím aká paráda to je, keď nie je práve zapadaný snehom. 

Vodopád Satiny

Druhý kilometer konečne prechádza z nudnej cesty na lesný chodník a začína sa výrazne zdvíhať. Niekde tie výškové metre nahnať treba. Stále v diskrétnom odstupe za onou turistkou s veľkým batohom, prechádzame okolo usadlosti u Veličků. Mal by to byť akýsi legendárny hostinec, ale dnes tu na dverách visí visací zámok, nikde nikoho a všade ticho. 

Také sú ale pondelky na všetkých horách. Kúsok nad usadlosťou konečne dobieham turistku s veľkým batohom, čo sa na chvíľu zastavila. Pozdravíme sa a tentokrát som to pre zmenu ja, kto je prenasledovaný. V stúpaní do lokality zvanej Pod Lukšincem, kde je mimochodom už polovica plánovaného stúpania, som ju striasol. Cesta je tu dosť fádna, všade bielo, stredom lesa, sem tam zo strmých brehov vyčuhuje nejaká skala. 

Podstatnejšie ale je, že stúpanie neuberá na intenzite, chodník sa zužuje a celé to začína pripomínať vysokohorskú túru a nie len taký rekreačný výlet ako u nás čo-ja-viem na Husárik. Celý štvrtý kilometer sa nesie v znamení hľadania. Prechádzam totiž prírodnou pamiatkou „Ondrášove diery.“ 

Ale nech pozerám ako pozerám, diery nevidím, všetko je pod snehom. Prichádzam konečne na Lukšinec. Je to miesto kde sa spájajú moja žltá trasa od Malenovic s červenou od Ostravice. 

Odpočívadlo na Lukšinci

A je to poznať. Cesta je zrazu široká a stretávam veľa turistov. Starých, mladých, v skupinkách aj sólo. Sem tam niekto so psom, sem tam niekto beží. Tu to žije. Stúpanie sa začína vlniť v serpentinách. Je tu aj pár skratiek, hojne využívaných, ale ja sa držím turistických značiek. Otvárajú sa predo mnou prvé výhľady. Vidím že som už dosť vysoko, ale v momente keď zbadám vysielač zisťujem, že to bude ešte šichta vyškriabať sa až tam hore. 

Čaká ma šiesty a zároveň posledný kilometer stúpania. Batoh na pleciach nejako podozrivo oťažel a tak som si u dreveného zábradlia rozvinul tábor. Uchlipkávam teplý čaj, nastavujem fotoaparát a skúšam fotiť. Keď tu zrazu, vynorí sa turistka s veľkým batohom a keď ma obchádza, pýta sa či už som nebodaj na ceste dole. 

Postava na chodníku je práve tá turistka s veľkým batohom :)

Vrtím hlavou že nie a pochodujem kúsok za ňou. Šiesty kilometer je ďas. Kto to takto vymyslel? Prečo musí byť na každom veľkom kopci posledný kilometer ten najťažší? Najťažší, zato ale prekrásny. Magické miesto kúsok pod vrcholom. Na úzkej cestičke predbieham turistku s veľkým batohom, ktorá bojuje so šmykľavým podkladom. Moje drapáky zatiaľ držia a tak po chvíli konečne vidím vyrezávanú lavičku a za ňou už Bezručovu chatu. Ostáva posledných pár metrov k monumentu s „Hladícím bodom.“ Tu sa s turistkou s veľkým batohom znovu stretávame, zagratulujeme si k nášmu takmer spoločnému výstupu a ja ju ešte poprosím o odfotenie. Ako sa o chvíľu ukáže, nie je to práve najväčší talent, ale to nevadí, pretože o žiadnu umeleckú fotografiu tu predsa nejde. 

Zaujímavá kompozícia :)

Lúčime sa, ja ešte chvíľu zotrvám na tomto nádhernom mieste a tiež sa mením na fotografa, keď ma párik sympatických skialpinistov so psom poprosí či ich necvaknem a nepošlem im fotku mailom. Rád súhlasím a dávam sa do diela. 

Hore tu fúka strašný vietor. V nárazoch som mal čo robiť aby som to na severnej vyhliadke ustál, až tak to do mňa  mocne dulo. Kochám sa výhľadom na Beskydy, Malú Fatru i Tatry. 

Nezdržiavam sa vonku príliš dlho, bo ten vietor to je zlo. Doprial som si výborný obed v Bezručke, k nemu pol litra čaju a už davaj, dole kopcom, temer bežím. Fakt to ide samo. Často pristavujem, robím fotky a užívam si to. 

Čím nižšie som, tým viac začínam cítiť únavu v nohách. Konečne! U Veličků sa žiaľ začína ozývať aj malíček na nohe. Tento pocit dôverne poznám, to sa robí pľuzgier z toho šialeného brzdenia dole kopcom. Daň za nové turistické topánky.  Posledný kilometer už temer po rovine, prichádzam na parkovisko a fotím Malenovice. Moju obľúbenú dedinku pri letných cyklovýletoch. 

Dnes to výnimočne nebolo o cyklistike, ale musel som tu nálož pocitov zo seba nejako dostať. Lysá hora je ako magnet, priťahuje, vábi a berie silu. Nahrádza to ale niečím čo sa v obchode kúpiť nedá. Zrazu boli preč všetky starosti, bol som len ja a hora. Večer sa dostavil ten príjemný pocit únavy, keď sa človek zvalí do postele a ani nevie ako, zaspí jak kus dreva. Nohy oťaželi, ešte aj dnes ich cítim. Pozerám na pľuzgier čo sa prekvapivo rýchlo hojí a popri písaniu týchto zážitkov pijem vlažný zelený čaj a počúvam Nohavicu...