Ako sme prešli dva hrebene

Kam to bude?

Chýbalo málo a bol by som sa tu rozplýval nad krásami a divokosťou prírody v okolí nádrže v Novej Bystrici, či nad výhľadmi spod samoty Brízgalky. Tam sme totiž pôvodne plánovali nedeľný výlet. V sobotu sa však plány rozpadli a tak bolo treba narýchlo novú trasu vymyslieť. 

Vymýšľanie to nebolo vôbec zdĺhavé, vrátil som sa vlastne len ku svojmu pôvodnému zámeru absolvovať jazdu po hrebeni Javorníkov od makovských Kasární na valašskú Kohútku a ak sily vystačia tak aj hrebeň Hostínsko-vsetínskej hornatiny od Vsáckeho Cábu a s prejazdom cez Soláň. Do toho sa mi ozval Vlado že by tiež išiel, takže trasa bola vytýčená, kompánia dohodnutá, už sa len dobre vyspať a ráno hurá na hory.

Nestratiť sa na Stratenci

Z Leskovej, kde parkujeme, nás čakal príjemne chladný ranný výšlap na Kasárne. Cestou obiehame húfy cyklistov rôzneho veku. Postupne sa noríme do lesa, cesta sa dvíha a vodí nás po obľúbených serpentínach než skončí drsný asfalt a my nabehneme na staré pavé. Práve tu býva horská prémia a občerstvenie na trase Beskyd Tour. Nezastavujeme, ale pokračujeme okolo hotela Fran ďalej na hrebeň Javorníkov. Známa, trochu vlhká cesta lesom nás rýchlo privádza do raja čučoriedok. Stretávame prvých zberačov. 

Prvý krát zastavujeme až tu, aby sme si urobili pár fotiek s výhľadmi na beskydský masív. Výhľady na Radhošť či Lysú horu nás budú dnes sprevádzať celý deň.

Prichádzame k pamätníku na Stratenci kde miestna rozhľadňa omotaná červeno-bielou páskou zakazujúcou vstup čaká na opravu. Dúfam že skorú. Na Stratenci sa stratiť nedá. Stačí sa držať vychodeného a vyjazdeného chodníka povyše štátnej hranice po červenej turistickej značke. 

Sem tam do cesty vstúpi mláka, kde tu je trochu viac kamenistý úsek, ale inak je to ľahko prejazdná hrebeňovka. A hoci profilovo až na Kohútku stále klesáme, postavia sa nám tu do cesty dve výživné stúpania. Najprv cez Malý Javorník a po dlhom zjazde aj cez Stolečný vrch. 

Vysokohorská strava je zdravá

Za Stolečným už len krátky rýchly zjazd a sme pri hoteli Portáš. Ideálne miesto na obed. V sedle sme už dve hodiny, je niečo po dvanástej, najlepší čas naplniť bruchá. 

Výhodou celodenných výjazdov ako je tento je, že môžete zjesť úplne všetko čo vidíte a všetko to spálite do poslednej kalórie. Tak prečo si nedopriať? Parené čučoriedkové buchty s výdatnou tvarohovou polevou si náležite vychutnávame  a zapíjame akurátne vychladenou Kofolou. 

foto: Vlado H.

Po gigantickej náloži sacharidov znovu usadáme do sediel našich bicyklov a presúvame sa do sedla pod známou chatou Kohútka. Parkovisko praská vo švíkoch. Nezdržujeme sa ani fotením ani ničím a doslova padáme prudkou asfaltkou plnou serpentín a výhľadov dole do Hrozenkova. Len pár minút a sme dole.

Všetko je podvod. Aj tvoje čísla STRAVA, never im

Z Hrozenkova sa presúvame čiastočne po ceste a z časti po cyklotrase do Halenkova kde na nás čaká stúpanie na Cáb. Mali sme viac možností kde sa napojiť na hrebeňovku Hostínsko-vestínskej hornatiny. Rozhodli sme sa prejsť si ju celú. Počasie nám praje, sily nechýbajú tak prečo si nepridať dupľu. Ku dvanástim kilometrom hrebeňa Javorníkov pridáme ďalších dvadsaťštyri po hrebeni cez Soláň. 

foto: Vlado H.

Stúpanie na Cáb začína nevinne. Perfektná asfaltka v miernom stúpaní, plazí sa pomedzi domy a drevenice kamsi do lesa. Známa aplikácia STRAVA mi doma pri plánovaní trasy prezradila že to bude takmer stále takto, až na úplnom konci na nás čaká 1500 metrov s priemerom 13%. Očakávame že tepy sa zvýšia, nohy pôjdu trochu zťažka, ale že to nie je zase tak komplikované. Dali sme už iné steny. Chyba lávky. Stena čo tu na nás čaká je brutálna. Asfalt končí, ideme teraz lesnou zvážnicou. Najprv sa dá, ale potom príde zákruta a za ňou sa zjaví monštrum. To nejde dať v sedle. Proste a jednoducho nie. Zhora proti nám ide bikerka. Pešo. Zosadáme aj my. V najstrmších miestach pri rýchlosti chôdze okolo dvoch kilometrov za hodinu mi Garmin ukazuje sklon 25%. Osobne myslím že ani Garmin nemá svoj deň a je tu sklon cez 30%. Navyše ten povrch. Sám uvoľnený kameň, trochu blata a výmole. Našťastie to netrvalo zase tak dlho a tesne pod vrcholom sklon náhle povolí a nádherný, stále mierne stúpajúci singletrack nás privádza na vrcholovú lúku. Pomedzi stromy vidíme strechu veľkej budovy.

Ten vrchní je nějakej divnej
Keď niečo pláva a kváka, je to kačka. Keď sa niečo volá divne, je to divné. Vsácky Cáb. Nie len názov kopca, ale aj horskej chaty. A hospodský, to je kapitola sama o sebe. Na ich stránkach som ale našiel že na Cábe definitívne končia 9. septembra tohoto roku, tak už je to asi jedno. Príde zas niekto nový. 

Hospodský akoby nechcene sám zadefinoval aké je toto miesto aj s významnou časťou hrebeňa po vrchol Tanečnice. Plné protikladov. Vlastne neviem čo si mám o tomto celom myslieť. Či mám byť nadšený, či sklamaný. Hospoda stará stojí na lúke pod lesom. Má svoje kúzlo nie že nie. Prídete dnu, pri výčape si Vás nikto nevšíma. Zvyknutý z iných horských chát totiž nečakáme na obsluhu, ale chodíme si nápoje kúpiť dnu. Po chvíli prišiel šéf. Hľadí na mňa nasrato a prísnym tónom hovorí, že kvôli mne bol zbytočne na terase. Lebo jasné, Vlado mu vysvetlil že už som šiel dnu nakúpiť. Myslel som že ako iní chatári aj tento je starý vtipkár, tak mu neskáčem na lep a vraciam mu s úsmevom v podobnom duchu. Isto sa aj on zasmeje a konečne ma obslúži. Ale kdeže, čím viac spolu hovoríme, tým je nasranejší. Tak debatu ukončujem a objednávam aspoň dve malé kofoly. Mám si ísť na ne počkať von, doslova ma vykáže z chaty. Zase sa prejde zbytočne; chudák. Pritom mi ich mohol rovno natočiť a predať pri pulte. Inu asi ako sa hovorí:  Iný kraj, iný mrav. Pozerám recenzie tejto lesnej hospůdky a zisťujem že nemal len blbý deň čo sa stáva, ale že podobne sa správa bežne. Nás vlastne pobavil. Na druhú stranu aj keby nám v bruchách kručalo, tak tu by sme asi nejedli. Perličkou na záver je, že chata inkasuje zásadne a len vnútri :)

Ako miestna chata s divným hospodským, taký je aj celý hrebeň smerom na Soláň. Striedajú sa tu nádherné úseky, úzke hlinené singláče pomedzi husto nasadené mladé stromky, s nepríjemnými bahnitými a kamenistými stojkami a padákmi. Mnoho cyklistov taký povrch určite ocení, pre mňa a môj vzadu neodpružený bicykel je to však chvíľami utrpenie. Ako dôkaz že sme to tak nejak vnútorne chceli mať čo najrýchlejšie za sebou je aj fakt, že z tohoto úseku nemám žiadnu fotku. Okrem dvoch krátkych výhľadov na Radhošť vlastne ale ani nebolo čo fotiť. Tam kde to šlo ľahko, tam sme preleteli, tam kde to šlo ťažko, tam sme si to odtrpeli. A keď sa pred nami zjavilo záverečné stúpanie na Tanečnici pred Soláňom, takticky sme ho obišli po bežnej lesnej šotolinovej zvážnici. Vlastne neviem či tento úsek doporučiť alebo nie, pocity z neho sa striedali ako na horskej dráhe. Pre mňa však jasno. Nabudúce mi stačí ísť úsek od Tanečnice cez Soláň niekam na Bumbálku a ďalej na Kmínek, tam mi to vyhovuje, tam to mám rád.

Pes, čo rozumel ľudskej reči
Konečne na Soláni. Aj tu zastavujeme na krátke tekuté občerstvenie. Hotel Čarták obklopený ľuďmi, dokonca aj vnútri plno. 

Je tu sto ľudí okolo a zrovna ku mne pribehne pes, v papuli klacek a hľadí na mňa nesmelo. Pýtam sa ho či si chce hádzať, na čo zareaguje tak, že príde o krok bližšie, klacek mi pustí na zem k nohám a urobí dva kroky vzad. Asi chce. Hodím mu na lúku, beží a znovu davaj bez rozmyslu ku mne. Drievko položí, dva kroky ustúpi. Takto som mu nakoniec hodil aspoň desaťkrát. 

Treba nám ísť, zberáme sa na odchod. Štvornohému kamošovi hovorím: "Ešte raz ti hodím a potom už si nájdi niekoho iného na hranie." A on? Beží po paličku, chytá ju skúseným skokom a aj s ňou beží za partiou ľudí sediacich obďaleč. Akoby som tam zrazu nebol. Čumím jak blázon.

Valašsko v plnej paráde
Od Soláňa až pod vrch Vysoká je môj obľúbený hrebeň. Skvostné výhľady, zjazdný podklad, žiadne šialené kamenné pasce. Áno, ani tu to nie je z kopca, aj tu si treba zo tri stúpania odmakať, ale za každým čaká odmena v podobe výhľadu. Toto je Valašsko ako ho milujem. 

Na jednu stranu výhľad na Javorníky s hrebeňom od Kasární po Kohútku a ešte ďalej. Pár hodín dozadu sme tam terénili a teraz sa na tie miesta hľadíme z úctihodnej diaľky. Na druhú stranu potom výhľad na Beskydy. Radhošť aj s Kaplnkou hore ako na dlani. Vedľa sa vyníma Kněhyne, Smrk, Travný a samozrejme Lysá hora. Kúsok pod nami dreveničky. A všade zkosené či spasené krásne lúky. 

Fotiť by bolo čo, ale nezdržujeme sa príliš, užívame si jazdu nádherným prostredím a ľahkým terénom. Poslednú zastávku robíme na salaši pod Kotlovou. Je to príjemné miestečko na aspoň krátke zastavenie, nabratie síl a doplnenie tekutín ak treba. Potom už len tak trochu povinný dojazd dole do Leskové na parkovisko k autu. 

foto: Vlado H.

Zvládli sme to. Je z toho pekných 73 kilometrov s prevýšením okolo 1700 výškových metrov. V sedle sme strávili úctihodných 5 hodín a 50 minút a aj s prestávkami výlet trval celkovo 7 hodín a pár minút k tomu. Stálo to za to!

GPX súbor trasy na stiahnutie

Po rebríkoch na Súľovský hrad

Pred pár dňami som jazdil cez Lietavu a Súľov, rozplýval sa nad krásami miestneho kraja a spomenul tiež, že by som sa tu rád vrátil na jeseň absolvovať pešiu túru po skalách obkolesujúcich lúky nad Súľovom. Lenže kto by vydržal čakať do jesene...

Masívna skala oproti je tzv. horný hrad, náš cieľ

Hlavným cieľom našej pešej túry bol Súľovský hrad a prechod po náučnom chodníku. Okruh to nie je príliš dlhý čo sa kilometrov týka a tak sme si ako podružný cieľ ešte pridali Štefánikovu vyhliadku kúsok od sedla pod Bradou.

Prudké stúpanie náučným chodníkom začína hneď na parkovisku pod hradom. A už od začiatku je na čo pozerať. Kde tu skala vynárajúca sa z listnatého lesa, schody z koreňov stromov, drevené náučné tabule. Človek nevie čo skôr sledovať a pritom musí stále hľadieť aj pod nohy kam stúpa.

Na jednom z miest kúsok schádzame z chodníka aby sme sa pokochali výhľadom na Gotickú bránu a tiež aby sme krátkym odpočinkom nabrali síl do ďalšieho stúpania členitým terénom.

Chodník nás teraz vedie priamo po skalách a je bohatý na výhľady. Takisto sa trochu nečakane úplne vyjasnilo a tak je tu radosť fotiť.

Po chvíli už sme znovu v lese medzi skalami a blížime sa k hradu. Je tu aj pár rebríkov, ale nič náročného. Najväčším nepriateľom tak naďalej ostáva prudký sklon. 

Konečne na hrade! Dostať sa na plošinu hore už predsa len vyžaduje trochu obratnosti, ale všade sú tu rozumne umiestnené kovové madlá a jeden malý rebrík, takže nakoniec to išlo pomerne ľahko. Vyliezť na hornú plošinu cez úzky otvor v skale však má opodstatnenie. Sú odtiaľto vážne nádherne výhľady a zároveň je to vhodné miesto na malé občerstvenie a oddych. Pre rodených horolezcov je tu ešte jedna skala s plošinou na zdolanie, ale s mojim strachom z výšok je už aj toto miesto dostatočne strašidelné a vyššie už nelezieme. 

Bez ujmy na zdraví v celku pohodlne zliezame späť dole na rázcestie pod hradom aby sme mohli pokračovať po náučnom chodníku a ďalej smerom na vyhliadku. 

Aj tu na nás čaká poriadne technický úsek plný rebríkov a zábradlí, ale sme už skúsení lezci a tak si to celkom vychutnávame. Zdola nahor by to tu ale bol poriadny očistec, to Vám poviem.

Chodník po červenej turistickej značke do sedla pod Bradou je síce mierne do kopca, ale už tu na nás nečíhajú žiadne technické vylomeniny a tak postupujeme rýchlo. Môžeme obdivovať všadeprítomné skaly, kde tu nám prebehne popred nohy malá jašterica a hlavne je tu nezvykle veľký pokoj. Pár turistov (prevažne cudzojazyčných) sme stretli, ale žiaden nával.

Štefánikova vyhliadka je pre fóbiou trpiaceho človeka nočnou morou. Aj preto len tíško a s veľkým odstupom od bradla fotím panorámu údolia. Škoda že sa obloha zatiahla a navyše je výhľad situovaný proti slnku. Je tu fakt pekne! V skoré ráno s trochou inverzie, či večer pred západom slnka to tu musí byť luxusné. 

Cesta dole do Súľova nám ubehla príjemne rýchlo, držíme sa červenej turistickej značky. Nachodili sme síce len sedem kilometrov, ale stáli za to. Nebolo tu hluchého miesta, stále bolo čo obdivovať. 

Výlet na Súľovský hrad môžem len a len doporučiť!

Lietavský hrad a Súľovské vrchy

Výlet do okolia Súľova plánujem už dobré dva roky, ale až teraz sa mi ho konečne podarilo úspešne absolvovať. Trasu som si vytýčil tak, aby som videl a prešiel pokiaľ možno čo najviac zaujímavých miest. Takže hlavné ciele boli Lietavský hrad a lúky v okolí Súľovských skál. Skaly samotné by som rád pešo pochodil a pofotil na jeseň, až to tam začne vyhrávať farbami babieho leta. 

Tento blog bude hlavne akýmsi fotoalbumom s popiskami.

Okružnú trasu som naplánoval z Bytče smerom cez Hričovské Podhradie, Paštinu Závadu a Peklinu, kde bolo treba prvý kopec prekonať (Hluchá - 480 m n. m.), aby som sa dostal do Lietavy. Až do Pekliny som išiel po asfalte popod Hričovský hrad a tiež okolo navŕtaného vodného prameňa, z ktorého som ale neochutnal. Malo by sa jednať o tradičnú, silno mineralizovanú "vajcovku."

Výšlap na Hluchú a následný zjazd do Lietavy ponúkol veľa zaujímavých výhľadov všetkými smermi a navyše viedol po perfektne upravených cestách. Striedali sa tu rôzne rýchle povrchy od vyjazdenej lúky, cez prašnú poľnú cestu až po rozbitú asfaltku. Kúsok nad Lietavou som konečne uvidel zrúcaninu hradu Lietava.

Z Lietavy ku hradu sa dá dostať dvomi súbežne idúcimi cestami, ktoré sa stretávajú na rázcestí. Vybral som si cestu po lúke miesto tej lesnej, pre prípadné výhľady. Bola pomerne strmá, najprv na začiatku po asfalte okolo cintorína a potom hlavne na konci pod rázcestím, kde sklon bol určite cez 20% a navyše po kameňoch. Bol to však len krátky úsek a jeho koniec som si dal pešo vedľa bicykla (pár metrov). Od rázcestia až ku hradu potom viedla nádherná lesná cesta po modrej turistickej značke, dalo by sa povedať takmer po rovine (hoci mierne stúpanie prevažovalo).

Na hrade panoval čulý pracovno-turistický ruch. Bicykel som odparkoval v bufete, dal si na pivničnú teplotu vychladeného ochuteného Birella, obul modré návleky a vydal sa po drevených schodoch kade-tade na prehliadku. 

Z hradu je niekoľko pekných výhľadov. Lavička na skale mi pripomenula, že ešte stále som neprekonal fóbiu z výšok. Takže som sa ku hrane príliš nepribližoval, nad sadnutím si som neuvažoval hádam ani pol sekundy. Pre mňa desivé miesto.

Vonku pred hradom ešte tieto dve fotky a už sa znovu veziem po modrej na rázcestie. Tam odbočujem doľava na Lietavskú Svinnú. Ďalší nádherný, zjazdovo nenáročný úsek. Nasleduje asfalrový úsek obcou, z ktorého po chvíli odbočujem na lesnú cestu do tiahleho stúpania popri potoku. 

Pod sedlom Patúch sa napájam na žltú turistickú trasu a ďalší dlhý a nenáročný lesný zjazd ma privádza od sedla až do Súľova - Hradnej. Na margo miestnych lesných úsekov. Je mi smutno z toho keď si spomeniem že aj kysucké poľňačky a lesné chodníky kedysi vypadali takto. Tie sú však dnes plné bahna a žaburiny stojacej v hlbokých vyjazdených koľajách po lesnej technike. Všade okolo ciest potom haldy haluziny a na trase vodou vyplavené veľké a ostré kamene. Tu nič z toho a to ešte netuším že ten úplne najlepší lesný zjazd na mňa čaká až po výdatnom obede. Ale postupne.

Krátke, zato poriadne strmé stúpanie po asfalte a neskôr cez lúku ma privádza ku miestnej atrakcii. Zrakovej pyramíde. Je tu pomerne dosť ľudí a tak si nemôžem vnútri zablbnúť s fotoaparátom. Ale nevadí mi to veľmi, mám aj tak radšej turisticky menej frekventované miesta. Také, kde má človek pocit že to má celé v daný okamih len pre seba. Nič to ale nemení na tom, že táto atrakcia je veľmi príjemná, neurazí a ponúka fakt originálny výhľad zvnútra. 

Ešte pred lúčnym zjazdom od pyramídy do Súľova fotím skaly a pod nimi kolibu. Je to miesto kde som si naplánoval dnešný obed. Zo samotnej Koliby pod skalami mám trochu rozporuplné pocity. Na jednu stranu prehnané ceny. Za halušky s bryndzou a slaninou s jednou veľkou a jednou malou Kofolou tu nechávam bezmála deväť eur (8,40 €). A to je za obyčajný zemiakovo-múčny obed bez polievky fakt veľa. Ani na Pustevnách či Lysej hore, čo sú skutočne vysokohorské a známe turistické centrá, nepýtajú toľko. Skôr zhruba o polovicu menej. Ale nechápte to ako kritiku, každý kto vstúpi cenu vidí a môže sa slobodne rozhodnúť. Skritizoval by som však pokazený výhľad. Takáto geniálna poloha s panoramatickým výhľadom na skaly a ja sa pozerám na odstavené autá a veľké kontajnery. Škoda toho, pretože inak halušky boli výborné a obsluha milá. Asi aj preto by som túto Kolibu nakoniec doporučil.

Mierne stúpanie veľkou lúkou od Koliby ma priviedlo až na žltú turistickú značku. Bolo to posledné stúpanie dnešného dňa. Rovnako tak na mňa čakal posledný prírodný zjazd späť dole do Súľova. 

A že to bol zjazd panečku! Celý čas po spomínanej žltej. Sem tam výhľad pomedzi stromy, sem tam korienky cez cestu, ale inak dokonalá lesná cesta. Na jej konci potom ešte regulárny úzky a prudší singláč s trochou kamenia. Keď som ho zvládol ja, zvládne ho každý.

Zo Súľova idem už po bežnej ceste cez Jablonové do Predmiera, kde sa napájam na cyklotrasu popri Hričovskému kanálu. Táto ma doviedla až do Bytče.

V Bytči ešte fotím námestie a okolie kaštieľa. A to je všetko. Naložiť bicykel na auto a hurá cez Semeteš hore na Kysuce. 

Dnes prikladám aj gpx súbor s okruhom tak ako som ho absolvoval: GPX download 

Update: S pešou túrou som nakoniec nečakal do jesene, ale absolvovali sme ju tri dni po tomto cyklovýlete. Aké to bolo si môžete prečítať tu: Po rebríkoch na Súľovský hrad