Zobrazujú sa príspevky s označením Beskydy. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Beskydy. Zobraziť všetky príspevky

piatok 9. júla 2021

Po hrebeni v Javorníkoch a Beskydách

Okruh, o ktorom bude reč, považujem za jeden z najkrajších, ktorý je možné absolvovať cez Kysuce a moravské Valašsko. Jeho súčasťou sú dve dlhšie asfaltové stúpania (každé má cca 5 km) a dve nádherné a dlhé hrebeňovky v Javorníkoch a Beskydách. 
Ten deň v roku, keď tento okruh absolvujem, považujem za menší cyklistický sviatok. Celý zážitok z jazdy vždy umocní, ak je človek trpezlivý a počká si na priaznivé podmienky. V roku 2021 taký deň nastal 7. júla.

Aj tentokrát som so sebou zobral kameru, takže komu sa nechce čítať, môže začať rovno sledovať, ako som si počínal:
Video má 18 minút, ale je na to dobrý dôvod, pretože všetku tú nádheru kysuckých a valašských pohorí jednoducho nešlo skomprimovať do päťminútového klipu.

Predpoveď počasia pre Kysuce na stredu, 7. júla 2021 bola nekompromisná. Horúco a dusno. A keď sa povie horúco, tak sa tým myslí viac ako 30°C v tieni. Existuje na svete miesto, kde sa dá pred takým hicom schovať? To zistím už o chvíľu...
Ráno na Makove je zatiaľ príjemne. Modrá obloha bez jediného mraku dáva tušiť, do akej vyhne sa práve chystám vyraziť. Dúfam preto že aspoň prvé stúpanie na makovské Kasárne bude ešte pri teplote do 25°C. Podarilo sa. V sedle Bútorky končí hádam najkrajšie asfaltové stúpanie na Kysuciach. Napájam sa na červenú turistickú trasu, ktorá mi bude spoľahlivým sprievodcom po hrebeni Javorníkov.
Veľký Javorník je najvyšším vrchom celého pohoria. Zároveň cesta naň vedie cez prírodnú rezerváciu a je to poznať. Ocitol som sa doslova v pralese. Úzka, kľukatá cesta cez korienky sa plazí popod koruny stromov a privádza ma po chvíli na vrchol samotný, ktorému okrem výhľadu dominuje aj drevený dvojkríž.
Jeden z najkrajších kysuckých singletrackov patrí v zime bežkárom, ale v lete je náš! V sedle pod vrcholom sa chodník postupne rozširuje, stále si však zachováva charakteristický ráz a profil. 
Chvíľu do kopca, chvíľu z kopca. Tak to tu funguje. Pri rozhľadni na Stratenci sa mi vôbec prvý krát stalo, že som tu nikoho nestretol. Až po chvíli dorazí prvý cyklista s ktorým sa dávam do reči. Spoločne si vychutnávame výhľad na Beskydy, zastávku využívame na rýchle občerstvenie a keď už sa lúčime, spoza stromov sa ozve cinkanie zvončekov. Nie, ovečky tu nečakajte, to len prichádzajúci párik turistov dáva veľkým šelmám najavo, že sú tu tiež a netúžia po stretnutí. Krátky prejazd lesom a zrazu sa ocitám v najzápadnejšom bode Kysúc. Malý Javorník. To je kopec, ktorý nechcete ísť v sedle z druhej strany. Nie že by to nešlo, ale je to brutálna stena. Neznamená to však, že do strediska na Kohútke pôjdem teraz celý čas z kopca. Vôbec nie. Tiež si musím predtým poctivo vyšliapať po koreňoch a kameňoch na Stolečný.
Portáš. Prvý z mnohých hotelov a horských chát okolo ktorých dnes pôjdem. A pretože mám za sebou už takmer celý hrebeňový úsek Javorníkov, doprajem si tu krátku prestávku s občerstvením.
Jeden Pomelo Birell lejem do termofľaše, druhý si vychutnávam pod slnečníkom. Po chvíli prichádza aj biker, ktorého som stretol na Stratenci. Pre neho jeho dnešný výlet už pomaly končí. Býva dole pod kopcom. Zato ja ešte zďaleka nie som ani v polovici. Po oblohe začínajú putovať prvé malé oblaky a vzduch rozráža príjemný vánok. Tu na horách je príjemných 25°C. Čaká ma však zjazd do údolia. Po strmej asfaltke, plnej vizuálne príťažlivých serpentín, schádzam veľmi rýchlo do Nového Hrozenkova. Žiaľ až tu zisťujem, že mi niečo chýba! Termofľaša! Na výlet som zobral dve a jeden košík je teraz prázdny. Ochutený Birell zostal na Portáši v tieni pod stolom. Ak by to bolo po rovine, tak sa tých pár kilometrov vrátim, ale vyšliapať si len tak Kohútku z Hrozenkova? Ani náhodou. Našťastie to bola fľaša už stará, dosluhujúca. Mám za ňu už od zimy náhradu. Budem však musieť častejšie plniť tú, ktorá mi ostala. 
Z Hrozenkova sa po cyklotrase presúvam do Karolínky. Prechádam okolo miestnej atrakcii - vodnej nádrži Balaton. Funguje ako prírodné kúpalisko s nezvykle tyrkysovou hladinou. V tráve okolo vody ležia isto desiatky, ak nie stovky ľudí. Nedivím sa im. Tu dole je už 30°C a nepríjemné dusno. V momente, keď som začal zdolávať dlhšie stúpanie pod Vsacku Tanečnicu, vytešujem sa, že sa znovu schovám pred ostrými slnečnými lúčmi. A skutočne. Celý čas, až do horského strediska na Soláni, idem ukrytý v tieni lesa. 
V šenku na Čartáku som znovu doplnil teraz už jedinú fľašu, ktorú so sebou mám. Medzitým sa obloha zatiahla ešte viac a tu hore je teraz fakt príjemné počasie. Som na červenej turistickej trase, na ktorú som sa pripojil pod Tanečnicou a pôjdem po nej ďalej smerom na horský prechod Bumbálka. Táto beskydská hrebeňovka prezentuje to najlepšie z Valašska. Drevenice, rozsiahle pasienky, výhľady na všetky strany a permanentný kamenisto-hlinený podklad pod kolesami. Navyše pár dní už nepršalo a tak aj tu, rovnako ako v Javorníkoch, je cesta suchá a nie je nutné nikde kľučkovať pomedzi kaluže a blato.
Jezerné, pod Kotlovou, Valašské okénko. To nie sú tri rôzne miesta, ale jedno. Útulný salaš s výdajným okienkom. Ešte sa mi nestalo že by som sa tu aspoň krátko nepristavil kvôli fotografii. Neinak je tomu i dnes. Nie je sa kam ponáhľať. Ako sa hovorí, plnými dúškami tu nasávam atmosféru. 
Za Kotlovou rapídne ubudlo turistov a terén už nie je taký vyžehlený ako medzi Soláňom a salašom. Ľudia sa priebežne pri ceste kŕmia čučoriedkami a tak som tiež pristavil. Bobule sú síce už modro-fialové, ale sú maličké a kyselkavé. Ešte dva až tri týždne a začne masívny zber. Pod Vysokou na chvíľu opúšťam turistickú trasu a pokračujem po zvážnici až ku hotelu Třeštík. Tam sa na dva kilometre napájam na hlavný ťah smerom na Bumbálku. Samozrejme, bolo možné prejsť cez Vysokú, ako aj okolo rozhľadne Súkenická, ale na oboje vedú komplikované stúpania, do ktorých sa mi nechce. Ak by som mal jazdenia už dosť, na Bumbálke mám možnosť pokračovať v zjazde po hlavnej ceste do Makova a výlet tak pomerne výrazne časovo skrátiť. 
To však nie je dnešný prípad. Dnes pokračujem po hrebeni ďalej! Po Masarykovu chatu idem kilometer po asfaltovom chodníku, ale od chaty ďalej sa vraciam do divočiny. Pri poslednom výhľade na Lysú horu si doprajem banán, na ktorý som úplne zabudol a po krátkej prestávke pokračujem ďalej.
Poslednou chatou na trase je Kmínek. Za ním čaká krátka, brutálna stena, ktorú šliapem po svojich. Našťastie to je len pár desiatok metrov a už sa znovu veziem v sedle. Užívam si posledné kilometre na beskydskom hrebeni. 
Kelčovské sedlo Hluchanka sa rýchlo blíži. Červená turisitická značka nabáda na pokračovanie smerom na Biely Kríž, ale ja mám dnes hotovo. Teda skoro hotovo. Ešte rýchly zjazd cez Vyšný a Dolný Kelčov a kúsok po hlavnej ceste do Makova. 73 km v nohách a v sedle necelých 5 hodín. Takto si predstavujem leto na horách.

V Makove medzitým 32°C... Pred hicom som sa dlho a úspešne skrýval, nakoniec som mu aj tak neunikol.

Mapa trasy: mapy.cz
Vlado

pondelok 28. júna 2021

Jeden deň v Beskydách

Všetko podstatné je vidieť a počuť vo videu, tradičný blog však nemôže chýbať.

Video nájdete tu: 
Video má 15 minút a popri atraktívnych záberoch :) obsahuje aj hovorené slovo!

Na úvod o čosi obšírnejšie. Jazdu naprieč Moravsko-sliezskymi Beskydami absolvujem každý rok. V rokoch 2018 (Prvýkrát na Lysú horu z domu) až 2020 som na Lysú horu jazdil z domu, čo predstavovalo na MTB značný objem kilometrov po asfaltových cestách. Navyše som to tri roky plánoval z kadejakými umelo vytvorenými zachádzkami vždy tak, aby z toho bol minimálne stokilometrový výlet. 
Tento rok som sa to rozhodol koncepčne posunúť viac do terénu, alebo aspoň do lesa (pretože v Beskydách je neskutočné množstvo lesných asfaltových ciest, ktorým sa úplne vyhnúť nedá a vlastne na to ani nie je dôvod). Takže aj preto ráno o ôsmej nakladám horský bicykel na auto a vyrážam do 15 km vzdialeného údolia rieky Lomná, kde pre mňa oficiálne začína (aj končí) tohtoročná poctivá, horská nakladačka.
Ranné stúpanie tichým lesom na Kamenitý si, rovnako ako každý rok, nesmierne užívam. Zastavujem až nad rovnomennou horskou chatou, aby som si z povinnosti cvakol výhľad na Kozubovú, prales Mionší a hrebeň Veľkého Polomu. 
Prvé zo štyroch významnejších stúpaní pre mňa končí pri Kolářovej chate na Slavíči. Keď som Lysú jazdil v minulosti z domu, práve tu som si zvykol dopriať aspoň krátke posedenie aj s chladeným nápojom. Tentokrát mám v nohám asi len 12 kilometrov a tak sa zdržím len toľko, kým zjem banán a pokračujem v zjazde po červenej turistickej trase smerom na rázcestie Okrouhlice. Striedajú sa tu na sedem kilometrovom úseku hádam všetky možné povrchy. Od asfaltu, cez široké hlinené zvážnice až po úzke lesné singletracky. Na Okrouhlici sa potom z červenej odpájam na modrú trasu. Je to zánovný lesný asfalt, po ktorom rýchlo zjazdujem do malebných horských osád Lúčky a Bebek. V zapätí však znovu stúpam. Tentokrát na Visalaje.
Je to horské stredisko s pomerne veľkým parkoviskom, na ktorom začína červená turistická trasa vedúca na vrchol Lysej hory. Práve tejto trasy sa budem viac-menej pridŕžať po celý čas výstupu na kopec. Od obrovskej križovatky turistickým ciest, Ježánky, sú to 4 kilometre po nádherných lesných cestách často pomedzi udržiavané drevenice. Je to úsek, po ktorom jazdím fakt veľmi rád. Zo dvakrát sa spoza hory na okamih ukáže vysielač na Lysej hore. Je to predzvesť toho, čo ma čaká najbližšiu trištvrte hodinu. Stúpanie na Lysú. Stúpanie po známej asfaltovej ceste, ktoré začína v Papežove. Napájam sa na ňu na treťom kilometri z osem a pol celej jej dĺžky.
V nadmorskej výške 1323 metrov nad morom sa to v túto letnú nedeľu hemží zástupmi ľudí. Napriek tomu sa mi darí obsadiť hádam posledný prázdny stôl pred chatou Maratón. Do nedávna som nedal dopustiť na Bezručku, ale tento rok začínam prichádzať na chuť aj tejto o poznanie väčšej chate. 
Jem a dopĺňam tekutiny s výhľadom na Beskydy a časť rodnej hrudy. Týmto smerom je dnes viditeľnosť akási slabšia. Pretože som tu však s kamerou, robím tradičný vrcholový okruh. Výhľad na severovýchod ešte nikdy nesklamal. Vrcholová fotka pri obelisku, na ktorú som si musel vystať malú radu sa tiež podarila a tak po približne 40 minútach môžem pokračovať do druhej polovice výletu.
Zjazd po možno aj najkrajšej cyklotrase, ktorá privádza turistov na vrchol mi ubehne neuveriteľne rýchlo. Zastavujem až na mostíku, kde sa Řečice vlieva do vodnej nádrže Šance. 
Hneď za mostíkom odbočujem doľava, aby som pokračoval popri spomenutej riečke hádam najkrajším údolím Beskýd. Cesta celý čas kopíruje vodný tok, na ktorom sú hádam desiatky miniatúrnych vodopádov. Charakteristický zvuk tečúcej vody perfektne dotvára celkovú atmosféru tohto miesta. Navyše tých možností kam všade (a po akých cestách či chodníkoch), sa dá z Masarykovho údolia dostať. Kto to tu nepozná, ľahko by zablúdil, toľko tu je všakovakých odbočiek. Ja postupujem neomylne, už to tu dobre poznám. Začínam kúsok po žltej z miesta zvaného Těšiňoky, aby som po chvíli odbočil na zvážnicu, ktorá ma oblúkom dovedie až na Biely Kríž. Vo štvrtom a poslednom väčšom stúpaní, tu strávim približne 40 minút. 
V horskom stredisku sa nezdržujem a napájam sa na hrebeňovú trasu vinúcu sa po štátnej hranici smerom na Malý Polom. Čaká ma prejazd neskutočnou scenériou drsných beskydských hôr. O úzke singletracky, či mierne kamenisté úseky tu nie je núdza. Kto chce, môže sa pristaviť a obdivovať výhľady, ktoré sa tu na pár miestach dajú tiež objaviť. 
Od kaplnky na Bielom Kríži do sedla pod Malým Polomom je to len päť kilometrov. Stoja však za to. Ďalšie štyri kilometre zjazdujem kúsok po modrej a kúsok po zvážnici do Horní Lomné ku hotelu Pod Kyčmolem. Som späť v civilizácii. Už žiadne ďalšie odbočky a lesné cesty, záver dnešného výletu trávim na hlavnej ceste v údolí rieky Lomné. Nastúpal som 2060 výškových metrov, prešiel 80 kilometrov a v sedle som strávil bez mála šesť hodín. S prestávkami potom celkovo sedem hodín a 17 minút k tomu. Bol to dokonalý deň!

Vlado

Mapa celej trasy tu: mapy.cz


piatok 5. júna 2020

Deň, keď sa otvorili hranice

Lysú horu veľmi rád zdolávam po všakovakých lesných cestičkách - zvážniciach. V mapách sú často značené len neurčitou prerušovanou čiarou a pritom sú často zaujímavejšie ako trasy značené. Vlastne už od roku 2015, kedy som vrchol najvyššej hory Moravsko-sliezských Beskýd zdolal prvýkrát, sa držím zásady prejsť v každej sezóne aspoň jednu novú cestu smerom hore alebo dole. A že ich tam je! 
Vlani som to stihol doslova v hodine dvanástej. 24. októbra, keď už na stromoch viseli posledné červené listy, zobral som to popri potoku Mazák a cestou dole potom po úzkom lesnom singletraili okolo Medvedej skaly. Na tento a ďalšie roky, ostali mi hádam len tri či štyri posledné cestičky, po ktorých som na Lysú alebo z nej ešte nikdy nešiel. Nepočítam technicky náročné enduro úseky, na ktoré nemám odvahu, talent a hlavne bicykel. 
Tohtoročné plány hneď z kraja na dlho zmaril koronavírus a uzatvorenie hraníc. Na Lysú horu a celkovo beskydský masív, mohol som sa chodiť pozerať akurát z kysuckých vŕškov a kopaníc. Nie že by to bolo zlé, ba práve naopak, ale chuť zdolávať znovu neprebádané zákutia tejto hory rástla doslova každým dňom. No a potom prišlo čiastočné uvoľnenie hraníc s možným prejazdom na 48 hodín a s potvrdeným papierom od polície. Hádam ešte v ten istý deň, dohodli sme si s Jurajom že toto nariadenie využijeme hneď, ako bude trochu lepšie počasie. Na konci mája sme určili 4. jún ako deň, kedy vyrazíme. Náhoda chcela, že k úplnému uvoľneniu na česko-slovenských hraniciach došlo práve v tento deň. 
To okrem iného spôsobilo, že sme trochu pomenili plány a hlavne trasy v našich navigáciách. Juraj sa rozhodol zdolať horu na cestnom bicykli už zo Žiliny prejazdom cez kysucké priesmyky, ja som ostal verný myšlienke pridať do zbierky ďalšiu z neznámych ciest. MTB ma lákalo ale hlavne vďaka tomu, že sa už pár dní stále vytešujem z nového bicykla. Voľba preto bola viacmenej jasná hneď od začiatku. A keď môžem ísť novou trasou hore, prečo odrazu nie aj dole? Keď už som znovu pod horou. A tu začína tento nie tak úplne krátky fotopríbeh.

Pred stúpaním zahriať svaly
Do auta sadám ráno okolo ôsmej hodiny. Bez problémov prekonávam štátnu hranicu na Svrčinovci a potom sa už pomerne rýchlo blížim cieľovej stanici. Parkovisku pri minipivovare Kohútka vo Vyšných Lhotách. Pár minút pred deviatou už točím pedálmi, ale po ani nie 500 metroch zastavujem a kontrolujem radar. Dopadli na mňa prvé kvapky z obrovského šedého mraku. Našťastie tento ide smerom od hory, kde sa podľa radaru pred chvíľou poriadne vypršal. Po chvíli sa už kochám výhľadom na vysielač v diaľke predo mnou. 
Do Pražma, malej podhorskej dedinky, preto prichádzam po prírodnom chodníku kopírujúcom breh rieky Morávka. Tento úsek je známy pre svoje vodné prahy - pereje. Je ich tu na krátkom úseku požehnane a pre vodákov hádam všetky nesú označenie ako nebezpečné. Zvlášť teraz, keď je rieka búrlivá po výdatných dažďoch, hučalo to pri nich neskutočne.
Pár kilometrom asfaltu som sa nakoniec nevyhol, jazda po ňom poslúžila dobre na zahriatie svalstva nôh. Nohy počas tohoto výletu zohrajú rozhodujúcu rolu. Stúpanie od Penziónu pod Žarem mám naplánované tak že až na jedno krátke klesanie niekde uprostred, poleziem do kopca celých 15 kilometrov. Pod Žorem odbočujem po zelenej turistickej značke a po úzkej asfaltovej ceste vpravo.

Hor sa na horu
Úvodné dva kilometre takmer po dokonalom asfalte a popri Borovom potoku ubehnú nečakane ľahko a rýchlo. Hlavou sa mi honí pochvala sama seba, akú parádnu cestu som si na dnes pripravil. Sem tam chatka, pri jednej sa pasú kozliatka, pri druhej ovce. A stále v tieni lesa a popri potoku posiatom drobnými kaskádami. 
Asfalt je tu po rannom daždi vlhký, ale ničomu to nevadí. Len toho dotieravého hmyzu sa vyrojilo akosi veľa. To som ešte netušil, že ma bude sprevádzať celou cestou hore i dole. Medzi korunami stromov začína presvitať azúrovo modrá obloha. Úplne sa vyjasnilo. Mám v nohách 1800 metrov stúpania a prichádzam na rázcestie. Vpravo sa cesta dvíha, jej asfaltovo-šotolinový charakter sa však nemení. Je tu však osadená značka so zákazom vjazdu a ceduľou s nápisom "Súkromný pozemok." Cesta vľavo sa mení na kamenno-hlinenú, o poznanie užšiu. Táto je vyznačená zelenou turistickou značkou a tak pokračujem ďalej po nej.
 Už po pár metroch sa chodník začne dvíhať v šialených sklonoch cez 15%. Navyše aj tu je na povrchu stále vlhký, pričom drobné kamienky s hlinou robia svoje a kolesá začínajú nepríjemne podklzávať. V tom najťažšom úseku sa pridávajú aj terénne prekážky v podobe mokrých korienkov a veľkého odvodového jarku. Konečne Beskydy vo svojej skutočnej podobe! Chodník sa navyše takmer stráca v tráve. Je zrejmé že hoci je dobre značený, nie je príliš frekventovaný. A tak to mám rád. Po chvíli sa napájam na jednu z mnohých zvážnic. Mám smolu, pretože táto je rozmáčaná a čerstvo po ťažbe. Cítim sa úplne ako doma na Kysuciach. Obrovské kaluže, všadeprítomné rozjazdené blato a cesta lemovaná guľatinou. Veľké a široké pneumatiky si s týmto povrchom poradili dobre, navyše mám aj malé blatníky, ktoré uchránili moju tvár a chrbát od dočasnej pehovatosti. Neviem ako inak a dôstojne tieto hnedé bodky a prskance pokrývajúce cyklistov inak nazvať. Našťastie táto pripomienka ľudskej prítomnosti netrvala dlho. 
Posledná hromádka dreva pri ceste a nasleduje onen krátky zjazd. Pre nohy príjemná úľava prišla práve včas. Dokonca som to mal aj s výhľadom a slnečnými lúčmi, lebo inak som stále v hustom lese a tieni. A aj povrch sa postupne vracia od šotoliny k starej dobrej lesnej asfaltke tak typickej pre Beskydy.
Jedna krajšia scenéria strieda druhú. Hoci aj tu sklon často prehupne magických 10%, tak v takomto prostredí sa to dá prežiť. Navyše som už v tých miestach trasy, ktoré dôverne poznám. Viem že za chvíľu sklon poľaví, cesta sa zmení na prírodný chodník a tento ma dovedie až na Zimný. Ku studničke, pri ktorej sa napojím na záverečný 2300 metrov dlhý asfaltový úsek. Príjazdovku z Pápežova. Nikam sa neženiem. 

Na vrchole
Zaujímavosťou dnes je, že som cestou hore, ani v lese, ani na záverečnej asfaltke, nestretol živej nohy! Videl som obďaleč turistu tesne pod vrcholom ako si fotí vežu vysielača, ale inak som mal kopec sám pre seba. To som tu ešte nezažil. Hore však už bolo predsa len živšie. Pred Bezručkou skupinky turistov, pri vysielači tiež sem tam niekto. Obzerám sa po Jurajovi, ale ten zatiaľ nedorazil.
Robím preto rýchle fotokoliečko okolo vrcholu. Absolvujem ho totiž vždy. Fotky sú jedna ako druhá a pritom vždy trochu iná. Ponad hlavu sa mi začína zakrádať šedý mrak. Aj to už patrí ku koloritu. Keď dorazím niekam na kopec a idem fotiť, pravidelne sa mi zatiahne.
Malenovický kotel, priehrada Šance (Na fotke ešte badať zvyšky bahenných kúpeľov na kolesách). Vraciam sa na obvyklé miesto kde sa zvykneme čakať. Nestihnem sa ani posadiť a Juraj už krúti posledné metre rovno okolo mňa. Toľko čo som stihol aspoň jednu fotku urobiť.
Chvíľu posedíme, občerstvíme sa a podelíme o zážitky z jazdy a po asi pol hodine smerujeme na ešte jedno obvyklé fotomiesto, ktoré nemožno vynechať. Známy obelisk na vrchole. Raz si dám tú námahu a pohľadám všetky fotky kde pri ňom stojím. Ak nerátam pešie túry, tak fotiek s bicyklom by malo byť ku dnešnému dňu už 22. Od leta 2015, keď som počas prvého výjazdu túto horu preklínal a dušoval sa že tu už nepôjdem, lebo to nie je stúpanie pre mňa, je to celkom progres.
Dnes sme mali šťastie aj na fotografa čo rozumie kompozícii. Fotku nebolo treba nijako vyrovnávať ani orezávať. Atmosféru na samotnom vrchole ale najlepšie zachytila webkamera na meteostanici. Hlavne ten šedý mrak je impozantný.
Zdroj fotografie: http://portal.chmi.cz

Už sa vezú dole mezú
Prvé dva kilometre v zjazde absolvujeme spolu. V serpentíne pod vysielačom si ešte urobíme fotku a potom sa na Zimnom naše cesty znovu rozdelia. Juraj pokračuje po asfalte dole do Papežova a potom cez Visalaje ku hrádzi Morávky, odkiaľ už to má čoby kameňom dohodil k minipivovaru, zatiaľ čo mňa čaká jazda terénom cez Ivančenu.
Najprv idem cestou, ktorou som išiel hore, ale po chvíli odbočujem ku Mohyle Ivančena. Tam okrem krátkeho výhľadu na vysielač pomedzi stromy na mňa hlavne čakal úsek ktorému nepoviem inak než "kamenná drncačka." Síce široká, ale v celom profile veľkými kameňmi posiata cesta. Je takmer nemožné sa im vyhnúť. Stretávam tu postupne dvakrát aj chlapíka, ktorý nás hore fotil. Chvíľu ideme súbežne a prehodíme pár slov, aby sme si nakoniec zaželali šťastnú cestu. Netrvá dlho a prichádzam na Hradovú nad salašom. Podľa mapy tu na mňa mal čakať 16% zjazd kameňo-hlineným terénom. Je to modro značený turistický chodník vedúci až do centra Malenovíc a jeho horná časť mala byť peklom. Ak som mal z niečo dnes obavy, bol to tento približne kilometer dlhý, strmý úsek. Nikto si nevie predstaviť aké veľké bolo moje prekvapenie, keď tu miesto kamenia, blata a mokrých korienkov na mňa čakala nová lesná asfaltka! Bol som tak šoknutý že teraz zisťujem, že som si ju ani neodfotil. Táto sa potom napája už na klasickú cestu vedúcu pomedzi domy a v príjemnom sklone ma privádza až do mojej obľúbenej, malebnej beskydskej dedinky zvanej Malenovice. Aby som nezabudol a musím to napísať: Ak chce niekto vyskúšať nejakú menej obvyklú cestu na Lysú, alebo potom z hory dole, tak tento variant Malenovice - po modrej na Ivančenu - lesná cesta na Zimný - asfalt na vrchol; je na to ako stvorená. Fakt sa mi to tu páčilo.

Malenovice a kade-tade na Kohútku
Cestu z Malenovíc ku autu pri pivovare na Kohútke som nijak zvlášť dôkladne neplánoval. Pár krát som pridal do mapy "prejazdový bod," kde som tušil že by mohol byť ešte nejaký výhľad alebo iná zaujímavosť a ostatné som nechal na aplikácii. Na povrchu mi nezáležalo, na MTB predsa poľahky prejdem všade. Ako sa neskôr ukázalo, väčšinu času som aj tak strávil na prvotriednom asfalte. Ale tri miesta nakoniec stáli za krátku prestávku spojenú s rituálom vyťahovania fotoaparátu z batoha. Kopček bez mena nad Janovicami, jazierko niekde za Baščinou a hať v Raškoviciach.
Záverečné dva kilometre okolo vodárne do mierneho kopca boli už tak trochu za trest, ale vidina tekutej odmeny ma poháňala viac a viac. Juraj už čakal na terase pivovaru s malou točenou desinkou, ktorú som ako šofér mohol len tíško závidieť. Doprial som si aspoň poriadne vychladenú pomarančovú limonádu a hlavne, obaja sme do zásoby domov prikúpili miestne maškrty. Bola to kvalitná bodka za vydareným dňom.
Moja trasa: mapy.cz

Záverečný mišmaš
Takýto rozsiahly report by som o výlete na Lysú horu už nepísal. V normálnych časoch určite nie. Ale doba bola teraz pár mesiacov trochu iná a tak príležitosť po dvoch mesiacoch vycestovať do svojich obľúbených destinácií mi bola pohladením po duši. Posledných 10 rokov som bol zvyknutý cez hranice jazdiť od skorej jari do neskorej jesene takmer denne a zrazu, keď som o toto privilégium na chvíľu prišiel, zistil som ako veľmi mi tie moje Beskydy chýbajú.