Okolo Turca

Keď sa vyberiem jazdiť do oblasti kde som pred tým nikdy nebol, tak sa fotoaparát nezastaví. Neinak tomu bolo aj teraz, pri výlete okolo Turca.

Z Dražkoviec, kde som pri ihrisku nechal auto, vybral som sa cez polia a lúky smerom ku zrúcanine hradu Sklabiňa.

Obklopený neskutočnou panorámou Martinských Holí a Veľkej Fatry, dorazil som po chvíli ku Sklabinskému hradu. Teda aspoň tomu, čo z neho ostalo. Tri eurá na vstupe, vychladený Birell do ruky a hrad som mal len pre seba. Obísť ho s bicyklom nebolo úplne najľahšie, ale podarilo sa. 

Po terénnom úvode začína pod hradom nekonečná asfaltová pasáž. Prerušená je len krátkym lúčnym stúpaním do Turčianskeho Jasena.

Na mape to síce vypadá na placku s pár krátkymi kopčekami, v skutočnosti prejazd cez obe Jasená, Dulice, Necpaly a Folkušovú pripomína horskú dráhu. V jednom kuse hore - dole. Jazda úpätím Veľkej Fatry nemôže by iná.

Trasu som plánoval tak, aby som navštívil väčšinu miestnych rozhľadní. Prvá sa mi postavila do cesty medzi Horným Jasenom a Dulicami. 

Pri zjazde na Necpaly zastavujem a fotím kostolík s pozadím masívu Martinských holí. Z fotky možno badať, že sa mi začalo pozvoľna zmrákať. Jazdu v tieni som však uvítal, na slnku začínalo byť neznesiteľné teplo.

Okrem rozhľadní som mal v pláne fotiť aj rôzne kaštiele, ktorých je tu v okolí podľa mapy neúrekom. Na túto činnosť som ale rýchlo zanevrel po tom, čo som videl v Necpaloch. Ošarpané staré budovy, vyrabované, trávou obrastené a celkovo na spadnutie. Zákaz vstupu pre nebezpečenstvo zavalenia. Škoda slov, jedna fotka to vyrieši za mňa. Hneď oproti cez cestu bol ešte jeden, ale bol hádam v ešte žalostnejšom stave a už som nemal tú potrebnú vnútornú silu zastaviť a odfotiť to.

Náladu som si znovu spravil na ďalšej z rozhľadní. Stojí na Brotnici a vypadá úplne rovnako ako tá predošlá. Ako sa neskôr ukáže, všetky miestne rozhľadne majú rovnaký dizajn a zaujímavosťou je aj fakt, že sú všetky tak trochu zbytočné, lebo výhľad je pekný aj zo zeme pod nimi. Ale vždy lepšie aj takéto malé roztomilé rozhľadne s lavicami na odpočinok, ako vôbec nič.

Pôvodne som mal v pláne navštíviť hrad Blatnica od ktorého som mal zísť po žltej turistickej značky priamo do Gaderskej doliny, túto z časti prejsť a otočiť to na mieste zvanom Čertova brána. Ku hradu som sa však cez zarastenú lúku nedostal. Tráva vyše kolien dávala tušiť prítomnosť kliešťov a to som riskovať nechcel. Dostal som sa na vzdialenosť asi 400 metrov od hradu, otočil to a pokračoval do Blatnice. Gaderská dolina dnes nebude. 

Z Blatnice som pokračoval ďalej na Príbovce a Valču. Cesta sa zvíjala pomedzi nekonečné lány plné divých makov.  

Vo Valči začalo ďalšie z mnohých stúpaní. Tanková cesta (názov v mape) v tomto prípade predstavovala kvalitnú asfaltku na rozdiel od môjho očakávania prašnej lesnej cesty. Tak či onak, priviedla ma do podhoria Lučanskej Malej Fatry.

Jazda po nezvykle hladkej panelovke od rozhľadne ku rozhľadni ubehla rýchlo. Výhľady boli tentokrát na mesto Martin, Martinské hole a hlavne na Veľkú Fatru aj s dedinkami, cez ktoré som prechádzal pred chvíľou.

Po nekonečnej asfaltovej a panelovej pasáži nastal čas znovu na trochu terénu. Krátky zjazd do Turčianskeho Petra bol viac než príjemným spestrením. Pekné výhľady, pevná hlinená podložka; tak toto môžem.

V Košťanoch mi trvalo hádam aj 5 minút kým som prešiel cez hlavný ťah. Katastrofa. Našťastie hneď za cestou som znovu nabehol na poľnú cestu a ruchy civilizácie nechal nadobro za sebou.

Mojou poslednou zastávkou na celodennom výlete bolo Múzeum slovenskej dediny. Tradičný prírodný skanzen plný dreveníc i murovaných stavieb zo všetkých kútov Slovenska. Svoje zastúpenie tu majú okrem domáceho Turca aj Kysuce, Orava, či Liptov. 

Pre cyklistu má celý areál jednu významnú chybu. Je v ňom totiž zakázané bicyklovať a nebolo mi ani umožnené bicykel viesť pešo. Absolútny nezmysel, zvlášť keď na celom 15 hektárovom pozemku (!!!) som okrem seba za celý čas návštevy napočítal už len jednu trojčlennú rodinku s kočíkom. Pritom cesty sú tu široké a striedavo hlinené či panelové. Hoci na pokladni boli obe zamestnankyne veľmi milé, v tomto boli neoblomné a tak mi neostávalo nič iné, než sa v tvrdých cyklistických tretrách trmácať od chalúpky ku chalúpke pešo. Urobil som nakoniec celkom slušný okruh, ale fakt nechápem prečo je bicykel taký strašný problém. Fajn bolo aspoň to, že som si ho mohol nechať priamo na pokladni, kde mi ho postrážili.

Spoločnosť mi teda celý čas nerobili ľudia, ale zvieratá. Hlavne mačky. Bolo ich tu minimálne desať. Boli všade. A potom kozy. Pásli sa priamo v centre skanzenu a chvíľu ma dokonca prenasledovali.

Návštevu skanzenu som štýlovo zakončil v miestnej krčme, ktorá akoby z oka vypadala tej vo Vychylovke. Keď som vošiel dnu, mal som pocit že som sa jedným krokom posunul v čase i priestore. Všetko bolo na vlas rovnaké ako v krčme z Korne. Zemiakové gule plnené čučoriedkami a poliate makovou polevou boli kvalitnou bodkou za perfektným výletom do doposiaľ nepoznaného Turca.

Tak zase niekedy ahoj :)