Carpe Diem 2.0

Vlani som dobrodružstvo s rovnakým cieľom podstúpil 15. júla a bolo zásadne ovplyvnené silnými zrážkami deň pred výletom. Lysá hora z domu.

"Ak by som si z tohoto báječného výletu mal zobrať nejaké ponaučenie do budúcna, tak snáď len držať sa pôvodných zámerov s menším objemom asfaltových ciest. Tentokrát ma ku zmene prinútilo počasie, nabudúce bude lepšie počkať si na trochu vhodnejšie podmienky." - napísal som vtedy na konci blogu.  

Tohoto roku to vlastne celé začalo zrušenými pretekmi Uphill MTB na Rakovej. Ladil som pred nimi formu -šetril silami, aby som to 21. júla mohol rozbaliť naplno. Lenže znovu do toho zasiahlo počasie. Tentokrát kvôli nemu boli preteky zrušené.

Forma však ostala. Zistil som to hneď ďalší deň, keď som si výrazne vylepšil osobák v stúpaní na Husárik. Nasledoval deň voľna, potom pohodová krátka jazda horami ponad bystrickú dolinu. 

Stredajší večer patril plánovaniu trasy. Poučený z minulého roka, stanovil som si tri hlavné body:

1) Menej asfaltu,

2) viac stúpaní,

3) 100 kilometrov.

Už sa len dobre vyspať a ráno idem na to!

Štvrtok, 25. júl 2019

Budík nastavený na 6:00. Za oknami hmla a teplota 14°C. Ľahké raňajky a káva. Balím ruksak. Náhradná duša a sady na opravy všetkého možného sú povinnosť. Nešetrím energetickými tyčinkami, prihadzujem jeden gél a takisto banán nesmie chýbať. Nechýba fotoaparát, telefón, peniaze a doklady a pribaľujem aj malú powerbanku. Idem naľahko -žiadna bunda, ani návleky. Do fliaš ide Magnézia a iontový nápoj. Rýchla kontrola bicykla, trochu premažem reťaz a nalepím si na rám itinerár. Hoci mám celú trasu aj s profilom v Garmine, tak na tohto staromódneho papierového pomocníka pri dlhých horských výjazdoch nedám dopustiť.

Tri minúty pred pol ôsmou konečne sadám do sedla a vyrážam z hustej rannej hmly do Beskýd. Už po jednom kilometri z hmly vystupujem do slnkom zaliateho letného rána. 

Hneď prvé krátke stúpanie okolo milošovského rybníka mi naznačuje že nohy budú dnes na tom dobre. Vlani som sa potýkal s "lenivými nohami." To je stav keď sa nohám nechce krútiť. Nebolia, ale každé otočenie pedálmi akoby trochu cítiť. Teraz však všetko ide bez problémov.

Je to pre mňa dôležitý poznatok. Bol som pripravený na úvod vynechať prejazd hrebeňom Veľkého Polomu, ak by sa mi z rána išlo ťažko. Na Megoňkách sa ešte krátko zastavujem v miestnom lome a načínam stúpanie ku chate Skalka.

Na asfalte trávim minimum času, pod kolesami príjemne šuští šotolina, obloha blankytne jasná a cestou dokonca plaším dve srnky a dva zajace.

Rannú lesnú idylku mi po chvíli začnú žiaľ kaziť všadeprítomné zvuky motorových píl a traktorov. Za posledné dva roky je to tu síce bežné, ale nezvykol som si. S blížiacim sa vrcholom našťastie príroda znovu upadá do ticha a ja sa tak v pokoji môžem pokochať prvými dnešnými výhľadmi najprv na Malú Fatru a neskôr i na Lysú horu.

Tá je zatiaľ poriadne ďaleko a potrvá pekných pár hodín než stanem na jej vrchole. Prechádzam okolo chaty Skalka, niet tu ani nohy a nezdržiavam sa tu ani ja. Stúpanie na hrebeň Polomu je prvé dnešné, nepotrebujem ani doplniť tekutiny, ani dopriať telu odpočinok. Je 8:45 hod.

Pokračujem po hrebeni smerom na Severku. Aj tu sa len veľmi krátko pristavím kvôli fotke s výhľadom, ktorý za tie roky ešte neomrzel. A to som tu na bicykli už po stotretíkrát.

Poza chatku horskej služby vedie modrý turistický chodník a ten je teraz mojou cestou dole do údolia Lomné. Nemám v pláne ísť ho celý, len hornú -menej technickú časť, ktorá ma privedie na parkovisko pri spodnej stanici novovybudovanej lanovky.

Krátky zjazd po turistickom chodníku je vítanou zmenou. Príjemný pocit však príležitostne narúša pohľad na uschnuté smreky a tiež nie dobre fungujúce tlmenie môjho Scotta. Zvyšok zjazdu z lyžiarskeho strediska do Dolní Lomné fičím po kvalitnom asfalte najprv lesom popri potoku, neskôr pomedzi domy. 

V Dolní Lomné na mňa nečaká žiaden nudný rovinatý úsek po hlavnej ceste, ale za kvetmi vyzdobeným mostom stáčam doprava a načínam druhé stúpanie dnešného dňa. Konzumujem prvú z tyčiniek. Má malinovú príchuť, príjemne prekvapila. Mám v nohách 19 km, teda necelú pätinu plánovanej dĺžky. Stúpanie ku horskej chate na Slavíči je prevažne šotolinové s krátkym asfaltovým úsekom. Takmer celé je ukryté v tieni zmiešaného lesa. 

Prechádzam popri chate Poľana a ponad chatu Kamenitý ale ani tu nezastavujem. Hoci idem pomaly šetriac sily, stúpanie ubehlo príjemne rýchlo. Začínam stretávať prvých turistov, spočítal by som ich na prstoch jednej ruky. Teším sa na obľúbený úsek medzi Kamenitým a Slavíčom. Je to vlastne obyčajná lesná zvážnica, ale hlavne na jeseň neskutočne vyhráva farbami a je to taká moja malá srdcovka. Dnes to tu vypadá trochu smutne. Na ceste sú znateľné vyjazdené stopy po ťažkej technike, popri ceste potom kde tu kopa guľatiny. Môj milovaný úsek asi čoskoro významne zmení svoju podobu.

Záverečný rovinatý kilometer ma konečne privádza ku Kolářovej chate na Slavíči. Zmenila majiteľa, zmizli koníky a oplotenie veľkej lúky pod chatou, ale inak nebadať žiadnu zmenu. Dozrel čas na prvú prestávku. Kofola do pohára, voda do fľaše a banán do brucha.

Opúšťam Slavíč. Urazil som presne 30 km, je 10:20 hod. Teplota tu na horách a v lesoch je príjemná, pohybuje sa okolo 20°C. Ak by som to teraz otočil a vrátil sa domov, už aj tak by z toho bol veľmi príjemný a profilovo zaujímavý výlet cez dve deväťstovky. Lenže idem ďalej a hlbšie do beskydsých hôr a tak som v približne tretine  čo sa dĺžky týka a najväčšie stúpanie dňa na mňa stále čaká.

Lysá hora je ešte ďaleko, nemyslím na ňu a užívam si perfektný singláč doslova zarastený zeleňou. Cestička sa postupne rozširuje, ale zachováva si jedinečný ráz. Toto sú presne tie úseky ktoré mi vlani tak strašne chýbali. 

Prechádzam cez Lačnov, kde odjakživa leží v strede cesty obrovská kaluž. Našťastie sa dá pohodlne obísť po už vyjazdenej obchádzke. Cesta teraz mení charakter. Je viac hlineno -kamenistá. Stále obklopená bujnou vegetáciou, privádza ma na rázcestie Kozí hřbety - Václavičky.

Hlava i nohy si to teraz náramne užívajú. Asi aj preto že idem prevažne mierne z kopca. Rázcestie na Václavičkách je pre mňa špeciálne. Až potiaľto som trasu dobre poznal a zvládol by som ju hravo bez navigácie. 

V smere od Slavíča po červenej som prišiel. V minulosti som si prešiel aj modrú od sedla pod Malým Polomom. Teraz na mňa čaká novinka. Po červenej smerom na Okrouhlice. Domáce plánovanie mapy prezradilo, že na mňa čaká stará lesná asfaltka, jedno krátke stúpanie a potom aj dlhý zjazd z rázcestia pod Okrouhlicí po modrej turistickej značke až do malebného údolia rieky Morávky.

Ceduľa ani domáce plánovanie však neprezradilo že narazím na jeden krátky výhľad smerom k Lysej hore a že stretnem vysmiateho cyklistu. Bicykel má položený na krajnici a niečo loví v ruksaku. Pristavujem, ponúkam pomoc v prípade že má technické problémy, alebo nebodaj spadol. Zvesela mi poďakuje, ale že nič nepotrebuje, len zrazu vystrie predo mňa ruku s veľkým hríbom pre mňa neznámeho druhu. Vraj nešlo odolať a teraz ho ide očistiť. 

Pocit samoty a divočiny sa rýchlo vytráca keď ma nečakane obíde auto s rodinkou a ďalšie autá potom obchádzam ja odstavené kde tu popri ceste. Ako neskôr z mapy vyčítam, nie je to tu až taká pustatina ako by to na prvý pohľad vypadalo. Dookola sú tu kadejaké ukryté samoty s chatami, či starými drevenicami. Teraz v lete tu asi bude aj dosť ľudí, súdiac podľa áut. 

Zjazd do údolia Morávky ubehol fakt že rýchlo. Ale žiadna oddychovka v podobe roviny ani tu na mňa nečaká. Stáčam okamžite doľava a už znovu stúpam. Tentoraz po zelenej a to až kúsok pod Biely Kríž. Mierne stúpanie sa náhle mení v pomerne ostré cez 12% v momente keď odbočujem na žlto značenú lesnú cestu smerom na Visalaje. Nakoniec sa z nej vykľuje príjemná lesná skratka, ktorá ma dovedie až na obrovskú križovatku turistických ciest na Ježánkach. 

Červená, modrá, žltá i zelená. Všetky turistické trasy sa tu stretávajú v jednom bode. Je 11:26 hod, 44 km prejdených. Na vrchol Lysej hory to mám ďalších približne deväť. Už štyri hodiny (aj s prestávkami) som preč z domu a ešte nie som ani v polovici. Dnes to bude nadlho. Z Ježánok na Lysú horu a späť pôjdem po tej istej trase. Je mi dôverne známa a vizuálne zaujímavá. Tento rok sa nezveziem úplne dole pod kopec do Pápežova, ale na známu asfaltovú cestu sa napojím približne na konci prvej tretiny jej profilu. Kým sa tak stane, idem si užiť tú nádheru cez Obidovú a Mohelnice.

To bol zážitok! Normálne sa teším že cestou späť si to celé dám znovu. Ale koniec srandy. Záver tohoto okulahodiaceho úseku patrí krátkemu prudkému stúpaniu, ktoré ma hodí rovno na spomínanú asfaltku. Nohy našťastie nevykazujú žiadnu únavu, tak hurá do nebies. 

V tvári sa zrkadlí odhodlanie, beriem to z tej lepšej stránky. Za trištvtehodinku budem určite hore. Namaľované kilometrovníky na ceste pomaly pribúdajú. Štvorka, päťka, šestka, sedmička. 

Na pravé poludnie fotím Garmin. Blíži sa totiž pár míľnikov. Štyri hodiny čistého času v sedle a 50 kilometrov. V nohách mám nastúpaných už 1590 výškových metrov. A to ich mám ešte pekných pár pred sebou. Teplota je zavádzajúca, pretože je meraná na slnku, ale pocitovo by som povedal že zhruba zodpovedala realite. Pot sa mi už slušne hromadil pod helmou a na chrbte. Posilňujem telo i ducha energetickým gelom. Za chvíľu prekonám nadmorskú výšku 1000 metrov nad morom.

Kúsok pred sedmičkou sa dostavuje malá kríza. Ale tu som na to zvyknutý, nenechám sa vyviesť zmiery. Akurát nohy dali prvýkrát pocítiť únavu. Nie je to príjemné, ale dá sa to prežiť. "Not great, not terrible" by to popísalo asi najlepšie :)

Za sedmičkou percentá sklonu konečne poľavia, v plnej kráse vidieť vysielač a ja si pomalým tempom s úsmevom na perách prechádzam poslednými serpentínami. 

"Tak som konečne tu." 

Pomyslí si v duchu a vyťahuje fotoaparát. Púšťa sa do práce.

Dnes si tie výhľady užívam asi o máličko viac. Počasie je príjemné, tu hore v 1323 metroch nad morom príjemných 20 až 21°C. Sem-tam slabo prefúkne, príležitostne sa slnko ukryje za malý mrak. Obieham všetky vyhliadky, nemôžem sa tej prírodnej krásy nabažiť. 

Samozrejme ani foto veže nesmie chýbať a teraz ešte rýchlo k obelisku, než si konečne dám niečo pod zub na Bezručke.

Normálne by tu teraz bola fotka ako stojím pri obelisku s bicyklom, vysmiaty do kamery ukazujúc zdvihnutý palec. Ale nie je. Slečna či paní z fotky nad "hladícim bodom" to nezvládla a ja som si to na mieste neskontroloval. Normálne som pózoval a ona, zdalo sa mi, mačkala tlačítko. Dokonca asi trikrát. Vrátila mi fotoaparát, poďakoval som a každý sme si išli po svojom. Ja na Bezručku, kde ma ani nenapadlo kontrolovať fotky. Vypadá to tak, že slečna či paní miesto spúšte mačkala nejaký iný čudlík :) Aj také sa stáva.

Vystál som si nečakané dlhú frontu k výčapu. Zásobil sa tekutinami. Radegast 10° ako vrcholová odmena, k tomu grapový nealko birell do fľaše a do druhej čistá voda. No a hlavný chod? Borůvkový knedlík. Úprimne za tie roky čo tu jedávam bolo jedlo dnes asi najhoršie. Buchta bola akási vysušená, zachraňovala to bohatá čučoriedková plnka a topené maslo, ale i tak mierne sklamanie. Najviac som si preto asi užil toho studeného Radegasta, ten zatiaľ nikdy a nikde nesklamal. Medzitým som z powebanky  nabil Garmina. Je to už postaršia mašinka a hore mala už len 28%. Ja som nabíjal Garmina a "tiežcyklisti" nabíjali pri chate svoje motorové stroje. Zase ich tam bolo viac než nás na retro bikoch.

13:30 hod a ja už znovu sadám do sedla a vydávam sa do druhej, profilovo ľahšej polovice mojej celodennej túry. Cestou po asfaltke ešte čosi cvaknem, ale inak sa nezdržujem. Hoci som chvíľu váhal či sa nepustiť do čučoriedok čo tu všade dozrievali.

Z asfaltovej cesty odbočujem o kúsok skôr než som sa napájal pred výstupom. Zaujíma ma totiž červená trasa cez lúku smerom na Mohelnice. A musím povedať že to bol veľmi príjemný úsek, ale zdola nahor by sa mi ho veru absolvovať nechcelo.

Bez ďalších zdržaní fotením, znovu si užívam úsek medzi Mohelnicami a Ježánkami. Nie je vôbec ľahké po obednej prestávke a zjazde rozhýbať nohy, no napokon tesne pred príjazdom na rázcestie pod Bielym Krížom sa mi to ako tak darí. Pre istotu pred lesným dvojkilometrovým stúpaním po modrej konzumujem ďalšiu malinovú tyčinku. Nakopla ma celkom slušne. V stúpaní som si dokonca osobák vylepšil, ale pravda je že to tu na čas nikdy nejazdím, je to skôr o prežití než čokoľvek inom. Peší turisti ma v najstrmšej pasáži milo povzbudzujú, museli počuť moje polohlasné nadávky a dobre ich to pobavilo. Našťastie to ubehlo rýchlo a tak si môžem urobiť aspoň jednu fotku pri známom Kríži.

Neplánovane zastavujem aj pri hoteli Súľov a dávam si pollitra vychladenej kofoly. Už aj tu hore vo vzduchu cítiť dusno, asi aj preto že vôbec nefúka. Hrubá stavba novej chaty Súľov už stojí, dúfajme že otvoria čoskoro.

Spúšťam sa asfaltom biskupskými lesmi popri Čiernej Ostravici. Ale nezjazdujem dlho, pretože ma čaká predposledné z dnešných stúpaní. Obidve sú už len také smiešne brdky, ale s tou porciou kilometrov a výškových metrov čo mám v nohách to už taká sranda nie je. Takže najprv Doroťanka s nečakane strmým koncom.

Po výstupe znovu rýchly zjazd na Klin a cez Hlavice, ktoré už sú definitívne posledným stúpaním dňa, valím ku kaplnke do Jelitova, kde plním fľaše fantasticky studenou pramenitou vodou.

Prelet Olešnou, Staškov, Raková, Čadca. Teplota vzduchu sa neskutočne zdvihla v porovnaní s tou, ktorá panovala tam hore v lesoch. Bolo to nepríjemné a celý dojazd sa zmenil už len v snahu o to, bezpečne sa dopraviť domov. V Čadci som ale i tak neodolal a dal si ešte u Trojáka na zahrádke jedného vychladeného nealko Radlera. V tomto teple asi najlepšie osvieženie. A ešte posledných päť kilometrov. Hotovo.

Nakoniec z toho bolo 101 kilometrov, 2434 výškových metrov, deväť hodín strávených celkovo mimo dom, z toho bez minúty a niečo sedem hodín v sedle! Kráľovský MTB výlet roku 2019.

Relive 'Beskydy MTB Tour'