Ono sa to má tak; vyšliapnuť si na bicykli do Tatier som chcel už dlhší čas, ale nikdy to nebola priorita a nikdy som s tým nijak zvlášť nepočítal. Jednoducho som zvolil taktiku vyčkávania že ono sa to raz podarí. Ten deň nastal 13. októbra 2019. Vysoké Tatry.
V októbri sa mi posledných pár rokov stáva, že počas obdobia babieho leta si doprajem nejaký špeciálny výlet. Pestrofarebné lístie stromov, mäkké fotogenické jesenné svetlo a časté ranné inverzie človeka doslova nútia vypadnúť niekam na hory, alebo aspoň do miest kde počas roka na to nebol čas. Takto som navštívil v minulosti Český (a poľský) Těšín, fotil som inverzie na Lysej hore, alebo ako vlani, keď som sa vydriapal na žilinský Straník. Pre tento rok som mal z vrcholov mimo územia Beskýd a Javorníkov v pláne akurát Martinské Hole, konkrétne Veľkú Lúku. 1475 metrov nadmorskej výšky malo byť mojim tohtoročným najvyšším dosiahnutým bodom. Neprekonala to ani Kubínska Hoľa (respektíve Minčol - 1393 m n. m.), ktorú som zdolal v septembri a tak sa už zdalo že v tomto mám pre tento rok hotovo. Plán splnený.
A potom príde babie leto a všetko je inak.
Ranná hmla, pri presune autom z Čadce do Ružomberka, bola neústupčivá. V Ružomberku ma privítalo pri vystúpení z auta sviežich 7°C. Prvé lúče slnka mi opatrne zasvietili na cestu ale už kúsok za Ružomberkom pri unikátnej prírodnej pamiatke v katastri obce Lisková. Skalná päsť. Šesť metrov vysoký útvar z vápenca. Tráva bola riadne orosená a tak som v cyklistických tretrách ani len nepomyslel na to, že by som podišiel bližšie kvôli lepšej fotke. Beztak dnes toho bude ešte dosť čo fotiť. Pomyslel som si a už som uháňal ďalej smerom ku Liptovskej Mare.
Prvé krátke stúpanie preverilo nohy kúsok za Bešeňovou. Taká príjemná serpentína s výhľadom. Nohy v posledných dňoch sú perfektne zregenerované, pretože počasie začiatkom mesiaca neprialo a tak teraz, keď sa konečne ukazuje slnko, vychutnávam si každé jedno šliapnutie do pedálov.
Konečne spoza stromov vykukli Tatry. Sprevádzaný pohľadom na ne som, ani neviem ako, ocitol sa pri Liptovskej Mare. Niet na Slovensku asi viac krajších priehrad. Mara je jednoducho klasa. Zvlášť teraz na jeseň s dokonalým azúrom a všetkými možnými farbami lístia.
Od Mary ma čakal prejazd okolo Tatralandie, kde som očakával zhustenú premávku, ale panoval tu až nečakaný kľud. Asi aj preto som znovu zastavil a vychutnal si full size pohľad na Vysoké Tatry. Ako z omaľovánky.
V Liptovskom Mikuáši som bol naposledy pred 16. rokmi. A utkvelo mi v pamäti že sa mi tam vtedy veľmi námestie páčilo. Umelý potok s fontánou, zeleň, panoráma hôr, málo gýčovej reklamy. Pamätal som si to dobre! Tentokrát som si hlavne vychutnal luxusnú cyklotrasu vedúcu priamo centrom mesta. Taká maličkosť a ako poteší. Tu by sa páni z Čadce mali ísť učiť, ako sa to dá urobiť a hlavne zrušiť konečne ten trápny zákaz vjazdu na Paláričku. Cyklotrasu cez Mikuláš je kúsok vidno aj na konci vo videu.
Od Nízkych Tatier mi svietilo slnko a tak som tým smerom fotky nerobil. Výhľad na ne som mal, keď som sa z Mikuláša presúval do Hrádku. Tam som si energetickú tyčinku doprial a započal som 40. kilometrové stúpanie do Tatier.
Na tejto nevydarenej fotke cez chrbát práve vidieť, že Nízke Tatry boli zaliate slnkom a len len že ich bolo vôbec vidno. Zato rovno predo mnou sa týčil Kriváň. A pohľad naň ma sprevádzal s krátkymi prestávkami, keď som prechádzal lesom, celý čas až pod Štrbské pleso.
Cesta cez Podbánske mala svoje chyby. Bola často látaná, ale stále v pohode zjazdná. Aj autá a motorky ktoré som stretával sa toho nebáli a frčali po nej celkom rýchlo. Oceňujem ale, že hádam všetci ma obiehali vzorne a s veľkým odstupom. Na tých horách sa toto pravidlo, mám pocit, ctí oveľa viac než dole v meste.
Keď som plánoval trasu, tak cieľom bolo Štrbské pleso. Pri skúmaní mapy som si ale všimol, že od Štrbského na Popradské pleso je vyznačená cyklotrasa. Pozrel som fotky a neveril som vlastným očiam. Nádherná asfaltka až hore ku chate. A tu som sa dopustil jednej chyby pri plánovaní, ale som za to rád, lebo inak by som asi až hore nešiel. Totiž, pozrel som zbežne v aplikácii STRAVA že čo tu možno čakať. 4 kilometre s priemerným sklonom 6,5% som vyhodnotil ako prijateľné utrpenie a tak som Popradské pleso zaradil do itinerára.
Problémy nastali hneď na začiatku stúpania. Cesta plná nedisciplinovaných pešiakov, ktorí vôbec nerátajú s tým, že na spoločnej značenej trase pre peších i cyklistov môžu v nedeľu počas slnečného dňa byť nejakí cyklisti. Zaberali často celú šírku cesty. V horšom prípade stáli a klábosili. Ale hlavne, len málokto reagoval na vyslovenú prosbu prejazdu. Mohla za to asi aj jazyková bariéra, pretože poľština tu bola počuť veľmi často. Prežiť sa to síce dalo, ale to hovodím o ceste nahor. Cestou dole už to bolo chvíľami regulérne peklo. Problém druhý bol sklon. Priemer 6,5% je síce super, ale je to žiaľ priemer. A pretože horný úsek ku plesu bola už v podstate rovina, tak prvé dva, možno aj tri kilometre mali sklon často cez 10%, v maximách okolo 15%. A to je na cestnom bicykli s hodinou a pol stúpania z Hrádku v nohách celkom brutalita. Našťastie, ako som v úvode písal, nohy boli zregenerované a tak som to nakoniec dal celkom s prehľadom, ale je fakt že v niektorých miestach, kde som kvôli turistom musel takmer zastaviť a znova to rozbiehať som nadšený vôbec nebol. Za to prostredie v okolí Popradského plesa to ale určite stálo.
Cestou hore, na poslednom kilometri som aj kamaráta s rodinou stretol. Takéto náhody mám veľmi rád. Hore som ich počkal, vypil dve nevychladené Kofoly a aspoň pár minút sme strávili spolu než som sa pustil pomedzi ľudí z kopca dole smerom ku Štrbskému plesu.
Tu už som sa príliš nezdržiaval, pretože od zámeru obkrúžiť pleso som rýchlo upustil vzhľadom k počtu ľudí a k podkladu nevhodnému pre cestný bicykel. Takže ešte posledné foto a už len dojazd na parkovisko, kde na mňa čakal odvoz :)
Prejazd Liptovom a výjazd až ku Popradskému plesu (1499 m n. m.) v tomto počasí bolo skutočne zlatým klincom na zážitky bohatej sezóny 2019. Na úplný záver sľúbené krátke video:
