Velocipédia: novembra 2018

Cestovanie nie je nikdy otázkou peňazí, ale odvahy

Paulo Coelho

Zlomené rebro. Šesť týždňov pokoja. Budem dúfať že sa to zahojí už možno za štyri. Alebo aj za tri týždne, veď nemám ani modrinu a druhý deň po páde, než to začalo fakt silno bolieť, som ešte prešiel cez vrchol Veľkého Polomu. Síce som cítil že ma čosi poza rebrá trochu pichá, ale normálne som bicykloval. Takže hádam sa dám do poriadku už za týždne dva! Prešiel týždeň, bolesť zmizla a lieky som nejedol už dobrých 24 hodín. Hovorím si fajn, tak aspoň na prechádzku by som mohol. Dal som kilometer hore na Živčákovej. A nič, žiadna bolesť, dýcha sa mi dobre. Ďalší deň kontrola na chirurgii, znovu RTG a naordinovaný domáci pokoj na lôžku. Lenže akoby mi už nič nebolo a vylihuj keď ťa nič nebolí. Vari som simulant? Jedenásty deň po nehode preto sadám na bicykel a len tak skúšobne toť po dedine pár kilometrov opatrne točím. Je to definitívne, nič mi nie je, rebro dozaista zahojené. Zajtra skúsim ďalšie kilometre pridať.

Dokonca som aj kopec skúsil. A nie hocijaký, ale poriadnu stenu z Oščadnice na Beskydok. Zdravý človek. Pár dní nato ďalšia pravidelná kontrola u chirurga. Mu hovorím, že všetko v cajku, nič nebolí, lieky dávno nehltám a dokonca na prechádzky chodím (bicykel som z taktických dôvodov zatajil). Mi samozrejme neveril, vraj nech urobím taký a onaký cvik. Tak som sa tam vykrúcal ako špičkový akrobat. Pozeral na mňa v nemom úžase a nakoniec len zakrútil hlavou a pravil: "To Vás nejdem už ani na RTG posielať, ste šťastný človek!" Asi hej. Ktohovie, možno som aj rekord urobil, keď som zlomeninu za desať dní vyliečil. Nech to bolo ako chcelo, v každom prípade som späť v sedle! Jasné že som sa pekných pár dní ešte šetril. Len tuto na Veľký Polom a po Kronerovom chodníku ponad Staškov som si povyrazil.

Na Polom som išiel na deň presne od prvého výstupu v roku 2011 a tak som si ho doprial po totožnej trase a s fotkami na rovnakých miestach ako vtedy. Tu je keď tak celý fotoalbum.

Po desaťdňovom oddychu a pár krátkych výjazdoch sa mi zachcelo niečoho epického. Zmiznúť na celý deň a vrátiť sa podvečer zmorený, ale vysmiaty a spokojný. No a čo lepšie než tradičné koliečko okolo Beskýd ma mohlo napadnúť.

Počasie tak akurát; pod mrakom, trochu vetru aby to nebolo úplne jednoduché a ani som sa nenazdal a už som bol v Bílé a predo mnou záverečný kopec cez Klokočov a dlhý zjazd až do Čadce. Lenže tentokrát sa mi to akosi málilo. Tak hybaj ešte cez celú Bílú až hore na Bumbálku! Nakoniec z toho bolo nečakaných 141 kilometrov. Najviac čo som v rámci jednej jazdy kedy urobil. Fakt ale je, že po tomto na mňa únava konečne sadla.

Tu sa musím ešte pozastaviť pri jednej veci. Z mesiaca jún mám kvalitných fotiek o dosť menej, pretože hoci som sa už cítil 100% fit, tak som nechcel chrbát a hrudný kôš príliš zaťažovať a na dlhšie a celkovo náročnejšie výjazdy som nebral so sebou veľký ťažký fotoaparát a to malé mydlo s ktorým sem tam fotím za jazdy už dosluhuje a na fotkách to poznať. Fotky nemajú potrebný kontrast a celkovo sú akési mdlé. Síce lepšie ako nič, ale porovnávať to s veľkým kompaktom nejde. Človek sa pri postprocese celkom nadrie, aby z toho aspoň nejakú hĺbku a farby dostal. Ako príklad táto vydarenejšia z Drahošanky:

Zvyšok mesiaca sa niesol v pokojnejšom duchu. Husárik, Petránky, Polom a teda všetky obľúbené destinácie v blízkom okolí. Výnimkou bola len Lysá hora, kde som prešiel ďalšiu nepoznanú cestičku. Tentokrát povyše od jedného ramena priehrady Šance. Chcelo by sa povedať že už tradične sme sa hore stretli s Jurajom a potom sme spoločne prešli po ďalšej neznámej ceste až hore na Biely Kríž, kde sme sa rozdelili. Ja okolo chát na Gruni do Bílé kde som parkoval, on domov na bicykli, kam ale nedošiel, lebo ho nepekne nejaký blbec vytlačil do priekopy na Staškove.

Medzi Zákopčím a Podvysokou je kopec Vysoká. Pôvodne som ho chcel dať pešo na jar, ale už začínala sezóna mladých diviakov a tak som to odložil. Teraz v lete si hovorím že prečo tam nevybehnúť na bicykli? Je to blízko, cesta podľa mapy tam vedie až na vrchol ku vysielaču.

Škoda len že som tam išiel v trochu horšom počasí, pretože tento kopec dosť prekvapil. Jednak tým že je to pomerne náročné stúpanie po celkom kvalitnej lesnej ceste a druhak výhľadom z vrcholu. Vidieť celé údolie od Turzovky až po Rakovú a potom Beskydy. Nebyť nízkej oblačnosti, asi by vzadu trčala veža na Lysej hore, Smrk a Travný, možno aj Kněhyně. To sa dozviem až sa tu niekedy vrátim.

Posledný júnový víkend patril amatérskym cestným pretekom Beskyd Tour. Už roky som plánoval prísť pozrieť a povzbudiť borcov na tejto šialenej viac ako 160 km dlhej horskej etape. Tento rok sa mi to konečne podarilo. Čakanie na prejazd pelotónu som si krátil výšlapom na vrchol Veľkého Javorníka okolo hotelu Fran.

V momente keď som sa ocitol znovu na javorníckom hrebeni, bolo mi jasné že túto hrebeňovku smerom na Kohútku tento rok musím znovu po rokoch absolvovať.

Po minuloročnom fiasku na Veľkej Rači, kde som vtedy v jednom úseku pre barbarské zdevastovanie značenej cyklotrasy lesníkmi nedokázal prejsť a musel sa vrátiť, vraciam sa na miesto činu. Ku chate Koliba tentokrát volím inú trasu a dokonca aj tu je blatistý úsek kde musím tlačiť bicykel mimo cesty po lúke, ale nevzdávam to. Nemám v pláne na bicykli zdolať samotný vrchol Rače, ale poza Kolibu sa pustiť po nádhernej lúke dole ku kruháču v Oščadnici. Miesto kde som vlani musel otočiť obchádzam alternatívnym chodníčkom a potom už konečne na mňa čakal fantastický zjazd.

Tento rok som si zamiloval trasu, ktorú som doteraz išiel vlastne len raz a aj to v opačnom smere cestou na Chotárny kopec. Sú to lúky cez Vojtovské sedlo, smerom do osady Kýčera a ďalej cez Široké-ďaleké a po starej zjazdovke až ku rodnému "Čínskemu múru" na Žarci. Na relatívne malom území a neďaleko od mesta tu máme nádhernú cestu lúkami, lesmi i malou osadou. Hlavne v sedle samotnom je to úžasné. Panuje tam pokoj, akoby sa čas zastavil. Občas tam možno natrafiť na pastiera so stádom oviec.

Na hrebene a lúky v okolí Čadce jazdím pomerne často a rád, ale raz za čas sa patrí zájsť aj kúsok ďalej. Trebárs na milované Valašsko a pripomenúť si ako nádherne je na hrebeni medzi Soláňom a Bumbálkou.

Júl bol práve v polovici, keď som vyrazil na pomyselný druhý vrchol tejto, na gigantické výjazdy nabitej, sezóny. Zas a znovu ma čakalo stúpanie na Lysú horu, ale prvý krát som do toho išiel bez presunu autom a teda v sedle rovno z domu. Niečo málo cez 100 kilometrov a 2000 výškových metrov. Podobne ako v prípade Pradědu, aj toto dobrodružstvo si vyslúžilo samostatný blog a patrí do TOP 3 výletov tohto roka.

Po tejto MTB megatúre som si dožičil viac jázd na cestnom bicykli. Klasiky ako Oravská Lesná, Živčáková, doplnené o novoty v podobe makovských Kasární cez Semeteš a Bytču, alebo okruh popri Těrlickej a Žermanickej priehrady v Sliezsku.

August je tu a s ním sa dostavil pocit že čas letí prirýchlo. V hlave som mal stále toľko nápadov kam by som chcel ísť a predo mnou posledné štyri víkendy kedy po cestách nejazdia tiráci. K tomu slnko stále zapadá neskoro, od rána býva príjemne teplo a to dokonca aj na hrebeni Malej Fatry. Takže august sme privítali pešou turistikou práve tam.

Deň na to sme si strihli pekný cestný okruh cez Oščadnicu do Poľska a stade na Oravu. Už sme to kedysi takto otočili a vlastne ani neviem prečo tadiaľto nejazdím každý rok. Zvlášť keď cez Vreščovku je luxusný nový asfalt. Je to nie príliš náročná stovka s minimom áut. Pôvodný zámer bol potiahnuť to ešte z Oravskej Lesnej až ku Oravskej priehrade, ale ten deň bolo jasno a 32°C, takže sme to nakoniec zvrtli cez bystrickú dolinu späť do Čadce.

August bol celkovo šialené teplý mesiac. Na jednu stranu je to fajn, ale keď je tých dní s teplotami cez 30°C viac po sebe, tak to v podstate znemožňuje celodenné výlety po cestách bez tieňa. Ešteže tu máme tie hory a zatiaľ čo v dolinách slnko pražilo ostošesť, na horách, zvlášť v lesoch bolo príjemne. Jazdil som preto hlavne na MTB a po tých lesných cestách, ktoré som doposiaľ nepoznal. Výnimkou bol len jeden spoločný cestný výlet do oblasti kúsok od poľskej Wisly, kadiaľ išla jedna z etáp Tour de Pologne. Na pelotón sme číhali v lesnom tieni povyše Zameczka.

A aké nové MTB trasy a miesta som objavil? Tak napríklad Čertovy mlýny kúsok pod vrcholom Girovej, kam som sa nakoniec tiež s bicyklom vytrepal a potom si užil geniálny lesný singletrail.

Alebo zdolať poľskú Ochodzitu cez Čierne, zjazdiť žltú trasu od chaty Skalka z Veľkého Polomu smerom na Lomnú, či dôkladne preskúmať všelijaké lesné cesty v okolí Bílé s prejazdom cez vrch s poetickým menom - Bobek.

To všetko boli pekné, dobre zjazdné, ale dosť krátke trasy. Augustové sucho ma vyhnalo aj na turistom dobre známe javornícke a beskydské hrebene. Ako som spomínal, keď som bol pozrieť Beskyd Tour na Kasárňach, že si dám javornícky hrebeň smerom na Kohútku, tak konečne nastal pravý čas. A musím povedať že v tomto smere jazdy to bolo oveľa príjemnejšie a o poznanie jednoduchšie ako keď sme to išli v minulosti opačne. Teraz som sa viac viezol z kopca (hoci občas bolo treba šliapnuť do pedálov, nie že nie) a to mi umožnilo viac si vychutnávať výhľady i jazdu samotnú.

A čo zvyšok tejto známej Beskydsko-javorníckej magistrály? Od Čadce cez Chotárny vrch, Petránky a Jakubovský vrch až po rozhľadňu na Kamenitom už mám prejdenú. Ale zvyšok od Kamenitého cez Semeteš (s výnimkou Vrchrieky), prípadne ponad Makov cez Hričovec až na Kasárne stále nič. Odrádza ma od toho ani nie tak náročnosť tohoto hrebeňa, ako skôr stav ciest zničených prebiehajúcou ťažbou dreva. Na jedno miesto ma to ale lákalo už odvtedy čo sme lyžovali na Makove - Čiernom. Úsek od Melocíka cez osadu Gregušovci a potom lesný zjazd do Papají kde rastie 400+ ročný brest, je teda úspešne zdolaný.

Ťažko sa tieto hrebeňovky popisujú. Nejde o samotný opis prostredia, to je jednoduché. Stačí si predstaviť vysokohorské, trochu drsnejšie prostredie kde sa to hemží travnatými lúkami a čučoriedkami. Sem tam ihličnatý, občas i listnatý les. Výnimočne nejaká chata, v okolí ktorej sa to viac hemží turistami. Inak spravidla dobre vyjazdená a prechodená hlinená, alebo hlineno-kamenná cesta často aj cez korene stromov. Z pod kolies sa ozýva trochu monotónny ale môjmu uchu príjemný zvuk odskakujúcich kamienkov a suchej hliny, na jeseň potom aj šušťanie spadnutého lístia. Celý obraz dotvárajú príležitostné výhľady ako napríklad na spomínanej zjazdovke na Makove.

To všetko si človek na základe opisu a fotiek dokáže ľahko predstaviť. Ťažko je ale opísať samotný pocit z jazdy, keď praží ostré letné slnko. Keď sa človek teší z každého tienistého prejazdu lesom. Keď nájdem pri ceste studničku s mrazivo studenou pramenistou vodou. Keď si sadnem niekde na pniak, či skalu a vychutnám si banán a teším sa na poriadny obed niekde na horskej chate. Tak presne tieto pocity sa opisujú ťažko a skutočne platí že raz zažiť je viac ako sto krát počuť.

Konečne som prešiel aj úsek od Kaplnky na Muřinkovom vrchu do sedla pod Malým Polomom a odtiaľ už po známom chodníku na Slavíč. Túto hrebeňovku som plánoval hádam dobrých päť rokov, než som sa definitívne odhodlal. Nutno podotknúť že zo sedla hrebeň pokračuje na Biely Kríž, ale to zase niekedy inokedy.

Počas tohoto výjazdu som ani veľa nefotil, kedže hrebeňovka je bez výhľadov, dobre ukrytá v lese. Chodník spočiatku široký a dobre zjazdný sa postupne zužuje. Pribúdajú na ňom rôzne kamenné prekážky, často voda a krátke blativé úseky. Priznám sa, že hoci sa mi tu veľmi páčilo, tak som si nie vždy trúfal a často som bicykel tlačil komplikovaným terénom.

Vykúpením preto pre mňa bol príjazd do sedla Malého Polomu odkiaľ vedie na Slavíč mne dobre známa, pohodová široká lesná cesta. A ako bonus tu je konečne nejaký výhľad a aj miesto na krátky oddych.

Kdeže, to nebol posledný augustový hrebeň, ešte nás zopár čaká. Tak napríklad úsek od chaty Kamenitý nad Dolní Lomnou, poza Javorový vrch až na Malú Prašivú.

Vizuálne to nemalo chybu. Striedali sa tu prejazdy lesmi a miestami s parádnymi výhľadmi. Cesta bola väčšinou času široká a bezproblémová. Vlani sme túto trasu absolvovali v opačnom smere a aj teraz musím konštatovať že takto od Kamenitýho to bolo vďaka mierne klesajúcemu charakteru lepšie.

Len pred dojazdom na Malú Prašivú už aj tu boli patrné pozostatky prebiehajúcej ťažby. Našťastie žiadne blatiská a metrové rigole plné žaburiny ako u nás. Len haluzina popri ceste a rúbaniská sprava, zľava.

Obľúbenou hrebeňovkou, či skôr zvážnicou kúsok za hranicami je cesta od chaty Hrádek, popod Veľký Stožek, ku hoteli na Bahenci. Už samotné stúpanie na kopec Filipka dalo poriadne zabrať,

Výlet na beskydský Veľký Javorník (menovec toho nad Kasárňami) a na Radhošť absolvujem vždy rád. Je to síce fyzicky náročnejšie zdolať tieto dva vrcholy v jeden deň, ale za tie výhľady to vždy stálo.

Tentokrát, pretože sa nám asi málilo, sme si to celé spestrili ešte aj poriadne kamenistým zjazdom z Radhošťa po Cyrilometodějskej stezce. Technicky náročnejšia, ale prenádherná trasa. Môžem doporučiť aj v rámci pešieho výstupu ku Kaplnke na Radhošti, nebudete ľutovať.

No a na samotnom konci augusta, na sviatok SNP, som si na deň presne po roku zopakoval cestný výlet ku Oravskej priehrade. Slnečný deň, halušky v kolibe, posedenie pri vode, proste koniec leta ako vyšitý.

Fúha, to som sa zase raz rozpísal. Rok po roku keď sadám k počítači aby som sa podelil o zážitky, hovorím si že už nebude o čom písať. Okolité kopce sú prejazdené krížom-krážom, popísal som o nich litánie veliké a predsa potom príde taký mesiac ako august 2018 a zrazu neviem o čom skôr. A to som pekných pár výletov vôbec nespomenul.

Na záver ešte pár fotiek: