Veľký Polom, alebo ako to všetko začalo (1. časť)

Písať o tejto beskydskej tisícovke je pre mňa špeciálna udalosť. Do marca 2011 som Veľký Polom ani nepoznal po mene. Vnímal som ho len ako anonymný hrebeň niekde v diaľke. A to ho vidím každý deň z pred domu. Hanba mi. Faktom je, že v tomto období som sa o okolité kopce vôbec nezaujímal. Niektoré som síce po mene poznal, ale na väčšinu z nich som v živote nevyliezol. Peši ani v sedle bicykla. Zo zdravotných dôvodov a po operácii som mal naordinovaný (ba priam prikázaný) pohyb a tak som hľadal niečo, kde sa budem dostatočne a pravidelne hýbať a bude ma to baviť. Spomenul som si že stále ešte mám trinásťročný bicykel, tak že by som ho oprášil a skúsil niečo najazdiť po domácej Milošovej a okolí. Pretože som trochu súťaživý typ, hľadal som niečo čo si stanovím ako cieľ, ktorý do konca roka musím dosiahnuť. Konkrétne najazdené kilometre (1000 km) a zdolanie nejakého veľkého kopca. Presne v tomto momente som si ho znovu všimol. Hrebeň Veľkého Polomu. Zistil som, že sú tam tri horské chaty, dokonca lyžiarska zjazdovka. Netušil som ale, kadiaľ sa tam ide, ani či tam vôbec vedie nejaká normálna cesta. V marci 2011 som našiel blog o parádnom cyklovýlete nesúci hrdý názov Tour de Kysuce. To bol finálny impulz k tomu, že ako hlavný cieľ v sezóne som si popri najazdeniu tisícky kilometrov definitívne určil zdolanie Veľkého Polomu. 

hrebeň Veľkého Polomu z česko-slovenskej hranice na Megoňkách

Nie že by som do roku 2011 nebicykloval. Práve naopak, ale od posledného výjazdu ubehlo už ťažko uveriteľných jedenásť rokov. Všetko to boli také jednoduché rekreačné výjazdy a potom aj zopár horských trás so spolužiakom -kamarátom. V pamäti mi utkveli dve: cez Bukov popod Javorské do Oščadnice a okolo milošovského rybníka cez Megoňky na Korcháň. Bolo to niekedy počas školských rokov a po nich v období 1998 až 2000. Potom nastal dlhý, hlboký útlm. Keď som desiateho apríla 2011 započal jarnú prípravu, ostal som zdesený. Odkrútil som úbohé 4 kilometre do mierneho kopca a mal som pocit, že prídem o nohy a že vypľujem pľúca. Skutočne! Hoci som hrával pravidelne tenis, rýchlo som zistil, že bicykel zamestnáva úplne iné svaly a vyčerpáva pľúca šialeným spôsobom. Človek síce nezabudne bicyklovať, ale svaly a pľúca žiaľ áno! Štyri kilometre, tragédia. Nevzdal som to. Pribúdali ďalšie výjazdy. Čoraz ďalej, čoraz vyššie.

najčastejšie som jazdil na 
Megoňky na 13-ročnom biku

Nohy začali poslúchať, pľúca začali stíhať, kondícia sa doslova zo dňa na deň rapídne zlepšovala. Popri bicyklovaniu som začal objavovať čaro pešej turistiky. Od posledného branného cvičenia na základnej škole ubehlo takmer 20 rokov keď som znovu vystúpal k hotelu Husárik a taktiež si ma kompletne podmanil Jakubovský vrch na Zákopčí, čo je odvtedy môj najobľúbenejší kysucký kopec.

22. máj 2011, počas prvého výstupu na Jakubovský vrch

Prišiel jún  2011 a ja som sa už cítil na to skúsiť to na Polom. Preštudoval som mapy a našiel som trasu vedúcu po lesných cestičkách zo sliezskych Šancí, popod Medvediu skalu až ku chate Tetřev. 

chata Tetřev, zdroj: mapio.net

Z domu ani nie 14 kilometrov, akurát stále do kopca! Písal sa pondelok, 13. jún 2011. Naplnil som fľašu, nasadol na trinásťročného tátoša a vyrazil som na najdobrodružnejšiu turistickú výpravu svojho života do končín, ktoré som nepoznal, do výšky, ktorú som nikdy predtým v sedle nevyšliapal. 

profil trate z domu ku Kamennej chate; nevypadá náročne :)

A dal som to! Cestou som dvakrát musel zastaviť a skontrolovať v mape, či idem správne, ale dal som to! Zdolávanie posledného kilometra k chate Tetřev bolo viac než kritické. Nohy ma opúšťali, v stehnách to pálilo, pľúca mleli z posledného a do očí mi tiekli potoky potu. Tomu záverečnému úseku nepoviem inak ako "Smrťák." Aj keď som odvtedy zdolal oveľa náročnejšie prevýšenia a zažil podobné pocity, tento pre mňa ostane Smrťákom už navždy. 

záverečné stúpanie, Smrťák :)

Aké bolo moje prekvapenie keď som hore žiadnu chatu Tetřev nenašiel! Chvíľu som aj váhal či som tu správne. Stála tu totiž len Kamenná chata, ktorá bola zatvorená, potom základy inej veľkej stavby a stará drevená vežička (na konci roku 2011 vežičku zbúrali a postavili tam rozhľadňu Tetřev).

na mieste chaty Tetřev som 
takto zvečnil svojho tátoša

Presunul som sa preto asi kilometer po hrebeni na chatu Severku, kde mi bolo ako dezorientovanému turistovi milou obsluhou v krátkosti vysvetlené, že chatu Tetřev predsa pred dvomi rokmi zbúrali. 

búranie chaty Tetřev 26. 06. 2009, zdroj: www.dolnilomna.com

A aby toho nebolo dosť, nemal som so sebou samozrejme žiadne české koruny, pretože ma pri plánovaní nenapadlo, že všetky chaty na hrebeni sú na českej strane hranice. Našťastie sa kofola dala kúpiť aj za eurá, takže to napokon všetko dobre dopadlo. Tri dni potom som si výstup na Veľký Polom zopakoval, tentokrát už bez jediného zastavenia, celý čas v sedle. Odvtedy do dnes (25. apríl 2016) som Veľký Polom zdolal 43-krát. Čo keby mi vtedy, v roku 2011 niekto povedal, tak by som ho vysmial do tváre. Veľký Polom pre mňa zovšednel, stal sa "obyčajným" tréningovým kopcom, ale to že naštartoval moju cyklomániu, to mu už žiaden iný kopec nevezme. A pravdou je aj to, že ešte stále mi má Veľký Polom čo ponúknuť. Tento rok som konečne prešiel s bicyklom cez samotný vrchol, koncom minulého roku som zase z rozhľadne Tetřev videl okrem obligátnej Malej Fatry aj západné Tatry. 

5. apríl 2016, 44. výstup, tentokrát na samotný vrchol Veľkého Polomu (1067 m n. m.)

Fotiek z roku 2011 mám žalostne málo, o to viac sú pre mňa vzácnejšie. V druhej časti to bude na fotky bohatšie. Budem sa venovať konkrétnym cestičkám vedúcim na hrebeň, pretože ich je neskutočne veľa a všetky stoja za to skúsiť si ich vyšliapať. Tak do skorého čítania :)

2. časť Všetky cesty vedú na Polom
3. časť S batohom na Polom