Počasie prialo, hlavne bolo dobré svetlo a tiež ďaleký dohľad a preto som toho počas horského výletu na Oravu nacvakal pomerne dosť. Tu sú tie najlepšie kúsky:
V stredisku Kubínska hoľa som nikdy nebol. Netušil som do čoho idem, čo presne ma čaká a či to bude stáť za to. A to sú tie najzaujímavejšie výjazdy, zvlášť keď všetko klapne.
Auto som nechal v Dolnom Kubíne a aby som nezačal výlet hneď 14 kilometrovým stúpaním, zahrial som svaly malým okruhom cez Oravskú Porubu a Veličnú.
Roztočiť nohy cez tieto oravské dedinky bola dobrá voľba, pretože obe ponúkajú veľa pekných výhľadov a kde tu aj tradičnú ľudovú architektúru.
Až po odbočku do lyžiarskeho strediska sa išlo po kvalitnej asfaltke, sklon nebol nijak zvlášť krutý -až mi bolo ľúto že som nezobral radšej cestný bicykel. Ale to ma po chvíli prešlo.
Od križovatky smerom ku Chate na Kubínskej holi sa cesta kde tu nenápadne začínala meniť na šotolinovú. Spočiatku nekvalitné úseky neboli dlhé, ale s pribúdajúcou nadmorskou výškou postupne prevážili asfalt.
Kde tu pomedzi stromy sa naskytol pekný výhľad, ale až v mieste kúsok pred najprudšou serpentínou, kde sa to podľa značenia volá Kamenný závoz, sa predo mnou rozprestrela oravská krajina a tatranské štíty v plnej kráse.
Cesta ku Chate na Kubínskej holi je presne podľa môjho gusta. Sklon tak akurát, hoci chvíľami vedel prekvapiť nejakou prudšou časťou. Je to stará dobrá rozdrolená lesná asfaltka plná výtlkov, ktorá sa neprestajne kľukatí pomedzi stromy. Žiadna nuda. Prekvapil ma akurát zvýšený počet áut čo som tu neustále stretával. Vodiči ale boli všetci do jedného ohľaduplní a vždy výrazne spomalili a nechali mi veľa priestoru. Za to všetkým palec hore.
Od Chaty sa povrch cesty významne zmenil. Čakalo na mňa ešte čosi viac ako dva kilometre. Celé po kamenno-hlinenej širokej ceste. Avšak dobre udupanej a ujazdenej, takže nebol problém zdolať hoci aj najstrmší úsek s 20% sklonom v sedle! Celé stúpanie od Chaty až do rázcestia medzi vrcholmi Minčolom a Kubínskou hoľou by som sklonom a dĺžkou prirovnal čo sa obtiažnosti týka ku zdolaniu kysuckého Husárika, alebo žilinského Straníka. Fakt nič jednoduchého, zvlášť s už 11 kilometrami stúpania v nohách. Ešte že tie stojky boli kde tu rozdelené krátkymi takmer rovinatými úsekmi.
Z rázcestia medzi vrcholmi som to najprv zobral doprava po príjemnej vysokohorskej hrebeňovke na vrchol Kubínskej hole. Tam ale na mňa nečakalo nič iné okrem triangulačného bodu. Takže som urobil rýchlo fotku a otočil to späť smerom na vyšší Minčol. Tam kde stojí vysielač a asi radar a tam kde má vrcholovú stanicu lanovka.
Minčol z Kubínskej Hole vypadá že je už pomerne blízko, ale zdanie klamalo. Bolo treba ešte riadny kopec vyšliapať. Navyše sa išlo po úzkom turistickom chodníčku plnom turistov, takže som sa nevyhol ani zosadnutiu a šlapaniu.
Vrchol Minčol sa nenachádza pri vysielači, ale bolo treba ísť ešte takým nenápadným lesným chodníkom po korienkoch a cez kaluže. Dokonca aj spadnutý strom bolo treba nejako preskákať. Tu som stretol aj dvoch e-bikerov. Pán a paní. Boli tak dobrí že ma aj odfotili a navyše sme stihli cestou ku vrcholovej ceduli podebatiť. Trochu si ma doberali, že raz si tiež kúpia takú mašinu ako mám ja, s motorčekom ktorý vôbec nie je vidno!
Rozlúčili sme sa a ja som sa vrátil ku vysielaču a ku, ani neviem, radaru? Ako poznamenal kedysi kamarát cyklista Juraj, každé legendárne stúpanie má na vrchole obrovský vysielač. Tu bol vysielač síce len taký obyčajný, zato tá druhá veža, tá by sa mohla tiež počítať, no nie? Pre mňa stúpanie na Kubínsku hoľu respektíve Minčol legendárnym určite je.
Obliekol som si teplý vršok, hodil čapicu pod prilbu a hlavne bundu proti vetru. Takto chránený proti chladu a vetru čo tu panoval som sa presunul ku lanovke. Lyžovačka tu musí byť fakt dobrá, ako mi už viacero ľudí hovorilo. Ak budú podmienky, asi túto zimu pôjdem vyskúšať.
Túto fotku kúsok nad zjazdovkou som nazval "trailer na babie leto." Inak ten nápadný kopec so špecifickým tvarom oproti, čo sa vyskytuje skoro na každej fotke, je Veľký Choč a už som hľadal že či sa dá zdolať na bicykli, ale nedopadlo to priaznivo. Minimálne ako cieľ pešej túry by mohol byť zaujímavý.
Posledná fotka hore na hrebeni a vraciam sa smerom ku Chate na Kubínskej holi. Patrilo by sa niečo zajesť a vypiť.
Vsadil som na slivkové gule s čapovanou kolou a bola to dobrá voľba. Chata stojí trochu bokom od zjazdoviek.
Cestou dole som sa rozhodol ísť po inej ceste. Je značená ako cyklotrasa a priviedla ma do Oravského Podzámku. Čo sa povrchu týka je to tiež stará lesná asfaltka droliaca sa do šotoliny. Na pár miestach bola zanesená zeminou od lesnej techniky. Nestretol som tu žiadne auto, len pár cyklistov smerujúcich nahor.
V momente keď som vyliezol z lesa a z tieňa, začalo mi byť naobliekanému strašne teplo. Bodaj by aj nie keď mi Garmin hlásil príjemných 20°C. Ešteže som si hore na Chate, kým som jedol, nechal na slnku vysušiť dres s krátkym rukávom. Takže prezliekačka pod hradom a už som znovu vyletnený. Toto obliekanie do zjazdu som sa rokmi naučil nepodceňovať, prechladnúť sa dá v chladnom lese nepríjemne rýchlo.
Hrad som obkrúžil dookola, takže tu je séria fotiek z každého možného uhla. Azúrovo modrá v kombinácii s prírodnou žltozelenou mu náramne svedčí.
Len tuto som fotil presne proti slnku a tak som sa s ňou musel trochu viac pohrať a hodiť to na "umelecký autorský zámer." :)
Zvyšných pár kilometrov do Kubína ubehlo príjemne rýchlo. Navyše som sa dobre vyhol hlavnému ťahu, len fotiť už akosi nebolo čo. Alebo skôr, už sa mi príliš nechcelo po sedemdesiaty krát zastavovať a loviť fotoaparát zas a znovu z ruksaka. Tak aspoň ešte táto posledná priamo z Kubína, asi 250 metrov od parkoviska kde som mal auto.
Tento rok, nebojím sa povedať, patril Orave. 130 kilometrové koliečko s prejazdom cez Oravskú Lesnú, Dolný Kubín, Tvrdošín a okolo priehrady. A teraz toto nádherné dlhé stúpanie s fantastickými výhľadmi. Baví ma sa tu vracať.
