Všetci. Už tam boli všetci z domu, len ja nie. Pravda, tí z nás čo bývajú vo Frýdku-Místku to mali o trošku jednoduchšie, ale boli tam. Ehm. Dobre, možno tam všetci neboli, ale to nemení nič na tom že ja furt nič. Vždy len autom pod kopec, sem tam kúsok ďalej od kopca a aj cez dva kopce bolo treba prejsť, ale z domu nie. Čo som blázon? Takých kilometrov! Aj najkratší variant vydá na nejakých 90 km a vyžaduje zdolanie nie práve malých stúpaní pred; ako aj po Lysej hore samotnej. No ale koliečko cez Beskydy cez Biely Kríž a Slavíč v jednom dni už som obkrúžil dvakrát a tak nastal čas posunúť hranice.
To sa robí tak, že sa nakreslí mapa. Ale nie je to len tak! Urobí sa prvý hrubý náčrt. Ak sa zadarí, finálna verzia sa príliš líšiť nebude. Inak sa do tejto skice bude zasahovať ešte veľakrát. Tu to vypadá neprejazdne, tu bude asi kopec blata, tamto je to zbytočná zachádzka. A je z toho krásnych 98 km. 98! Takže tu sa ešte prejazd cez Turzovku urobí, úplne zbytočne, ale na konci svieti 100,5 km. Voilà!
No a potom príde sobota a prší. Prší veľa. Krátke prehánky jedna za druhou. Celý deň. Lesné cesty zmáčané a ide sa mapovať znovu. Tu sa vynechá prejazd nádhernou lesnou cestou popod Polom, tu škrtám výšlap na Kamenitý a dokonalý lesný úsek na Slavíč. Prejazd Turzovkou ostáva. Stovka ako vyšitá a už len čakať aké počasie bude ráno.
Hmla. Zima a hmla. Ale je ráno, ono sa to hádam doobeda nejako vyčasí. Hmla je na Lysej a hmla je aj na Milošovej. Tá milošovská sa rýchlo tratí, vonku samá pavučina, dobré znamenie. Rýchly pohľad na meteoradar, predpoveď na celý deň a je to tu. Idem na Lysú z domu! Hlava je nastavená, nohy trochu haprujú, ale ono sa to rozšliape. Hlavne pomaly. Veľmi pomaly. Možno až zbytočne pomaly.
Prvé na rane sú Šance a Jablunkovský priesmyk. Nepreháňam ak napíšem že tento kopec toť za domom som išiel už asi 500-krát. Možno viac. Určite viac. Tak hlavne piánko, nechať nohy krútiť úsporne. Potom dlhý nudný asfaltový zjazd do údolia Lomné.
A ďalší nudný úsek po asfalte celou Dolní Lomnou až do začiatku stúpania na Slavíč. 20 kilometrov a hodina pohodovej jazdy je za mnou, nohy stále akési lenivé. To zisťujem hneď ako sa zahryznem do stúpania. Volám tento stav prekvapivo "lenivé nohy." Nie že by som nevládal, ale nohám sa nechce. V konečnom dôsledku to veľa neznamená, plán to nenaruší. Akurát dnes žiadne rekordy v kopcoch trhať nebudem, takže vlastne stále podľa plánu.
Stúpanie na Slavíč je dôverne známe. Kvalitná lesná zvážnica vedie prevažne lesom a na konci čaká nepríjemne strmý kilometer. Konečne vo svojom živle. Krútim pomaličky, kukám po okolí, sem tam sa mihne výhľad. A už takto z rána stretávam prvých turistov ako aj zberačov lesných plodov. Nedeľná prázdninová idylka v Beskydoch. Tých zhruba 6 kilometrov ku chate Slavíč ubehlo príjemne, ani som sa nezadýchal. Len tie nohy lenivé.
Na Slavíči robím prvú prestávku. Sedím otočený s výhľadom na Beskydy a dávam si dnešné prvé a zároveň posledné pivo. Malú desiatku od Radegasta. Rekapitulujem. Dve z piatich stúpaní mám za sebou, čo sa dĺžky týka, som v prvej štvrtine. Hádžem do seba banán. Len toho asfaltu bolo akosi priveľa a príliš sa to meniť nebude.
Ešte som aj mobil vnútri našiel a poctivo odovzdal vo výčape. Po chvíli sa našla aj vyplašená majiteľka, takže všetko dobre dopadlo. Fotím si chatu, nasadám a teším sa na jedinú časť trasy, ktorú som ešte nikdy nešiel. Lesná, mierne rozbitá asfaltka zo Slavíča do údolia potôčika Nitrová. Kedže to bolo z kopca, ubehlo to veľmi rýchlo.
Nie som si istý kde presne vznikla táto fotka. Či pri Nitrovej, Skalke alebo rieke Morávke. V každom prípade celý čas tam cesta vedie takýmito malebnými údoliami spomínaných potokov či riek. Popri Morávke potom začínam točiť mierne do kopca, ale nič vážneho, je to len taký predvoj k stúpaniu na Visalaje. To nasleduje v zápätí. Na začiatku tlačím do seba čokoládovú tyčinku. Je to dnes asi najľahší zo všetkých kopcov ale nechcem nič podceniť, potravu a vodu na takto dlhých výjazdoch treba dávkovať v pravidelných intervaloch.
Takýchto krásnych asfaltiek je v Moravskoslezkých Beskydoch milión. Mám však obavy že v nasledujúcom období sa hora z veľkej časti vytratí. Kalamita dorazila. Teraz ma však hlavne teší fakt, že nohy začínajú fungovať a lenivosť mizne. Možno má na tom zásluhu spomenutá tyčinka.
Tretie stúpanie je úspešne za mnou. Dve, ktoré považujem za najťažšie však na mňa stále čakajú. Na Visalajoch sa akoby zastavil čas. Rekreačné zariadenia tak nejak vypadajú ako v 80-tych rokoch minulého storočia, len ľudskú aktivitu žiadnu nebadám.
Pri staručkej chate Visalaje robím krátku neplánovanú prestávku na autobusovej zastávke. Nad hlavami sa nám tu všetkým zjavil ťažký šedivý mrak, ktorý dokonca aj pár kvapiek uronil. Toto je presne to miesto, kde sa to dá elegantne zvrtnúť doľava, napojiť sa na turistický chodník vedúci na Ježanky a odtiaľ vyšliapať na Biely Kríž. Ak by som sa rozhodol že Lysú vynechám, zmena trasy by nastala presne na tomto mieste. Ja však vyčkávam na zastávke, hľadím do mobilu a keď sa z viacerých stránok uisťujem že naokolo nikde neprší a tento "visalajský šedivák" je na radaroch zanesený len ako malý bezvýznamný pixel, smerujem bicykel na cestu doprava, pod obľúbenú horu.
Z Visalají je to do Papežova chvíľami poriadna stena. Našťastie z kopca. Vidím vysielač a teší ma že ranná hmla už opustila aj samotný vrchol. Len tie šedé mraky sa tu točia akosi rýchlo. Chvíľu je obloha modrá a za minútu celá biela so šedivými prevismi. Pred začiatkom stúpania na Lysú horu ešte raz zastavujem na zastávke a vyčkávam než tie mračná niekam odveje. Zatiaľ povzbudzujem telo i ducha energetickým gélom. Nie že by som mal v pláne strihnúť si to v rekordnom čase, ale tak trochu si dopriať povzbudenia nezaškodí. Určite nie pred osem a pol kilometra dlhým stúpaním.
Nakopnutý gelom, po prvom kilometri robím selfie za jazdy! Len čo schovám foťák a otočím pár krát nohami, padá mi reťaz. Zastavím, nahodím a s totálne čiernými končekmi prstov od včera naneseného maziva pokračujem ďalej.
Každý jeden z ôsmych kilometrov stúpania už poznám naspamäť. Nič ma tu neprekvapí. Stále však platí že tam, kde je na zemi namaľovaná číslica "päť" začína úsek jemne neobľúbený a gradujúci u čísla "sedem." No a za sedmičkou "osmička" a za osmičkou už je to na zemi značené po stovkách.
200 metrov na vrchol. Dve zatáčky a som pri vysielači. V pohodovom tempe na ľahkých prevodoch za hodinu a šesť minút. Žiadna sláva, ale stále rýchlejšie ako pri prvom výšlape pred pár rokmi. Dnes som tu trinásty krát na bicykli. K tomu 3-krát pešo. Začína to utešene naskakovať.
Hore ma čaká obvyklé koliečko s fotením. Túto severovýchodnú vyhliadku som si obľúbil tak nemôžem vynechať. Okolo rozostavanej novej chaty horskej služby sa presúvam k obelisku na vrchole, kde sa to dnes hemží ľuďmi.
A dosť bolo fotenia, idem dať ľahký obed do Bezručky, kde môžem očakávať frontu až ku dverám. Mám šťastie na voľný stôl vonku. Sadám rovno pred kaplnku, opúšťam bicykel a idem dnu. Nad hlavami nám tu všetkým krúži vetroň!
Prvý chod cesnačka s kofolou. Potom niečo ľahké a na záver ešte sfutrujem banán. Neverili by ste, ale tieto hory dajú človekovi zabrať a zjedol by všetko čo vidí! Som kúsok za polovicou výletu, predo mnou už len jedno stúpanie, tak si doprajem ako jedla, tak aj oddychu. Nie je sa kam ponáhľať.
Oblaky zbesilo cestujú nebom, sem tam nepríjemne prefúkne. Akoby ani leto nebolo. Navliekol som pred zjazdom na ruky návleky, ešte rýchlo pár fotiek Bezručky a Maratónu a lúčim sa s horou, "tak zas někdy příště!"
Fičím dole po asfalte, dnes žiadne nové trasy. Až keď už som takmer dole, stáčam doprava smer Vyšní Mohelnice. Je to taký pekný kus krajiny. Všade lesy a lúky, zvlnený terén a chalupy.
Cez Mohelnice na Obidovú to ale vôbec nejde rýchlo. Striedajú sa tu na poľných a lesných cestách krátke stúpania so zjazdmi. Fakt si to vychutnávam, lebo hoci som na výlete skrze srdce Beskýd, toho asfaltu bolo na mňa až priveľa. Tu si užívam ten geniálny zvuk keď suchá hlina a drobné kamienky praskajú pod kolesami. To sa nedá napodobiť. Hlavne v zjazdoch to lahodí ušiam neskutočne. Prirovnal by som to k vŕzgajúcemu čerstvému snehu pod nohami v zime. Symfónia.
Nič však netrvá večne a o tejto spanilej jazde cez Mohelnice to platí tiež. Blíži sa posledné stúpanie. Za týmto účelom konzumujem poslednú čokoládovú tyčinku a pripravujem sa na najhoršie. Oným stúpaním je totiž "legendárna modrá" z Ježanek na Biely Kríž. Už som to tu raz absolvoval. V hlave to mám fixnuté ako nepríjemne strmé a hlavne po kameňoch hrboľaté dvojkilometrové martýrium. Nemať v nohách štyri iné stúpania a 65 kilometrov tak asi len mávnem rukou. Dnes mám však isté obavy. Som pripravený časť tohoto kopca absolvovať pešo, netrápiť sa ak to nepôjde.
Urobil som asi tri fotky za jazdy, táto je najlepšia z nich! Fakt to drncalo neskutočne. Nakoniec s údivom zisťujem že to ale vôbec nie je také strašné, celý kopec si vychutnávam v sedle (s výnimkou jedného zmáčaného mostíka, kde som nevedel aké je to hlboké a tak som to radšej obišiel pešo po kamennom múriku) a hlavne konečne nohy fungujú tak ako som zvyknutý. Lenivé nohy sú definitívne fuč (trochu neskoro, ja viem). Len zadok si na tieto kamenisté úseky nie a nie zvyknúť.
Šlo to rýchlo, ani sa nenazdám a už sa fotím pri Bielom Kríži na Bielom Kríži. Keď vbehnem na pavé aj si spomeniem že práve teraz niekde v okolí Roubaix letí pelotón do cieľa etapy Tour de France.
Mrakov je postupne čoraz menej a aj to slnko začína akosi pražiť. Ešteže som hore na Lysej vodu doplnil. Pred zjazdom po žltej na Klin, kde som si bol zjazdnosť terénu obzrieť ešte v zime pešo, robím pár fotiek pri hoteloch. S týmto starým kompaktom to ale nie je žiadna sláva a veľký foťák som nebral, bola by to šichta voziť ho sedem hodín na chrbte.
A už len ten zjazdík po žltej. Aj som zabudol aké kamenisté to tu bude. Takže znovu hrkotanie, tlmič vidlice si príde na svoje. Je tu ešte alternatíva po červenej. Nádherný úsek po štátnej hranici, ale netrúfal som si, únava na mňa sadala a nechcel som tam niekde kotrmelec na koreňoch urobiť.
Od osady Jančíkovci už ide viacmenej tradičná lesná asfaltka a dole na Klin už normálna cesta. A je to tu. Najnudnejší úsek celého dňa. Najprv Klokočov, potom Turzovka kde zbieram kilometrík aby stovka bola. Na Staškove ma asfalt už fakt nebaví, tak to beriem okolo Kysuce, po mostíku ponad rieku a kadejakými bočnými uličkami.
Tak ešte Raková, Čadca a 5 kilometrov do chalupy.
Nakoniec som to kade-tade natiahol na 103 kilometrov, 2009 výškových metrov a necelých šesť a pol hodiny v sedle. Ak by som si z tohoto báječného výletu mal zobrať nejaké ponaučenie do budúcna, tak snáď len držať sa pôvodných zámerov s menším objemom asfaltových ciest (a tým nemyslím kadejaké rozbité lesné úzke komunikácie, tie sú fajn). Tentokrát ma ku zmene prinútilo počasie, nabudúce bude lepšie počkať si na trochu vhodnejšie podmienky. Ale ani to vysoké percento asfaltových úsekov mi nezabráni napísať že toto bol kráľovský MTB výjazd roku 2018! A vlastne asi všetkých rokov čo jazdím.
Pre tých čo to dočítali až sem mám jednu odmenu. Namosúrenú pohraničnú mačku, ktorú som vyplašil (a možno jej život zachránil) na hraničnom prechode Milošová - Šance, kde vylihovala na ceste.
Díky za pozornosť a prípadné pozitívne ohlasy, ktoré vždy potešia.
Ahoj!
