Babie leto v Súľovských skalách

No, babie leto... Jeden pekný slnečný deň v tretej októbrovej dekáde. Po dvoch týždňoch intenzívnych dažďov a prvého snehu na horách. Jeden pekný slnečný deň, ktorý som využil naplno. Možnosti boli vlastne dve. Tatry, alebo Súľovské vrchy. Vidina zlatočervených listov a zelených lúk napokon rozhodla v prospech Súľova. A vzdialenosť. Predsa len do Bytče je to o poznanie bližšie než kamsi na Liptov.

1. časť - Tiesňava

Keď som autom ráno schádzal zo slnečného sedla Semeteš do hustej hmly v okolí Bytče, aj som sa v duchu pýtal, či je to dobrý nápad. A v skutku, v Bytči (kde som parkoval) bola hmla, že by sa dala krájať. Našťastie už po pár kilometroch sa táto začala rýchlo rozpúšťať a v Považskej teplej už som mal takmer jasný výhľad na Považský hrad. 

15 úvodných kilometrov asfaltovej nudy ubehlo celkom rýchlo. Asfalt síce ešte chvíľu neopustím, ale aspoň som konečne odbočil do hôr. Smer Manínska tiesňava.

Cesta tu len mierne stúpa popri Manínskemu potoku. V rýchlom slede sa tu striedajú pekné scenérie. Tam skala, tu sfarbené stromy do žlta či červena. K tomu všadeprítomný zurčiaci potok. 

Tiesňava samotná určite lepšie vypadá naživo, než na fotke. Zvlášť, keď tu dole v hĺbke medzi skalami niet po slnečnom svite vidu 'ni slychu. Záskalie, Kostolec, Vrchteplá. Dedinkami preletím rýchlo, nie je dôvod zdržiavať sa tu. Neviem sa totiž dočkať, až konečne opustím asfalt a vbehnem do prírody. To pravé jesenné dobrodružstvo v skutočnosti začína až teraz.

Tá zmena je neskutočná. Atmosféru tohto lesa by som prial zažiť každému. Dobrý dojem nekazí ani fakt, že je tu nehorázne vlhko a od kolies kde tu frkne na mňa kúsok blata. Po chvíli príjemného zjazdu ma les náhle vypľuvne na lúku s výhľadom na Súľovské skaly. Kvôli scenérii ako je táto som tu išiel.

Ak by si niekto naivne myslel že na lúke bude sucho, tak by sa škaredo zmýlil. Vody je tu hádam ešte viac ako v lese. Kolesám to však nevadí a nejaký náhodný prskanec predsa znesiem. A keď obídem malý lesík, otvorí sa predo mnou konečne výhľad na celý Súľov.

2. časť - Budzogáň

V Súľove sa nezdržujem a napájam sa na žltú turistickú značku do sedla Patúch. Tento úsek už poznám, hoci v opačnom smere. Vlani som tu zjazdoval, keď som išiel od Lietavského hradu. Tento krát točím smerom nahor a úprimne, tej vody a blata tu bolo miestami toľko, že v dvoch najstrmších pasážach hoci som točil pedálmi o stošesť, stál som normálne v prešmyku na mieste. Nešlo inak než zosadnúť a kúsok potlačiť. Aby to ale zle nevyznelo, kritických miest tu síce pár bolo, ale zvyšok bol stále v pohode zjazdný a užil som si ho. V sedle pri Kríži som sa schuti najedol a hybaj ho ďalej k ozembuchu, kyjaku, či budzogáňu. No prosto ku tej skalnej paráde, čo sa tu pod vrcholom Žibrid niekde v lese ukrýva.

Tých asi 500 metrov som ani nepomyslel ísť v sedle. Kopec strmý chvíľami isto výrazne cez 20% a podložka klzká. Zmes popadaného lístia a vlhkej hliny. Zabrať to poriadne dalo aj pešo. Stálo to však za vynaloženú námahu. Budzogáň vypadá fakt dobre. Navyše je tu aj pekný výhľad kamsi na zasnežené vrcholy Malej Fatry.

Technicky najnáročnejší zjazd na mňa čakal v smere od Budzogáňa po zelenej značke a neskôr až dole do Lietavskej Svinnej. Náučný chodník je vo veľkej miere vlastne úzky singletrail zarezaný do strmého kopca. Sem tam korienok, ale vlastne to nakoniec nebolo tak náročné, ako som sa sprvu obával. Asi aj preto že tu nebolo až tak vlhko.

Podobne ako pri zjazde do Súľova od Vrchteplej, aj tu ma les vyhodí na lúky. A podobne ako vtedy, tak aj teraz frčím lúkou značne podmáčanou. Cákance vody ma triafajú do vysmiatej tváre. Nejde si to neužiť.

3. časť - Roháčske sedlo

Znovu na asfalte. Aká to zmena! Babkov a Podhorie. Dve dedinky, ktorými musím prejsť, než sa cesta opäť raz zdvihne a zmení povrch na hlinu a popadané vlhké listy. V podhorí kupujem v miestnej sámoške kokakolu. Nápoj, ktorý sa mi neraz osvedčil na rýchle doplnenie energie počas fyzicky náročnejších výletov. A tento presne takým je. 

Stúpanie do sedla začína po poľnej ceste na lúku a to až po ceduľu s označením chráneného územia. Paradoxne až za touto ceduľou vchádzam do vôbec najhoršieho úseku celého dňa. Lesníci si tu urobili provizórne miesto slúžiace k nakladaniu dreva. Podložka je extrémne rozbahnená a nie je tu nikde možnosť ako to obísť. Takže to beriem pešo rovno stredom. Našťastie vidím že je to len pár metrov, možno dvadsať a potom už pokračuje skutočne traktorom nedotknutá cestička lesom. Čakal som, čo sa sklonu a podložky týka, väčšiu náročnosť. V momente, keď ma zastavujú a oslovia turisti pri akomsi drevenom altánku zisťujem, že som už hore. Turisti chceli poradiť ako sa dostanú na pár zaujímavých miest, ale pretože som v Roháčskom sedle vôbec prvýkrát, tak pomôcť a nasmerovať ich nedokážem. 

Zjazd po modrej značke do Súľova je vôbec tou najlepšou možnou odmenou za celodenné úsilie. Najprv lístím posiatym chodníkom v lese obklopenom skalami.

Potom zase lúkou s ešte jedným panoramatickým výhľadom na tú baboletnú skalnú parádu. Tu ešte vlani stála zraková pyramída, ale pre nápor nevychovaných turistov už bola odstránená. Ale vlastne žiadna škoda. Turistov nahradili ovečky a výhľad nikto neodniesol, stále tu je.

V Súľove som si doprial točeného Radlera nealko a potom už bez zastavenia fičím k autu do Bytče. Nohy majú toho tak akurát dosť. Ak má niekto pocit že som sa prehnane sťažoval na vlhko a blato, verte mi, nevadilo mi to, len mi to asi tak o tri úrovne zvýšilo obtiažnosť jazdy :) Ako ilustračné foto prikladám obrázok bicykla na parkovisku v Bytči, ktorým to aj celé symbolicky zakončím.