štvrtok 10. augusta 2023

Ako som sa neunavil na elektrobicykli

Odkedy som na svoje cyklopotúlky začal brať kameru, prestal som mať potrebu písať v tomto blogu o zážitkoch z ciest. Dnes urobím po dvojročnej prestávke jednu výnimku. Tento príspevok však nebude o cestovateľských aventúrach, ale bude sa dosť špecificky zameriavať na tému elektrických bicyklov.

Na počiatku bolo video
Presnejšie videá tri. To prvé, kde som sa slovne (a dosť nešťastne) obtrel o ebikerov, bolo video z Kráľovej hole. Do kontextu som sa svoje slová z onoho videa snažil dať vo videu druhom a vojnová sekera medzi mnou a komunitou e-bikerov tak bola na istý čas zakopaná. Po dlhšom čase prišlo na radu video tretie.
Video, v ktorom som si prvýkrát v živote vyskúšal jazdu na onom pekelnom stroji. A bola to jazda, panečku! Fakt som si to užil. Neznamená to ale, že som počas tejto časovo obmedzenej skúšobnej jazdy neobjavil isté skutočnosti, na základe ktorých si myslím, že e-bike je pre mňa osobne v súčasnosti síce zábavný, ale zároveň nepotrebný druh bicykla. 

Aby bolo jasno
Hneď v úvode musí zaznieť, že nie som voči e-bikom nijako predpojatý, skutočne nemám komplexy z toho ak ma nejaký e-biker obehne v kopci a dokonca ani nevrhám nevraživé pohľady po ľuďoch sedlajúcich tieto mašiny.
Rovnako tak budem písať o srdcovom tepe či o kadencii, ale bude to popis veľmi zjednodušený a v rámci možnosti stručný. Určite tento text nemá slúžiť ako nejaký návod ako správne bicyklovať a cieľom nie je ani poskytovať žiadne tréningové odporúčania.

In medias res
Poďme konečne k meritu veci. K tomu, čo zaznelo vo videu, kde som e-bike testoval a delil sa počas, ako aj po jazde o svoje prvé dojmy. Ako pozitívum a zároveň ako negatívum e-biku som si dovolil poukázať na fakt, že na e-biku som po absolvovaní trasy (50 km, 1356 nastúpaných metrov) necítil prakticky žiadnu únavu a mal som chuť si ísť ešte zajazdiť aj na klasickom bicykli. Pre mňa to bolo v daný moment negatívum, pretože od jazdy na bicykli mám isté očakávania a tieto neboli naplnené. Pozitívum som videl v tom, že absolvovať takto náročný výlet a mať stále možnosť pokračovať vo fyzicky náročnejších aktivitách za istých okolností nemusí byť vôbec na škodu. Vedel som si napríklad predstaviť, ako si po náročnom celodennom výjazde na klasickom bicykli na druhý deň na e-biku vytáčam nohy a regenerujem pri jazde do kopca ku nejakej horskej chate, miesto toho aby som sa vozil v nízkych tepoch a pomaly niekde po rovinke, tak ako po náročných výjazdoch mám obvykle vo zvyku.

STOP! Už sa nám to zase zamotáva a niektorí z Vás si teraz isto ťukajú na čelo a posmešne v duchu hovoria: „Tak si vypni motor, keď sa chceš unaviť na e-biku, alebo si zajazdi poctivých sto kilometrov s aspoň 2000 metrami prevýšenia a to ti otvorí oči!“
A v istom, špecifickom kontexte máte určite pravdu. Napríklad ak niečo také tvrdí človek, ktorý vlastní len e-bike a nemá tak možnosť pravidelne presedlať na klasický bicykel. Verím tomu, že na e-biku zažil situácie, pri ktorých sa unavil a dal si takpovediac poriadne do tela. Možno dokonca zažil "hlaďák," alebo sa unavil natoľko, že musel plánovanú trasu nedobrovoľne skrátiť a ísť domov vlakom, alebo si zohnať iný odvoz.
Možnosťou je samozrejme aj úmyselné znižovanie výkonu motora, aby si tieto stavy zvýšenej námahy a tepovej frekvencie umelo navodil. Neúmyselné v prípade vybitia batérie, alebo náhlej poruchy motora počas výjazdu.
V kontexte mojom, teda niekoho kto už vlastní a aktívne využíva dva klasické bicykle však taký spôsob jazdy na e-biku nedáva zmysel. Aby som to mohol vysvetliť a definitívne uzavrieť túto tému, podelím sa s Vami o moju filozofiu jazdenia na bicykli. Pekne od začiatku a zoširoka. Od úplného začiatku a veľmi zoširoka. Pohodlne sa usaďte a poďme na to.

MTB, to čo ma baví
Baví ma bicyklovať. Ak ste videli moje videá, alebo si prečítate pár mojich starších blogov, tak je to zrejmé. Bicyklujem od detstva, ale zároveň rád hovorím, že naozaj bicyklujem až od 10. apríla 2011. To je dátum, odkedy som svoje jazdy začal zaznamenávať a počítať kadejaké štatistiky o tom koľko kilometrov som najazdil, koľko metrov som nastúpal, koľko času som strávil v sedle. Netrvalo dlho a starý, ťažký „horský“ bicykel Kellys Comp 8000 (bez predného  a zadného odpruženia) som 10. júla 2011 vymenil za nový. Scott Scale 50, MTB XC HT na 26 palcových kolesách.
A bolo hotovo. Zaobstaral som si totiž bicykel, ktorý dokonale vyhovoval tomu, čo chcem a čo ma baví jazdiť. Staré lesné asfaltky, šotoliny, ujazdené hlinené poľné cesty a hlavne kopce. Chcel som zdolávať kopce. Hlavne cestou hore. Zjazdy si príliš neužívam a tobôž nie v teréne. Aj preto som nesiahol po celoodpruženom modeli a urobil som dobre. Len výnimočne sa dostanem do tak komplikovaného terénu, kde by som taký bicykel vedel naplno využiť.
Jazdil som od skorej jari do neskorej jesene, nakúpil som cyklistické oblečenie do každého počasia (okrem zimy), zaobstaral som si časom čoraz výkonnejšie cyklopočítače a ďalšiu výbavu v podobe snímačov tepu, kadencie, rýchlosti, prezul som z bežných tenisiek do SPD tretier. Cyklomaniak ako vyšitý. Roky ubiehali, kondícia sa zlepšovala a ja som na mojom milovanom MTB XC HT skúšal čoraz väčšie výzvy. Až som došiel do bodu, keď som na ňom dokázal prejsť 120 km dlhú trasu po asfalte okolo Beskýd aby som si konečne uvedomil, že ma vlastne baví aj cestná cyklistika, ale je vysoko neefektívne praktikovať ju týmto spôsobom. Na vine bol samozrejme bicykel!

Aj cesta môže byť cieľ
Tak som si 16. októbra 2016 konečne kúpil „žiletku“. Karbónovú raketu Giant TCR Advanced 1. Po pravde, tých čisto asfaltových a pomerne dlhých výjazdov som do tej doby absolvoval na MTB viac, než len jeden stokilák okolo Beskýd, ale stále som nebol vnútorne presvedčený o tom, že cestný bicykel skutočne využijem. O tom rozhodli práve až tie stovkové výlety.
Rýchlosť na cesťáku bola ohromujúca. Stovku, ak nebola vyložene horská, som zrazu dokázal zajazdiť pod štyri hodiny. Chápete? Sto kilometrov a tak rýchlo! Sám som tomu nemohol uveriť. Veľmi rýchlo som tiež pochopil, že ak si chcem užiť beskydské legendárne stúpania, budem musieť cesťáčik trochu vylepšiť, prispôsobiť mojim schopnostiam. Vymenil som pastorky a prešiel z 11-28 na 11-32 zubovú kazetu. Tie štyri zuby navyše mi umožnili vyšliapnuť napríklad na Lysú horu. Veľký zážitok to bol kedysi prvýkrát na MTB, ale rovnako skvelé pocity som zažíval aj v momente, keď som tam prišiel prvýkrát na bicykli cestnom.
Vlastnou silou, možno s jednou či dvoma krízami počas stúpania, ktoré som ale zvládol bez zastavenia a zrazu sa fotím na vrchole pri obelisku. A ten čas! Približne o 10 minút rýchlejšie než na MTB. Dokonalé.

Variabilita je moja mantra
Kam tým mierim? Nuž, k variabilite. Chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec som to pochopil a zainvestoval som do druhého bicykla. Mal som tak bicykel do terénu a bicykel určený na cesty. Mohol som svoje výlety obmieňať, jazdiť na tie isté miesta rôznymi spôsobmi. Mohol som naložiť batožinu na bicykel a absolvovať trojdenný, 350 km dlhý výlet do Olomouca.
To je niečo čo by som síce teoreticky zvládol aj na MTB, ale nedávalo by to zmysel. Zvlášť, keď už som bol hrdým vlastníkom cestného bicyka. Jednoducho ide o to, že každý typ bicykla je na niečo určený, má nejaké prednosti pre určitý typ terénu, alebo pre určitý typ bikerov. Ak by ma bavilo navštevovať bikeparky, lanovkou sa voziť na kopec, užívať si adrenalín na neuveriteľných trailoch a enduro tratiach, isto by som si obstaral bicykel na to určený. Dnes totiž máme na trhu bicykle špecializované hádam na všetko. Snažím sa týmto poukázať na to, že ak by som do svojej zbierky doplnil e-bike, plnil by istú špecifickú funkciu. Určite by však neslúžil na to, aby som cez kopce jazdil v režime ECO a simuloval tak jazdu na klasickom MTB. Zvlášť keď doma klasické MTB už mám.

Pokušenie
Začiatok roku 2023 bol pre mňa po zdravotnej stránke komplikovaný. Koleno nevydržalo nápor rôznych športových aktivít ako turistika, tenis a dalo o sebe vo februári hlasno pocítiť. Tri týždne permanentnej bolesti v pohybe aj v pokoji, v noci aj behom dňa. Vyšetrenia u ortopéda, magnetická rezonancia. Lieky od bolesti. Vyšetrenia našťastie ukázali, že sa nejedná o žiadne trvalé poškodenie a keď bolesť konečne pominula, mohol som konečne znovu chodiť na prechádzky a pretočiť nohy na trenažéri. Z príchodom jari som začal postupne jazdiť aj vonku a pracovať na kondícii, ktorá dlhou maródkou poriadne utrpela.
V máji však prišla trombóza. Niekoľkodňová hospitalizácia, ďalšie lieky, nosenie kompresívnej pančuchy. Lieky beriem stále a na jeseň ma čaká vyšetrenie krvi. To všetko malo za následok, že v polovici mája som si netrúfal ani len na môj obľúbený kopec – Veľký Polom a už vôbec nie na Lysú horu. Bolo mi jasné, že kým sa kondícia vráti, bude to istý čas trvať a výsledok môjho snaženia bude aj tak neistý. Koleno sa môže znovu ozvať, rovnako tak užívanie liekov na riedenie krvi nesie so sebou určité riziká a núti ma bicyklovať len po kvalitných spevnených povrchoch, aby som minimalizoval riziko možného pádu a úrazu. Lenže leto už klopalo na dvere a mne sa tak veľmi žiadalo ísť na Lysú horu, akurát som sa na to stále necítil. Zrodila sa tak v mojej hlave myšlienka, že si aspoň požičiam e-bike a že legendárny beskydský kopec vyšliapem na ňom. Nakoniec to našťastie potrebné nebolo. Na kondícii som zapracoval, koleno vydržalo. Lieky síce stále beriem, ale nemajú u mňa žiadne vedľajšie účinky a tak sa akurát stále opatrnou jazdou vyhýbam terénu a možným úrazom. Inak sa cítim zdravý a vo forme a Lysú horu som napokon 18. júna dokázal zdolať na klasickom bicykli MTB Giant XTC Advanced. Jáj, to som ešte nespomínal. Toto karbónové monštrum na 29 palcových kolesách som kúpil 6. mája 2020. Pokrok nezastavím.
O zdolaní Lysej som natočil video, kde som na konci položil otázku, či by som si mal ten e-bike predsa len vyskúšať, hoci mi ho vlastne už nie je treba. Odozva bola pomerne veľká a tak som nakoniec do toho išiel.

O tepe a kadencii
Ešte než sa vrhneme na testovaciu jazdu na e-biku, musím Vám objasniť spôsob ako bicyklujem. Spomenul som, že pri jazde používam rôzne snímače na rýchlosť, tep a kadenciu šliapania. Ak chcete bicyklovať, nič z toho nepotrebujete, ale ak chcete bicyklovať trochu viac a efektívnejšie, je dobré tieto pomôcky mať a vedieť správne čítať výstupné hodnoty z nich. Tak napríklad ja. Môj minimálny pokojový tep sa aktuálne nachádza na hodnote 46 úderov za minútu. Moje maximum je pomerne nízke, konkrétne 176 úderov za minútu. Na základe určitých prepočtov tak poznám aspoň približne svoje tepové zóny (Z1 až Z5). Viem kedy jazdím tak, že pálim tuk, viem kedy pálim cukor, viem ako jazdiť a zároveň regenerovať a takisto viem, ako dlho dokážem ísť vkuse vo vysokých tepoch (Z4 a Z5) tak, aby som to neprepálil a "nevyplo ma.“
Nebudem Vás tým trápiť. Ak Vás to zaujalo, nájdete si o tom určite mnoho študijného materiálu na internete. Je okolo toho hotová veda a nie je to tak jednoduché, ako tu o tom budem písať ja. V každom prípade, naučil som sa jazdiť podľa týchto zón. Podobne je to aj s kadenciou. Optimálna frekvencia šliapania je u každého individuálna, obecne sa pohybuje niekde v rozpätí 80-90 otáčok za minútu (u profesionálov vyššie). U mňa je to niekde v rozpätí 80-85 ot/min. Vtedy sa mi ide dobre, mám pocit že svaly nie sú zbytočne namáhané a zároveň som schopný to pohodlne udýchať. Neznamená to ale, že sa na bicykli za každých okolností mám snažiť ísť touto kadenciou. Tá totiž počas jazdy a podľa profilu trate pomerne výrazne osciluje. Záleží aj na tom, na čo sa zameriavame počas tréningu. Pre veľké zjednodušenie a lepšiu predstavu budem ďalej ale pracovať len s kadenciou priemernou. Po rovine môžete isť svojou obľúbenou kadenciou ako dlho chcete, problém nastane, keď sa cesta pred Vami začne dvíhať.

Prehadzovačka, vynález storočia
A preto niekto veľmi múdry kedysi vymyslel prehadzovačku. Podobne ako v aute prevodovka, na bicykli je to prehadzovačka, ktorá nám umožňuje držať otáčky na hodnotách, ktoré nám najviac vyhovujú. Takže keď nabehnem do stúpania a začnú sa mi znižovať otáčky a zvyšovať tep, podradím na ľahší prevod. Cenou za to je zníženie rýchlosti. S pribúdajúcim sklonom sa môže stať, že idem na najľahšom prevode, ale stále dokážem ísť kadenciu, ktorá mi je príjemná, povedzme v Z3 a v Z4 srdcového tepu, kde stále vydržím pomerne dlho.
Zvládam tak jazdiť kopce ako Kráľova hoľa, Kubínska hoľa, Praděd, Lysá hora, alebo na Popradské pleso či Ťatliakovo jazero v Tatrách a podobne. Pokiaľ však je kopec v nejakom úseku extrémne strmý a dlhý, tak mi aj na najľahšom prevode a pri veľmi vysokom tepe (Z5) začne klesať kadencia. Pokiaľ to trvá krátku dobu, tak to pocítim ale nevadí mi to natoľko, aby som musel jazdu prerušiť. Naopak, také situácie mám veľmi rád a užívam si ich. Ak to trvá dlhší časový interval, začínam trpieť. Veľmi. Na klasickom bicykli už v takom prípade nemám kam podradiť, ale na e-biku?

Testovacia jazda
Nakoniec, hoci som tú potrebu už nemal, požičal som si na 4 hodiny e-bike čisto pre účely toho, že o tom natočím svoje prvé dojmy a postrehy. Nad trasou som vlastne nemusel dlho uvažovať. Z toho čo som tu napísal, si myslím, že už minimálne tušíte a vedeli by ste ju vyskladať podobne ako ja.
Požičaný e-bike je MTB HT na 29 palcových kolesách značky HAIBIKE HardNine 4, motor 250W, 65Nm, batéria 400Wh, 5 módov pridaného výkonu: 0 - OFF, 1 – ECO, 2 – TOUR, 3 – eMTB, 4 - TURBO
A trasa? 50km, 1346 výškových metrov. Kvôli liečbe väčšinou času po asfalte a šotoline, aspoň jedno stúpanie a zjazd po poľnej ceste. V pláne som mal absolvovať pôvodne niečo kratšie s tromi stúpaniami, nakoniec mi batéria a časová rezerva umožnili pridať jedno stúpanie navyše. Všetky stúpania na trase sú pomerne prudké, na klasickom bicykli by som v mnohých úsekoch bol nútený ísť najľahší prevod a to často aj v Z5 srdcového tepu a pravdepodobne s priemernou kadenciou okolo 65 až 70 ot/min a teda by som trpel. Veľmi. Môžete vidieť, že skladba trasy zodpovedá tomu, o čom celý čas píšem. Dúfam že to dáva zatiaľ zmysel.
Skúsme si teraz povedať, ako tento konkrétny e-bike na takejto trase použiť? Kedy a ako použiť výkon motoru? Po rovine, rovnako tak v miernych stúpaniach a v zjazdoch som pomoc motoru prakticky vôbec nevyužíval (režim OFF, keď len svieti display, prípadne som ho úplne vypínal). Samozrejme som ho skúsil aj použiť, ale nebolo to potrebné. Vlastnou silou som dokázal ísť rýchlosťou aj nad 25km/h (kedy je pomoc motora blokovaná výrobcom), pri kadencii okolo 80 ot/min. Na tomto mieste je nutné podotknúť, že snímač kadencie som namontovaný nemal, ale poznám sa už natoľko dobre, že svoju kadenciu dokážem aspoň približne odhadnúť. Viem, je to nevedecké, ale nič s tým neurobíme. Vzhľadom na vyššiu váhu bicykla som po rovine a pri spomínanej rýchlosti nešiel v obvyklej Z2 srdcového tepu, ale ten mi často stúpal do Z3. V miernych stúpaniach som v Z3 išiel v podstate permanentne. Aby som si privodil pocit jazdy na bežnom, ľahkom bicykli, začal som v týchto stúpaniach zapínať mód ECO. Svoju funkciu plnil perfektne a navyše energiou v batérii príliš neplytval. Ako náhle ale začali prudké stúpania, začal som pridávať postupne na výkone a to z toho dôvodu, aby som si udržal kadenciu na obľúbených hodnotách (80+ot./min.).
Čo presne to znamenalo pri jazde? Pred prudkým stúpaním (12 a viac percent sklon), kde by som na klasickom MTB išiel určite na najľahšom prevode, nastavil som si najľahší možný prevod aj na e-biku. Zvyk je železná košeľa. V momente, keď mi na takto ťažkom bicykli a na najľahšom prevode okamžite klesla kadencia, snažil som sa ju pridávaním výkonu motora vyrovnávať na stabilných 80 ot/min. Opakujem že len pocitovo a odhadom (fakt škoda, že som nemal so sebou snímač). Pri sklone od 8 do 12% mi stačilo použiť mód TOUR, pri sklone od 13 do 18% som jazdil zvyčajne s módom eMTB a pri sklone nad 18% som si pomáhal udržať stabilnú kadenciu na najvyššom móde TURBO. Hodnoty sklonu sú tiež len približné, nemal som so sebou žiaľ ani svoj cyklopočítač. Tie kopce ale dobre poznám a tak viem, kde sú ich najprudšie úseky a aký tam majú sklon.

Porovnanie s klasikou
Nebudem tu teraz opisovať dopodrobna celý priebeh testu, ani všetky stúpania. Povedzme si aspoň pár slov o tom prvom, najdlhšom a obsahujúcom rôzny sklon od 3 do 20+%. Stúpanie nájdeme v lyžiarskom stredisku Snowparadise Veľká Rača a vedie z parkoviska pri spodnej stanici lanovky na Dedovke, cez osadu Zadedová, ku hornej stanici lanovky a ku horským chatám na hrebeni. Stúpanie je dlhé 3,5 km, prekonáva prevýšenie 281 metrov a má priemerný sklon 8,1%.
Na e-biku som ho absolvoval za 18:02 minút, pri priemernom srdcovom tepe 145 úderov za minútu (max 164). Dosiahol som pri tom priemernú hodnotu VAM (Vertical Ascent in Meters/hour) na úrovni 934. Inými slovami počas jednej hodiny jazdy v kopci s priemerným sklonom 8,1% som schopný, pri udržaní priemernej rýchlosti, zdolať 934 metrov prevýšenia. Priemerná rýchlosť stúpania bola 11,5 km/h, priemerná kadencia (odhadom) 80 až 85 ot./min.
Pre porovnanie, môj najlepší čas v tomto stúpaní na klasickom MTB má hodnotu 26:39 minút, pri priemernom srdcovom tepe 144 úderov za minútu (max 165), VAM sa rovnal hodnote 632. Priemerná rýchlosť stúpania bola 7,4 km/h a priemerná kadencia (nameraná) 75 ot./min. (v prudkých úsekoch 73 ot/min. a v miernych pasážach 82 ot/min.)

Z uvedeného môžete vidieť, že čo sa týka zaťaženia srdcového svalu, išiel som porovnateľný, takmer identický výkon na oboch typoch bicyklov. Zásadný rozdiel nastáva v ostatných ukazovateľoch. Stúpanie som zvládol o necelých 9 minút rýchlejšie, to znamená že srdce som zaťažoval vo vysokých zónach oveľa kratšie. Môže Vám to pripadať málo, ale bavíme sa o zónach Z4 a Z5 srdcového tepu, kde strávený čas s rozdielom v jednotkách minút hrá zásadnú rolu v tom, ako sa človek cíti počas jazdy ako aj po výjazde. Nezabúdajme aj na fakt, že po tomto stúpaní nasledovali ďalšie tri kopce. VAM a priemerná rýchlosť sa priamo odvíja od času stúpania, nemá zmysel tieto hodnoty rozoberať. Jednoducho, bol som na kopci rýchlejšie na e-biku, takže mám logicky vyššie VAM aj priemerku. Pozrime si však údaj o kadencii. Znovu opakujem, že kadenciu na e-biku len odhadujem na základe osobných pocitov. Pri klasickom bicykli je priemerná kadencia len 75 ot./min., čo už je hodnota pod mojou komfortnou zónou (navyše mi oscilovala v rozpätí od 56ot./min do 95ot./min. počas celého výstupu). Prirátajte si k tomu čas strávený v Z4 a v Z5 srdcového tepu a na základe toho, čo ste si tu dnes prečítali viete, že v tomto konkrétnom stúpaní som na klasickom bicykli miestami už dosť trpel.
E-bike mi umožnil točiť celý kopec v mne príjemných otáčkach (bez výrazných oscilácií) a zároveň skrátil čas strávený vo vysokých srdcových zónach približne o jednu tretinu. To sú z hľadiska podaného výkonu významné hodnoty.
Teraz si k tomu pripočítajte, že rovnaký vzor sa opakoval na ďalších troch kopcoch s tým, že tretie a štvrté stúpanie som úmyselne išiel tak, aby som aspoň na chvíľu dosiahol aj Z5 srdcového tepu. Točil som vtedy kadenciu okolo 85ot./min. Aby som vysvetlil, keď idete na bicykli viac kadenčne, zaťažujete primárne srdce a naopak, keď idete viac silovo (nižšie otáčky), zaťažujete viac svaly nôh. Veľmi zjednodušene napísané.

Záver, ku ktorému som dospel
Na konci videa hovorím o negatívach a pozitívach, hovorím o tom že na e-biku sa cítim po absolvovaní trasy menej unavený. Táto formulácia sa stala terčom kritiky niektorých diskutérov pod videom. Vraj, mal som si znížiť výkon motora a videl by som! Alebo som mal ísť na 100 kilometrový výjazd s viac ako 2000 metrami prevýšenia a zažil by som! Nuž dáva Vám to po prečítaní tohto textu zmysel? Máte pocit že som používal e-bike neštandardným spôsobom? Že som robil niečo zle? Áno, ja skutočne rozumiem tvrdeniu, že si môžem jazdiť celý čas na ECO móde a urobím si z e-biku akoby klasický bike, že môžem dokonca motor odstaviť úplne a jazdiť na 25 kilovom monštre, ale v takom prípade by som jednak už nejazdil z logiky veci na e-biku, a nedávalo by to zmysel, pretože takto môžem jazdiť už na klasických bicykloch, ktoré vlastním. Mohol by som takto všetkým kritikom obratom opáčiť, že prečo si vypínajú motor na e-biku a zbavujú sa jeho hlavného benefitu, keď si môžu ku nemu prikúpiť za 800€ priemerný MTB a zamakať si radšej na ľahkom a obratnom bicykli Ja mám svoju filozofiu, že pre jazdy využívam viac bicyklov. Oni majú filozofiu, že na všetky jazdy v každom teréne používajú jeden bicykel. Ale nemožno tvrdiť že robím niečo zle len ja, alebo robia niečo zle len oni, o tom to predsa nie je.
V momente, keď je kopec tak náročný, že ho nedokážem utiahnuť a hoci to aj skúšam, je to len v zúfalo nízkych až bolesť spôsobujúcich otáčkach, tak z pravidla zosadám a bicykel do kopca jednoducho tlačím pešo. Neteší ma to, radšej hory zdolávam v sedle, ale občas Vám nedovolí komplikovaný terén, inokedy Vaša kondícia a často oboje. Nestáva sa to ale príliš často a hlavnou komplikáciou je pre mňa spravidla povrch a nie sklon.
Prínos e-biku pre mňa osobne nie je v tom, že si na ňom môžem vypnúť motor a jazdiť na 25 kilovej oblude. Prínos vidím v tom že tam, kde už začínam trpieť na najľahšom prevode na klasike (čítaj, klesá mi extrémne kadencia, stúpa mi extrémne tep), tam môžem ešte akoby „podradiť“ pridaním výkonu a pokračovať v mne optimálnych hodnotách kadencie ako aj zónach srdcového tepu. V súčasnosti takúto pomoc nepotrebujem vo viac ako 95% prípadov. Za najväčší prínos e-biku v konečnom dôsledku považujem skutočnosť, že vďaka jeho výkonu môžem mať počas jazdy svoju kadenciu a tep absolútne pod kontrolou v podstate počas celého výjazdu (pokiaľ sa nejedná o nejaký extrém). To vo videu žiaľ nezaznelo a je to škoda.

Potrebujem e-bike?
To je moja filozofia bicyklovania a to čo ste čítali, to sú moje dôvody, prečo zatiaľ nemám potrebu kupovať e-bike a jazdiť na ňom. Vyskúšal som si to a hoci to bolo príjemné a bavil som sa pri tom, nedokázal som sa na takomto bicykli, pri bežnom použití, normálne unaviť. Aby som takého efektu dosiahol a zároveň aby som potenciál e-biku využíval v maximálnej možnej miere, musel by som jazdiť oveľa dlhšie a náročnejšie trasy, než v súčasnosti zvládam na klasike. Riešením pre mňa rozhodne nie je úmyselné znižovanie výkonu. Negatívom pri jazde s podporou bol aj fakt že som si nedokázal vychutnať pocit zo zdolania kopca vlastnou silou, neprekonať jedinú krízu. Dokonca aj to mi bolo v diskusii pod videom z testu vytknuté, že čo je to za nezmysel. V tom prípade sa môžem akurát ospravedlniť za to, že ma baví zdolávať kopce tradičným, staromilským spôsobom. 
Hore sa zvaliť do trávy, vydýchať sa, odpočinúť a pokračovať. To sú tie momenty, pre ktoré jazdím.

Toto sú moje osobné dôvody a nikomu ich nevnucujem. Som takto nastavený a fungujem tak. Na klasike zvládam 100 km MTB cez kopce s prevýšením 2000+, to znamená, že ak by mi niektorí diskutéri skutočne chceli pripodobniť niečo obdobné s e-bikom, vychádza mi trasa dlhá 150km a 3500 nastúpaných metrov. Povedzme, že až po absolvovaná takej trasy na e-biku by som sa cítil rovnako unavene a "rozbito" ako po absolvovaní 100km/2000vm na klasickom bicykli. Ale ruku na srdce, pri plánovaní takého extrému by asi nebol problém urobiť to tak, aby som aspoň raz nešiel okolo rýchlonabíjačky ;)

Long Story Short
Myslím že najväčší problém z pochopením toho čo zaznelo vo videu bol ten, že ľudia, ktorí pre svoje jazdy využívajú len e-bike nedokázali pochopiť, že ako majiteľ dvoch klasických bicyklov nemám dôvod na e-biku jazdiť s úmyselne priškrteným, alebo úplne vypnutým motorom. Ani ho, pre svoje osobné potreby, v takom režime testovať. Rovnako ako ja nedokážem pochopiť, keď majiteľ celoodpruženého bicykla (nemusí to byť e-bike) väčšinu svojich jázd trávi na asfaltových cyklotrasách, prípadne vo veľmi ľahkom XC teréne. Dokonca po takýchto povrchoch na tomto druhu bicykla pravidelne jazdí mnohohodinové výjazdy. V poriadku, keď si v tom niekto našiel zaľúbenie, tak mu ho nezvažujem. Je to každého osobná vec, ako efektívne používa, či skôr nepoužíva svoj majetok.
Ďalším problémom bolo to, že na moje osobné dojmy, ktoré vo videu aj tak prezentujem, som dostal ohlasy v podobe, že sa snažím o akési objektívne zhodnotenie e-bikov a miesto toho skĺzavam ku zabehnutým stereotypom. Pričom nič také ale nerobím a nechápem kde hlboko medzi riadkami to tam niektorí našli. Video nie je recenziou, nie je dlhodobým testom, nezaznie tam nič ofenzívne voči e-bikom ani e-bikerom, dokonca musí byť vidieť, ako si jazdu užívam a na konci možno nájsť moje nezostrihané autentické dojmy na konci jazdy. A to je celé. Je to subjektívne zhodnotenie toho čo som práve zažil, čo mi na tom vadilo a naopak, čo sa mi páčilo. Tak treba k tomu videu pristupovať a nehľadať tam veci, ktoré tam jednoducho nie sú. 

Na záver mám pre ľudí, ktorí jazdia iba na e-bikoch, jednu otázku:
Máte nejaký dôvod jazdiť v súčasnosti na klasike?
Predpokladám že väčšina odpovie nie, pretože by im to neprinieslo nič zásadné a že keď chcú, vedia si klasiku "nasimulovať" na svojom univerzálnom stroji. Určite by vedeli vymenovať viacero ďalších pádnych dôvodov, prečo klasiku nepotrebujú. Ja som Vám obratom vymenoval tie moje, prečo nepotrebujem e-bike. Zatiaľ. 

Na dlhší čas týmto pre mňa téma e-bike prestáva existovať, vrátim sa ku nej až v momente, keď začnem mať významnú potrebu (zdravotnú alebo inú) jazdiť na ňom. Dúfam že nikdy, ale ako sa hovorí; nikdy nehovor! 

Vďaka za Váš čas, majte sa pekne a hlavne jazdite na čom chcete a ako chcete. Je to Váš život

streda 6. októbra 2021

Praha mimo sezónu

V polovici septembra sme si strihli poldňový výlet vlakom do Prahy. 
Tu je pár fotografií, tentokrát s minimom komentárov:
Ráno a mimo sezónu. To znamenalo jediné, pred Orlojom sme boli len my a dobrých 10 minút nikto iný!
Nebyť štyridsaťminútového meškania kvôli vykoľajenému vlaku na trase pred nami, stihli by sme aj východ slnka na ľudoprázdnom Karlovom moste.
Okolo hradu sme len rýchlo prešli. Síce sme ho chceli vidieť, ale zároveň nás to ťahalo na miesta, o ktoré turisti zavadia len náhodou. Napríklad Vojanovy sady, kde voľne žijú pávy.
Zo sadov sme to mali na skok k Lennonovej stene.
Na Prahe je super, že tu máte takmer nepretržitý prístup ku Vltave. Strávili sme pri rieke preto fakt veľa času.
Aj okolo známeho "Tančíciho domu" sme vlastne len tak náhodou prešli.
Na obednú kávu sme si sadli rovno pod koňa. 
Posilnení kofeínom, vydali sme sa konečne aj na Petřín. Pôvodne sme tam chceli ísť ráno a peši, rovno od hradu, ale zistili sme že sme tam priskoro, tak sme to nechali na obed a vyviezli sa na kopec zubačkou (cena prepravného je zahrnutá v celodennom lístku na celú integrovanú hromadnú dopravu za 120 kaček / deň).
Z Petřína dole znovu na zubačke, ale dá sa aj po takomto schodisku.
Keď máte ešte pol hodinku do odchodu vlaku, zájdete na koláčik. No a keď sa zadarí, vleziete do mačacej kaviarne, kde Vám na nohy ľahne napríklad takáto obluda!
Fotiek mám omnoho viac, ale tieto asi najviac vystihujú naše túlky po tomto nádhernom, na históriu bohatom, malom veľkomeste.


Vlado

nedeľa 12. septembra 2021

Návrat na Kráľovu hoľu

Takmer na deň presne, vrátil som sa po troch rokoch do podhoria Nízkych Tatier, na Horehronie, kde sa k nebu spína ospevovaná hora. Cieľ mojej cesty.
Kráľova hoľa je najvyššie dosiahnuteľným bodom na bicykli legálnou cestou, keďže tu vedie oficiálne značená cyklotrasa. 1946 metrov nad morom je méta, ktorú dosiahnete, ak sa Vám tu podarí vyštverať.


Totá Heľpa to je pekné mesto
Z domu vyrážam ráno chvíľu pred siedmou hodinou. Plán je byť na parkovisku pri kostole v Heľpe okolo desiatej. Predo mnou je približne 200 kilometrov za volantom. Ranné prázdne sobotné cesty si náramne užívam, navyše idem krajom, ktorý je vizuálne tak príťažlivý. Cez Terchovú a Párnicu, dole na Ružomberok, kúsok po diaľnici za Liptovský Mikuláš a následne cez Čertovicu sa prehupnem pod južné svahy Nízkych Tatier. Pár dediniek a som v Heľpe. Pred desiatou. Všetko podľa plánu.
Prvé stúpanie na mňa čaká v podstate hneď ako sadám na bicykel. Prečo ísť po hlavnej ceste, keď do Pohorelej vedie značená cyklotrasa cez polia? A dobre som urobil. Je tu tak pekne, že hneď nad Heľpou začínam na kameru svoj tradičný príhovor (Video tu doplním hneď ako bude hotové a nahraté na môj youtube kanál, pravdepodobne ale až v októbri).
GoPRO hlási chybu SD karty! Jediným riešením je formátovanie a teda strata všetkého, čo som doposiaľ nakrútil. Našťastie je to len ten príhovor a asi minútový prejazd po peknej cestičke. Asi by ma šľak trafil, keby sa mi toto stalo niekde na Prednom sedle, v polovici stúpania na hoľu.. Takže znova, krátky príhovor a pokračujem z kopca dole, na hlavnú cestu, ktorej sa nakoniec predsa len nevyhnem. Vaľkovňa, Zlatno a napokon, konečne, nenápadná odbočka na Šumiac. Začiatok 13,5 km dlhého stúpania na Kráľovú hoľu, ktorú mám rovno pred nosom. Takto, kúsok pod Šumiacom sa zdá, že je to čo by kameňom dohodil.

Trinásť kilometrov radosti a strastí
Kopec už mám "naštudovaný" z minula. Viem presne do čoho idem, čo ma čaká a kde sú kritické miesta. To je veľká výhoda. Aby sa mi nasledujúce dve hodiny išlo pocitovo ľahšie, rozdelil som si celé stúpanie na tri sektory.
Prvý je najkratší a komplet asfaltový. Vedie cez námestie v Šumiaci a končí kúsok nad ním, pri parkovisku. Teda v sobotu doobeda ale ťažko určiť čo presne je parkovisko. Chvíľami mám totiž pocit, že autá tu parkujú úplne všade.
Osobne, keď už sa sem trepem cez pol republiky, považoval by som za hriech začať stúpanie zo Šumiaca a obrať sa tak približne o úvodné dva kilometre. Pritom je to úvod ideálny, človek je pri sile, pred sebou vidí cieľ cesty, povrch je kvalitný, tak prečo si to nedať pekne od podlahy, teda od odbočky z hlavnej cesty? Jediné na čo si dávam pozor sú tepy, aby som na začiatku zbytočne neprestrelil. Darí sa mi držať na rozhraní medzi Z2 a Z3, čo je ideálne.
Druhý sektor začína pri tejto dopravnej značke, ktorú poniektorí nerešpektujú. Pri návrate z hory bol ten rad za značkou ešte o poznanie dlhší. No nič, to by bolo na inú debatu. V každom prípade tu začína pravé šotolinové peklo. Aspoň tak si na to spomínam, keď som tu bol pred tromi rokmi. Dnes mám však jednu obrovskú výhodu v podobe nového bicykla. 26 palcové kolesá sú minulosťou a 29-ky s poriadne širokými plášťami si s týmito kamienkami poradia tak, že ich vlastne vôbec nevnímam.
To, o čo sa chcem teraz podeliť, nesúvisí však s mojim trápením sa v kopci, ale s ohľaduplnosťou a s technikou jazdy ďalších cyklistov. A napíšem to rovno, s technikou jazdy e-bikerov. Tých rekreačných, ktorí majú hmlistú skúsenosť s bicyklovaním niekde po asfaltke za dedinou a teraz, keď sú motorizovaní a nutne nepotrebujú dobrú kondičku, aby zvládli svojpomocne kopec ako je Kráľovka, môžu ju zrazu zdolať hádam za 30 až 60 minút. S prstom v nose. Dohora idú perfektne. Rýchlo a dá sa povedať že bezpečne. Pretože hoci s motorom, ich rýchlosť v stúpaní nie je závratná a tak zvládajú aj hrboľatejšie úseky prekonávať s prehľadom. Nikto im však nevysvetlil, že keď vylezú na kopec, budú skôr či neskôr musieť aj z kopca zísť. Či už v sedle, alebo pešo vedľa 20+ kilovej mašiny, ale nikto to za nich neurobí. A tu nastáva problém najväčší. Rekreačný cyklista, ktorý nemá skúsenosť s kamenistou a strmou podložkou vyložene trpí. Kŕčovito stíska brzdy, ktoré kvília, horia a spoľahlivo plašia všetky medvede v okolí.
Spálené brzdové doštičky sú však zďaleka problém najmenší. Skutočný problém nastáva, keď na Vás e-biker zjazduje po vašej, teda pravej strane a hoci má viditeľne cyklistu v protismere, nedbá na to a ide si svoje, lebo tam práve nie sú kamienky. Neustúpi, je to jeho stopa. Ak by mi to spravil jeden človek, tak to považujem za náhodu, ale keď mi to behom stúpania urobili traja, tak je to proste niečo, čo stojí za zmienku. Viete, nechcem tu e-bikerov ponižovať, nechcem ich zosmiešňovať a už vôbec by som ich nechcel poúčať. Ale toto správanie je o to arogantnejšie, že nie len že Vás priamo ohrozujú na zdraví, ale ani sa neospravedlnia. Traja ľudia, ktorý sa na mňa rútili, nepovedali pardón, nemávli rukou na znak ospravedlnenia, ba dokonca jedna paní, ktorú som okríkol, to len lakonicky okomentovala, že "mne sa tadeto ide lepšie" a tým to pre ňu bolo hotové. Na kopci ako je tento je dobre vidieť najväčšiu slabinu, ktorú elektrické bicykle priniesli do našich hôr. Ľahká dostupnosť doslova vyháňa ľudí bez skúseností a bez znalosti aspoň základných pravidiel a techniky jazdy aj tam, kde nemajú čo robiť, pretože to jednoducho nezvládnu zísť dole bezpečne. Nemajú natrénované na menších kopcoch a hneď idú na jedno z najťažších stúpaní, ktoré na Slovensku máme. Ono, keď sa povie 13 kilometrov dlhý zjazd, to je v pohode, len si brzdíš a ide to samo, tu tak úplne neplatí. Netrénovaný borec už niekde v polovici takého zjazdu trpí, bolia ho ruky, chytá kŕče, nadáva, že ho s prepáčením riť bolí a v zákrutách permanentne driftuje a dúfa že neskončí v škarpe. Nakoniec je rád, že to zvládol celý a zdravý, to že pri tom niekoľko ďalších cyklistov prinútil zmeniť stopu a vojsť do protismeru ho zase až tak veľmi netrápi. No nič, musel som to zo seba dostať von.
E-bike je skvelá vec, problém je vždy na strane človeka, ktorý nedokáže triezvo posúdiť svoje schopnosti. Kopec ako Kráľova hoľa je úžasný v tom, že sa tu zmestí veľa ľudí, cyklistov i turistov. Nezavadziame si, pokiaľ dodržujeme isté pravidlá, lenže to by ich museli všetci poznať a hlavne sa nimi aj riadiť. Asi neprekvapí, keď dodám, že áno, veľa e-bikerov svoje stroje a techniku jazdy zvládali perfektne, ale tá skupina totálnych amatérov, ktorá nie, bola nebezpečná pre nás všetkých. Bikeri na klasických mašinách ako aj turisti, ktorých som cestou hore i dolu stretol, robili všetko správne. Pešiaci dokonca perfektne povzbudzovali, za čo im patrí moja vďaka. Padlo mi to dobre.
Pri chate na Prednom sedle končí šotolina a začína to, čo tu ostalo po asfalte. Cesta plná dier a drobného šmykľavého štrku. Posledné dva kilometre po šotoline sa radia medzi tie ťažšie v stúpaní a hoci od chaty to je vďaka povrchu predsa len o niečo pohodlnejšie, utrpenie nekončí, ba práve naopak, v treťom sektore skutočne začína. Výhodou je, že tu je človek už v dostatočnej výške na to, aby sa dostal nad úroveň lesa a mohol si začať vychutnávať všetky možné výhľady.
Vľavo už vykukuje stožiar vysielača, vpravo potom v diaľke masív Vysokých Tatier. A takáto scenéria je tu takmer stále. Jediné s čím bojujem je tak sklon, tomu sa nechce padnúť pod 10%. Až v úplnom závere, na posledných asi 1500 metrov mi zrazu prifúkne do chrbta a kopec mierne povolí. Akoby som odniekiaľ vytiahol ešte kúsok dobre ukrytej energie, ktorú si telo schovávalo na horšie časy. Zrazu sa mi ide ľahko, nohy sa krútia ako nič.
Možno je to tým, že viem, že vrchol je blízko a utrpenie za chvíľu vystrieda nesmierna radosť z toho, že som horu pokoril už druhýkrát. Tentokrát sa mi to podarí dokonca o 10 minút pod dve hodiny, čo bola vysnívaná méta, pretože minule som to asi o minútku nestihol.

Na vrchole
Ľudí je tu ako maku. Pekné počasie nevyhnalo na túru len mňa. Druhá septembrová sobota roku pána 2021 priniesla nádherné, neskoré letné počasie. Už len inverzia tomu chýbala, inak by som nemal tomu čo vytknúť. Dokonca tu na samom vrchole sa aj vietor, ktorý mi v posledných stovkách metrov pekne pomohol, upokojil.
Sadám do trávy a vychutnávam si výhľad na Vysoké Tatry v plnej paráde. Minule som sa najprv musel poriadne naobliekať, lebo hore fúkalo a teplota bola blízka 10°C. Dnes je všetko inak. Teplota cez 15°C a ja sedím v krátkom rukáve a užívam si hrejivé slnečné lúče. Až neskôr večer doma zistím, že bola chyba nenatrieť ruky opaľovacím krémom. Jednoducho som počítal s tým, že na Kráľovku aj z nej pôjdem v návlekoch nie len na kolenách, ale aj na rukách. Našťastie žiadne spálenie sa nekoná, na to už slnko tu hore nemalo dostatok sily, ale aj tak ma to prekvapilo.
Nakoniec sa prinútim vstať a urobiť pár fotiek. Na tento zážitok síce tak skoro nezabudnem, ale pár fotiek pri spomínaní vždy príde vhod.
Vysielač a ošarpaná budova je skôr hanbou, než pýchou tohto miesta. Ale neodmysliteľne patrí k nemu a keď je človek pod kopcom, dáva mu pri pohľade z diaľky charakteristický vzhľad. Nechýba ani obelisk a turistický smerovník.

Zjazd
Cestou z kopca ešte párkrát zastavujem, hlavne kvôli záberom do kamery. Inak sa príliš nezdržujem a letím z kopca dole. Aj teraz musím vyzdvihnúť prácu veľkých kolies a kvalitných hrubých plášťov. Nerovnosti, drobné kamienky aj väčšie skaly kolesá nádherne žehlia. Je to vlastne tiež istá forma zážitku, hoci sa za zjazdára nepovažujem.
Ani sa nenazdám a už som na námestí v Šumiaci. Tu ale odbočujem aby som si výlet spestril prejazdom cez lúky a hlavne, mám ešte jeden malý cieľ pred sebou.
A nie, miestna diskotéka na ceste to nie je, hoci to vlastne bolo zábavné. Rezkú hudbu som počul vyhrávať ešte ďaleko za osadou.

Chamkova stodola
Tým cieľom je samozrejme chalúpka pri hlavnej ceste. Volá sa Chamkova stodola a keď ku nej prídete, máte pocit že ste sa ocitli buď v rozprávke, alebo v živej reklame na Slovensko.


Záver
Našiel by som pár vecí, ktoré sa mi v miestnom kraji nepáčili, ale nechcem byť zbytočne negatívny na záver a tak vyzdvihnem to, na čo miestni môžu byť právom pyšní. Príroda. Nie, nebudem tu otvárať debatu o ťažbe dreva, nie nebudem tu písať o neporiadku v osadách na brehu Hrona. Kvôli tomu som tu nešiel. Naopak, to čoho sa mi žiadalo, toho som dostal plnými dúškami. Nádherné, neopakovateľné zážitky zo zdolávania tejto majestátnej, ospevovanej hory.
Chcelo by sa mi napísať, že to už je úplne všetko, ale ešte s tým počkám, až keď bude aj video. Potom sa táto kapitola definitívne uzavrie. Na teraz ahoj a vďaka za pozornosť a pozitívne ohlasy!

Takto som zdolával Kráľovu horu v septembri 2018:


Vlado