"Títo vandali, pred ničím sa nezastavia!" Preletelo my mysľou pri dvojkríži na Veľkom Javorníku, keď som nenašiel obľúbenú lavičku. A predsa - bola tam - pod silnou vrstvou uťapkaného a zmrznutého snehu. Nech ho bolo 40 cm ak nie viac. Zime sa z Javorníkov nechce odísť. "Prepáčte vandali, ste v tom nevinne!"
Začiatok túry však nebol tak prívetivý, ako by sa žiadalo. Začíname na Makove - Kopaniciach a po ľadom pokrytej ceste našľapujeme opatrne do sedla Pindula, či skôr Pod Lemešnou? Vyberte si sami čo sa Vám viac páči, je to jedno a to isté miesto. Tu začína konečne turistický chodník ku prameňu rieky Kysuca. Lenže! Lenže hoci chodník je dobre značený, sú tu informačné tabule, ba dokonca vyrezávaná lavička, ten zvyšok je peklo. Vážne. Nie preto že je to "stena jak blázen," skôr preto, že vedie miestami dva metre hlbokým rigolom, vyjazdeným lesnou technikou. Asi. Neviem čo za stádo zvierat, či vodný živel by dokázalo vyhĺbiť "toto." Po chvíli, kúsok pod oným prameňom, našťastie odbočujeme do iného sveta.
Netrvá dlho a prichádzame do sedla pod Hričovcom, kde sa pri altánku stretávajú dve turistické trasy. Na červenú, po ktorej práve ideme, sa zľava pripája modrá, idúca od sedla nad Zápačou a osady U Gregušov. Sme na legendárnej Beskydsko-Javorníckej bežeckej magistrále (BJBM).
V snehu tu stále kde tu badať vyjazdenú stopu a vlastne, nič nebráni tomu, aby sa tu mohli preháňať bežkyne a bežkári. Tento krátky úsek BJBM idem prvýkrát v živote a tak si to celkom užívam. Pomedzi stromy kde tu najprv blysne slnka lúč a po chvíli vykuknú prvýkrát Beskydy.
Blížime sa do sedla Bútorky, ktoré je nad známym rekreačným strediskom Kasárne. Všade kde to ide, parkujú autá. Počasie dnes do prírody nevyhnalo iba nás. Od rázcestia začína ostrejšie stúpanie do výšky 1071 metrov nad morom. Presne tak vysoko siaha vrchol najvyššieho kopca Javorníkov.
Keď sa otočíme, vidíme v mlžnom opare hrebeň Malej Fatry. Stúpame zmiešaným lesom a ponad osirelé vleky. Zjazdovky pôsobia upravene, dokonca sú tu stále rozmiestnené snežné delá, lyžiarov však niet. Stretávame prvých skialpinistov. Aspoň oni si môžu užiť ten neopakovateľný pocit z rýchleho zjazdu.
Pri dvojkríži nakoniec objavujeme onú lavičku. Jej horná doska je ukrytá pod závojom nafúkaného snehu. Ideálna chvíľa dať si občerstvenie a užiť si výhľad z Veľkého Javorníka. Okolo nás svištia bežkári, niektorí pristavujú a fotia sa, iní v besnom tempe pokračujú ďalej. Pred nami sa otvorila hrebeňovka s nepretržitým výhľadom na Beskydský masív. Rozpoznávame Radhošť, Kněhyni, Smrk, Travný a samozrejme Lysú horu.
Hrebeňovka je vyjazdená, prešlapaná, kráčame preto nečakane rýchlo. Netrvá dlho a pred nami sa medzi stromami vynorí pamätník na Stratenci a nová rozhľadňa. Hlavný cieľ našej túry. ľudí je tu prekvapivo málo. Teda "prekvapivo" v dnešnej dobe asi ani nie. Vzhľadom na prísne opatrenia, hlavne v susednej Českej republike, kde sa na prechádzku do prírody nesmie nie že mimo okres, ale ani mimo obec. Aj preto tu prakticky nepočuť žiadnu češtinu.
Vzduch sa už prehrieva, ale tu hore stále mrzne. Dopĺňame kalórie, lezieme na vežu a robíme spoločnú fotku.
Nachádzame sa v najzápadnejšom bode Kysúc a okresu Čadca. Priznám sa, nechce sa mi odtiaľto. Je tu fakt pekne! Tak aspoň ešte jeden pohľad na blízke a pritom tak vzdialené Beskydy. Hádam sa tam už čoskoro znovu vrátime a vybláznime sa na miestnych trailoch a nekonečných cyklotrasách.
Cestou späť stretávame ďalších bežkárov a dokonca cyklistu! Nezávidím mu, keď vidím ako sa v tretrách s klzkou podrážkou snaží nemotorne viesť bicykel a nespadnúť.
Vynechávame prechod cez Javorník a odbočujeme po žltej značke vľavo, na Kasárne. Nech máme aspoň malú zmenu. Mizneme v hustom lese, aby sme po chvíli vošli medzi prvé chaty. Ani tu nie je zas tak veľa ľudí, chýbajú českí chatári a bežkári.
Šialene šmykľavá asfaltka nás vedie späť do sedla Bútorky, kde sa napájame opäť na červenú trasu a v našich ranných stopách, len v protismere, vraciame sa ku prameňu Kysuce a ďalej dole na Kopanice. "Dnes to vážne stálo za všetku námahu." Zhodujeme sa pri pamätníku v sedle Pindula, alebo aj Pod Lemešnou, vyberte si sami.
Už len zbehnúť dole do doliny a 20 kilometrov bude úspešne za nami. "Akosi mi vyhladlo." Preglgnem slinu a neviem sa dočkať nedeľného obedu.
Vlado
