Jeden deň v Beskydách

Všetko podstatné je vidieť a počuť vo videu, tradičný blog však nemôže chýbať.

Video nájdete tu: 

youtube

Video má 15 minút a popri atraktívnych záberoch :) obsahuje aj hovorené slovo!

Na úvod o čosi obšírnejšie. Jazdu naprieč Moravsko-sliezskymi Beskydami absolvujem každý rok. V rokoch 2018 (Prvýkrát na Lysú horu z domu) až 2020 som na Lysú horu jazdil z domu, čo predstavovalo na MTB značný objem kilometrov po asfaltových cestách. Navyše som to tri roky plánoval z kadejakými umelo vytvorenými zachádzkami vždy tak, aby z toho bol minimálne stokilometrový výlet. 

Tento rok som sa to rozhodol koncepčne posunúť viac do terénu, alebo aspoň do lesa (pretože v Beskydách je neskutočné množstvo lesných asfaltových ciest, ktorým sa úplne vyhnúť nedá a vlastne na to ani nie je dôvod). Takže aj preto ráno o ôsmej nakladám horský bicykel na auto a vyrážam do 15 km vzdialeného údolia rieky Lomná, kde pre mňa oficiálne začína (aj končí) tohtoročná poctivá, horská nakladačka.

Ranné stúpanie tichým lesom na Kamenitý si, rovnako ako každý rok, nesmierne užívam. Zastavujem až nad rovnomennou horskou chatou, aby som si z povinnosti cvakol výhľad na Kozubovú, prales Mionší a hrebeň Veľkého Polomu. 

Prvé zo štyroch významnejších stúpaní pre mňa končí pri Kolářovej chate na Slavíči. Keď som Lysú jazdil v minulosti z domu, práve tu som si zvykol dopriať aspoň krátke posedenie aj s chladeným nápojom. Tentokrát mám v nohám asi len 12 kilometrov a tak sa zdržím len toľko, kým zjem banán a pokračujem v zjazde po červenej turistickej trase smerom na rázcestie Okrouhlice. Striedajú sa tu na sedem kilometrovom úseku hádam všetky možné povrchy. Od asfaltu, cez široké hlinené zvážnice až po úzke lesné singletracky. Na Okrouhlici sa potom z červenej odpájam na modrú trasu. Je to zánovný lesný asfalt, po ktorom rýchlo zjazdujem do malebných horských osád Lúčky a Bebek. V zapätí však znovu stúpam. Tentokrát na Visalaje.

Je to horské stredisko s pomerne veľkým parkoviskom, na ktorom začína červená turistická trasa vedúca na vrchol Lysej hory. Práve tejto trasy sa budem viac-menej pridŕžať po celý čas výstupu na kopec. Od obrovskej križovatky turistickým ciest, Ježánky, sú to 4 kilometre po nádherných lesných cestách často pomedzi udržiavané drevenice. Je to úsek, po ktorom jazdím fakt veľmi rád. Zo dvakrát sa spoza hory na okamih ukáže vysielač na Lysej hore. Je to predzvesť toho, čo ma čaká najbližšiu trištvrte hodinu. Stúpanie na Lysú. Stúpanie po známej asfaltovej ceste, ktoré začína v Papežove. Napájam sa na ňu na treťom kilometri z osem a pol celej jej dĺžky.

V nadmorskej výške 1323 metrov nad morom sa to v túto letnú nedeľu hemží zástupmi ľudí. Napriek tomu sa mi darí obsadiť hádam posledný prázdny stôl pred chatou Maratón. Do nedávna som nedal dopustiť na Bezručku, ale tento rok začínam prichádzať na chuť aj tejto o poznanie väčšej chate. 

Jem a dopĺňam tekutiny s výhľadom na Beskydy a časť rodnej hrudy. Týmto smerom je dnes viditeľnosť akási slabšia. Pretože som tu však s kamerou, robím tradičný vrcholový okruh. Výhľad na severovýchod ešte nikdy nesklamal. Vrcholová fotka pri obelisku, na ktorú som si musel vystať malú radu sa tiež podarila a tak po približne 40 minútach môžem pokračovať do druhej polovice výletu.

Zjazd po možno aj najkrajšej cyklotrase, ktorá privádza turistov na vrchol mi ubehne neuveriteľne rýchlo. Zastavujem až na mostíku, kde sa Řečice vlieva do vodnej nádrže Šance. 

Hneď za mostíkom odbočujem doľava, aby som pokračoval popri spomenutej riečke hádam najkrajším údolím Beskýd. Cesta celý čas kopíruje vodný tok, na ktorom sú hádam desiatky miniatúrnych vodopádov. Charakteristický zvuk tečúcej vody perfektne dotvára celkovú atmosféru tohto miesta. Navyše tých možností kam všade (a po akých cestách či chodníkoch), sa dá z Masarykovho údolia dostať. Kto to tu nepozná, ľahko by zablúdil, toľko tu je všakovakých odbočiek. Ja postupujem neomylne, už to tu dobre poznám. Začínam kúsok po žltej z miesta zvaného Těšiňoky, aby som po chvíli odbočil na zvážnicu, ktorá ma oblúkom dovedie až na Biely Kríž. Vo štvrtom a poslednom väčšom stúpaní, tu strávim približne 40 minút. 

V horskom stredisku sa nezdržujem a napájam sa na hrebeňovú trasu vinúcu sa po štátnej hranici smerom na Malý Polom. Čaká ma prejazd neskutočnou scenériou drsných beskydských hôr. O úzke singletracky, či mierne kamenisté úseky tu nie je núdza. Kto chce, môže sa pristaviť a obdivovať výhľady, ktoré sa tu na pár miestach dajú tiež objaviť. 

Od kaplnky na Bielom Kríži do sedla pod Malým Polomom je to len päť kilometrov. Stoja však za to. Ďalšie štyri kilometre zjazdujem kúsok po modrej a kúsok po zvážnici do Horní Lomné ku hotelu Pod Kyčmolem. Som späť v civilizácii. Už žiadne ďalšie odbočky a lesné cesty, záver dnešného výletu trávim na hlavnej ceste v údolí rieky Lomné. Nastúpal som 2060 výškových metrov, prešiel 80 kilometrov a v sedle som strávil bez mála šesť hodín. S prestávkami potom celkovo sedem hodín a 17 minút k tomu. Bol to dokonalý deň!

Vlado

Mapa celej trasy tu: mapy.cz

Cez Ostré na Straník a Dubeň s GoPro kamerou

Straník a Dubeň. Dva žilinské kopce, ktoré lákajú turistov, bikerov (a paraglajdistov) na svoje unikátne výhľady. Na tom prvom som už v roku 2018 bol, na tom druhom som zažil premiéru.

Nebude to však jediná premiéra na tomto blogu! Rozhodol som sa ho totiž spestriť komentovaným videom, čomu som sa doteraz úspešne vyhýbal. Nedočkavci si môžu pre video odskrolovať na koniec stránky, pre ostatných tu mám aj sériu fotografií s chronologickým popisom udalostí presne tak ako sa stali, alebo ako presne si ich pamätám. Vo videu bude potom v podstate to isté, akurát spestrené o GOPRO zábery nasnímané z hrudníka, helmy, či z ruky. Začíname...

Z domu odchádzam pomerne skoro ráno. Autom. Presúvam sa do Kysuckého Nového Mesta, odkiaľ na cyklotúru do neznámych končín vyrážam po miernom zdržaní v každodennej kysuckej kolóne. Potom však už rýchlo miznem z ranného zhonu malého kysuckého mestečka a strácam sa v tieni lesa pri stúpaní do strediska Ostré. A stúpanie je to ostré, nie že nie. Pri chate na zjazdovke trochu blúdim a trvá mi, kým nájdem nenápadnú lesnú cestu obopínajúcu Gašov vrch. Vlastne až tu prvýkrát lovím z batohu fotoaparát, aby som výlet mal popri videu zdokumentovaný aj mojou tradičnou formou. Kopec Veľké Ostré (653 m n. m.) sa vypína do azúrovo modrej oblohy nad lomom v Lopužných Pažitiach.

"Leto trvá tri dni a slnko už or rána dáva takéto výpeky, dnes bude ešte veselo," pomyslím si, keď z tieňa vychádzam do neúprosného žiaru žltej gule, visiacej nad mojou hlavou.

Po chvíli stojím znova, pretože spoza stromov vykukol Rozsutec (1610 m n. m.). To je tak fotogenický kopec až beda! Je v diaľke a fotím ho proti slnku, takže sa stráca na pozadí a necháva vyniknúť Ľadonhoru (999 m n. m.). Idem po neznačenej ceste. Je to príjemne široká, rýchla zvážnica. Žiadne jamy, žiadne uvoľnené kamene. Takto to mám rád.

Necelých päť kilometrov je vzdialenosť, ktorú treba od chaty na Ostrom prejsť, než sa lesná cesta konečne napojí na značenú turistickú trasu. Vedie ponad Kotrčinu Lúčku a zveziem sa po nej až do Zástrania. Pred tým ale neodolám a fotím prvú z mnohých dnešných panorám. 

Vľavo, v miernom opare, masív Malej Fatry, vpravo potom Zástranie a hlavne kopec Straník (769 m n. m.). Takto z diaľky pôsobí neškodne, ale je to potvora! Jeden a pol kilometra stúpania s priemerom niečo málo cez 13%. Priemerom, nie maximom, pretože to atakuje úspešne dvadsiatku. Asi aj preto dole v obci pre istotu drtím sladkú tyčinku plnú tak potrebnej energie.

Pätnásť minút od kostola na vrchol. Ale akých. Pot zo mňa tečie a na drese sa mi robia slané machule, pretože v tej horúčave sa voda rýchlo odparuje. Užívam si výhľady a ako bonus aj prítomnosť tandemu paraglajdistov, ktorý sa práve chystajú na vzlet. Číham s kamerou v jednej, a fotoaparátom v druhej ruke. 

A už letia! Chvíľu miznú z dohľadu aby sa v zapätí znovu vynorili a nabrali výšku. Prelietajú mi rovno ponad hlavu. Ten ich tieň ma v jeden moment normálne vystrašil :) Akoby mi chceli na plecia sadnúť. 

V tieni vkusného prístrešku som si doprial zaslúžený oddych. Miesta ako je toto sa mi nechce nikdy opúšťať rýchlo. Prísť tu len tak na otočku by bol prehrešok proti mnou zaužívaným konvenciám. To sa tak nerobí... Nakoniec mi však predsa treba ísť. Tak ešte aspoň jednu panorámu.

Sadám na bicykel a fičím z kopca dole. Nebol by som to však ja, ak by som po minúte nezastavil a nekontroloval či mám všetko (fotoaparát, mobil a slnečné okuliare) so sebou. Našťastie nič nechýba a tak si záverečnú strmú pasáž nemusím zopakovať. 

Po ďalšej minúte však stojím znova. Pre zmenu zase raz fotím výhľad na Zástranie. Tento výhľad nikdy neomrzí. Či je leto, či je zima. 

Cestou medzi Zástraním a rozhľadňou na Dubni (613 m n. m.) nezastavujem a nefotím. Spolieham sa na to, že všetko zachytí ultraširoký záber kamery. Chcem si len pokojne užívať jazdu neskutočne nádherným hrebeňom. Dokonca mi cestu skríži zajac. Zbesilo hupká predo mnou po suchom hlinenom podklade, akoby sa bál uskočiť niekam do trávy vedľa. Nakoniec však mizne a s ním na chvíľu mizne aj horúčava a dusno. Aspoň ja mám ten pocit. Zrazu sa mi ide náramne ľahko. Nepotím sa, nesmädí ma a nohy sú čerstvé, akoby som len pred pár minútami vyštartoval. Všetko je umocnené úchvatným prostredím. Úzky vyšliapaný hrebeňový chodník kľučkuje pomedzi stromy. Sem tam korienok, príležitostne kamene, stále však technicky nenáročný úsek.

Cyklista pod rozhľadňou ma varuje, že hore je extrémna horúčava a navyše sa vraj veža vo vetre kolíše. Napriek tomu zdolávam kovové monštrum (v dobrom) krok za krokom, schod za schodom. Mojej fóbii nepomáha, že si tu človek vidí skrze mriežku pod nohy a že je to fakt výška! Hore sa cítim prekvapivo bezpečne. Užívam si výhľady, fotím, točím video, dokonca tu zjem aj banán. Tak sa mi tu páči.

Až v momente keď nahodím ruksak na plecia a vstúpim na prvé schody, veža sa vo vetre skutočne zakymáca. Rukami pevne stískam zábradlie a pridávam do kroku cestou nadol. 

Kúsok za vežou stáčam z červenej turistickej na zvážnicu aby som po chvíli zjazdoval nádhernou lúkou do Zádubnia. Kamera na hrudi pôsobí na mňa psychologicky, stupňuje totiž moju lenivosť. Nie že by sa mi nechcelo šliapať do pedálov, kde že. To ma baví a užívam si to, ale nechce sa mi za každým zastavovať a ťahať fotoaparát z ruksaka, lebo veď kamera! Na jednu stranu to je veľká výhoda pre "flow" ktoré si dnes fakt užívam, avšak pre tento blog je to nevýhoda kvôli zvýšenej absencií fotografií. Aj tak som prekvapený, že som ich nacvakal aspoň toľko, koľko ich tu je okolo vidieť. 

Poslednú fotku robím v Nesluši pri rybníku. Hoci k nemu viedla pomerne dlhá a tak trochu nudná cesta po kvalitnom asfalte. Na cestnom bicykli by som si to vedel užiť, ale pri dunivom zvuku širokých plášťov môjho MTB je to také, všelijaké. Len nie zaujímavé. Budatín, Vranie, Rudinka, rybník v Nesluši. To všetko ubehlo nakoniec našťastie celkom rýchlo. Keď už som ani nedúfal, že na niečo zaujímavé tu natrafím, opak sa stal skutočnosťou. Nad rybníkom je krátky, za to však vizuálne veľmi príťažlivý singletrail vedúci rovno do Nesluše. Fotku nepriložím, lebo veď kamera. A vôbec, pozrite si už konečne to video, uploadovalo sa asi päť hodín (strihal som hodinu, šlo to prekvapivo rýchlo), tak nech som to nerobil zbytočne :) Je tam úplne všetko a možno aj čosi navyše. Je tam Ostré, je tam Zástranie i Straník. Nechýba hrebeňovka cez Dubeň ani zjazd cez lúku a samozrejme singletrack nad neslušským rybníkom. A hlavne nechýba tam môj všadeprítomný komentár! Tentokrát by som bol výnimočné rád za spätnú väzbu (pozitívnu i negatívnu). Či už pri videu, alebo tu na blogu, alebo inde (FB, osobne a podobne). Ďakujem!

youtube

Vlado

PS: Mapa trasy na mapy.cz