Tento rok už som považoval za uzavretý, čo sa blogu týka, ale dnešná túra ma priam prinútila ešte raz za klávesnicu sadnúť a podeliť sa o pár príjemných zážitkov.
Že bude v nedeľu, 27. decembra pekne, vedeli sme už pár dní dopredu. Predpoveď počasia bola v tomto až neuveriteľne presná. Slnko a mráz. Sneh a ľad. Z Turzovky vyrážame z rána chvíľu po deviatej. Čaká nás viac ako 18 km pochodu v prírode, pomedzi kysucké horské osady plné dreveníc.
Držíme sa modrej turistickej značky, ktorá nás povedie cez Bukovinu, osady u Bogáni, u Ninikov až na vrch Solisko a ďalej cez Strakov až na Jakubovský vrch. Ale postupne. Už na Bukovine nad Turzovkou nám bolo jasné, že dnes sa bude fotiť. Prvé výhľady na Beskydy a Lysú horu zahalenú do skromných oblakov.
Za kaplnkou kúsok po rovine a po zamrznutej blatistej cestičke. U Bogáni pomedzi malé, útulné dreveničky ďalej smerom do Ninikov. Tu sme plánovalí odskočiť z modrej trasy a cez osadu si to skrátiť pod Solisko, zastavil nás však obrovský plot a tak sme sa zvrtli na zľadovatelej ceste a davaj dole späť na turistický chodník a pekne dookola.
Vlastne nám to ani nevadilo, obchádzka to nakoniec nebola dlhá a a o nič zásadné sme neprišli. Turistický chodník nás totiž zaviedol ku hornej hranici oploteného pozemku.
Na vrchol kopca Solisko to už nie je ďaleko, navyše cesta tu ide veľmi pekným prostredím. Sneh pod nohami nenápadne pribúda. Vidíme v ňom okrem stôp pneumatík aj veľmi veľa stôp po divej zveri od výmyslu sveta. Žiadne vlky, ni medvede. hoci nie je tajomstvom, že tadeto občas naše veľké plaché šelmy rady migrujú. Báť sa však ozaj netreba.
Cez Solisko je vždy radosť ísť. Pekná kysucká príroda, sem tam výhľad na Beskydy a do toho dnešné slnko a mráz do tváre. Môže byť lepšia zimná atmosféra? Sotva...
Z modrej turistickej trasy sa dá kúsok pod vrcholom zbehnúť doprava cez osady u Halgašov a Šupolíkov, my však ostávame verní značenému chodníku. Výhľady zo Soliska už nie sú to čo pred rokom či tromi, lebo nám tu utešene rastie nová hora (čo je len a len dobre!) Kto však chce, túto zimu ešte si ich pár určite stihne užiť. Stojí to za to.
Pod Soliskom smerom do Strakov ešte cez nejaké to rúbanisko predsa len vidíme toho viac. Dominantnou je určite vrch Briava (na fotke vpravo), Toho času stále ešte viac rúbanisko než hora.
Zo Soliska teraz už ale konečne klesáme do osady u Strakov.
Kríži sa tu pri Kríži nespočet lesných ciest. Krížne cesty by isto boli ideálnym menom pre toto nádherné miesto.
Neklesali sme dlho a už znovu stúpame bližšie k azúrovo modrému nebu. Ďalším vrchom na zdolanie sa pre tento moment stáva Jakubovský vrch. Mimochodom, svojho času som ho označil za vrch s najkrajším výhľadom na Kysuciach. Ak by niekoho tento subjektívny rebríček zaujímal, nájde ho tu: Ikonické kysucké výhľady.
Znovu však predbieham. Na Jakubáč vedie síce cesta nedlhá, ale zdolať ju aj tak treba. Za chrbtom nad nami drží dozor vysielač na Lysej hore. Konečne už nie je v tom rannom opare.
Začínam tušiť, prečo sa nám dnes zatiaľ nepošťastilo natrafiť na lesnú zver. Týchto tiežturistov bolo počuť na kilometre ďaleko. Nuž, hlavne že sa deti dostali na chvíľu od počítačov do prírody :)
Lúke pod kopcom dotvára atmosféru starý Kríž. Konečne vidíme pred sebou turistov. Je to len druhá pešia skupinka, ktorú sme cestou z Turzovky stretli.
Tatko so synkom na baraních rožkoch si to rezkým krokom dávajú strmým kopcom. Hodnú chvíľu nám trvalo dobehnúť ich. Stretávame sa s nim vzápätí na Jakubovskom vrchu. Všetci sa tam kocháme výhľadmi na všetky strany a popíjame pri tom čaj z termosky (každý zo svojej!) K tomu dva domáce rezne s chlebom, pretože bude pravé poludnie a za tie viac ako dve hodiny čo šliapeme, nám už poriadne vyhladlo. Rezeň a kysucké hory jednoducho patria nerozlúčne k sebe.
Západné Tatry a masív Malej Fatry.
Kysucké brdky a Beskydy ako na dlani.
Martinské hole a Kľak som nefotil, lebo boli rovno proti slnku, ale aj tak už asi tušíte prečo práve Jakubovský vrch považujem za kopec z najkrajším výhľadom na Kysuciach. Panoramatický výhľad do všetkých svetových strán.
Dokázal by som tu prestáť či presedieť hodiny, ale treba nám pokračovať, veď sme len v polovici našej túry.
Modrá turistická značka pre nás na Jakubovskom vrchu končí a ďalej pokračujeme po červenej. Obecne je známa aj ako Beskydsko-Javornícka bežecká magistrála. Lesom rýchlo klesáme ku kaplnke v osade u Čulákov a začíname stretať ďalších turistov.
Les je v týchto miestach nádherný, ale tá cesta. Tá cesta! Máme šťastie že je zamrznutá, inak by bola suchou nohou nepriechodná. Veľmi dobre si spomínam na minulé leto, ako som sa tu vytrápil s bicyklom. Ak má Beskydsko-Javornícka magistrála mať nejakú slabinu, tak je to stav lesného chodníka pred a za osadou u Mračkov. Toľká škoda. Zas a znovu tu objavujeme miestne kultúrne špecifiká. Nech už sme rýchlo preč!
Mračkovci sú uväznení presne medzi dvomi nepekne rozbitými úsekmi. Pomerne veľká osada plná dreveníc a s výhľadom na vysielač oproti. Práve tam smerujeme. Posledné dnešné stúpanie na Kamenité.
Stretáme čoraz viac ľudí, turistov. Netrvá dlho a sme nad Vrchriekou. Nenechajte sa zmiasť. Vrchriek, Vrchkoncov a Vrchpredmierov je na Kysuciach asi toľko čo Kykúľ, Čupľov a Kýčer. Čert aby sa v tom vyznal kde je ktorý vrch či osada.
Nejde si nevšimnúť že snehu je tu akosi podozrivo menej. Hlavne na stromoch. Stúpame krátkym, zato však značne prudkým chodníkom cez les. Zdravíme teraz už zástupy ľudí, ba dokonca cyklistu. Konečne sa pred nami vynoril vysielač a rozhľadňa.
Nebe a dudy, dal by sa v krátkosti pomenovať pomer medzi úsekom za nami a úsekom cesty pred nami. Zatiaľ čo cez Mračkov sme trpeli a tak trošku nadávali na devastáciu prírody, tu sme akoby v inom svete. Jasné, ten vysielač to trochu špatí (trochu dosť), ale inak je táto časť hrebeňa z kategórie tých krajších.
Drevená rozhľadňa s altánkom a kúsok pod ňou už sa krčí malá kaplnka s lavičkou. Naše posledné zastavenie pred záverečným klesaním do Turkova.
Rozfúkalo sa tu nemilo. Presne ako predurčila presná predpoveď počasia. Od juhozápadu pozorujeme aj prvé mraky. Tak ešte aspoň rýchlo jednu fotku a môžeme po žltej zísť z hrebeňa.
Aj tu na nás číha rúbanisko. Pomerne veľké. Aj tá cesta už je akási vyjazdená od ťažkých strojov. Všetko sa tu tak rýchlo mení. Kde bol pred rokmi les, je teraz rúbanisko plné haluziny zarastenej trávou. Verím však, že tak ako na iných miestach, za pár rokov sa aj tu opäť bude k nebu vzpínať nová hora.
Na úplný koniec mám pripravenú ešte jednu fotku. Takisto reprezentuje kysucké kultúrne špecifiká. Hádam ešte viac, než rozbité značené turistické chodníky. Je to pohľad nemilý a pozorujem v posledných rokoch, že žiaľ aj čoraz častejší. A prekvapivo teraz nemám namysli hordy odpadkov, ktoré dnes milosrdne zakryl sneh. Dreveničky. Nie tie prerobené, útulné, ale tie opustené. Rozpadajú sa nám doslova pred očami. Každý rok nejaká zmizne, na inej sa zalomí strecha. Majú jedno spoločné. Sú zarastené bujnou vegetáciou, akoby definitívne mali splynúť s prírodou, z ktorej kedysi rukami predkov vzišli. Kameň a drevo. Kysucký kameň a kysucké drevo. Túto sme objavili kúsok nad Konečnou, niekde pod Halgašovským vrchom. Takmer ju vidno nebolo. Škoda jej...
Je to koniec neveselý, asi v duchu roka 2020. Nuž už je takmer za nami a nám ostáva dúfať, že hlbšie sa už klesnúť nedá a odrážame sa práve od dna. Želám Vám všetkým všetko dobré v novom roku 2021!
Naša trasa (približne):
PS:
Počas tejto túry nebolo porušené žiadne vládne opatrenie :)
