Aspoň raz v roku navštív miesto, kde si nikdy predtým nebol
Tändzin Gjamccho
Jesenné počasie je tak trochu lotéria. V septembri a októbri sa často urobí pekne, príde tiež babie leto, to je stávka na istotu, ale zvyšok je o náhode. Ranné mrazíky, poobede čoraz skôr tma, na horách je často vlhko a veterno. O novembri ani nehovoriac.
Tento rok však žiadne dlhodobé pravidlá neplatili. Jeseň bola pekná. Teplá a suchá. Dokonca aj tie ovocné stromy mali akúsi neobvykle veľkú úrodu.
Píšem to každý rok a platí to stále, ale najlepšie fotky sa robia na jeseň. Svetlo už nie je také ostré, často sa robí inverzia a obloha na jeseň ma najlepší odtieň modrej aký poznám. K tomu jazdy po spadnutom lístí v lesoch hrajúcich všetkými možnými farbami.
Okrem obľúbeného javorníckeho hrebeňa, kde už som ako doma, som sa na začiatku septembra vybral preskúmať Klokočovské skálie a okolie Hrubého buku. Po príkrom lese som toho viac nachodil pešo než v sedle, ale miestne skaly sú nádherné a dokonca som aj legendárnu guľu videl. Kedže to bol jeden z tých expedičných výjazdov, tak aj cestou domov som ďalšiu z mnohých rakovských lúk objavil.
Bude to znieť skoro až neuveriteľne, ale doteraz som na bicykli nikdy nebol v Žiline. Krúžil som takpovediac okolo; ale nikdy nie cez mesto, nikdy nie cez Budatín, okolo vodného diela, či popod Strečno. Takže keď som v nedeľu deviateho septembra sadal z rána na bicykel, vedel som že to bude veľký zážitok. Pretože to je vždy, keď idem niekam kde som doposiaľ nebol. Fotoaparát sa na takom výjazde doslova prehrieva.
Spomenul som javornícky hrebeň a že som tam ako doma, ale nie je to úplne presné. Pretože doma človek pozná každý kút, každú izbu. Nie je to tak že som doma, otvorím skriňu a ocitnem sa v nejakej tajnej komore. A to sa mi na hrebeni Javorníkov sem tam udeje. Stačí trochu vybočiť z hlavnej trasy a zrazu som tam, kde to nepoznám a kde natrafím na nejakú peknú drevenicu, či starý chránený buk.
September sa sotva rozbehol a už som stihol toľko nových lokalít navštíviť. Keď ma chytí tento exploračný mód, nie a nie to zastaviť.
Takže hor sa na Lysú horu a znova po novej trase. Cez Malenovice do Pražma a potom veľkým oblúkom poza vrch Kyčera. 17 dlhých kilometrov viacmenej stále do kopca. Z tohoto stúpania mám síce pár fotiek, ale robil som ich za jazdy a sú rozmazané, tak radšej prihodím niečo z vrcholu a cesty dole smerom na Ostravicu. Viem že tieto scenérie sa v mojich blogoch nezdravo často opakujú, ale nemôžem si pomôcť, keď je tam tak pekne!
Sledujem cyklistiku už veľmi dlho. Začalo to s Tour de France niekedy od polovice devedesiatych rokov. Pantani, Armstrong a ďalší hriešnici tej doby. Ich vzájomné súboje sa mi vryli do pamäte pekne hlboko. Dlho to bolo pasívne sledovanie v TV; a pravdupovediac - dobre sa pri tom dalo zdriemnuť :) S aktívnym prístupom pred pár rokmi som si proficyklistiku obľúbil ešte viac. Okrem Tour rád pozriem jarné klasiky, Giro i Vueltu. Tak nejak to dospelo do bodu, keď som sa rozhodol pozrieť si pelotón na vlastné oči. Najprv v lete Okolo Poľska a teraz aj Okolo Slovenska.
Okolo Slovenska bola ideálna akcia. Horský prejazd Fačkovským sedlom pod Kľakom bolo príliš veľké lákadlo na to aby som nešiel pozrieť. Navyše poblízku sú známe Čičmany, tak prečo nezobrať bicykel a nedopriať si intenzívny cyklistický zážitok.
Spúšťačmi najväčšieho tohoročného cyklistického dobrodružstva boli nakoniec asi nezvyklo teplé počasie, jazda Čičmanmi a spomenutým Fačkovským sedlom až ku prameňu Nitry. Nešlo odolať. Kráľovu Hoľu som na tento rok neplánoval, nebola v hľadáčiku. Je ďaleko a je vysoko. Strašne vysoko. Nakoniec ma to vnútorne nahlodalo natoľko, že som do Telgártu odcestoval. A stálo to zato. Praděd na jar, Lysá hora z domu v lete a teraz na jeseň Kráľova Hoľa. Najvyšší bod na Slovensku dosiahnuteľný v sedle bicykla. V jej okolí bolo toho ale viac k obdivu a tak si tento famózny výlet zaslúžil tiež samostatný blog.
Každý, kto to s cyklistikou myslí vážne, kto ňou žije, koho baví, každý by mal aspoň raz za život vykonať púť na Kráľovu Hoľu. Je to pre Slováka Mekka cyklistiky :)
To je stále september. Taký som ešte nezažil. Až koncom mesiaca sa na pár dní ochladilo, ale posledné dni tohoto mesiaca znovu patrili objavovaniu neznámeho. V Beskydoch a Javorníkoch, sic mám toho najazdeného fakt veľa, stále sú zákutia čakajúce až ich objavím. Napríklad zjazdík od chaty Ostrý, kde som to vlani na jeseň bol síce pešo obzrieť, ale teraz som si to doprial na bicykli a zase po trochu inom chodníku.
V tomto období sa pomedzi cyklovýjazdy do itinnerára nenapadne vkráda pešia turistika. Hlavne keď sa ochladí pod 10°C a mám stále chuť objavovať. O existencii rozhľadne Luby som už nejaký čas vedel, konečne som ju navštívil osobne. Pojem rozhľadňa v tomto prípade je značne metúci, pretože je na nej pribitá ceduľka so zákazom vstupu. Je to zvláštne, ale je to tak. Inak ale neviem prečo, asi nespĺňa nejakú nezmyselnú vyhlášku vymyslenú našimi premotivovanými byrokratmi.
V každom prípade môj strach z výšok ma nepustil ďalej než na prvé poschodie tejto veže. Výhľad bol ale už aj stadiaľ nádherný a je fakt škoda že tam nebolo nejaké decentné schodisko miesto rebríkov až na horné poschodie.
Prechádzka ku veži ale bola pekná a môžem ju vrelo doporučiť. Napríklad tak ako som ju absolvoval ja zo Semeteša cez Vrchrieku.
V posledný septembrový deň som tento neskutočný mesiac ozdobil pomyselnou čerešňou na torte výjazdom na zrúcainu hradu Hukvaldy a prejazdom časti hory Ondřejník.
Pod Ondřejníkom potešili nádherné serpentíny ktorých tam bolo neúrekom. K tomu sa pridal výhľad na Beskydy a pekná a dlhá poľná cesta až k obore pod hradom, kde je hlavnou atrakciou Líška Bystrouška.
A potom už prudký kilometer až na hrad samotný, kde bolo dosť ľudí a nedalo sa preto v areáli dosť dobre pojazdiť ako v minulosti. Ale i tak som si návštevu vychutnal.
September skončil. Chcelo by sa napísať konečne, lebo už aj telo volalo po dlhšej regenerácii a to je čo povedať, pretože ako každý rok tak aj tento, najlepšiu kondíciu a formu celkovo mávam práve v septembri a prvej polovici októbra. Takže nejaké 3 dni horšieho počasia prišli náramne vhod aby som nabral práve toľko síl potrebných na zdolanie známeho žilinského kopca - Straníka.
Začalo to pritom tak nenápadne. Pohodové stúpanie od Vadičova do Kotrčinej Lúčky plné gýčových výhľadov na Fatru. Prejazd do Zástrania a potom to šialené stúpanie. Niečo ako na Husárik ale po rozbitej ceste. Ale tie výhľady, to bol zážitok.
Straník, rovnako ako Javorový vrch v Beskydoch, je vyhľadávaný paraglidistami. Možno som mal nejaký šťastný deň, možno je to tam bežné, ale napočítal som viac ako 20 ľudí s padákmi a jedného rogalistu. Zväčša to boli Poliaci.
Výstup na Straník odštartoval najdlhšie babie leto aké som za posledných osem rokov čoby cyklista zažil. Dva týždne azúrovo modrej oblohy, príležitostnej rannej inverzie v dolinách, tepla a sucha a to aj na hrebeňoch hôr a vo výškach nad 1000 metrov nad morom. Trochu oblačno bolo len v deň, keď sa na Rakovej konali preteky slovenského pohára v cyklokrose.
Počas tohoto obdobia som stihol pridať ďalšie dva sto+ kilometrové výjazdy. Obľúbené trasy ako okruh cez Bílú a Bumbálku s krátkou odbočkou okolo Čiernej Ostravice pod Bielym Krížom a potom na Kasárne s okruhom cez Hlavice po novom asfalte. Cez Kasárne práve bežali ultramaratónci so štartom pred Mestským úradom v Čadci a s cieľom v Lysej pod Makytou!
Keď som v septembri bol na Lysej hore, bol som tam s vnútorným pocitom, že to môže byť posledná tohtoročná túra týmto smerom. Bol som s tým zmierený a považoval som Lysú horu pre túto sezónu za hotovú záležitosť. Lenže keď príde babie leto takého rozsahu ako teraz a zastihne ma v životnej forme, nejde z hlavy vyhnať myšlienku na pokus zlepšiť osobný čas v stúpaní po asfalte na Lysú z Papežova.
Tento rok som na Lysej hore na čas neútočil. S osobákom (55 minút a 54 sekúnd) z augusta 2017 som bol spokojný a považoval som ho za maximum možného. Navyše som na Lysú jazdil po iných, neznámych cestách a asfalt z Papežova som išiel len raz a aj to keď som horu zdolával v lete z domu a čas som neriešil. Vtedy išlo skôr o prežitie než o honbu za sekundami. Ale teraz? Cítim sa byť v podobnej kondícii ako pred rokom, k tomu ideálne teplotné a veterné podmienky, tiež cesta posypaná hromadami lístia a hore čakajúci gurmánsky zážitok a samozrejme Juraj idúci z domu na bicykli, s ktorým sme sa hore tento rok videli nespočetne krát.
Chcel som ten osobný rekord fakt vylepšiť. Byť len o sekundu ale dať to tam. Reálne som čakal, že môžem atakovať hranicu 55 minút. To by som považoval za fakt veľký úspech. Bolo to prvýkrát čo som počas stúpania na Lysú horu nezažil žiadnu krízu, ani na sekundu som nepoľavil, ani sekundu som nemusel zvoľniť a oddychovať. Išlo sa mi nečakane dobre a pocitovo aj nečakane rýchlo. Ale až hore, na posledných 400 metroch mi došlo, že toto bude niečo veľké. Nakoniec som kopec zdolal za mne ťažko uveriteľných 52 minút a 18 sekúnd. Predstavuje to zlepšenie o viac ako tri a pol minúty. Netuším kde sa to vo mne vzalo, bol to neskutočný zážitok.
Zas a znovu hrebeň Javorníkov, Veľký Polom, Kozubovú, Vychylovku, Horelickú Kykuľu či Vojtovské sedlo cez Husárik - to všetko som ešte stihol pojazdiť počas tohoto nekonečného babieho leta. Sfarbené stromy, hromady lístia šuštiace pod kolesami, azúro ako z omaľovánky, dlhé tiene od slnka nízko nad obzorom. Miesto opisovania videného, nechám radšej prehovoriť fotky.
A november? Tiež prekvapivo príjemný, dokonca občas stále v kraťasoch. Ale už to nebolo na žiadne veľké výlety, skôr len po okolí a po obľúbených cestičkách. Jakubovský vrch, Husárik či Horní Lomná no a samozrejme Veľký Polom a každoročné stretnutie nášho cyklospolku zo Stravy. Pred rokom či dvomi som sa tešil že nás tam je okolo 40 členov, Dnes už je nás cez 90. Jasné, nie každý je aktívny, niektorí Stravu prestali využívať, iní prestali jazdiť. Ale stále aktívnych je nás tam okolo 50-60 ľudí a to je dosť.
Chcelo by sa povedať že to je všetko a veru asi aj je. Ale ako každý rok aj teraz záverom pridám pár štatistík. V roku 2018 som na bicykloch najazdil 7360 km. Na MTB 4203 km, zvyšných 3157 km na cestnom bicykli. 20x som vyšiel na Veľký Polom (presnejšie na hrebeň ku chatám), dokopy za osem rokov už 93x. 5x som stanul na vrchole Lysej hory a k tomu som pridal aj jeden zimný výstup pešo. Na bicykli sa nazbieralo tých výstupov už 15 od roku 2015, až sa mi tomu veriť nechce. Lysú horu spomínam často a rád. Často píšem že tam objavujem a jazdím stále nové a nové trasy, pre ilustráciu prikladám mapku kde vidno cesty po ktorých som túto horu už zdolal (v sedle aj pešo) a že mi ich už veľa neostáva :)
Tento rok bol rekordný aj čo do nastúpaných výškových metrov. Konkrétne 108700m, čo predstavuje viac ako 12x zdolanie Mount Everestu. Jednoducho v priemere každý mesiac jeden Everest. 13x som absolvoval výjazd dlhší než 100 km. Zároveň som zaknihoval svoj najdlhší výjazd vôbec a to 141,5 km. Chválenia už bolo tak akurát dosť a tak na úplný koniec ešte pár fotiek čo sa nevošli priamo do textu.
A to je už ozaj všetko!
A to je už ozaj všetko!
