Fakt som nečakal že ju tento rok dám. V pláne som ju nemal, ani som nad ňou vôbec neuvažoval. Jar i leto ubehli rýchlo a do dolín sa nenápadne začala natískať tak typická jesenná hmla. Listy na stromoch už menia farby a pavúky dávajú od skorého rána znať, že bude ďalší pekný neskoro-letný deň. Fakt som nečakal že ju tento rok dám. Kráľovu hoľu.
Ale pekne poporiadku. "Toto príjemne letné počasie nepotrvá už dlho," hovorím si v duchu pri neskonale nudnej a otravnej ceste autom z Čičmian, kde som bol pozrieť cyklistické preteky okolo Slovenska. Príjemná akcia, veľa fanúšikov a zvučné mená profi-pelotónu.
Možno práve počas tejto jazdy sa mi do podvedomia začala vkrádať myšlienka na niečo veľké, čím by bolo záhodno uzavrieť aktuálnu bikerskú sezónu. Model Aladin sa musel dočista zblázniť, keď na týždeň od 17-teho do 23-tieho septembra maľuje slnko a teploty nad 25°C. Niečo bude, cítim to v kostiach. Nasadzujem ľahký tréningový režim, žiadne celodenné horské šialenosti cez víkend a v nedeľu ráno konečne volám do penziónu v Telgárte či majú voľnú izbu na jednu noc. Mali. Prečo by aj nie, keď hlavná turistická sezóna skončila a ja tam chcem prísť uprostred týždňa. V pondelok s predstihom porobiť čo treba a večer konečne zbaliť kufor.
Na cestu sa dávam zrána a zámerne volím trasu vyhýbajúcu sa KNM a Strečnu. O státie v kolonách dnes nestojím, radšej sa pokochám prírodou v podhorí Malej Fatry. Keď potom nad Zázrivou zaznie z rádia hláška o nehode vo Vrútkach, kolabujúcemu Strečnu a minimálne hodine zdržania, zatetelím sa blahom.
Kraľovany, Stankovany, Ľubochňa, Hrboltová, Ružomberok. Išlo to ako po masle. Cez Ružomberok síce trochu pomalšie, ale stále v dobrom tempe. Konečne na diaľnici. Už sú to roky čo som po nej išiel naposledy. Sme boli v Tatrách, bola hmla a okrem cesty a červených spätných hmloviek nebolo vidieť nič. Tatry a Štrbské pleso sú, čuduj sa svete, najvýchodnejšie miesta Slovenska ktoré som doposiaľ navštívil. A teraz sa tu rútim po diaľnici do Popradu a nemôžem sa tej nádhery nabažiť. Liptovská Mara a potom Tatry. Vysoké aj Nízke.
Z Popradu točím na juh a cez Vernár sa blížim do cieľa. On ale aj prejazd Vernárom bol úchvatný. Taký nenápadný kopec. Úzka strmá cesta samá serpentína a okolo hustý les. "Naparádu!" Tri hodiny jazdy dokonalým prostredím, bez kolón a zdržaní. Ceduľa Telgárt; dedinka na Horehroní. Svojská, plná kontrastov. Asi ako všetky tu v okolí.
Ubytovať sa a vybaliť netrvalo dlho, mám so sebou len pár vecí. Asi za hodinku už stúpam na Scottovi do sedla Besník a stadiaľ kúsok po legendárnej červenej Ceste hrdinov SNP na vyhliadkové miesto. Je to vo výške asi 1050 m. n m., ale nanastúpal som veľa, kedže Telgárt samotný leží tiež pomerne vysoko (takmer 900 m. n m.).
Vyhliadkové miesto to nie je pre nič za nič. Podo mnou cesta od Vernára a vzadu sa týči mohutná hora. Mám z nej prirodzený rešpekt. Nie nadarmo sa jej prezýva aj Strecha Slovenska. Legendami opradená, známy úryvok piesne o nej pozná asi každý Slovák. Pramení pod ňou hneď niekoľko riek. Čierny Váh, Hnilec, Hornád a samozrejme Hron, ktorý dal meno celému tunajšiemu kraju. Je to práve prameň Hronu, ktorý je hneď pri ceste povyše Telgártu a je to miesto ku ktorému teraz zjazdujem od vyhliadky.
Také milé miestečko. Drevená ohrádka s bráničkou a vnútri altánok a búdka, skadiaľ vyteká voda. Nechýba informačná ceduľa s úsmevným zákazom močenia v okolí pramenňa :)
Úsmevným z toho dôvodu, akú scénu som videl neskôr tohto dňa na opačnom konci dediny. Na mieste kde sa do stále maličkého Hronu vlieva potok Zubrovica stojí osada. Pár ošarpaných pomerne veľkých murovaných domov, tiež nejaké plechovo-drevené šopy. Odvšadiaľ ozýva sa monotónny hluk cinkulárky a kde-tu visí kopec prádla, pomedzi ktoré sa naháňajú deti. Do toho všetkého ruchu stojí paní nad potokom a vylieva z veľkého lavóra splašky. Sem zabudli podobnú ceduľu umiestniť. Aj si tak hovorím že kam asi majú vyvedené kanalizácie. Toľko ku "zdroji vody" na území NP.
Keď som sa v nedeľu ráno rozhodol pre Telgárt, a bolo to rozhodovanie rýchle pretože som zavolal do prvého penziónu ktorý mi google mapy ponúkli, bolo to z časti pre to čo je v okolí tejto horskej dedinky. Okrem permanentného výhľadu na Kráľovu hoľu a prameňa Hronu sú tu technicky zaujímavé a oku lahodiace železničné objekty. Telgártska slučka a viadukty. Hlavne ten Chmarošský nadlho upútal pozornosť môjho fotoaparátu.
Viadukty sú dva. Ten druhý, nemenej pekný, je však lepšie ukrytý za stromami a aj preto som nenašiel ideálne miesto na urobenie poriadnej fotky. Po chvíli motania sa poza ohradníky som niečo cvakol.
Prečo sa o týchto železničných objektoch (sú tu ešte tunely) hovorí ako o "slučke" a ďalšie zaujímavé informácie o celej trati sú na tejto stránke. Stojí to za prečítanie.
V tom teple mi vysmädlo, tak som zašiel do miestneho lyžiarskeho strediska. Nič som si od toho, okrem studenej kofoly, nesľuboval. Ale nebolo by to Horehronie aby ma zas a znovu niečím neprekvapilo. Pri miestnej kolibe bola mini-zoo. Takých sú po Slovensku desiatky ak nie stovky. Ovce, kozy, myslím že aj kone som v diaľke na svahu zazrel. A potom prišla ona. Niesla sa na tých svojich ukrutne vysokých nohách ako dáma. Neponáhľala sa, dávala si na čas. Upútala pozornosť každého kto tam bol. Išla s hlavou vztýčenou, rozvážnym krokom až k autu s otvorenou kapotou. A potom...
...potom začala oblizovať motor! Nie, vážne mám aj bulvárnu fotku, veď aha!
Volá sa Bambi a nežije v ohrade. Teda asi žije, ale má zároveň voľný prístup na parkovisko a k ľuďom. A rada pózuje do objektívu :)
Po krátkej prestávke ma čakala ďalšia zaujímavosť. Chalúpka ktorú na fotke, alebo v televízii videli asi všetci. Volám ju Večerníčkov domček, oficiálne sa nazýva Chamkova stodola. Pri nej som strávil tiež pekných pár minút s fotoaparátom v ruke. Nielen preto že je to fakt rozprávková až gýčovitá scenéria s Kráľovou hoľou ako tapetou na pozadí, ale aj preto že drevenička to má vraj zrátané. Je prehnitá zvonku i zvnútra a už sa len čaká až ju sneh privalí. Už lanská zima mala byť tou poslednou, ale chalúpka ešte odolala. Či tam bude aj na jar 2019 nikto povedať nedokáže.
Urobil som otočku cez Červenú skalu a všimol si vďaka informačným ceduliam že by to tu chcelo ešte jeden deň k dobru na jazdu cez Muránsku Planinu, ku zrúcanine hradu Muráň, alebo do Dobšinej ku miestnej jaskyni či ku Palcmanskej Maši (vodná nádrž). Prišiel som však len na jednu noc a jednu hoľu, ktorá dala názov celému blogu. Cestou do Telgártu vidím tabuľu že toť kúsok od cesty meandre Hrona. Ono ich bolo vlastne vidno už z cesty, ale aj tak odbočujem a cez lúku idem kam ma kolesá dovedú. Prichádzam ku Hronu ale je tu len brod, hlboký, široký a hŕba odpadu všetkého druhu. Také spálenisko plastu a handier. Meandre Hronu preto ožaliem a definitívne sa veziem ku dverám penziónu kde bývam. Po výdatnej večeri z domácej kuchyne dávam šancu Karikovi a jeho Trhline. Začítam sa tak, že je zrazu jedenásť preč. Deň D začína za pár minút, už sa len na to dobre vyspať.
Ráno na dedine. Budím sa za hlasného bučania kráv. Po telgártskej slučke práve upaľuje osobák, vidím ho z okna. Raňajky dnes budú extra dôležité. Ládujem sa výbornou šunkovou praženicou a prikusujem čerstvo upečeným domácim chlebom. Ku káve ešte zmydlím nejaké žemle, takisto s domácim čučoriedkovým a marhuľovým džemom. Radosť žiť. Zbaliť kufor a hlavne ruksak. Ten mám naprataný až po okraj. Okrem obvyklej sady na opravu bicykla pribaľujem teplé oblečenie. Hrejivý nátelník, protiveternú ľahkú bundu, čiapku pod helmu, bufku (nákrčník) a aj dlhoprsté rukavice. K tomu ešte navrch fotoaparát a pre istotu viac čokoládových tyčiniek a samozrejme nemôže chýbať banán. Dobré tri až štyri kilečká váži teraz celý batoh. Oblečený vyrážam letno naľahko, ale na nohy i ruky dávam radšej návleky a na nohy tiež zimné ponožky.
Než vyrazím na Šumiac, idem ešte zohriať svaly a pretočiť nohy do mierného stúpania ku prameňu Hrona a okolo viaduktov. Spoza lesa vyčuhuje na vrchole vysielač. Stadiaľto mi to ani nepríde že je to nejako ďaleko či vysoko.
Pred Šumiacom znovu krátko pristavujem pri Chamkovej stodole a neviem sa vynadívať na azúrovo modrú oblohu bez jediného mraku. Optimisticky si hovorím, že všetko to zimné oblečenie veziem zbytočne.
Od stodoly je to už len kúsok do Červenej Skaly a za ňou odbočka na Šumiac, kde sa asi po sto metroch roviny cesta pred očami náhle dvíha. Konečne. Predo mnou takmer štrnásť úmorných kilometrov. Odhad bol že to vyleziem za dve hodiny. Cesta do Šumiaca a skrze dedinku je asfaltová, kvalitná a pomedzi domy chvíľami pomerne strmá. Síl mám na rozdávanie, tak si to užívam a robím prvé fotky počas pohodového stúpania.
Námestie v Šumiaci je jediná, pár desiatok metrov dlhá, rovina. Inak to bude stále do kopca. Domčekov popri ceste je čoraz menej až nakoniec zmizne aj ten posledný. Vstupujem do lesa. Nadobro sa lúčim s príjemne hladkým asfaltom a začína nekonečne dlhý úsek po hrubej šotoline. Tá nielen že človeka poriadne vynatriasa, ale v strmších miestach cez 10% dochádza k síce miernemu, ale permanentnému prešmyku zadného kolesa. O to viac to berie síl, ktoré ešte bude treba.
Vôbec som netušil koľko ľudí tu stretnem, hneď nad Šumiacom mi je jasné že dosť. Všetky parkoviská boli plné. "Vďaka" elektrickému pohonu je zrazu táto veľhora ľahko dostupná širšej verejnosti, zvlášť keď priamo v Šumiaci je veľká reklama požičovne e-bikov. Okrem motorizovaných "tiežcyklistov" stretávam aj veľa ľudí na bicykloch tradičných. A nechýbajú ani skupinky turistov idúcich pešo. Lesná šotolina aj les na Prednom sedle končia a ja sa už teším že pôjdem znovu po asfalte. Lenže sprvu je to asfalt tak rozbitý a posypaný drobným kamením, že sa toho zase tak veľa nezmenilo. Až neskôr, nejaké tri kilometre pod vrcholom to začne byť znovu asfaltka, stará dobrá deravá slovenská horská cesta. K tomu už vidno zľava vežu vysielača a sprava neskutočné výhľady do diaľav.
Vôbec som netušil koľko ľudí tu stretnem, hneď nad Šumiacom mi je jasné že dosť. Všetky parkoviská boli plné. "Vďaka" elektrickému pohonu je zrazu táto veľhora ľahko dostupná širšej verejnosti, zvlášť keď priamo v Šumiaci je veľká reklama požičovne e-bikov. Okrem motorizovaných "tiežcyklistov" stretávam aj veľa ľudí na bicykloch tradičných. A nechýbajú ani skupinky turistov idúcich pešo. Lesná šotolina aj les na Prednom sedle končia a ja sa už teším že pôjdem znovu po asfalte. Lenže sprvu je to asfalt tak rozbitý a posypaný drobným kamením, že sa toho zase tak veľa nezmenilo. Až neskôr, nejaké tri kilometre pod vrcholom to začne byť znovu asfaltka, stará dobrá deravá slovenská horská cesta. K tomu už vidno zľava vežu vysielača a sprava neskutočné výhľady do diaľav.
Ide sa mi zatiaľ dobre. Nie je to jednoduché stúpanie, vôbec nie, ale neplaším sa, točím na najľahšom prevode a jazdu si užívam. Viac než o kondícii mi to prišlo o stave mysli. Nebáť sa toho a hlavne nemyslieť nad tým, koľko kilometrov a výškových metrov ostáva na vrchol. Pretože veľa. Navyše je stále nezvykle príjemne teplo a mierny južný vietor do chrbta. To sa však za chvíľu zmení. Dva alebo tri krát zastavujem. Nie že by som sa potreboval vydýchať, alebo by som nevládal, ale chcem urobiť pár fotiek Vysokých Tatier, ktoré predo mnou z diaľky vystupujú. Žiaľ fotím len vreckovým fotoaparátom takpovediac do zálohy, pre každý prípad, keby sa malo počasie skaziť aby som aspoň nejaké fotky mal.
Na prostrednej panoramatickej fotke vidno, ako sa okolo vrcholu zhlukuje oblačnosť. Nepripisoval som tomu žiaden význam, ale začal som mať obavy o výhľady od vysielača. Na poslednom kilometri začala prudko klesať teplota. Z nejakých 17 až 18°C padla na 12°C a vietor doteraz príjemný od chrbta mi začal fúkať priamo do tváre, kedže cesta na vrchol sa skrútila.
Posledná pravotočivá zákruta a vysielač na dosah ruky. vzpína sa vo svojej majestátnosti do ozrutnej výšky. Cesta už je znovu poriadne rozbitá, hrkľuje to so mnou keď prechádzam dierami. "Nič to nevadí, hlavne že som hore!" Výsledný čas aj s krátkymi fotoprestávkami činí dve hodiny a 48 sekúnd. Čistý čas jazdy by bol o nejaké tri minútky kratší.
Teplota padla niekam ku 10°C a vietor teraz už vydúva tak mocne, že cítim ako ma vynáša aj s bicyklom za krajnicu. Teraz suché a teplé oblečenie príde vhod. Naobliekal som na seba všetko čo som priniesol a pocit zimy ustúpil. Asi aj vďaka náhlej vlne eufórie. 1946 metrov nad morom. Takto vysoko som nikdy nebol, ani pešo ani na bicykli, ani lanovkou ani nijak inak. Oblaky často vrhajú tieň na celý vrchol. Výhľady nie sú zlé, ale Vysoké Tatry nevidieť. Veľký fotoaparát tak akurát poslúžil na pár vrcholových momentiek.
Nemá zmysel tu ostávať dlho, vlastne sa už teším na zjazd do tepla. Okrem seba som stihol na požiadanie odfotiť aj pár turistiek a turistov, prehodil som kameru z riadidiel na helmu a už sa veziem dole z hole.
Strom zelený som nikde rásť nenašiel, ale rázcestník veru na zeleno natrieť mohli :) Zjazd prebehol bez komplikácií, vraciam sa konzervatívne tou istou cestou. Možností bolo viac, ale jedna zahŕňala úsek s ceduľou varujúcou pred častejším výskytom medveďa hnedého a tá druhá viedla osadou. Nechcel som riskovať ani jedno ani druhé. Pod Šumiacom musím zastaviť a pozhadzovať všetky zimné doplnky. Ostáva posledných osem kilometrov.
Tak to bol môj výlet do Telgártu a hlavne zdolanie Kráľovej hole. Ak by som záverom chcel ešte niečo doplniť, tak doporučenie na Penzión u Hanky. Milí majitelia, výborná domáca kuchyňa, čistá izba i penzión a okolie. Telgárt je výborným východiskovým bodom na cyklo aj pešiu turistku. Širšie okolie ponúka toho veľmi veľa, ja som stihol len zlomok a aj za ten som úprimne rád. Nasleduje dvadsať minútové video a záverečná fotografia:
Do skorého čítania priatelia :)
