Návrat na Kráľovu hoľu

Takmer na deň presne, vrátil som sa po troch rokoch do podhoria Nízkych Tatier, na Horehronie, kde sa k nebu spína ospevovaná hora. Cieľ mojej cesty.

Kráľova hoľa je najvyššie dosiahnuteľným bodom na bicykli legálnou cestou, keďže tu vedie oficiálne značená cyklotrasa. 1946 metrov nad morom je méta, ktorú dosiahnete, ak sa Vám tu podarí vyštverať.

Totá Heľpa to je pekné mesto

Z domu vyrážam ráno chvíľu pred siedmou hodinou. Plán je byť na parkovisku pri kostole v Heľpe okolo desiatej. Predo mnou je približne 200 kilometrov za volantom. Ranné prázdne sobotné cesty si náramne užívam, navyše idem krajom, ktorý je vizuálne tak príťažlivý. Cez Terchovú a Párnicu, dole na Ružomberok, kúsok po diaľnici za Liptovský Mikuláš a následne cez Čertovicu sa prehupnem pod južné svahy Nízkych Tatier. Pár dediniek a som v Heľpe. Pred desiatou. Všetko podľa plánu.

Prvé stúpanie na mňa čaká v podstate hneď ako sadám na bicykel. Prečo ísť po hlavnej ceste, keď do Pohorelej vedie značená cyklotrasa cez polia? A dobre som urobil. Je tu tak pekne, že hneď nad Heľpou začínam na kameru svoj tradičný príhovor (Video tu doplním hneď ako bude hotové a nahraté na môj youtube kanál, pravdepodobne ale až v októbri).

GoPRO hlási chybu SD karty! Jediným riešením je formátovanie a teda strata všetkého, čo som doposiaľ nakrútil. Našťastie je to len ten príhovor a asi minútový prejazd po peknej cestičke. Asi by ma šľak trafil, keby sa mi toto stalo niekde na Prednom sedle, v polovici stúpania na hoľu.. Takže znova, krátky príhovor a pokračujem z kopca dole, na hlavnú cestu, ktorej sa nakoniec predsa len nevyhnem. Vaľkovňa, Zlatno a napokon, konečne, nenápadná odbočka na Šumiac. Začiatok 13,5 km dlhého stúpania na Kráľovú hoľu, ktorú mám rovno pred nosom. Takto, kúsok pod Šumiacom sa zdá, že je to čo by kameňom dohodil.

Trinásť kilometrov radosti a strastí

Kopec už mám "naštudovaný" z minula. Viem presne do čoho idem, čo ma čaká a kde sú kritické miesta. To je veľká výhoda. Aby sa mi nasledujúce dve hodiny išlo pocitovo ľahšie, rozdelil som si celé stúpanie na tri sektory.

Prvý je najkratší a komplet asfaltový. Vedie cez námestie v Šumiaci a končí kúsok nad ním, pri parkovisku. Teda v sobotu doobeda ale ťažko určiť čo presne je parkovisko. Chvíľami mám totiž pocit, že autá tu parkujú úplne všade.

Osobne, keď už sa sem trepem cez pol republiky, považoval by som za hriech začať stúpanie zo Šumiaca a obrať sa tak približne o úvodné dva kilometre. Pritom je to úvod ideálny, človek je pri sile, pred sebou vidí cieľ cesty, povrch je kvalitný, tak prečo si to nedať pekne od podlahy, teda od odbočky z hlavnej cesty? Jediné na čo si dávam pozor sú tepy, aby som na začiatku zbytočne neprestrelil. Darí sa mi držať na rozhraní medzi Z2 a Z3, čo je ideálne.

Druhý sektor začína pri tejto dopravnej značke, ktorú poniektorí nerešpektujú. Pri návrate z hory bol ten rad za značkou ešte o poznanie dlhší. No nič, to by bolo na inú debatu. V každom prípade tu začína pravé šotolinové peklo. Aspoň tak si na to spomínam, keď som tu bol pred tromi rokmi. Dnes mám však jednu obrovskú výhodu v podobe nového bicykla. 26 palcové kolesá sú minulosťou a 29-ky s poriadne širokými plášťami si s týmito kamienkami poradia tak, že ich vlastne vôbec nevnímam.

To, o čo sa chcem teraz podeliť, nesúvisí však s mojim trápením sa v kopci, ale s ohľaduplnosťou a s technikou jazdy ďalších cyklistov. A napíšem to rovno, s technikou jazdy e-bikerov. Tých rekreačných, ktorí majú hmlistú skúsenosť s bicyklovaním niekde po asfaltke za dedinou a teraz, keď sú motorizovaní a nutne nepotrebujú dobrú kondičku, aby zvládli svojpomocne kopec ako je Kráľovka, môžu ju zrazu zdolať hádam za 30 až 60 minút. S prstom v nose. Dohora idú perfektne. Rýchlo a dá sa povedať že bezpečne. Pretože hoci s motorom, ich rýchlosť v stúpaní nie je závratná a tak zvládajú aj hrboľatejšie úseky prekonávať s prehľadom. Nikto im však nevysvetlil, že keď vylezú na kopec, budú skôr či neskôr musieť aj z kopca zísť. Či už v sedle, alebo pešo vedľa 20+ kilovej mašiny, ale nikto to za nich neurobí. A tu nastáva problém najväčší. Rekreačný cyklista, ktorý nemá skúsenosť s kamenistou a strmou podložkou vyložene trpí. Kŕčovito stíska brzdy, ktoré kvília, horia a spoľahlivo plašia všetky medvede v okolí.

Spálené brzdové doštičky sú však zďaleka problém najmenší. Skutočný problém nastáva, keď na Vás e-biker zjazduje po vašej, teda pravej strane a hoci má viditeľne cyklistu v protismere, nedbá na to a ide si svoje, lebo tam práve nie sú kamienky. Neustúpi, je to jeho stopa. Ak by mi to spravil jeden človek, tak to považujem za náhodu, ale keď mi to behom stúpania urobili traja, tak je to proste niečo, čo stojí za zmienku. Viete, nechcem tu e-bikerov ponižovať, nechcem ich zosmiešňovať a už vôbec by som ich nechcel poúčať. Ale toto správanie je o to arogantnejšie, že nie len že Vás priamo ohrozujú na zdraví, ale ani sa neospravedlnia. Traja ľudia, ktorý sa na mňa rútili, nepovedali pardón, nemávli rukou na znak ospravedlnenia, ba dokonca jedna paní, ktorú som okríkol, to len lakonicky okomentovala, že "mne sa tadeto ide lepšie" a tým to pre ňu bolo hotové. Na kopci ako je tento je dobre vidieť najväčšiu slabinu, ktorú elektrické bicykle priniesli do našich hôr. Ľahká dostupnosť doslova vyháňa ľudí bez skúseností a bez znalosti aspoň základných pravidiel a techniky jazdy aj tam, kde nemajú čo robiť, pretože to jednoducho nezvládnu zísť dole bezpečne. Nemajú natrénované na menších kopcoch a hneď idú na jedno z najťažších stúpaní, ktoré na Slovensku máme. Ono, keď sa povie 13 kilometrov dlhý zjazd, to je v pohode, len si brzdíš a ide to samo, tu tak úplne neplatí. Netrénovaný borec už niekde v polovici takého zjazdu trpí, bolia ho ruky, chytá kŕče, nadáva, že ho s prepáčením riť bolí a v zákrutách permanentne driftuje a dúfa že neskončí v škarpe. Nakoniec je rád, že to zvládol celý a zdravý, to že pri tom niekoľko ďalších cyklistov prinútil zmeniť stopu a vojsť do protismeru ho zase až tak veľmi netrápi. No nič, musel som to zo seba dostať von.

E-bike je skvelá vec, problém je vždy na strane človeka, ktorý nedokáže triezvo posúdiť svoje schopnosti. Kopec ako Kráľova hoľa je úžasný v tom, že sa tu zmestí veľa ľudí, cyklistov i turistov. Nezavadziame si, pokiaľ dodržujeme isté pravidlá, lenže to by ich museli všetci poznať a hlavne sa nimi aj riadiť. Asi neprekvapí, keď dodám, že áno, veľa e-bikerov svoje stroje a techniku jazdy zvládali perfektne, ale tá skupina totálnych amatérov, ktorá nie, bola nebezpečná pre nás všetkých. Bikeri na klasických mašinách ako aj turisti, ktorých som cestou hore i dolu stretol, robili všetko správne. Pešiaci dokonca perfektne povzbudzovali, za čo im patrí moja vďaka. Padlo mi to dobre.

Pri chate na Prednom sedle končí šotolina a začína to, čo tu ostalo po asfalte. Cesta plná dier a drobného šmykľavého štrku. Posledné dva kilometre po šotoline sa radia medzi tie ťažšie v stúpaní a hoci od chaty to je vďaka povrchu predsa len o niečo pohodlnejšie, utrpenie nekončí, ba práve naopak, v treťom sektore skutočne začína. Výhodou je, že tu je človek už v dostatočnej výške na to, aby sa dostal nad úroveň lesa a mohol si začať vychutnávať všetky možné výhľady.

Vľavo už vykukuje stožiar vysielača, vpravo potom v diaľke masív Vysokých Tatier. A takáto scenéria je tu takmer stále. Jediné s čím bojujem je tak sklon, tomu sa nechce padnúť pod 10%. Až v úplnom závere, na posledných asi 1500 metrov mi zrazu prifúkne do chrbta a kopec mierne povolí. Akoby som odniekiaľ vytiahol ešte kúsok dobre ukrytej energie, ktorú si telo schovávalo na horšie časy. Zrazu sa mi ide ľahko, nohy sa krútia ako nič.

Možno je to tým, že viem, že vrchol je blízko a utrpenie za chvíľu vystrieda nesmierna radosť z toho, že som horu pokoril už druhýkrát. Tentokrát sa mi to podarí dokonca o 10 minút pod dve hodiny, čo bola vysnívaná méta, pretože minule som to asi o minútku nestihol.

Na vrchole

Ľudí je tu ako maku. Pekné počasie nevyhnalo na túru len mňa. Druhá septembrová sobota roku pána 2021 priniesla nádherné, neskoré letné počasie. Už len inverzia tomu chýbala, inak by som nemal tomu čo vytknúť. Dokonca tu na samom vrchole sa aj vietor, ktorý mi v posledných stovkách metrov pekne pomohol, upokojil.

Sadám do trávy a vychutnávam si výhľad na Vysoké Tatry v plnej paráde. Minule som sa najprv musel poriadne naobliekať, lebo hore fúkalo a teplota bola blízka 10°C. Dnes je všetko inak. Teplota cez 15°C a ja sedím v krátkom rukáve a užívam si hrejivé slnečné lúče. Až neskôr večer doma zistím, že bola chyba nenatrieť ruky opaľovacím krémom. Jednoducho som počítal s tým, že na Kráľovku aj z nej pôjdem v návlekoch nie len na kolenách, ale aj na rukách. Našťastie žiadne spálenie sa nekoná, na to už slnko tu hore nemalo dostatok sily, ale aj tak ma to prekvapilo.

Nakoniec sa prinútim vstať a urobiť pár fotiek. Na tento zážitok síce tak skoro nezabudnem, ale pár fotiek pri spomínaní vždy príde vhod.

Vysielač a ošarpaná budova je skôr hanbou, než pýchou tohto miesta. Ale neodmysliteľne patrí k nemu a keď je človek pod kopcom, dáva mu pri pohľade z diaľky charakteristický vzhľad. Nechýba ani obelisk a turistický smerovník.

Zjazd

Cestou z kopca ešte párkrát zastavujem, hlavne kvôli záberom do kamery. Inak sa príliš nezdržujem a letím z kopca dole. Aj teraz musím vyzdvihnúť prácu veľkých kolies a kvalitných hrubých plášťov. Nerovnosti, drobné kamienky aj väčšie skaly kolesá nádherne žehlia. Je to vlastne tiež istá forma zážitku, hoci sa za zjazdára nepovažujem.

Ani sa nenazdám a už som na námestí v Šumiaci. Tu ale odbočujem aby som si výlet spestril prejazdom cez lúky a hlavne, mám ešte jeden malý cieľ pred sebou.

A nie, miestna diskotéka na ceste to nie je, hoci to vlastne bolo zábavné. Rezkú hudbu som počul vyhrávať ešte ďaleko za osadou.

Chamkova stodola

Tým cieľom je samozrejme chalúpka pri hlavnej ceste. Volá sa Chamkova stodola a keď ku nej prídete, máte pocit že ste sa ocitli buď v rozprávke, alebo v živej reklame na Slovensko.

Záver

Našiel by som pár vecí, ktoré sa mi v miestnom kraji nepáčili, ale nechcem byť zbytočne negatívny na záver a tak vyzdvihnem to, na čo miestni môžu byť právom pyšní. Príroda. Nie, nebudem tu otvárať debatu o ťažbe dreva, nie nebudem tu písať o neporiadku v osadách na brehu Hrona. Kvôli tomu som tu nešiel. Naopak, to čoho sa mi žiadalo, toho som dostal plnými dúškami. Nádherné, neopakovateľné zážitky zo zdolávania tejto majestátnej, ospevovanej hory.

Chcelo by sa mi napísať, že to už je úplne všetko, ale ešte s tým počkám, až keď bude aj video. Potom sa táto kapitola definitívne uzavrie. Na teraz ahoj a vďaka za pozornosť a pozitívne ohlasy!

Takto som zdolával Kráľovu horu v septembri 2018:

Odkaz na blog Kráľova hoľa 2018

Vlado

Po hrebeni v Javorníkoch a Beskydách

Okruh, o ktorom bude reč, považujem za jeden z najkrajších, ktorý je možné absolvovať cez Kysuce a moravské Valašsko. Jeho súčasťou sú dve dlhšie asfaltové stúpania (každé má cca 5 km) a dve nádherné a dlhé hrebeňovky v Javorníkoch a Beskydách. 

Ten deň v roku, keď tento okruh absolvujem, považujem za menší cyklistický sviatok. Celý zážitok z jazdy vždy umocní, ak je človek trpezlivý a počká si na priaznivé podmienky. V roku 2021 taký deň nastal 7. júla.

Aj tentokrát som so sebou zobral kameru, takže komu sa nechce čítať, môže začať rovno sledovať, ako som si počínal:

youtube

Video má 18 minút, ale je na to dobrý dôvod, pretože všetku tú nádheru kysuckých a valašských pohorí jednoducho nešlo skomprimovať do päťminútového klipu.

Predpoveď počasia pre Kysuce na stredu, 7. júla 2021 bola nekompromisná. Horúco a dusno. A keď sa povie horúco, tak sa tým myslí viac ako 30°C v tieni. Existuje na svete miesto, kde sa dá pred takým hicom schovať? To zistím už o chvíľu...

Ráno na Makove je zatiaľ príjemne. Modrá obloha bez jediného mraku dáva tušiť, do akej vyhne sa práve chystám vyraziť. Dúfam preto že aspoň prvé stúpanie na makovské Kasárne bude ešte pri teplote do 25°C. Podarilo sa. V sedle Bútorky končí hádam najkrajšie asfaltové stúpanie na Kysuciach. Napájam sa na červenú turistickú trasu, ktorá mi bude spoľahlivým sprievodcom po hrebeni Javorníkov.

Veľký Javorník je najvyšším vrchom celého pohoria. Zároveň cesta naň vedie cez prírodnú rezerváciu a je to poznať. Ocitol som sa doslova v pralese. Úzka, kľukatá cesta cez korienky sa plazí popod koruny stromov a privádza ma po chvíli na vrchol samotný, ktorému okrem výhľadu dominuje aj drevený dvojkríž.

Jeden z najkrajších kysuckých singletrackov patrí v zime bežkárom, ale v lete je náš! V sedle pod vrcholom sa chodník postupne rozširuje, stále si však zachováva charakteristický ráz a profil. 

Chvíľu do kopca, chvíľu z kopca. Tak to tu funguje. Pri rozhľadni na Stratenci sa mi vôbec prvý krát stalo, že som tu nikoho nestretol. Až po chvíli dorazí prvý cyklista s ktorým sa dávam do reči. Spoločne si vychutnávame výhľad na Beskydy, zastávku využívame na rýchle občerstvenie a keď už sa lúčime, spoza stromov sa ozve cinkanie zvončekov. Nie, ovečky tu nečakajte, to len prichádzajúci párik turistov dáva veľkým šelmám najavo, že sú tu tiež a netúžia po stretnutí. Krátky prejazd lesom a zrazu sa ocitám v najzápadnejšom bode Kysúc. Malý Javorník. To je kopec, ktorý nechcete ísť v sedle z druhej strany. Nie že by to nešlo, ale je to brutálna stena. Neznamená to však, že do strediska na Kohútke pôjdem teraz celý čas z kopca. Vôbec nie. Tiež si musím predtým poctivo vyšliapať po koreňoch a kameňoch na Stolečný.

Portáš. Prvý z mnohých hotelov a horských chát okolo ktorých dnes pôjdem. A pretože mám za sebou už takmer celý hrebeňový úsek Javorníkov, doprajem si tu krátku prestávku s občerstvením.

Jeden Pomelo Birell lejem do termofľaše, druhý si vychutnávam pod slnečníkom. Po chvíli prichádza aj biker, ktorého som stretol na Stratenci. Pre neho jeho dnešný výlet už pomaly končí. Býva dole pod kopcom. Zato ja ešte zďaleka nie som ani v polovici. Po oblohe začínajú putovať prvé malé oblaky a vzduch rozráža príjemný vánok. Tu na horách je príjemných 25°C. Čaká ma však zjazd do údolia. Po strmej asfaltke, plnej vizuálne príťažlivých serpentín, schádzam veľmi rýchlo do Nového Hrozenkova. Žiaľ až tu zisťujem, že mi niečo chýba! Termofľaša! Na výlet som zobral dve a jeden košík je teraz prázdny. Ochutený Birell zostal na Portáši v tieni pod stolom. Ak by to bolo po rovine, tak sa tých pár kilometrov vrátim, ale vyšliapať si len tak Kohútku z Hrozenkova? Ani náhodou. Našťastie to bola fľaša už stará, dosluhujúca. Mám za ňu už od zimy náhradu. Budem však musieť častejšie plniť tú, ktorá mi ostala. 

Z Hrozenkova sa po cyklotrase presúvam do Karolínky. Prechádam okolo miestnej atrakcii - vodnej nádrži Balaton. Funguje ako prírodné kúpalisko s nezvykle tyrkysovou hladinou. V tráve okolo vody ležia isto desiatky, ak nie stovky ľudí. Nedivím sa im. Tu dole je už 30°C a nepríjemné dusno. V momente, keď som začal zdolávať dlhšie stúpanie pod Vsacku Tanečnicu, vytešujem sa, že sa znovu schovám pred ostrými slnečnými lúčmi. A skutočne. Celý čas, až do horského strediska na Soláni, idem ukrytý v tieni lesa. 

V šenku na Čartáku som znovu doplnil teraz už jedinú fľašu, ktorú so sebou mám. Medzitým sa obloha zatiahla ešte viac a tu hore je teraz fakt príjemné počasie. Som na červenej turistickej trase, na ktorú som sa pripojil pod Tanečnicou a pôjdem po nej ďalej smerom na horský prechod Bumbálka. Táto beskydská hrebeňovka prezentuje to najlepšie z Valašska. Drevenice, rozsiahle pasienky, výhľady na všetky strany a permanentný kamenisto-hlinený podklad pod kolesami. Navyše pár dní už nepršalo a tak aj tu, rovnako ako v Javorníkoch, je cesta suchá a nie je nutné nikde kľučkovať pomedzi kaluže a blato.

Jezerné, pod Kotlovou, Valašské okénko. To nie sú tri rôzne miesta, ale jedno. Útulný salaš s výdajným okienkom. Ešte sa mi nestalo že by som sa tu aspoň krátko nepristavil kvôli fotografii. Neinak je tomu i dnes. Nie je sa kam ponáhľať. Ako sa hovorí, plnými dúškami tu nasávam atmosféru. 

Za Kotlovou rapídne ubudlo turistov a terén už nie je taký vyžehlený ako medzi Soláňom a salašom. Ľudia sa priebežne pri ceste kŕmia čučoriedkami a tak som tiež pristavil. Bobule sú síce už modro-fialové, ale sú maličké a kyselkavé. Ešte dva až tri týždne a začne masívny zber. Pod Vysokou na chvíľu opúšťam turistickú trasu a pokračujem po zvážnici až ku hotelu Třeštík. Tam sa na dva kilometre napájam na hlavný ťah smerom na Bumbálku. Samozrejme, bolo možné prejsť cez Vysokú, ako aj okolo rozhľadne Súkenická, ale na oboje vedú komplikované stúpania, do ktorých sa mi nechce. Ak by som mal jazdenia už dosť, na Bumbálke mám možnosť pokračovať v zjazde po hlavnej ceste do Makova a výlet tak pomerne výrazne časovo skrátiť. 

To však nie je dnešný prípad. Dnes pokračujem po hrebeni ďalej! Po Masarykovu chatu idem kilometer po asfaltovom chodníku, ale od chaty ďalej sa vraciam do divočiny. Pri poslednom výhľade na Lysú horu si doprajem banán, na ktorý som úplne zabudol a po krátkej prestávke pokračujem ďalej.

Poslednou chatou na trase je Kmínek. Za ním čaká krátka, brutálna stena, ktorú šliapem po svojich. Našťastie to je len pár desiatok metrov a už sa znovu veziem v sedle. Užívam si posledné kilometre na beskydskom hrebeni. 

Kelčovské sedlo Hluchanka sa rýchlo blíži. Červená turisitická značka nabáda na pokračovanie smerom na Biely Kríž, ale ja mám dnes hotovo. Teda skoro hotovo. Ešte rýchly zjazd cez Vyšný a Dolný Kelčov a kúsok po hlavnej ceste do Makova. 73 km v nohách a v sedle necelých 5 hodín. Takto si predstavujem leto na horách.

V Makove medzitým 32°C... Pred hicom som sa dlho a úspešne skrýval, nakoniec som mu aj tak neunikol.

Mapa trasy: mapy.cz

Vlado

Jeden deň v Beskydách

Všetko podstatné je vidieť a počuť vo videu, tradičný blog však nemôže chýbať.

Video nájdete tu: 

youtube

Video má 15 minút a popri atraktívnych záberoch :) obsahuje aj hovorené slovo!

Na úvod o čosi obšírnejšie. Jazdu naprieč Moravsko-sliezskymi Beskydami absolvujem každý rok. V rokoch 2018 (Prvýkrát na Lysú horu z domu) až 2020 som na Lysú horu jazdil z domu, čo predstavovalo na MTB značný objem kilometrov po asfaltových cestách. Navyše som to tri roky plánoval z kadejakými umelo vytvorenými zachádzkami vždy tak, aby z toho bol minimálne stokilometrový výlet. 

Tento rok som sa to rozhodol koncepčne posunúť viac do terénu, alebo aspoň do lesa (pretože v Beskydách je neskutočné množstvo lesných asfaltových ciest, ktorým sa úplne vyhnúť nedá a vlastne na to ani nie je dôvod). Takže aj preto ráno o ôsmej nakladám horský bicykel na auto a vyrážam do 15 km vzdialeného údolia rieky Lomná, kde pre mňa oficiálne začína (aj končí) tohtoročná poctivá, horská nakladačka.

Ranné stúpanie tichým lesom na Kamenitý si, rovnako ako každý rok, nesmierne užívam. Zastavujem až nad rovnomennou horskou chatou, aby som si z povinnosti cvakol výhľad na Kozubovú, prales Mionší a hrebeň Veľkého Polomu. 

Prvé zo štyroch významnejších stúpaní pre mňa končí pri Kolářovej chate na Slavíči. Keď som Lysú jazdil v minulosti z domu, práve tu som si zvykol dopriať aspoň krátke posedenie aj s chladeným nápojom. Tentokrát mám v nohám asi len 12 kilometrov a tak sa zdržím len toľko, kým zjem banán a pokračujem v zjazde po červenej turistickej trase smerom na rázcestie Okrouhlice. Striedajú sa tu na sedem kilometrovom úseku hádam všetky možné povrchy. Od asfaltu, cez široké hlinené zvážnice až po úzke lesné singletracky. Na Okrouhlici sa potom z červenej odpájam na modrú trasu. Je to zánovný lesný asfalt, po ktorom rýchlo zjazdujem do malebných horských osád Lúčky a Bebek. V zapätí však znovu stúpam. Tentokrát na Visalaje.

Je to horské stredisko s pomerne veľkým parkoviskom, na ktorom začína červená turistická trasa vedúca na vrchol Lysej hory. Práve tejto trasy sa budem viac-menej pridŕžať po celý čas výstupu na kopec. Od obrovskej križovatky turistickým ciest, Ježánky, sú to 4 kilometre po nádherných lesných cestách často pomedzi udržiavané drevenice. Je to úsek, po ktorom jazdím fakt veľmi rád. Zo dvakrát sa spoza hory na okamih ukáže vysielač na Lysej hore. Je to predzvesť toho, čo ma čaká najbližšiu trištvrte hodinu. Stúpanie na Lysú. Stúpanie po známej asfaltovej ceste, ktoré začína v Papežove. Napájam sa na ňu na treťom kilometri z osem a pol celej jej dĺžky.

V nadmorskej výške 1323 metrov nad morom sa to v túto letnú nedeľu hemží zástupmi ľudí. Napriek tomu sa mi darí obsadiť hádam posledný prázdny stôl pred chatou Maratón. Do nedávna som nedal dopustiť na Bezručku, ale tento rok začínam prichádzať na chuť aj tejto o poznanie väčšej chate. 

Jem a dopĺňam tekutiny s výhľadom na Beskydy a časť rodnej hrudy. Týmto smerom je dnes viditeľnosť akási slabšia. Pretože som tu však s kamerou, robím tradičný vrcholový okruh. Výhľad na severovýchod ešte nikdy nesklamal. Vrcholová fotka pri obelisku, na ktorú som si musel vystať malú radu sa tiež podarila a tak po približne 40 minútach môžem pokračovať do druhej polovice výletu.

Zjazd po možno aj najkrajšej cyklotrase, ktorá privádza turistov na vrchol mi ubehne neuveriteľne rýchlo. Zastavujem až na mostíku, kde sa Řečice vlieva do vodnej nádrže Šance. 

Hneď za mostíkom odbočujem doľava, aby som pokračoval popri spomenutej riečke hádam najkrajším údolím Beskýd. Cesta celý čas kopíruje vodný tok, na ktorom sú hádam desiatky miniatúrnych vodopádov. Charakteristický zvuk tečúcej vody perfektne dotvára celkovú atmosféru tohto miesta. Navyše tých možností kam všade (a po akých cestách či chodníkoch), sa dá z Masarykovho údolia dostať. Kto to tu nepozná, ľahko by zablúdil, toľko tu je všakovakých odbočiek. Ja postupujem neomylne, už to tu dobre poznám. Začínam kúsok po žltej z miesta zvaného Těšiňoky, aby som po chvíli odbočil na zvážnicu, ktorá ma oblúkom dovedie až na Biely Kríž. Vo štvrtom a poslednom väčšom stúpaní, tu strávim približne 40 minút. 

V horskom stredisku sa nezdržujem a napájam sa na hrebeňovú trasu vinúcu sa po štátnej hranici smerom na Malý Polom. Čaká ma prejazd neskutočnou scenériou drsných beskydských hôr. O úzke singletracky, či mierne kamenisté úseky tu nie je núdza. Kto chce, môže sa pristaviť a obdivovať výhľady, ktoré sa tu na pár miestach dajú tiež objaviť. 

Od kaplnky na Bielom Kríži do sedla pod Malým Polomom je to len päť kilometrov. Stoja však za to. Ďalšie štyri kilometre zjazdujem kúsok po modrej a kúsok po zvážnici do Horní Lomné ku hotelu Pod Kyčmolem. Som späť v civilizácii. Už žiadne ďalšie odbočky a lesné cesty, záver dnešného výletu trávim na hlavnej ceste v údolí rieky Lomné. Nastúpal som 2060 výškových metrov, prešiel 80 kilometrov a v sedle som strávil bez mála šesť hodín. S prestávkami potom celkovo sedem hodín a 17 minút k tomu. Bol to dokonalý deň!

Vlado

Mapa celej trasy tu: mapy.cz