Moravské Valašsko

Moravské Valašsko je pomerne rozsiahla hornatá oblasť na východe Moravy susediaca so Slovenskom. Tiahne sa od Frenštátu pod Radhoštěm na severe po Valašské Klobouky na juhu a od Zlína na západe po Velké Karlovice na východe. Ja sa zameriam na územie podstatne menšie. Územie ktorým pretekajú Rožňovská a Vsetínska Bečva, územie Moravsko-slezských Beskýd, Javorníkov a časti Hostýnsko-vsetínskej hornatiny.

Práve táto časť Moravského Valašska je pre mňa synonymom raja horskej ako i cestnej cyklistiky. Nie sú tu zaujímavé a vizuálne príťažlivé len samotné kopce, hrebene a horské usadlosti, ale aj charakteristická architektúra, kuchyňa a v neposlednom rade samozrejme história, kultúra a ľudia. Zmes toho všetkého dohromady tvorí unikátny celok.

Historické okienko
Prv než sa pustím do opisu obľúbených trás a miest, chcel by som Valašsko predstaviť z historického pohľadu. Rád by som vyvrátil rozšírený mýtus, tvrdiaci že túto oblasť osídlili pôvodní rumunskí valasi. Skutočnosť podložená výskumom (napríklad aj v oblasti DNA) je taká, že špecifický pastiersky spôsob osídľovania sa síce Karpatským oblúkom začal šíriť z územia dnešného Rumunska, ale tento proces trval viac ako 300 rokov a nebol založený na tom, že by sa skupina rumunských pastierov s rodinami vydala na dlhý pochod až niekam na Moravu kde by založila dedinu, pásla tam ovce a žila šťastne až dodnes. Pastierstvo v hornatých častiach sa šírilo pomaly a postupne skrze územia dnešnej zakarpatskej Ukrajiny, Poľska a Slovenska, pričom sa prisťahovalci postupne miesili s miestnym obyvateľstvom. Takže prví Valasi, ktorí na Moravské Valašsko dorazili prevažne zo Slovenska (áno aj z Kysúc) a Poľska, mali v krvi už len zanedbateľný zlomok génov pôvodných rumunských valachov.

Spoločným menovateľom valašskej kolonizácie je však nepochybne spôsob osídľovania hornatých, pred tým takmer úplne neobývaných oblastí. Hlavnú obživu tu tvorilo salašníctvo. K tomuto účelu slúžili rozsiahle horské pastviny, na ktorých dominovali ovce plemena Valaška. Rázovitý spôsob života vo významnej miere ovplyvnil miestnu kultúru, architektúru i kuchyňu. Treba podotknúť že u nás valašské špecifiká dotvárajú akéhosi všeobecne uznávaného symbolického ducha celého Slovenska. Bača, koliba, fujara, čutora, salaš, žinčica, vatra, valaška. V Českej republike sú to pojmy viažuce sa len ku konkrétnej, lokálne vymedzenej oblasti.

Za hranicou

Po krátkom historickom exkurze prekročme konečne štátnu hranicu na Makove a vojdime do iného sveta. Doslovne. Ten prechod je totiž neskutočne vizuálne podmanivý. V momente keď zídeme hlavnými cestami či už smerom na Velké Karlovice, alebo Horní Bečvu, je ten rozdiel zjavný. Na mňa vždy silno zapôsobí, keď sa len pár kilometrov za hranicou začnú popri ceste objavovať prvé udržiavané horské pasienky a tiež drevenice. Obzvlášť v okolí Velkých Karlovíc je to najbadateľnejšie. Výrazne ubudnú kadejaké smiešne gýčovité reklamy a billboardy popri ceste, tiež nevidieť nepokosené lúky s dvojmetrovou burinou a samozrejme pre Kysuce tak smutne charakteristické rúbaniská. Zavše tu popri ceste vedie parádna a poriadne dlhá cyklotrasa údoliami oboch riek Bečiev.

Nechcem sa stavať do role prísneho kritika Kysúc, mám to tu vážne rád (a mnoho lokalít sa tým valašským minimálne vyrovná), ale vždy keď prejdem autom či na bicykli ten krátky úsek od pamätníka SNP na Makove dole do Karlovíc, vždy mi hlavou blysne, koľko nevyužitého ekonomicko-turistického a kultúrneho potenciálu má ten náš kraj a aká je to veľká škoda pre nás všetkých čo tu žijeme.

A potom sú to také tie drobnosti, ktoré si človek začne všímať, keď z toho auta či bicykla zosadne, poobzerá sa a zájde trebárs do nejakej miestnej hospůdky. Odrazu už od cesty vidieť (vďaka informačným tabuliam a centrám) to nepreberné množstvo turistických a cyklistických trás, ktoré sú dobre značené a hlavne udržiavané a čisté!
 
V každej reštaurácii je možné dať si lokálnu špecialitu, majú tu výborné koláče – frgále, niekto si pochutí na kyselici, niekto zase viac na čučoriedkových parených buchtách, šúľancoch s makom a aj tie „naše“ halušky tu vedia urobiť tak ako sa patrí z kvalitnej bryndze, so slaninou a cibuľkou. A hlavne to vedia všetko predať ako výnimočné, jedinečné a lokálne jedlo. Pritom všetci vieme že je to len obyčajná „domáca“ kuchyňa ktorú máme aj tu u nás výbornú.

Nesie to so sebou samozrejme aj nevýhody. Valašsko je turisticky vyhľadávaná oblasť a tak významné lokality ako Pustevny, sú cez prázdniny či víkendy značne preľudnené (a to aj v zime) a strácajú významný kus zo svojej atmosféry. 

Exkláva Kasárna 

Ak by bolo Valašsko štátom, tak makovské Kasárne (česky Kasárna) by mohli byť jeho exklávou. Inak povedané, kto chce okúsiť trochu Valašska a neopustiť pritom Kysuce, mal by zájsť na Kasárne. O toto územie česká vláda pri delení federácie veľmi usilovala, ale slovenská strana bola proti a aby svoje stanovisko podoprela, nechala vybudovať na Kasárne z makovských Kopaníc asfaltovú cestu. Nebyť týchto ťahaníc, dodnes by sme tam túto cyklistami vyhľadávanú cestu lesom nemali. 

Spor o prístupe po ceste od Velkých Karlovíc logicky ustal po vstúpení oboch republík do schengenského priestoru, majetkové spory pravdepodobne trvajú dodnes. Tak či onak, Kasárne vskutku viac pripomínajú valašské horské osady ako tie kysucké. Je to rekreačné centrum s lyžiarskym vlekom a zároveň leží na významnej trase Beskydsko-javorníckej magistrály, kúsok pod vrcholom Veľkého Javorníka (1071 m n. m.) a tiež kúsok od prameňa rieky Kysuce, či takmer 500-ročného Brestu v osade u Papaji. Stojí tu hneď niekoľko hotelov či penziónov a množstvo rekreačných chát v tradičnom štýle. Najradšej si občerstvenie doprajem na hoteli Fran s nádherným výhľadom na veľkú časť beskydského masívu vrátane Lysej hory.

Ďalej tu stoja Javorník (s vyhliadkou a ďalekohľadom) a Hájenka. Na samote obďaleč stojí nedostavané obrovské-neviem-čo. Ale rozostavané je to už roky a nezdá sa že by to malo byť v dohľadnom čase dokončené, rád by som sa mýlil.

Kasárne sú dobre prístupné aj na cestnom bicykli a to hneď z viacerých smerov. Po spomenutej asfaltke z Makova, takisto po kedysi spornej asfaltovej ceste od Veľkých Karlovíc (s koncom po hrboľatom pavé), ale napríklad aj od Bytče, kde na samom konci treba rátať s veľmi nekvalitným, v podstate neprejazdným povrchom.

No a samozrejme je tu onen spomínaný hrebeň Beskydsko-javorníckej magistrály s Veľkým Javorníkom čoby najvyšším bodom tejto trasy. 

Úsek z Kohútky cez Veľký Javorník na Kasárne sme prešli na horských bicykloch. Nie je to rozhodne oddychová hrebeňovka, aspoň nie v tom smere ako sme išli my. Je tu hneď niekoľko krátkych, ale poriadne strmých stúpaní, nechýbajú ani technicky náročnejšie, ale na MTB stále dobre prejazdné kamenisté úseky. Hrebeňovka v tomto úseku je celkom hojne navštevovaná turistami, hlavne v oblasti hotelov na Kohútke. Trasa prechádza Malým Javorníkom (1019 m n. m.), kúsok od ktorého sa nachádza rozhľadňa a Pamätník padlých osloboditeľov na Stratenci (1055 m n. m.).

Portáši, věrní valaši 

Pozvoľna po hrebeni sme sa ocitli na Kohútke (913 m n. m.). Podobne ako Kasárne, aj toto je rýdzo horské rekreačné stredisko, tento krát s lanovkou. K tejto pohraničnej časti Valašska sa viaže kus histórie portášov – ozbrojených strážcov moravsko-uhorskej hranice zameriavajúcich sa na lupičov a pašerákov. Motív portášov sa často vyskytuje v ľudovej kultúre Valašska. Takisto hotel kúsok od Kohútky nesie meno Portáš. 

Portáši, foto: http://www.valasskabystrice.cz

Do tohto strediska ležiaceho na štátnej hranici vedú dve asfaltové cesty, jedna zo slovenskej strany od Púchova cez Lysú pod Makytou, druhá z valašskej strany od Nového Hrozenkova. Hoci sú obidve zjazdné na cestnom bicykli, úprimne tú od Hrozenkova by som na „žiletke“ v sedle nedal. Keďže vedie popri lyžiarskej zjazdovke, je patrične strmá. 

Okrem hotela Portáš tu stojí aj hotel Kohútka s priľahlým veľkým parkoviskom, čiže ak niekto nechce plytvať silami v náročnom stúpaní, môže sa autom doviesť rovno na hrebeň a stadiaľto pokračovať po červenej trase na Kasárne, alebo na Makytu.

Na hrebeň medzi Kasárňami a Kohútkou vedie hneď niekoľko značených turistických chodníkov z oboch strán hrebeňa. Žiaľ nemám ich prejdené, takže si ich netrúfam odporučiť, hoci verím že budú všetky dobre pešo priechodné a s peknými výhľadmi.

Bečva – rieka i cesta
Nádherný hrebeň Javorníkov je za nami a tak opusťme na chvíľu kopce a zbehnime dole do údolia. Z Kysúc je vstupnou bránou na Valašsko Makov. Cez Bumbálku, cez makovský priesmyk a samozrejme cez už spomínané Kasárne. Keď to vezmeme okolo pamätníka SNP a teda cez priesmyk, prvé na čo narazíme sú parádne horské serpentíny lesom a tu ukrytý hotel Horal. A potom sa už konečne otvorí údolie Vsetínskej Bečvy. Tá pramení kúsok pod Bumbálkou respektíve Čartákom, preteká údolím cez Velké Karlovice, Karolínku, Nový Hrozenkov, Halenkov, Husleky, Hovězí, Vsetín, kde sa stáča na sever aby sa napokon vo Valašskom Meziříčí spojila s Rožňovskou Bečvou a vytvorili spolu Bečvu. Ale pekne postupne.

Pod hotelom Horal totiž začína cyklotrasa Bečva, ktorá do Valmezu (Valašské Meziříčí) má dobrých 55 kilometrov! A to nie je všetko, pretože tak ako údolím Vsetínskej Bečvy, vedie cyklotrasa aj údolím Rožňovskej Bečvy a to je ďalších 30 kilometrov. Takže to máme viac ako 80 km cyklotrasy nádherným prostredím popri rieke a množstvu príjemných reštaurácií a oddychových miest. Cyklotrasa je dobre zjazdná aj na cestnom bicykli, ale samozrejme niekomu to nemusí vyhovovať a zostane radšej na hlavnej ceste spájajúcej všetky hore vymenované mestečká. Navyše je tu hneď niekoľko možností z roviny prejsť do kopcov, či už na cestnom alebo na horskom bicykli. Možností zvlášť pre MTB je tu strašne veľa.

Ak na Valašsko vstúpime po hlavnej ceste od Bumbálky, musíme sa pripraviť na takmer 10 km dlhý zjazd po medzinárodnej ceste E442 kde je bežné stretnúť kamióny. Týmto smerom preto zásadne jazdím len cez prázdninové víkendy a sviatky, keď nákladná doprava nepremáva a celý úsek pôsobí oveľa pokojnejšie.

Rožňovská Bečva pramení pod kopcom Vysoká vlastne kúsok od tej Vsetínskej. Spoločne tak obe riečky obtekajú a z juhu a severu ohraničujú Hostínsko-vsetínsku hornatinu. Rožňovská Bečva preteká tromi Bečvami (Horná, Prostřední, Dolná) a hlavne Rožňovom pod Radhoštěm, čo je nádherné malé mesto s veľkým skanzenom valašskej dediny, mlynskej doliny a dreveného mestečka v okrajovej časti mesta nad ktorou sa nadovšetko ešte aj týči Jurkovičova rozhľadňa. 

Kto si chce urobiť pekný výlet na Valašsko hoci aj bez bicyklov tak toto Valašské múzeum v prírode vynechať by bola škoda.

Celá cyklotrasa Bečva je ideálna hlavne na rekreačnú rodinnú cyklistiku, nie sú tu žiadne kopce, prevýšenie je mierne, po trase je veľmi veľa zaujímavostí, možností občerstvenia i oddychu. Okrem vodných nádrží Horní Bečva a Karolínka tu často vidieť pasúce sa kravy, ovce, kone a tiež jeleniu a dančiu zver v oborách. 

Okruh okolo Hostínsko-vsetínskej hornatiny je ideálny pre cestnú cyklistiku. Je možné si ho spestriť minimálne dvomi stúpaniami jednak od Vsetína cez Valašskú Bystricu smerom na Rožňov pod Radhoštěm, druhák cez Soláň medzi Prostřední Bečvou a Veľkými Karlovicami. Stokilometrové koliečko v oku lahodiacom prostredí.

Nenápadná Miloňová 

Natrafil som na ňu náhodou. Hľadal som nejakú príjemnú lesnú cestu na hrebeň Soláňa, aby som sa vyhol hlavnej ceste s autami. A našiel som Miloňovú – drevenú rozhľadňu postavenú v roku 2012, ktorá je voľne prístupná a popri turistom slúži aj miestnym lesníkom pri kontrole požiarov. 

Je to také, na miestne pomery, atypické miesto. Vedie tu nenápadná prístupová cesta, sprvu asfaltová, v závere potom tradičná lesná. Ľudí tu človek tiež nestretne toľko ako na hrebeňoch a dokonca pri rozhľadni ani žiadna horská chata nie je.

Miloňová zároveň slúži ako križovatka, dá sa od nej dostať do Leskového, do Karlovíc, do Miloňova a práve aj na spomínaný hrebeň Soláňa, kde cesta vedie malou horskou usadlosťou s peknou drevenou zvoničkou.

Valašský Olymp – Soláň 

Pre mňa srdce Valašska, najobľúbenejší kopec (jazdím cezeň ročne niekoľkokrát) a hrebeň a to aj napriek tomu že som hrebeňovku absolvoval zatiaľ len dvakrát. Pešo a na bicykli. Toto miesto asi najviac uchováva atmosféru salašníctva a pridáva k tomu pekné výhľady na obe strany, tak na Javorníky ako aj na Radhošť a masív Beskydu s Lysou horou a Smrkem. Za dobrej viditeľnosti dokonca vykukne aj Malá Fatra a Martinské hole.

Samotné rekreačné stredisko Soláň (861 m n. m.) ponúka výbornú kuchyňu v hoteloch Soláň a Čarták. Je tu umiestnených niekoľko ukážok typickej valašskej architektúry a umenia. 

Popri dreveničkách tu možno vidieť drevené sochy a tiež nové infocentrum v podobe zvonice. Kúsok ďalej po nenáročnom hrebeni v smere na Bumbálku je tiež vizuálne podmanivý salaš pod Kotlovou, kde sa zbieha hneď niekoľko turistických trás.

Prejazd cez stredisko na Soláni je možný aj cestnom bicykli, cesta vedie z Veľkých Karlovíc, prechádza vrcholom, z ktorého je odbočka ku hotelom a klesá smerom na Hutisko – Solanec poťažmo Prostřední Bečvu. Hrebeň od Soláňa na Bumbálku už mám prejdený a rád by som ho absolvoval aj v smere cez Tanečnici a Cáb, až niekam do kopcov nad Vsetínom. Dúfam že sa zadarí už tento rok.

Velký Javorník, už zase?! 

Nie, nie, tento nie je v Javorníkoch ale v Beskydoch! Kopec týčiaci sa naproti Radhošťu, medzi Frenštátom a Rožňovom, je najvyšším bodom (918 m n. m.) tzv. Věrovických vrchov, ktoré sú súčasťou Beskýd. Je prístupný z viacerých smerov, od Rožňova to poznám a je to celkom dupák, sklon tam má miestami 20%. Stojí to ale za tú námahu. Na samotnom vrchole okrem horskej chaty z roku 1935 stojí totiž vysoká nová kovovo-drevená rozhľadňa (otvorená v roku 2013), s podľa mňa vôbec najkrajším výhľadom na Beskydy a okolie. 

Vskutku, žiadna sebelepšia fotka nedokáže ten pocit vystihnúť tak, ako keď tam človek vylezie a rozhliadne sa po krajine.

Zdolať kombináciu Veľký Javorník + Pustevny v rámci jedného výjazdu sa stalo pre mňa akousi malou osobnou výzvou. Absolvoval som to v tomto poradí zatiaľ dvakrát v rokoch 2015 a 2017 a v oboch prípadoch som si výjazdy náležite užil a považujem ich za jedny z absolútnych vrcholov daných sezón. A to nie len vďaka náročnosti, ale aj vďaka prostrediu.

Frenštát a blízke okolie

Frenštát pod Radhoštěm leží v severnej časti Valašska. Mesto samo o sebe je príjemné s pekným historickým jadrom a námestím. Patrí medzi moje obľúbené zastávky pri dlhších cestných výjazdoch či už cez Pustevny alebo smerom na Čeladnú, Hukvaldy, Štramberk, či Nový Jičín. To všetko sú už mestečká ležiace za pomyslenými hranicami Valašska, ale stále nesú v sebe ducha tohto kraja. Tak ako sa vyžívam v rámci cestnej cyklistiky v okolí Karlovíc a Bečiev, rovnakou mierou si vychutnávam dlhé výjazdy zvlneným profilom okolia Frenštátu.

Navyše je tu hneď niekoľko priesmykov spájajúcich Frenštát s oblasťou Rožňovskej Bečvy. Či už je to priamo hlavný ťah medzi Rožňovom a Frenštátom cez sedlo Pindula (552 m n. m.), alebo horský prejazd cez Pustevny.

Radegast

Z celého Valašska mám najviac ciest prejazdených práve na Pustevny a Radhošť. Vedie ich nespočet, dve hlavné sú asfaltové a vhodné pre cestnú cyklistiku, ostatné sú lesné asfaltky a šotoliny tak typické pre tunajší kraj.

Niekde v úvode som spomínal, že Pustevny a hrebeň Radhošťa doplácajú na preľudnenosť, čo je nepochybne pravda. Treba preto rozumne zvážiť kedy sa tu vybrať a kedy radšej zvoliť iné kopce v okolí. Tým že hore je veľké parkovisko a z Trojanovic tu premáva lanovka je prístupnosť hrebeňa až prehnane jednoduchá pre masy. A tie masy tu chodia z nejakého dôvodu, je tu totiž čo obdivovať. Popri pekných výhľadoch sú to hlavne stavby architekta Jurkoviča na Pustevnách, socha Radegasta spolu s vyhliadkovým altánom Cyrilka a na samotnom vrchol Radhošťa (1129 m n. m.) stojí ešte súsošie a drevená kaplnka sv. Cyrila a Metoda (stojí tam žiaľ aj vysielač, ktorý narúša atmosféru daného miesta).

Okrem toho je tu veľa reštauračných a ubytovacích zariadení, navštívil som už asi všetky a tak vrelo môžem doporučiť kuchyňu v hoteli Radegast, tiež v kolibe Valaška a hoteli Tanečnice. V chate Šumná potom v lete robia ten najlepší domáci pomarančový ľadový čaj. Všade možne je možné kúpiť si tu aj tradičný ovocno-tvarohový koláč Frgál. A je fakt že na Pustevnách chutí o trošku viac ako kdekoľvek inde :)

Keď sa ešte vrátim ku prístupovým cestám tak asfaltka od Trojanovic má dokonca svoje meno, volá sa Knížecí cesta a vedie celý čas hustým lesom. Cesta od Bečvy je hlavne v lete dosť vyťažená osobnými autami a autobusmi, je to však znesiteľné. V minulých rokoch som si ale viac obľúbil cesty, ktoré súdobre prejazdné na horskom bicykli. Je to cesta od Rožňova kolo chaty Mír pod Černou horou, tiež náučná stezka Čertův mlýn od Hornej Bečvy okolo hotela Martiňák.

No a ďalšiu ľudoprázdnu cestu vedúcu na vrch Tanečnice (1084 m n. m.) a odtiaľ po hrebeni na Pustevny som objavil vlani a začína niže parkoviska pod lanovkou v Trojanoviciach.

Ak sa tu človek vyberie v ten správny čas keď sa tu nehmýria stovky či priam tisíce turistov, tak je hrebeň Radhošťa nádherným turistickým miestom, ktorý pri túlkach Valašskom jednoducho nemožno vynechať.

Záver

Valašsko treba zažiť. Nie len spoza okienka auta pri nejakom náhodnom prejazde, ale treba tu skutočne stráviť aspoň deň, vyšliapať si niektorý z mnohých kopcov, prejsť si aspoň kúsok hrebeňa, okúsiť miestnu kuchyňu a hlavne načerpať tej pozitívnej energie, ktorá tu z prostredia silno vyžaruje. Sám mám prejedený len zlomok ciest a chodníkov, navyše je tu celá južná časť Valašska – okolie Zlína kde som ešte vôbec nebol. Je to kraj rozsiahly a každý kopec, každá dedinka či mesto ukrýva kopec pokladov. Či už sú to historické budovy a námestia, alebo horské chaty a všade prítomné pasienky a husté lesy. Tu človek natrafí na nejaké skryté jazierko, alebo mohutný starý strom, tam zase na sochu významnej osobnosti či inú stopu minulosti. Celú oblasť ale spája mnoho spoločného. Úcta domácich ku kraju v ktorom bývajú, ich pohostinnosť a ochota, ako aj dôsledná starostlivosť a dbanie o čistotu celého prostredia.

S výnimkou jednej fotografie (u ktorej som uviedol zdroj) sú všetky fotky a videá moje. Informácie som čerpal z internetových zdrojov, niečo samozrejme na wikipedia.org a potom hlavne z webov valašských miest a obcí.