Ďalší príspevok o Polome? Pravda; spomínam ho často (napríklad tu, alebo tu a samozrejme aj tu, no a potom ešte bárskade a furt), ale tentokrát to bude o tom "druhom" Polome. Presnejšie o vrchole v Malej Fatre naľavo od Váhu. Úplne jednoducho: Nad hradom Strečno. Dosahuje výšky 1010 metrov nad morom a ponúka kvalitné zvážnice ako aj nádherné výhľady. Po poriadku: Ráno som sa zobudil fakt že zavčasu, ešte hádam ani vtáky nespievali, tak bolo skoro. Vykuknem von a tam +15°C. Aký to nezvyk. Raňajky, káva, všetky tie bežné veci sobotného rána. Na radari SHMU vidím ako nočné prehánky definitívne opustili republiku a hovorím si, dnes by to chcelo niekam ďalej a hlavne vysoko. Plán mi takmer narušila narýchlo sformovaná ranná búrka tiahnuca sa v nevídanej tenkej a akoby narysovanej línii od Dolného Kubína, cez Kysuce až niekam do Rožňova pod Radhoštěm. Aj som si ju z okna cvakol, taká bola fascinujúca. Zo dva -tri razy zahrmelo v diaľke a keď som vykladal bicykel na strechu, už bola ranná búrka dávno fuč. Lenže kam a prečo práve tam? Toť otázka. Žilinský Polom som si zaradil do tohtoročných cieľov niekedy vo februári, faktom ale je, že sa naň chystám už pekných pár rokov. Dnes je ten správny okamih aj preto že poza hrad Strečno, po novej asfaltovej ceste do sedla Rakytie, plánoval od rána jazdiť kamarát Juraj. Akcia zvaná "Gerlaching" spočíva v tom že cyklista v jednom a tom istom stúpaní jazdí neustále hore -dole, kým nedosiahne 2655 výškových metrov. Pre Juraja to znamenalo osemkrát zas a znova otočiť približne 4500 metrov dlhé stúpanie s priemerným sklonom 8%. Akcia na pol dňa. Ale o tom tiež neskôr.
Auto nechávam v Gbeľanoch pri kostole a vyrážam smerom k vodnému dielu. Než začnem stúpať, potrebujem nohy trochu pretočiť. Z rána je na cyklotrase okolo pokojnej vodnej hladiny nezvykle pokoj. Pár korčuliarov, sem tam cyklista či bežec, ale žiadne zbesilé kľučkovanie pomedzi nich nehrozí. Na fotke som zachytil miesto s najhustejšou premávkou tohoto rána. A zhlúkli sme sa tu všetci preto, lebo sme všetci fotili. Rodinku bocianov. Zvyšok trasy okolo vodného diela prebehol viac než hladko, vzduch nenápadne naberal na teplote, stále však bolo príjemne. Možno aj vďaka vode, ktorá tu nádherne zrkadlila masív Malej Fatry. Pri známej pizzérii na brehu odbočujem od vody, križujem hlavný ťah na Vrútky a po chvíli sa ocitám v obci Stráňavy. Asfaltka pomedzi domy ma vedie mierne do kopca, do hôr ktoré predo mnou teraz stoja v plnej paráde. Konečne sa povrch pod kolesami začína droliť, kvalita asfaltu s pribudajúcimi výškovými metrami klesá a ja miznem v tieni lesa ďaleko od chalúp. V tieni je to nádhera, ale vždy keď mi na hlavu zahluší slnko, cítim aké dusno dnes bude. Dýcha sa mi horšie a to napriek tomu, že sa nikam neženiem. Prvé potôčiky potu nenechávajú na seba dlho čakať. Tu a tam mi z pod helmy niečo vtečie do očí, niečo kvapne na rám bicykla. Otvorí sa na chvíľu výhľad na Žilinu, ale nezastavujem -nefotím, pretože viem že hore to bude úplne iná liga. Od odbočky na Stráňavy po pamätník na vrchole má stúpanie 8,7 km s priemerom 7%. Dôležité je však poznamenať že skutočne "do kopca" sa to začne dvíhať až nad obcou. Okrem zvedavého holuba ma hore nikto nečaká, nevíta. Nikto tu nie je, žiaden turista, lesný pracovník, vôbec nik. Cestou som pár peších stretol, ale inak som tu len ja a holub. A aj ten po chvíli mizne niekde nad gigantickým kameňolomom. Aj keď som sa snažil, žiadna fotka ten pocit byť priamo "tam" nenahradí. Pocit výšky, pocit zdolanej hory, pocit samoty a pokoja. Pocit horúceho vzduchu, neprestajne páliaceho slnka a... A chuti banána, pretože som si konečne doprial dnešnú desiatu. Obligátne foto a ešte obzrieť pamätník stojaci obďaleč. Nedá mi nenapísať: Každý kopec z ktorého je vidieť Lysá hora, alebo na ňom stojí vysielač, obelisk, či legendárna horská chata; je dobrý kopec. V prípade tohoto Polomu tu máme siluetu Lysej hory a pamätník v tvare obelisku. K tomu ešte socha s urezanými rukami, asi akt vandalstva, inak si to vysvetliť neviem. Akoby toho bolo málo, do záberu mi pri tejto fotke vletí čmeliak. Len škoda že mi fotoaparát nezaostril na neho, bola by to bomba :) Keď sa spúšťam z vrcholu dole po trochu kamenistej ceste tak si aj tak pripadám ako na diaľnici. Ako rodeného Kysučana, odchovaného na miestnych skalo-kamenistých a blatistých chodníkoch, ma pár kamienkov na trati nemôže prekvapiť. Mám pocit že po takto príjemne hladkom povrchu som už dávno nešiel. Po chvíli zastavujem a fotím geniálny výhľad na Strečno. Niekde v polovici zjazdu, v sedle Rakytie sa lesná cesta končí a ďalej až do Strečna budem pokračovať po novej asfaltke. Na križovatke ciest tu stojí prístrešok a z pod neho už na mňa kýva Juraj.
Dobre to my cyklisti vieme načasovať. Stretli sme sa na ideálnom mieste. Posedeli sme, prehodili pár slov o jeho dnešnom výkone. Myslím že práve zdolal onen "Gerlaching" a teda ôsme stúpanie. Nekončí však, chce k tomu ešte niečo pridať. V tom stupňujúcom sa teple a dusnu to nebude mať ľahké. Pri zjazde na parkovisko pod hradom zastavujeme pretože neurobiť takúto fotku by bola chyba. Cesta sa tu krúti v parádnych serpentínach, chvíľu v lese, chvíľu s výhľadom. Dobre tu je. Pod hradom sa lúčime a ja si idem urobiť ešte jednu fotku ku bráne. Znie to bláznivo ale na tunajšom hrade som ešte nikdy nebol, tak som zvedavý. Dnu som sa nedostal ani teraz, pretože bolo 11:45 a vítala ma ceduľa, že od 12-tej do 13-tej bude dezinfekčná prestávka. Vitajte späť v civilizácii. Ale nevadí, aspoň o dôvod viac vrátiť sa sem hoci aj ako peší turista. Najveselšiu historku mám nakoniec z lávky ponad Váh. Uprostred mostíka pre peších zastavujem a fotím hrad. Z jedného konca ku mne zrazu beží dievčatko, možno päťročné a kričí z plnahrdla: "Tatí, tatí!!" Obzriem sa; vôkol mňa však ni noha. Drobec beží priamo na mňa aby sa mi vrhol do náruče. Kúsok odo mňa však brzdí, zastavuje. Hľadí na mňa neisto. Obracia zraky k matke a svojou otázkou ma rozosmieva: "Mamí, je to tata, alebo není tata?!" Nu a mamina ma posiela priamo do výbuchu smiechu, pretože keď ma zmerčí od hlavy k päte bystrým zrakom, vyriekne osudové: "Vypadá ako tata, ale nie je to tata!" To už som sa smial nahlas, skoro mi zabehlo. K autu to mám hádam 5 kilometrov, nezastavujem, nebočím už nikde z trasy. V tom teple nevidím k tomu žiaden dôvod. Bol to nadmieru vydarený trojhodinový (aj s foto prestávkami) výlet, toť kúsok poza kopce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára