Počas zimnej prestávky ktorá obvykle trvá od decembra do februára mám vždy čas hľadať na mape miesta, kde som nikdy v živote nebol a kam by som sa rád pozrel. Za tie roky čo jazdím sa takých miest nakopilo už pomerne dosť. Niektoré stále čakajú až na ne príde rada, ďalšie už boli mnou navštívené. Nazbieralo sa ich za tie roky toľko, že mám na ne dokonca vytvorený textový súbor - zoznam, kde ich mám všetky poznačené. Každý rok niečo pribudne a niečo ubudne. Tento rok ich ubudlo veľa.
Aby som mal vždy z koncom zimy motiváciu jazdiť, naberať objemy a dostávať sa do formy, vyberiem si na daný rok pár hlavným cieľov z tohoto zoznamu a pre ich dosiahnutie potom počas roka robím všetko.
Pre rok 2019 to boli tieto miesta a "eventy":
01) najazdiť aspoň 6000 km,
02) absolvovať aspoň 10. stokilometrových výjazdov,
03) otočiť každoročné koliečko okolo Beskýd (tzv. Beskyd Tour),
04) otočiť koliečko okolo Javorníkov (tzv. Javorníky Tour),
05) dať si Lysú horu z domu,
06) výjazd na Martinské hole,
07) jazdiť v Súľove a okolí,
08) prejsť cyklotrasu ponad bystrickú dolinu,
09) prejsť hrebeň medzi Bielym krížom a Malým Polomom,
10) prejsť hrebeň medzi Soláňom a Vsáckym Cábom,
11) aspoň 10-krát vyšliapať na Veľký Polom.
Nebudem klamať, body 1, 2 a 11 sú len formalitou. Samozrejme takou, na ktorú tiež treba mať natrénované. Všetko ostatné sú výzvy o ktorých bude prvá časť tohoto ročného sumárneho blogu. Poďme na to!
1) 6000 km? A nie je to málo?
Na začiatku každej sezóny sa to zdá byť neskutočne veľa. A nie je vôbec ľahké túto métu dosiahnuť. Kým som jazdil len na horskom bicykli tak som si za cieľ dával postupne 1000, 2000, 3000 a keď už som v roku 2014 bol poriadne vyjazdený, trúfol som si aj na 5000 rýdzo horských kilometrov. A podarilo sa. Potom som si obstaral koncom roka 2015 cestný bicykel a všetko sa zmenilo.
Stokilometrové výlety sa stali bežnou súčasťou kalendára a pribudlo viacero dlhších skupinových jázd. Kilometre vďaka tomu naskakujú na počítadle oveľa rýchlejšie.
6000 je stále vysoké číslo, ale keď je čas a zdravie poslúcha, tak je v sezóne vďaka cestnému bicyklu oveľa dostupnejšie. Tento rok som najazdil rekordný objem 7958 kilometrov a áno viem, že už som tých pár do 8000 mohol niekde "nasilu" ukrútiť, ale o tom to nie je. Klamal by som však, keby som napísal že ma to nehnevá vôbec :) Špecifikom aktuálnej sezóny je aj fakt, že vôbec prvýkrát som na cestnom bicykli najazdil v jednom roku viac kilometrov ako na horskom.
2) Desať stokilometrových výjazdov
Cieľ číslo dva logicky nadväzuje na ten prvý. Najazdiť tisícky kilometrov ročne bez sto a viac kilometrových výletov jednoducho nejde. A desať je také pekné okrúhle číslo. Jazdiť "stovky" sa dá dvomi spôsobmi. Ten ľahší je po rovinách, ten ťažší cez kopce. Preferujem ťažší spôsob. Keď už mám zmiznúť z domu na päť a viac hodín, nech je na čo spomínať.
Neznamená to však, že by som roviny vôbec nejazdil. Hlavne na jar, keď naberám objemy sú rovinaté stovky najlepším tréningom na vytrvalosť. A dobré je že na jar ma nenudia, pretože z kraja sezóny dokáže aj sto kilometrov po rovine človeka unaviť.
So stokilometrovými výletmi sa spája ešte jedna príjemná záležitosť. Obedy! Nie, vážne. Jedlo chutí úplne inak niekde uprostred takého dlhého výletu, zvlášť keď sa podarí objaviť nejakú novú reštauráciu, alebo keď sa vrátim do obľúbenej. Sú jednoducho miesta na trase, kde obedujem takmer vždy keď idem okolo. A touto cestou by som im aj rád urobil malú reklamu pre prípad, že tadiaľ niekto niekedy pôjdete:
Bezručova chata na Lysej hore. Obzvlášť ich pomaly pečená krkovička, tiež bryndzové halušky a samozrejme hamburger.
Hotel Soláň na Soláni. Denné menu je každý raz iné, vždy si niečo chutné dokážem vybrať. Španielsky vtáčik na hornom obrázku je práve odtiaľto.
Hotel Tanečnica na Pustevnách schovaný za Maměnkou. Sviečková na smotane a čučoriedkové knedlíky. Vždy je ťažké rozhodnúť sa, ktorú z týchto dvoch šmakulád uprednostním.
Hotel Radegast na Radhošti. Najlepšia cesnačka a čučoriedkový knedlík v galaxii.
Toľko ku gastronomickému okienku a stravovaniu počas dlhých výletov. Mimochodom tých sto a viac kilometrových bolo tohto roku šestnásť!
3) Beskydy Tour since 2014
Už šiestym rokom jazdím tento pre mňa legendárny okruh. Prvé dva ročníky som absolvoval na horskom bicykli a bol to ťažký boj. Na bicykli cestnom už je to skôr príjemné zvezenie sa. Typické beskydské brdky na českej strane okruhu však dajú aj tak zabrať. Krátke, zato šialene prudké stojky. Tiež prejazd okolo vodnej nádrže Šance, či cez malebné Malenovice. Všetky tie dedinky na trase poznám spamäti. A kade okruh vlastne vedie?
Z Čadce cez Turzovku (alebo Hlavice) hore Klokočovom. Príjemný zjazd lesom do Bílé a následný prejazd okolo Šance (či už po ľavom, alebo pravom brehu). Ostravice, Malenovice, Raškovice, Komorní Lhotka, Smilovice, Guty, Třinec, Jablunkov a cez kopec domov na Milošovú. Alebo v opačnom smere. Každý rok to striedam.
4) Javorníky Tour
Myšlienka urobiť okruh okolo Javorníkov sa zrodila veľmi nenápadne. Vlastne išlo len o to zvládnuť stúpanie na Kohútku na cestnom bicykli. Pretože v smere od Hrozenkova je tento kopec šialene prudký a pre mňa na cestnom bicykli nezdolateľný (aspoň to tak cítim), rozhodol som sa pre variant v smere od Púchova. Viac ako 26 kilometrov ustavične do kopca, pričom ale až posledných päť a pol má parametre skutočného stúpania (6% v priemere). Už len nakresliť zmysluplne trasu a ide sa na to.
Jazda popri Váhu z Bytče až do Púchova bola neskutočným novým zážitkom umocneným aj faktom, že sa jednalo o mierne klesanie s príjemným vetrom do chrbta. Išlo to vlastne samo.
Navyše bolo čo pozerať. Okrem prírodných úkazov som pristavil aj pod zrúcaninou Považského hradu. Vodná nádrž Nosice a kúpele Nimnica ma doviedli až do Púchova kde začínalo ono nekonečné stúpanie. To som mal v nohách už Semeteš. Trvalo hodinu a pol než som sa ocitol na vrchole pri chate Kohútka aby som zistil, že na jedlo si budem musieť vystáť asi polhodinovú frontu. Vzdal som to a vydal sa prudkým zjazdom a ešte prudšími serpentínami rýchlo do Hrozenkova. A tu sa príjemný vetrík do chrbta otočil na beštiálne vetrisko do tváre!
Ešteže som vedel, kde doplniť energiu pred príjazdom späť na Kysuce. Hospoda Kyčerka v rovnomennom lyžiarskom areáli vo Veľkých Karloviciach ma zachránila. Tento 136 kilometrov dlhý výlet som si naordinoval tak trochu nedočkavo už v apríli. Asi to bolo priskoro, v nohách som to cítil ešte pekných pár dní potom. Pohodová jazda popri Váhu ako aj nie zas tak ťažké stúpanie na Kohútku nádherným prostredím boli úseky ako stvorené pre cestnú cyklistiku. Už teraz spriadam v hlave plán ako tieto úseky využiť nabudúce.
5) Lysá hora z domu. Už zase?!
Veru zase. A bude aj nabudúce a vôbec, kým sa bude dať. Teraz sa nemusím ku kráľovskému MTB výletu roka 2019 príliš rozpisovať, pretože som tak učinil už v júli. Kto by sa o ňom chcel dozvedieť niečo viac, ten si klikne na
odkaz a pre ostatných len v skratke toľko, že to konečne vyšlo na 100% podľa predstáv a plánov. Veľa terénu, veľa kopcov, veľa zážitkov.
6) Martinské hole, alebo ako som pred búrkou zutekal
Martinské hole mali byť niečím viac než len vyšliapaním kopca a následným zjazdom späť do Vrútok. Mali byť tým, čím bol minuloročný
Praděd. Nuž, neboli. A bola to moja chyba. Pritom to boli práve Martinské hole, ktoré som do zoznamu cieľov pre rok 2019 zapísal ako prvé. Tak som sa na netešil. Nikdy som tam nebol a na hrebeňovku tam hore som odvšadiaľ počúval len samú chválu.
Tak čo sa pokazilo? V prvom rade musím napísať že sa nejednalo o žiadne fiasko, ako by to mohlo vyznieť. Stúpanie samotné, ako aj vrchol s výhľadmi boli presne také aké som si predstavoval. Podcenil som predpoveď počasia. Tá v onen deň uprostred leta síce predpovedala pekný, slnkom zaliaty deň, ale zároveň varovala pred lokálnymi búrkami predovšetkým v horských oblastiach stredného Slovenska. Počas dňa, keď som sa presúval autom do Vrútok, ba dokonca ani počas samotného stúpania do rekreačného strediska nič nenasvedčovalo tomu, že sa niečo blíži.
Hore na hrebeni, na Veľkej lúke som ja ako i ďalší turisti začal v priamom prenose nad hlavou sledovať rýchlo sa formujúce tmavé mračno. Kým som fotil výhľady, zvažoval som aké mám možnosti. Absolvovať plánovaný úsek hrebeňa, alebo to vzdať a vrátiť sa z kopca dole? Pud sebazáchovy rozhodol a ako sa neskôr ukázalo, bolo to rozhodnutie rozumné. Rozbitou asfaltkou som z hrebeňa zišiel ku chatám, kde som si napokon ani občerstvenie nedoprial. Mal som sprvu pocit že som jediný, komu tie mračná nad hlavou naháňajú strach. Potom som bol chvíľu sám sebe aj za blbca, keď už som bol takmer z kopca dole pri aute a stále ani kvapka ani hrmot z diaľky čuť nebolo. Tak som sa rozhodol v podhorí, že po jednej z lesných ciest odbočím ešte na Martin, aby som si výjazd aspoň trochu predĺžil. A potom to prišlo. Prvé kvapky ma zastihli dole v Martine, nič veľkého, ale obzretie sa na Martinské hole dávalo tušiť, že tam sa práve teraz dejú veľké veci.
Do Vrútok som to mal už len kúsok, pár sto metrov, keď dážď začal naberať na intenzite. Stihol som bicykel len tak tak na strechu naložiť a sadnúť za volant, keď to spustilo naplno. Taká prietrž nastala, že stierače ani na najväčší výkon nestihli všetku vodu poberať. Na ceste sa za pár minút nahromadila niekoľko centimetrov vysoká hladina. Zaujímavosťou potom bolo že popod Strečno bola obloha opäť modrá bez jediného mraku a cesta suchá.
7) Súľov. Vizuálne najkrajší tohtoročný MTB výjazd a túra
Presnejšie Lietava a Súľov. Miestne traily som si na zoznam želaní pripísal už pred pár rokmi ale až teraz som tam konečne vyrazil. A stálo to za to! Cestičky cez lúky či lesom s udupanou hlinenou podložkou bez kameňov, vyjazdených koľají a iných "príjemností," na ktoré som zvyknutý z Kysúc. Od kolies sa práši a každých sto metrov sa otvára bombastický výhľad do krajiny. Páčilo sa mi tak veľmi, že si výjazd na Lietavský hrad a do Súľova vyslúžil samostatný
blog. Je plný fotografií, ktoré neskromne, trúfam si povedať, sa mi vydarili.
To bola však len prvá časť príbehu. Už o tri dni sme do Súľova vyrazili na pešiu túru. Pozrieť zrúcaninu miestneho hradu. A aj toto dobrodružstvo bolo natoľko očarujúce a vizuálne nádherné, že dostalo priestor v blogu:
Po rebríkoch na Súľovský hrad. Hádam sa tu ešte niekedy vrátim.
8) Stretnúť vlka nad bystrickou dolinou
Hneď na úvod sklamem každého kto by čakal fotku vlka. Nie, nestihol som ho cvaknúť, ale bolo to stretnutie impozantné, hoci na diaľku. Čo je vlastne asi aj dobre.
Od Klubiny až na Vychylovku sa vinie v horách ponad bystrickú dolinu značená cyklotrasa. Z časti asfaltka, z časti lesná cesta. Kľukatí sa ponad masívne výruby a dáva ochutnať divokosti kysuckej prírody. Je až s podivom že za tie roky som si na ňu trúfol až teraz. Do tohtoročného zoznamu cieľov som ju zaradil akoby z povinnosti. Nech ju teda konečne mám absolvovanú. Neľutujem toho. Je to ľahko zjazdná trasa pekným prostredím.
Navyše kde tu z nej boli patrné odbočky po turistických chodníkoch, či už na známu samotu Brízgalky so starými útulnými drevenicami, alebo dole do údolia. Určite by všetky stáli za vyskúšanie. Tak možno nabudúce.
9) Po štátnej hranici do sedla pod Malým Polomom
Asi najstarší z dávnych restov. Hrebeň medzi Bielym Krížom a Malým Polomom. Vlani som si prešiel jeho technicky náročnejšiu časť od kaplnky na Muřínkovom vrchu po sedlo pod Malým Polomom. Tento rok prišiel na radu zvyšok. Po minuloročnom blatistom dobrodružstve som mal isté obavy. Teraz však môžem radostne konštatovať, že od Kríža do sedla je to úplne iná liga. Áno, aj tu sú tiahle kamenisté úseky, ale sú prekvapivo dobre zjazdné a cestička pod kolesami ubieha pomerne rýchlo a plynule.
Bol to jeden z tých úsekov, kde sa mi nechce zastavovať kvôli foteniu, ale chcem si užiť pocit z plynulej, ničím nerušenej jazdy. Esencia pravej horskej cyklistiky. Zo sedla pod Polomom som sa rozhodol potom zostúpať skratkou na zvážnicu na českej strane, ktorá ma doviedla späť na Biely Kríž. A i to bola dobrá voľba!
Plný nadšenia z novoobjaveného, vydal som sa z Bieleho Kríža dole do civilizácie opäť komplikovanejším terénom po štátnej hranici. Tento úsek som už poznal, ale mal som chuť dať si ho znovu, pretože hoci je už pomerne ťažký, tak je hlavne vizuálne príťažlivý.
10) Ten vrchní je ňákej divnej. Na Vsáckom Cábe
Aj teraz si to zjednoduším, pretože o tomto super výlete som toho
napísal viac než dosť. Ale niečo predsa pridať musím. Kysucami prechádza jedna neskutočne dlhá červená turistická trasa. Prechádza cez Polomy, Biely Kríž, Bobek, Bumbálku a pokračuje ďalej cez Valašsko po hrebeni cez Soláň až kamsi do Vsetína a ešte ďalej. V úseku od Mostov u Jablunkova až po horské stredisko na Soláni ju mám prejdenú kompletne (aj vďaka úseku z predchádzajúceho bodu), chýbal mi však ešte kúsok od Soláňa po Vsácky Cáb. Tento sme spolu s Vladom H. zakomponovali do nášho augustového prejazdu po hrebeňoch (viď. odkaz na blog vyššie).
Ak mám byť úprimný, tak na Vsácky Cáb sa už vracať neplánujem, ale som rád že tento špecifický úsek som mohol absolvovať na parádnom spoločnom výlete.
11) Keď neviem kam, idem na Polom. 10-krát
Ten kopec má v mojom cyklistickom srdci veľký význam. Kto chce vedieť prečo, môže si prečítať
tu. Chaty na hrebeni mám hodinku jazdy od domu, čo je tak akurát na dobrý tréning, alebo krátky výlet do dvoch hodín. Dať si ho aspoň 10-krát v roku nie je vlastne už žiadna výzva, obvykle ho dávam viac ako 15-krát. Ale napríklad až tento rok som ho dal prvý krát na cestnom bicykli a hneď z toho bolo kopec osobákov na hádam všetkých segmentoch :)
Za vše tu aj organizujem na konci sezóny malý cyklistický zjazd nadšencov z nášho malého spolku. Niekedy nás príde viac, niekedy menej, ale už piatym rokom bez prerušenia, dávame si na Kamennej chate točeného Radasa.
Toľko k primárnym cieľom roku 2019. Samozrejme okrem nich som z môjho zoznamu želaní dokázal pridať pár zaujímavých miest navyše a práve o nich bude pojednávať
>>druhá časť<<
