Takmer na deň presne, vrátil som sa po troch rokoch do podhoria Nízkych Tatier, na Horehronie, kde sa k nebu spína ospevovaná hora. Cieľ mojej cesty.
Kráľova hoľa je najvyššie dosiahnuteľným bodom na bicykli legálnou cestou, keďže tu vedie oficiálne značená cyklotrasa. 1946 metrov nad morom je méta, ktorú dosiahnete, ak sa Vám tu podarí vyštverať.
Totá Heľpa to je pekné mesto
Z domu vyrážam ráno chvíľu pred siedmou hodinou. Plán je byť na parkovisku pri kostole v Heľpe okolo desiatej. Predo mnou je približne 200 kilometrov za volantom. Ranné prázdne sobotné cesty si náramne užívam, navyše idem krajom, ktorý je vizuálne tak príťažlivý. Cez Terchovú a Párnicu, dole na Ružomberok, kúsok po diaľnici za Liptovský Mikuláš a následne cez Čertovicu sa prehupnem pod južné svahy Nízkych Tatier. Pár dediniek a som v Heľpe. Pred desiatou. Všetko podľa plánu.
Prvé stúpanie na mňa čaká v podstate hneď ako sadám na bicykel. Prečo ísť po hlavnej ceste, keď do Pohorelej vedie značená cyklotrasa cez polia? A dobre som urobil. Je tu tak pekne, že hneď nad Heľpou začínam na kameru svoj tradičný príhovor (Video tu doplním hneď ako bude hotové a nahraté na môj youtube kanál, pravdepodobne ale až v októbri).
GoPRO hlási chybu SD karty! Jediným riešením je formátovanie a teda strata všetkého, čo som doposiaľ nakrútil. Našťastie je to len ten príhovor a asi minútový prejazd po peknej cestičke. Asi by ma šľak trafil, keby sa mi toto stalo niekde na Prednom sedle, v polovici stúpania na hoľu.. Takže znova, krátky príhovor a pokračujem z kopca dole, na hlavnú cestu, ktorej sa nakoniec predsa len nevyhnem. Vaľkovňa, Zlatno a napokon, konečne, nenápadná odbočka na Šumiac. Začiatok 13,5 km dlhého stúpania na Kráľovú hoľu, ktorú mám rovno pred nosom. Takto, kúsok pod Šumiacom sa zdá, že je to čo by kameňom dohodil.
Trinásť kilometrov radosti a strastí
Kopec už mám "naštudovaný" z minula. Viem presne do čoho idem, čo ma čaká a kde sú kritické miesta. To je veľká výhoda. Aby sa mi nasledujúce dve hodiny išlo pocitovo ľahšie, rozdelil som si celé stúpanie na tri sektory.
Prvý je najkratší a komplet asfaltový. Vedie cez námestie v Šumiaci a končí kúsok nad ním, pri parkovisku. Teda v sobotu doobeda ale ťažko určiť čo presne je parkovisko. Chvíľami mám totiž pocit, že autá tu parkujú úplne všade.
Osobne, keď už sa sem trepem cez pol republiky, považoval by som za hriech začať stúpanie zo Šumiaca a obrať sa tak približne o úvodné dva kilometre. Pritom je to úvod ideálny, človek je pri sile, pred sebou vidí cieľ cesty, povrch je kvalitný, tak prečo si to nedať pekne od podlahy, teda od odbočky z hlavnej cesty? Jediné na čo si dávam pozor sú tepy, aby som na začiatku zbytočne neprestrelil. Darí sa mi držať na rozhraní medzi Z2 a Z3, čo je ideálne.
Druhý sektor začína pri tejto dopravnej značke, ktorú poniektorí nerešpektujú. Pri návrate z hory bol ten rad za značkou ešte o poznanie dlhší. No nič, to by bolo na inú debatu. V každom prípade tu začína pravé šotolinové peklo. Aspoň tak si na to spomínam, keď som tu bol pred tromi rokmi. Dnes mám však jednu obrovskú výhodu v podobe nového bicykla. 26 palcové kolesá sú minulosťou a 29-ky s poriadne širokými plášťami si s týmito kamienkami poradia tak, že ich vlastne vôbec nevnímam.
To, o čo sa chcem teraz podeliť, nesúvisí však s mojim trápením sa v kopci, ale s ohľaduplnosťou a s technikou jazdy ďalších cyklistov. A napíšem to rovno, s technikou jazdy e-bikerov. Tých rekreačných, ktorí majú hmlistú skúsenosť s bicyklovaním niekde po asfaltke za dedinou a teraz, keď sú motorizovaní a nutne nepotrebujú dobrú kondičku, aby zvládli svojpomocne kopec ako je Kráľovka, môžu ju zrazu zdolať hádam za 30 až 60 minút. S prstom v nose. Dohora idú perfektne. Rýchlo a dá sa povedať že bezpečne. Pretože hoci s motorom, ich rýchlosť v stúpaní nie je závratná a tak zvládajú aj hrboľatejšie úseky prekonávať s prehľadom. Nikto im však nevysvetlil, že keď vylezú na kopec, budú skôr či neskôr musieť aj z kopca zísť. Či už v sedle, alebo pešo vedľa 20+ kilovej mašiny, ale nikto to za nich neurobí. A tu nastáva problém najväčší. Rekreačný cyklista, ktorý nemá skúsenosť s kamenistou a strmou podložkou vyložene trpí. Kŕčovito stíska brzdy, ktoré kvília, horia a spoľahlivo plašia všetky medvede v okolí.
Spálené brzdové doštičky sú však zďaleka problém najmenší. Skutočný problém nastáva, keď na Vás e-biker zjazduje po vašej, teda pravej strane a hoci má viditeľne cyklistu v protismere, nedbá na to a ide si svoje, lebo tam práve nie sú kamienky. Neustúpi, je to jeho stopa. Ak by mi to spravil jeden človek, tak to považujem za náhodu, ale keď mi to behom stúpania urobili traja, tak je to proste niečo, čo stojí za zmienku. Viete, nechcem tu e-bikerov ponižovať, nechcem ich zosmiešňovať a už vôbec by som ich nechcel poúčať. Ale toto správanie je o to arogantnejšie, že nie len že Vás priamo ohrozujú na zdraví, ale ani sa neospravedlnia. Traja ľudia, ktorý sa na mňa rútili, nepovedali pardón, nemávli rukou na znak ospravedlnenia, ba dokonca jedna paní, ktorú som okríkol, to len lakonicky okomentovala, že "mne sa tadeto ide lepšie" a tým to pre ňu bolo hotové. Na kopci ako je tento je dobre vidieť najväčšiu slabinu, ktorú elektrické bicykle priniesli do našich hôr. Ľahká dostupnosť doslova vyháňa ľudí bez skúseností a bez znalosti aspoň základných pravidiel a techniky jazdy aj tam, kde nemajú čo robiť, pretože to jednoducho nezvládnu zísť dole bezpečne. Nemajú natrénované na menších kopcoch a hneď idú na jedno z najťažších stúpaní, ktoré na Slovensku máme. Ono, keď sa povie 13 kilometrov dlhý zjazd, to je v pohode, len si brzdíš a ide to samo, tu tak úplne neplatí. Netrénovaný borec už niekde v polovici takého zjazdu trpí, bolia ho ruky, chytá kŕče, nadáva, že ho s prepáčením riť bolí a v zákrutách permanentne driftuje a dúfa že neskončí v škarpe. Nakoniec je rád, že to zvládol celý a zdravý, to že pri tom niekoľko ďalších cyklistov prinútil zmeniť stopu a vojsť do protismeru ho zase až tak veľmi netrápi. No nič, musel som to zo seba dostať von.
E-bike je skvelá vec, problém je vždy na strane človeka, ktorý nedokáže triezvo posúdiť svoje schopnosti. Kopec ako Kráľova hoľa je úžasný v tom, že sa tu zmestí veľa ľudí, cyklistov i turistov. Nezavadziame si, pokiaľ dodržujeme isté pravidlá, lenže to by ich museli všetci poznať a hlavne sa nimi aj riadiť. Asi neprekvapí, keď dodám, že áno, veľa e-bikerov svoje stroje a techniku jazdy zvládali perfektne, ale tá skupina totálnych amatérov, ktorá nie, bola nebezpečná pre nás všetkých. Bikeri na klasických mašinách ako aj turisti, ktorých som cestou hore i dolu stretol, robili všetko správne. Pešiaci dokonca perfektne povzbudzovali, za čo im patrí moja vďaka. Padlo mi to dobre.
Pri chate na Prednom sedle končí šotolina a začína to, čo tu ostalo po asfalte. Cesta plná dier a drobného šmykľavého štrku. Posledné dva kilometre po šotoline sa radia medzi tie ťažšie v stúpaní a hoci od chaty to je vďaka povrchu predsa len o niečo pohodlnejšie, utrpenie nekončí, ba práve naopak, v treťom sektore skutočne začína. Výhodou je, že tu je človek už v dostatočnej výške na to, aby sa dostal nad úroveň lesa a mohol si začať vychutnávať všetky možné výhľady.
Vľavo už vykukuje stožiar vysielača, vpravo potom v diaľke masív Vysokých Tatier. A takáto scenéria je tu takmer stále. Jediné s čím bojujem je tak sklon, tomu sa nechce padnúť pod 10%. Až v úplnom závere, na posledných asi 1500 metrov mi zrazu prifúkne do chrbta a kopec mierne povolí. Akoby som odniekiaľ vytiahol ešte kúsok dobre ukrytej energie, ktorú si telo schovávalo na horšie časy. Zrazu sa mi ide ľahko, nohy sa krútia ako nič.
Možno je to tým, že viem, že vrchol je blízko a utrpenie za chvíľu vystrieda nesmierna radosť z toho, že som horu pokoril už druhýkrát. Tentokrát sa mi to podarí dokonca o 10 minút pod dve hodiny, čo bola vysnívaná méta, pretože minule som to asi o minútku nestihol.
Na vrchole
Ľudí je tu ako maku. Pekné počasie nevyhnalo na túru len mňa. Druhá septembrová sobota roku pána 2021 priniesla nádherné, neskoré letné počasie. Už len inverzia tomu chýbala, inak by som nemal tomu čo vytknúť. Dokonca tu na samom vrchole sa aj vietor, ktorý mi v posledných stovkách metrov pekne pomohol, upokojil.
Sadám do trávy a vychutnávam si výhľad na Vysoké Tatry v plnej paráde. Minule som sa najprv musel poriadne naobliekať, lebo hore fúkalo a teplota bola blízka 10°C. Dnes je všetko inak. Teplota cez 15°C a ja sedím v krátkom rukáve a užívam si hrejivé slnečné lúče. Až neskôr večer doma zistím, že bola chyba nenatrieť ruky opaľovacím krémom. Jednoducho som počítal s tým, že na Kráľovku aj z nej pôjdem v návlekoch nie len na kolenách, ale aj na rukách. Našťastie žiadne spálenie sa nekoná, na to už slnko tu hore nemalo dostatok sily, ale aj tak ma to prekvapilo.
Nakoniec sa prinútim vstať a urobiť pár fotiek. Na tento zážitok síce tak skoro nezabudnem, ale pár fotiek pri spomínaní vždy príde vhod.
Vysielač a ošarpaná budova je skôr hanbou, než pýchou tohto miesta. Ale neodmysliteľne patrí k nemu a keď je človek pod kopcom, dáva mu pri pohľade z diaľky charakteristický vzhľad. Nechýba ani obelisk a turistický smerovník.
Zjazd
Cestou z kopca ešte párkrát zastavujem, hlavne kvôli záberom do kamery. Inak sa príliš nezdržujem a letím z kopca dole. Aj teraz musím vyzdvihnúť prácu veľkých kolies a kvalitných hrubých plášťov. Nerovnosti, drobné kamienky aj väčšie skaly kolesá nádherne žehlia. Je to vlastne tiež istá forma zážitku, hoci sa za zjazdára nepovažujem.
Ani sa nenazdám a už som na námestí v Šumiaci. Tu ale odbočujem aby som si výlet spestril prejazdom cez lúky a hlavne, mám ešte jeden malý cieľ pred sebou.
A nie, miestna diskotéka na ceste to nie je, hoci to vlastne bolo zábavné. Rezkú hudbu som počul vyhrávať ešte ďaleko za osadou.
Chamkova stodola
Tým cieľom je samozrejme chalúpka pri hlavnej ceste. Volá sa Chamkova stodola a keď ku nej prídete, máte pocit že ste sa ocitli buď v rozprávke, alebo v živej reklame na Slovensko.
Záver
Našiel by som pár vecí, ktoré sa mi v miestnom kraji nepáčili, ale nechcem byť zbytočne negatívny na záver a tak vyzdvihnem to, na čo miestni môžu byť právom pyšní. Príroda. Nie, nebudem tu otvárať debatu o ťažbe dreva, nie nebudem tu písať o neporiadku v osadách na brehu Hrona. Kvôli tomu som tu nešiel. Naopak, to čoho sa mi žiadalo, toho som dostal plnými dúškami. Nádherné, neopakovateľné zážitky zo zdolávania tejto majestátnej, ospevovanej hory.
Chcelo by sa mi napísať, že to už je úplne všetko, ale ešte s tým počkám, až keď bude aj video. Potom sa táto kapitola definitívne uzavrie. Na teraz ahoj a vďaka za pozornosť a pozitívne ohlasy!
Takto som zdolával Kráľovu horu v septembri 2018:
Vlado
