Praděd. Pokušenie zdolať najvyššiu horu Moravy sa zrodilo niekedy koncom leta 2017, keď som úspešne absolvoval dvojdňový výlet do Štramberka. Leto však práve vrcholilo čadčianskými hodami a tak som Praděd odložil do šuflíka, medzi možné ciele nasledujúceho roka. Sezóna 2018 naplno začala nezvykle teplým a na zrážky podpriemerným aprílom, čo mi umožnilo najazdiť neskutočné jarné objemy tak do vzdialenosti ako aj do nastúpaných výšok. No a v máji toto nezvyklé počasie pretrváva. Vystúpali sme preto pomerne zavčasu na Lysú horu, padlo niekoľko Veľkých Polomov a aj nejaké stovečky na cestnom bicykli. A zo šuflíka začali vykukovať prízraky minulého leta. Praděd.
Žil som v presvedčení že Jeseníky, ktorých je Praděd najvyšším kopcom, sú vzdialené viac ako 200 kilometrov od Čadce a teda možnosť jednodňového výletu je v podstate nulová. Je síce pravdou, že Jeseníky sú miestami a v závislosti od trasy skutočne vzdialené viac ako 200 kilometrov, ale po pozornejšom preskúmaní mapy som sa dopracoval k zisteniu že napríklad Bruntál - mesto pod Pradědom, je v akejsi hraničnej vzdialenosti toho, čo som ochotný autom s bicyklami na streche absolvovať v rámci jedného dňa (150 km). Stále som to bral ale tak, že na Praděd je času dosť v lete. Keď tu zrazu nastal víkend s predpoveďou počasia tak geniálne optimálnou, že v sobotu padlo rozhodnutie: „Ak zoženiem niekoho kto by do toho išiel so mnou, tak zajtra ráno vyrážame!“ Hľadanie trvalo asi minútu a bolo hotovo.
Oblasť Jeseníkov a vlastne veľká časť Moravskoslezského kraja na severozápad od diaľnice medzi Ostravou a Olomoucom bola doteraz pre mňa na mape územím neznámym. Takže už samotné plánovanie cesty s vyhýbaním sa spoplatneným úsekom bola trochu zábavná detektívka. Navigácie od Googlu i Sygicu došli k spoločnému záveru, že cesta do Bruntálu bude trvať takmer tri hodiny. No páni, to je nálož vskutku veľká, nuž čo: „Alea iacta est.“
Nedeľa, 6:15 ráno. Nadopovaný rannou kávou štartujem motor môjho verného Suzuki s bicyklom na streche a vyrážam smer Raková kde už čaká Juraj a parta je kompletná. Než sa okolo pol desiatej konečne ocitáme na parkovisku pred nákupným centrom v Bruntále, čaká nás jazda vskutku úchvatná. Letíme Valašskom, cez Rožňov, Valašské Meziříčí a Nový Jičín no a potom už vstupujeme do končín, kde všade okolo práve kvitne repka olejná, kde sa útulnými dedinkami vinie úzka hradská vo chvíľami nečakane ostrých zákrutách „spríjemnená“ tu výmoľom, tu kanálom ale zavše príjemnou atmosférou nedeľného, slnkom zaliateho rána. Keď náhodou nie sme v dedine, či nekrižujeme hustý listnatý les, kde mohutné kmene stromov doslova vyrastajú z krajnice a autá sa tu obchádzajú takmer na kontakt zrkadiel, tak prechádzame otvorenou krajinou s vodnými nádržami uprostred husto zalesnených lesov a nikde nekončiacich sa lúk a polí na ktorých sa pestuje všetko možné od výmyslu sveta. Človek má každú chvíľu chuť odstaviť to na krajnici a len tak sa kochať ako onehdá pán Hrušínský čoby pán doktor vo filme Vesničko má středisková.
Už kúsok pred Bruntálom prechádzame úsekom, ktorému sme hneď aj meno priradili. Temný strašidelný les. Cesta tu vedie znovu hustým listnatým lesom, je úzka a v horšom stave, zákruty neprehľadné a celý čas tu nestretáme nikoho, ani živej duše. No a potom už konečne Bruntál. Sme tu.
Neviditeľná hora. Jednu zvláštnosť naša cesta do Bruntálu mala a budeme sa s ňou potýkať nečakane dlho. Celý čas z auta nevidíme žiadne hory. Je nám jasné že tu niekde tie Jeseníky byť musia, sám Praděd má 1491 metrov, k tomu vysielač, ktorého špička siaha do výšky 1638 metrov, čo z neho robí najvyšší bod celej Českej republiky, byť bod umelý, človekom vyrobený. „Tak kde do pekla je??“ Vďaka rozsiahlym poliam nadobúdame pocit že sa vezieme akousi nížinou. Pravda, na horizonte sa na chvíľu nesmelo zdvíha akísi masív, ale nepripadá nám nijak zvlášť veľký a hlavne rýchlo mizne z obzoru a zase všade len repka a vodojemy. Ešte aj v Bruntále na parkovisku sa obzeráme či tú veľhoru, cieľ našej cesty, niekde predsa len neuvidíme. Ale nikde nič. To že sme skutočne v podhorí a nie niekde v Znojme u rybníka dokazuje výškomer našich cyklo-tachometrov ukazujúci hodnoty okolo 530 m n.m.
foto: všetky fotky na ktorých pózujem, robil Juraj Lučan a náhodná turistka :)
Trasu na vrchol sme vymysleli tak, že horu akoby obkrúžime, klesneme smerom na Vrbno pod Pradědem a že cestou bude naše oči priťahovať vrchol hory s obrovským vysielačom. Takto sme na to zvyknutí tu u nás v Beskydách (a Javorníkoch). Nech idem kde chcem, odvšadiaľ vidím Lysú horu. Je fakt veľká, má obrovský vysielač, dáva to zmysel.
Praděd sa s nami hrá na schovávačky a vyhráva priam kontumačne. Ideme v sedle už dobrú hodinu a stále nič. Nevidieť žiadne veľké kopce, hory, len kde tu zalesnené brdky. Ani tých cyklistov, turistov a áut v okolí Vrbna pod Pradědem nestretávame toľko aby sme nadobudli pocit že sme vo vyhľadávanej lokalite. Konečne na jedného borca v sedle natrafíme. Oblečením vypadá ako Elia Viviani na tohtoročnom Gire. Výrazne fialový dres a vezúci sa nám v háku. Po pár kilometroch aj on mizne, odbočuje nevedno kam. Aj sa smejeme že či ideme správne, či nás navigácia nedovedie ku nejakej pizzérii pod lesom nesúcej názov Praděd.Relive 'Praděd'
Cesta sa začína zdvíhať. Opatrne, akoby sa bála. Sme už dosť dlho v stúpaní na kopec najvyššej kategórie (HC), točíme priemerku skoro 25 km/h na ťažkých prevodoch a rozprávame sa bez počuteľného zadýchania.
Karlova Studánka - malé kúpeľné mestečko, či skôr horská dedina alpského štýlu všetko zmení. Po očnom kontakte s vysielačom na Pradědu síce stále ani vidu (ani slychu), ale cesta náhle prechádza z asfaltu na pavé (mačacie hlavy, či jednoducho historickú dlažbu - každému podľa chuti), lemujú ju kamenno drevené udržiavané pomerne vysoké budovy, tiež altánky a hotely.
Nadobúdame vieru, že ideme správnym smerom. Tu to vypadá ako v horách, stretávame turistov a cesta zásadne mení sklon. Nie, nie je to žiadna šialená stena, ale všetko nad 6% beriem za dôkaz, že vrchol neviditeľnej hory sa začína približovať.
Končiace sa pavé je pre nás zároveň akýmsi meradlom vzdialenosti. Presne z tohto bodu ku vysielaču to je 10 kilometrov. Bláznivo presviedčam sám seba, že keď to išlo ľahko doteraz, pôjde to ľahko až na samotný vrchol. Míňame veľké parkovisko, tiež rampu a semafór skadiaľ je doprava organizovaná kyvadlovo. Konečne stretáme cyklistov. Pán a paní. On na cestnom bicykli, ona na e-biku. Stoja pri rampe, pijú vodu, zdravia sa s nami. Míňame ich, stúpame lesnou asfaltkou keď tu zrazu zozadu známy zvuk. „Bzzzzzzzzzz.“ Paní na e-biku ma zľahka obehla, za ňou mierne zadýchaný partner. Pár metrov predo mnou sa vezie Juraj vyčkávacou rýchlosťou, nechce mi prchnúť, hoci som ho k tomu už viackrát nabádal. V momente keď „bzzzzzzz“ zvesela preletí aj okolo neho, povstane z neho kysucký Gino Bartali. Ešte raz sa obzrie a s hláškou „Vlado, tak ja teda idem“ mi bleskovo mizne z očí a stíha tú vydarenú dvojicu.
Pre mňa je to jasné znamenie aby som "zvesil" nohy. Vpredu zaradím najľahší prevod a ostanem na ňom až do samotného konca (s jednou či dvoma krátkymi výnimkami po rovine). Ku stále nevidenému vysielaču ostáva zdolať posledných 7 kilometrov. Dnes som neprišiel lámať rekordy, dnes som si to prišiel užiť. Srdce mi búcha na pohodových 140 úderov za minútu, míňam v protismere jedného borca na cesťáku za druhým, ba dokonca aj chlapíka na velocipéde hádam ešte z 19. storočia. Zdola ma sem tam niekto predbehne, hlasno prefučí okolo mňa v zbesilom tempe v honbe za osobným rekordom. Nie som najpomalší, príležitostne tiež niekoho predbehnem, ale netlačím do pedálov, užívam si to čoraz viac. Úsek lesom je tu fakt pekný, len inak kvalitná asfaltka je dosť znečistená štrkom, pravdepodobne po zimnej údržbe
Necelé 4 kilometre ku veži, stále dobre ukrytej niekde za lesom. Možno. Ovčárna. Posledné záchytné parkovisko, nejaké hotely a dokonca vlek a zjazdovka? „Hmm, to vypadá dobre!“ Parkovisko prekvapivo poloprázdne, peších turistov ale výrazne pribudlo. Les na chvíľu ustupuje tak očami hľadím po okolí a konečne ju vidím! Veža vysielača, vrchol Praděd. Je tu a čaká na mňa.
V zadnom vrecku dresu pre okamžiky ako je tento preto vozím malý kompakt, má asi 10 rokov a dosluhuje. Objektív poničený, telo samý škrabanec. Tasím ho rýchlejšie než Wyatt Earp a fotím. A robím dobre, lebo vysielač rýchlo mizne za húštinou vzrastom už badateľne nižších ihličňanov.
Tri kilometre ostávajú, zdá sa to byť strašne blízko. Zdolávam nadmorskú výšku 1324 metrov a ocitám sa tak vo výške v akej som s bicyklom nikdy nebol. Príjemný pocit. Na troch kilometroch potrebujem zdolať ani nie 170 metrov prevýšenia, to znamená že by tu nemala na mňa číhať žiadna pasca v podobe nejakej stojky, 10 a viac percentného sklonu. Les definitívne ustupuje, vysielač už budem vidieť celý čas. Privedie ma k nemu cesta náramne veľkým oblúkom Takže si ho vychutnám z každej strany.
Keď idem do posledných stoviek metrov, zrazu sa ocitám v protivetre, ale akom! Celý čas stúpania bol vietor buď do chrbta, alebo v lese skoro žiaden. Tu to schytávam tak mocne spredu, že takmer zastavujem. Nemôže za to len vietor, pretože Praděd si pripravil jedno záverečné prekvapenie, „odmenu“ pre vyzývateľov. Cesta sa mi pred očami prudko zdvíha, našťastie vidím tomu koniec. Je to možno 200, 300 metrov? Údaj o sklone v tachometri rýchlo preletí desiatku a zastavuje na číslici 12%. No pekne. Som tomu ale aj rád, pretože čoby to bolo za kopec, keby nemal aspoň jedno kritické miesto. S tým protivetrom je to ale už ozaj posledná prekážka pred príjazdom ku veži vysielača. „Si zdolaný, Praděd,“ hovorím si v duchu zatiaľ čo pózujem do Jurajovho objektívu. Čakal na mňa hore štvrť hodinu. Letel ako víchor. Predbehol e-bike a vstupuje do histórie cyklistiky. Alebo také niečo :) V každom prípade famózny výkon.
Hore fučí a teplota nie je vyššia než 15°C. Potom nasiaknuté šatstvo začína nepríjemne chladiť. Nechávame bicykle vonku svojmu osudu a ideme dať niečo pod zub do miestnej reštaurácie vnútri vysielača. Obsluha je neuveriteľne rýchla a príjemná. Restaurant plný ľudí, šťastne však nachádzame posledné voľné taburetky u pultíka rovno pred výčapom. Také strategické miesto a bolo neobsadené, to je ako výhra v lotérii. Po nasýtení kupujeme najdrahšie pohľadnice v histórii. Jedna stojí českú stovku a je zároveň vstupenkou na panoramatickú rozhľadňu približne v polovici veže (73 metrov nad zemou). Družne komunikujem s pánom čo má na starosti obsluhu výťahu a trochu si ho doberám, predsa len takáto monotónna náplň práce si zaslúži aspoň jeden veselý komentár, ktorých tam pán denne určite počuje desiatky ak nie stovky. Je však milý, reaguje úsmevom a všetci sa bavíme.
Tá stovka stála za to! Výhľad z veže je dychberúci. Fotí sa trochu horšie, pretože sme za sklom, ale výhľady a tá výška, to je unikátny zážitok. Navyše je to tu vyzdobené ako galéria turistických známok a rôznych pozoruhodností z okolia. Optickým klamom trojrozmerosti sú tu prezentované kadejaké zámočky, hrady ale tiež výhľady, keď je dobrá viditeľnosť. My máme smolu, nevidíme "naše" Beskydy a teda ani Fatru či dokonca Tatry, ale inak sme očarení a než sa výťahom zvezieme dolu, ešte to tu raz celé obehneme.
Pred vysielačom si samozrejme robíme tradičnú spoločnú fotku. Je na nej dobre poznať že na vrchole fučalo a že ľudí sa tam motalo prekvapivo málo.
Veľkou výhodou dnešného výletu je fakt, že hoci natočíme viac ako 70 kilometrov a zdoláme moravský "Mont Ventoux," tak cesta z vrcholu bude odmenou bez šliapania. Čaká nás extrémne dlhý, až 28 kilometrový zjazd do Bruntála. Ak by sme na vrchol išli touto cestou, tak by sa nám hora ukázala v plnej paráde hneď za Bruntálom. Otvorená krajina, polia, kopce a v diali kopec s neprehliadnuteľnou siluetou vysielača.
Zastavujeme, fotíme, lúčime sa s horou, ktorej meno má na to ostať v srdci a mysli mojou cyklistickou mantrou. Praděd.
Keď sa vezieme tou istou cestou domov, prechádzame oným strašidelným lesom, znovu sa pred nami otvára krajina. Tentoraz vidíme to, čo nám predtým ostalo dokonale skryté. Beskydy. Statný masív, pohorie v plnej kráse. Poznávame Lysú horu i Radhošť. Chvíľu sme ticho, škoda že nás nenapadne urobiť fotku. „Tam sme doma, tu sme boli len na návšteve,“ hovorím a teším sa ako zase poleziem na Polom.
Sedemdesiatydeviatykrát :)
