Lysú horu veľmi rád zdolávam po všakovakých lesných cestičkách - zvážniciach. V mapách sú často značené len neurčitou prerušovanou čiarou a pritom sú často zaujímavejšie ako trasy značené. Vlastne už od roku 2015, kedy som vrchol najvyššej hory Moravsko-sliezských Beskýd zdolal prvýkrát, sa držím zásady prejsť v každej sezóne aspoň jednu novú cestu smerom hore alebo dole. A že ich tam je!
Vlani som to stihol doslova v hodine dvanástej. 24. októbra, keď už na stromoch viseli posledné červené listy, zobral som to popri potoku Mazák a cestou dole potom po úzkom lesnom singletraili okolo Medvedej skaly. Na tento a ďalšie roky, ostali mi hádam len tri či štyri posledné cestičky, po ktorých som na Lysú alebo z nej ešte nikdy nešiel. Nepočítam technicky náročné enduro úseky, na ktoré nemám odvahu, talent a hlavne bicykel.
Tohtoročné plány hneď z kraja na dlho zmaril koronavírus a uzatvorenie hraníc. Na Lysú horu a celkovo beskydský masív, mohol som sa chodiť pozerať akurát z kysuckých vŕškov a kopaníc. Nie že by to bolo zlé, ba práve naopak, ale chuť zdolávať znovu neprebádané zákutia tejto hory rástla doslova každým dňom. No a potom prišlo čiastočné uvoľnenie hraníc s možným prejazdom na 48 hodín a s potvrdeným papierom od polície. Hádam ešte v ten istý deň, dohodli sme si s Jurajom že toto nariadenie využijeme hneď, ako bude trochu lepšie počasie. Na konci mája sme určili 4. jún ako deň, kedy vyrazíme. Náhoda chcela, že k úplnému uvoľneniu na česko-slovenských hraniciach došlo práve v tento deň.
To okrem iného spôsobilo, že sme trochu pomenili plány a hlavne trasy v našich navigáciách. Juraj sa rozhodol zdolať horu na cestnom bicykli už zo Žiliny prejazdom cez kysucké priesmyky, ja som ostal verný myšlienke pridať do zbierky ďalšiu z neznámych ciest. MTB ma lákalo ale hlavne vďaka tomu, že sa už pár dní stále vytešujem z nového bicykla. Voľba preto bola viacmenej jasná hneď od začiatku. A keď môžem ísť novou trasou hore, prečo odrazu nie aj dole? Keď už som znovu pod horou. A tu začína tento nie tak úplne krátky fotopríbeh.
Pred stúpaním zahriať svaly
Do auta sadám ráno okolo ôsmej hodiny. Bez problémov prekonávam štátnu hranicu na Svrčinovci a potom sa už pomerne rýchlo blížim cieľovej stanici. Parkovisku pri minipivovare Kohútka vo Vyšných Lhotách. Pár minút pred deviatou už točím pedálmi, ale po ani nie 500 metroch zastavujem a kontrolujem radar. Dopadli na mňa prvé kvapky z obrovského šedého mraku. Našťastie tento ide smerom od hory, kde sa podľa radaru pred chvíľou poriadne vypršal. Po chvíli sa už kochám výhľadom na vysielač v diaľke predo mnou.
Do Pražma, malej podhorskej dedinky, preto prichádzam po prírodnom chodníku kopírujúcom breh rieky Morávka. Tento úsek je známy pre svoje vodné prahy - pereje. Je ich tu na krátkom úseku požehnane a pre vodákov hádam všetky nesú označenie ako nebezpečné. Zvlášť teraz, keď je rieka búrlivá po výdatných dažďoch, hučalo to pri nich neskutočne.
Pár kilometrom asfaltu som sa nakoniec nevyhol, jazda po ňom poslúžila dobre na zahriatie svalstva nôh. Nohy počas tohoto výletu zohrajú rozhodujúcu rolu. Stúpanie od Penziónu pod Žarem mám naplánované tak že až na jedno krátke klesanie niekde uprostred, poleziem do kopca celých 15 kilometrov. Pod Žorem odbočujem po zelenej turistickej značke a po úzkej asfaltovej ceste vpravo.
Úvodné dva kilometre takmer po dokonalom asfalte a popri Borovom potoku ubehnú nečakane ľahko a rýchlo. Hlavou sa mi honí pochvala sama seba, akú parádnu cestu som si na dnes pripravil. Sem tam chatka, pri jednej sa pasú kozliatka, pri druhej ovce. A stále v tieni lesa a popri potoku posiatom drobnými kaskádami.
Asfalt je tu po rannom daždi vlhký, ale ničomu to nevadí. Len toho dotieravého hmyzu sa vyrojilo akosi veľa. To som ešte netušil, že ma bude sprevádzať celou cestou hore i dole. Medzi korunami stromov začína presvitať azúrovo modrá obloha. Úplne sa vyjasnilo. Mám v nohách 1800 metrov stúpania a prichádzam na rázcestie. Vpravo sa cesta dvíha, jej asfaltovo-šotolinový charakter sa však nemení. Je tu však osadená značka so zákazom vjazdu a ceduľou s nápisom "Súkromný pozemok." Cesta vľavo sa mení na kamenno-hlinenú, o poznanie užšiu. Táto je vyznačená zelenou turistickou značkou a tak pokračujem ďalej po nej.
Už po pár metroch sa chodník začne dvíhať v šialených sklonoch cez 15%. Navyše aj tu je na povrchu stále vlhký, pričom drobné kamienky s hlinou robia svoje a kolesá začínajú nepríjemne podklzávať. V tom najťažšom úseku sa pridávajú aj terénne prekážky v podobe mokrých korienkov a veľkého odvodového jarku. Konečne Beskydy vo svojej skutočnej podobe! Chodník sa navyše takmer stráca v tráve. Je zrejmé že hoci je dobre značený, nie je príliš frekventovaný. A tak to mám rád. Po chvíli sa napájam na jednu z mnohých zvážnic. Mám smolu, pretože táto je rozmáčaná a čerstvo po ťažbe. Cítim sa úplne ako doma na Kysuciach. Obrovské kaluže, všadeprítomné rozjazdené blato a cesta lemovaná guľatinou. Veľké a široké pneumatiky si s týmto povrchom poradili dobre, navyše mám aj malé blatníky, ktoré uchránili moju tvár a chrbát od dočasnej pehovatosti. Neviem ako inak a dôstojne tieto hnedé bodky a prskance pokrývajúce cyklistov inak nazvať. Našťastie táto pripomienka ľudskej prítomnosti netrvala dlho.
Posledná hromádka dreva pri ceste a nasleduje onen krátky zjazd. Pre nohy príjemná úľava prišla práve včas. Dokonca som to mal aj s výhľadom a slnečnými lúčmi, lebo inak som stále v hustom lese a tieni. A aj povrch sa postupne vracia od šotoliny k starej dobrej lesnej asfaltke tak typickej pre Beskydy.
Jedna krajšia scenéria strieda druhú. Hoci aj tu sklon často prehupne magických 10%, tak v takomto prostredí sa to dá prežiť. Navyše som už v tých miestach trasy, ktoré dôverne poznám. Viem že za chvíľu sklon poľaví, cesta sa zmení na prírodný chodník a tento ma dovedie až na Zimný. Ku studničke, pri ktorej sa napojím na záverečný 2300 metrov dlhý asfaltový úsek. Príjazdovku z Pápežova. Nikam sa neženiem.
Na vrchole
Zaujímavosťou dnes je, že som cestou hore, ani v lese, ani na záverečnej asfaltke, nestretol živej nohy! Videl som obďaleč turistu tesne pod vrcholom ako si fotí vežu vysielača, ale inak som mal kopec sám pre seba. To som tu ešte nezažil. Hore však už bolo predsa len živšie. Pred Bezručkou skupinky turistov, pri vysielači tiež sem tam niekto. Obzerám sa po Jurajovi, ale ten zatiaľ nedorazil.
Robím preto rýchle fotokoliečko okolo vrcholu. Absolvujem ho totiž vždy. Fotky sú jedna ako druhá a pritom vždy trochu iná. Ponad hlavu sa mi začína zakrádať šedý mrak. Aj to už patrí ku koloritu. Keď dorazím niekam na kopec a idem fotiť, pravidelne sa mi zatiahne.
Malenovický kotel, priehrada Šance (Na fotke ešte badať zvyšky bahenných kúpeľov na kolesách). Vraciam sa na obvyklé miesto kde sa zvykneme čakať. Nestihnem sa ani posadiť a Juraj už krúti posledné metre rovno okolo mňa. Toľko čo som stihol aspoň jednu fotku urobiť.
Chvíľu posedíme, občerstvíme sa a podelíme o zážitky z jazdy a po asi pol hodine smerujeme na ešte jedno obvyklé fotomiesto, ktoré nemožno vynechať. Známy obelisk na vrchole. Raz si dám tú námahu a pohľadám všetky fotky kde pri ňom stojím. Ak nerátam pešie túry, tak fotiek s bicyklom by malo byť ku dnešnému dňu už 22. Od leta 2015, keď som počas prvého výjazdu túto horu preklínal a dušoval sa že tu už nepôjdem, lebo to nie je stúpanie pre mňa, je to celkom progres.
Dnes sme mali šťastie aj na fotografa čo rozumie kompozícii. Fotku nebolo treba nijako vyrovnávať ani orezávať. Atmosféru na samotnom vrchole ale najlepšie zachytila webkamera na meteostanici. Hlavne ten šedý mrak je impozantný.
Už sa vezú dole mezú
Prvé dva kilometre v zjazde absolvujeme spolu. V serpentíne pod vysielačom si ešte urobíme fotku a potom sa na Zimnom naše cesty znovu rozdelia. Juraj pokračuje po asfalte dole do Papežova a potom cez Visalaje ku hrádzi Morávky, odkiaľ už to má čoby kameňom dohodil k minipivovaru, zatiaľ čo mňa čaká jazda terénom cez Ivančenu.
Najprv idem cestou, ktorou som išiel hore, ale po chvíli odbočujem ku Mohyle Ivančena. Tam okrem krátkeho výhľadu na vysielač pomedzi stromy na mňa hlavne čakal úsek ktorému nepoviem inak než "kamenná drncačka." Síce široká, ale v celom profile veľkými kameňmi posiata cesta. Je takmer nemožné sa im vyhnúť. Stretávam tu postupne dvakrát aj chlapíka, ktorý nás hore fotil. Chvíľu ideme súbežne a prehodíme pár slov, aby sme si nakoniec zaželali šťastnú cestu. Netrvá dlho a prichádzam na Hradovú nad salašom. Podľa mapy tu na mňa mal čakať 16% zjazd kameňo-hlineným terénom. Je to modro značený turistický chodník vedúci až do centra Malenovíc a jeho horná časť mala byť peklom. Ak som mal z niečo dnes obavy, bol to tento približne kilometer dlhý, strmý úsek. Nikto si nevie predstaviť aké veľké bolo moje prekvapenie, keď tu miesto kamenia, blata a mokrých korienkov na mňa čakala nová lesná asfaltka! Bol som tak šoknutý že teraz zisťujem, že som si ju ani neodfotil. Táto sa potom napája už na klasickú cestu vedúcu pomedzi domy a v príjemnom sklone ma privádza až do mojej obľúbenej, malebnej beskydskej dedinky zvanej Malenovice. Aby som nezabudol a musím to napísať: Ak chce niekto vyskúšať nejakú menej obvyklú cestu na Lysú, alebo potom z hory dole, tak tento variant Malenovice - po modrej na Ivančenu - lesná cesta na Zimný - asfalt na vrchol; je na to ako stvorená. Fakt sa mi to tu páčilo.
Malenovice a kade-tade na Kohútku
Cestu z Malenovíc ku autu pri pivovare na Kohútke som nijak zvlášť dôkladne neplánoval. Pár krát som pridal do mapy "prejazdový bod," kde som tušil že by mohol byť ešte nejaký výhľad alebo iná zaujímavosť a ostatné som nechal na aplikácii. Na povrchu mi nezáležalo, na MTB predsa poľahky prejdem všade. Ako sa neskôr ukázalo, väčšinu času som aj tak strávil na prvotriednom asfalte. Ale tri miesta nakoniec stáli za krátku prestávku spojenú s rituálom vyťahovania fotoaparátu z batoha. Kopček bez mena nad Janovicami, jazierko niekde za Baščinou a hať v Raškoviciach.
Záverečné dva kilometre okolo vodárne do mierneho kopca boli už tak trochu za trest, ale vidina tekutej odmeny ma poháňala viac a viac. Juraj už čakal na terase pivovaru s malou točenou desinkou, ktorú som ako šofér mohol len tíško závidieť. Doprial som si aspoň poriadne vychladenú pomarančovú limonádu a hlavne, obaja sme do zásoby domov prikúpili miestne maškrty. Bola to kvalitná bodka za vydareným dňom.
Záverečný mišmaš
Takýto rozsiahly report by som o výlete na Lysú horu už nepísal. V normálnych časoch určite nie. Ale doba bola teraz pár mesiacov trochu iná a tak príležitosť po dvoch mesiacoch vycestovať do svojich obľúbených destinácií mi bola pohladením po duši. Posledných 10 rokov som bol zvyknutý cez hranice jazdiť od skorej jari do neskorej jesene takmer denne a zrazu, keď som o toto privilégium na chvíľu prišiel, zistil som ako veľmi mi tie moje Beskydy chýbajú.
