Už osemnásťkrát som vyšliapal v sedle z rôznych smerov a po rôznych cestách na Lysú horu. Vždy to bolo na horskom bicykli Scott, ktorý sedlám od roku 2011 a vrchol hory som s ním po prvýkrát zdolal v júli 2015 (toto letí!)
Nastal čas posunúť sa ďalej a konečne túto legendárnu horu pokoriť aj na bicykli cestnom (toto trvalo!)
Nebudem sa príliš rozpisovať, v podstate chcem len sústrediť všetky dnešné fotky do jedného celku. Tak nech sa ľúbi:
Autom som sa doviezol k minipivovaru Kohútka vo Vyšných Lhotách. Je odtiaľto fakt dobrý výhľad na cieľ môjho snaženia.
Počiatočné nadšenie (kúsok za Pražmom) neskôr v kopci vystriedal pot i urputná snaha nezastaviť a prežiť :)
Túto drevenicu používajú aj na propagačných tabuliach obce Krásná. Keď sa zjaví, je jasné že začiatok stúpania je blízko (rádovo pár sto metrov za chalupou).
Konečne na vrchole! K stúpaniu samotnému len toľko, že väčšinu času som išiel na hrane svojich možností. Dá sa to (keď je forma), ale je to chvíľami strašný očistec. Odmenou mi je osobný rekord v čase 49 minút 19 sekúnd a teda bez jednej sekundy zlepšenie o rovné tri minúty. Cesťák robí v kopcoch divy :)
S cesťákom chodiť po vrcholových vyhliadkach je síce blbosť, ale aspoň k obelisku som si zájsť musel.
A keď už som pri obelisku, tak aspoň jeden výhľad som cvaknúť tiež musel.
Podľa miestnej meteostanice bolo hore 11,7°C, pocitovo asi tak 20°C. Našťastie!
Pocitovo bolo teplo a tak som si obed doprial vonku na slnku. Fotím si čučoriedkový knedlík, keď tu zrazu mi do záberu vlezie miestna legenda - pán Čupa :)
Ďalší výhľad smerom na Kysuce. Po rannom chlade som dúfal že bude super dohľadnosť, ale žiaľ nebola, Nebolo ani Malú Fatru poriadne vidno.
Takto to pôsobí že som tam bol len ja a miestna mačka, ale nie, vrchol bol dnes prekvapivo plný. Asi aj vďaka tomu že dnes premával autobus na vrchol a tiež "vďaka" e-bikom, ktorých tam bola drtivá väčšina. Pri chate som okrem môjho už len jeden klasický bicykel videl, všetko ostatné elektrika. Dokonca na vonkajšie rýchlo-nabíjanie sa stála fronta :)
Dosť bolo výhľadov a oddychu, sadám do sedla a svištím z kopca.
Nútená zastávka v zjazde kvôli telefónu, tak už rovno aj foťák tasím a cvak na priehradu Šance.
A znovu potvora drnčí v batohu, tak znovu stojím a aspoň vežu ešte raz fotím.
Pôvodne som sa chcel vrátiť k autu po rovnakej trase, ale slnko opaľovalo, nohy neprotestovali, tak prečo si kopec neobísť aj z druhej strany? Zvlášť keď je zjazdný aj na cestnom bicykli a vedie cez úchvatné Masarykovo údolie.
Vodná nádrž Šance a oproti Smrk. Spolu s Kněhyní a Travným sú to myslím posledné tri kopce na ktorých som v moravskoslezských Beskydoch nohou ani kolesom nestanul. Ovšem na Kněhyni je prísny zákaz vstupu a na Travný bude tiež od mája 2020 (myslím). Takže vlastne Smrk bude posledný do zbierky.
Aby bol zážitok kompletný, tak asi 10 km pred dojazdom k autu som preletel menším výtlkom a skončilo to defektom zadného kolesa. Patrí to k tomu.
Ku Kohútke ma čakalo záverečných cca 1800 metrov v 6% priemernom stúpaní. Taký protivný brdek na koniec. Tak som si točenú kolu doprial a kukal pri tom na smutne prázdny bazén po sezóne.
Dobré to dnes veru bolo; 10/10 :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára