Straník a Dubeň. Dva žilinské kopce, ktoré lákajú turistov, bikerov (a paraglajdistov) na svoje unikátne výhľady. Na tom prvom som už v roku 2018 bol, na tom druhom som zažil premiéru.
Nebude to však jediná premiéra na tomto blogu! Rozhodol som sa ho totiž spestriť komentovaným videom, čomu som sa doteraz úspešne vyhýbal. Nedočkavci si môžu pre video odskrolovať na koniec stránky, pre ostatných tu mám aj sériu fotografií s chronologickým popisom udalostí presne tak ako sa stali, alebo ako presne si ich pamätám. Vo videu bude potom v podstate to isté, akurát spestrené o GOPRO zábery nasnímané z hrudníka, helmy, či z ruky. Začíname... Z domu odchádzam pomerne skoro ráno. Autom. Presúvam sa do Kysuckého Nového Mesta, odkiaľ na cyklotúru do neznámych končín vyrážam po miernom zdržaní v každodennej kysuckej kolóne. Potom však už rýchlo miznem z ranného zhonu malého kysuckého mestečka a strácam sa v tieni lesa pri stúpaní do strediska Ostré. A stúpanie je to ostré, nie že nie. Pri chate na zjazdovke trochu blúdim a trvá mi, kým nájdem nenápadnú lesnú cestu obopínajúcu Gašov vrch. Vlastne až tu prvýkrát lovím z batohu fotoaparát, aby som výlet mal popri videu zdokumentovaný aj mojou tradičnou formou. Kopec Veľké Ostré (653 m n. m.) sa vypína do azúrovo modrej oblohy nad lomom v Lopužných Pažitiach. "Leto trvá tri dni a slnko už or rána dáva takéto výpeky, dnes bude ešte veselo," pomyslím si, keď z tieňa vychádzam do neúprosného žiaru žltej gule, visiacej nad mojou hlavou.
Po chvíli stojím znova, pretože spoza stromov vykukol Rozsutec (1610 m n. m.). To je tak fotogenický kopec až beda! Je v diaľke a fotím ho proti slnku, takže sa stráca na pozadí a necháva vyniknúť Ľadonhoru (999 m n. m.). Idem po neznačenej ceste. Je to príjemne široká, rýchla zvážnica. Žiadne jamy, žiadne uvoľnené kamene. Takto to mám rád. Necelých päť kilometrov je vzdialenosť, ktorú treba od chaty na Ostrom prejsť, než sa lesná cesta konečne napojí na značenú turistickú trasu. Vedie ponad Kotrčinu Lúčku a zveziem sa po nej až do Zástrania. Pred tým ale neodolám a fotím prvú z mnohých dnešných panorám. Vľavo, v miernom opare, masív Malej Fatry, vpravo potom Zástranie a hlavne kopec Straník (769 m n. m.). Takto z diaľky pôsobí neškodne, ale je to potvora! Jeden a pol kilometra stúpania s priemerom niečo málo cez 13%. Priemerom, nie maximom, pretože to atakuje úspešne dvadsiatku. Asi aj preto dole v obci pre istotu drtím sladkú tyčinku plnú tak potrebnej energie. Pätnásť minút od kostola na vrchol. Ale akých. Pot zo mňa tečie a na drese sa mi robia slané machule, pretože v tej horúčave sa voda rýchlo odparuje. Užívam si výhľady a ako bonus aj prítomnosť tandemu paraglajdistov, ktorý sa práve chystajú na vzlet. Číham s kamerou v jednej, a fotoaparátom v druhej ruke. A už letia! Chvíľu miznú z dohľadu aby sa v zapätí znovu vynorili a nabrali výšku. Prelietajú mi rovno ponad hlavu. Ten ich tieň ma v jeden moment normálne vystrašil :) Akoby mi chceli na plecia sadnúť. V tieni vkusného prístrešku som si doprial zaslúžený oddych. Miesta ako je toto sa mi nechce nikdy opúšťať rýchlo. Prísť tu len tak na otočku by bol prehrešok proti mnou zaužívaným konvenciám. To sa tak nerobí... Nakoniec mi však predsa treba ísť. Tak ešte aspoň jednu panorámu. Sadám na bicykel a fičím z kopca dole. Nebol by som to však ja, ak by som po minúte nezastavil a nekontroloval či mám všetko (fotoaparát, mobil a slnečné okuliare) so sebou. Našťastie nič nechýba a tak si záverečnú strmú pasáž nemusím zopakovať. Po ďalšej minúte však stojím znova. Pre zmenu zase raz fotím výhľad na Zástranie. Tento výhľad nikdy neomrzí. Či je leto, či je zima. Cestou medzi Zástraním a rozhľadňou na Dubni (613 m n. m.) nezastavujem a nefotím. Spolieham sa na to, že všetko zachytí ultraširoký záber kamery. Chcem si len pokojne užívať jazdu neskutočne nádherným hrebeňom. Dokonca mi cestu skríži zajac. Zbesilo hupká predo mnou po suchom hlinenom podklade, akoby sa bál uskočiť niekam do trávy vedľa. Nakoniec však mizne a s ním na chvíľu mizne aj horúčava a dusno. Aspoň ja mám ten pocit. Zrazu sa mi ide náramne ľahko. Nepotím sa, nesmädí ma a nohy sú čerstvé, akoby som len pred pár minútami vyštartoval. Všetko je umocnené úchvatným prostredím. Úzky vyšliapaný hrebeňový chodník kľučkuje pomedzi stromy. Sem tam korienok, príležitostne kamene, stále však technicky nenáročný úsek. Cyklista pod rozhľadňou ma varuje, že hore je extrémna horúčava a navyše sa vraj veža vo vetre kolíše. Napriek tomu zdolávam kovové monštrum (v dobrom) krok za krokom, schod za schodom. Mojej fóbii nepomáha, že si tu človek vidí skrze mriežku pod nohy a že je to fakt výška! Hore sa cítim prekvapivo bezpečne. Užívam si výhľady, fotím, točím video, dokonca tu zjem aj banán. Tak sa mi tu páči. Až v momente keď nahodím ruksak na plecia a vstúpim na prvé schody, veža sa vo vetre skutočne zakymáca. Rukami pevne stískam zábradlie a pridávam do kroku cestou nadol. Kúsok za vežou stáčam z červenej turistickej na zvážnicu aby som po chvíli zjazdoval nádhernou lúkou do Zádubnia. Kamera na hrudi pôsobí na mňa psychologicky, stupňuje totiž moju lenivosť. Nie že by sa mi nechcelo šliapať do pedálov, kde že. To ma baví a užívam si to, ale nechce sa mi za každým zastavovať a ťahať fotoaparát z ruksaka, lebo veď kamera! Na jednu stranu to je veľká výhoda pre "flow" ktoré si dnes fakt užívam, avšak pre tento blog je to nevýhoda kvôli zvýšenej absencií fotografií. Aj tak som prekvapený, že som ich nacvakal aspoň toľko, koľko ich tu je okolo vidieť. 
Vlado
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára