V úvode >>prvej časti<< som spomenul, že už roky si tvorím zoznam miest -cieľov, ktoré by som rád niekedy navštívil na bicykli. Niektoré z nich potom získajú najvyššiu prioritu pre konkrétny rok. O nich pojednávala časť prvá. Lenže cyklistická sezóna býva zvyčajne dosť dlhá a tak som si vždy našiel čas aj pre navštívenie pár ďalších miest z tohoto zoznamu. Práve o nich bude nasledujúci text.
Najlepšie bude začať tým, ako sa nejaké miesto dostane na tento môj povestný zoznam. Tak napríklad malé kúpeľné mestečko na Morave vzdialené od Čadce niečo málo cez sto kilometrov.
1) Luhačovice
Práve tu vyviera legendárna slaná minerálna voda Vincentka. Zatiaľ čo vodu dobre poznám ako výborný inhalátor do upchatého nosa, mesto samotné som vôbec nepoznal. Niekedy na jeseň 2018 som na Makove natrafil na veľmi početnú skupinu oravských cyklistov. V stúpaní ku Pamätníku bojovej družby partizánov v SNP som sa s jedným z cyklistov dal do reči a ukázalo sa že smerujú odniekiaľ z Oravy práve do Luhačovíc. Zvedavosť mi nedala a tak som si potom po príjazde domov toto mesto vyhľadal na mape a niečo málo o ňom zistil. Zapáčilo sa mi natoľko, že som ho ešte v ten deň pripísal na zoznam. Netušil som však kedy a či vôbec ho navštívim.
Už koncom mája nastal príhodný čas. Vymyslené som to mal tak, že do Luhačovíc prídem z domu na bicykli a späť sa odveziem autom ako pasažier. Trasu som naplánoval tak aby som urobil viac ako sto kilometrov a navštívil pár zaujímavých miest už po ceste tam. Za všetky spomeniem aspoň Vizovice a miestnu likérku.
Nenáročná, 118 km dlhá trasa naprieč Valašskom je presne to čo mám rád. Pár krátkych, zato však výživných stúpaní aby sa nepovedalo, ale inak stále po rovine či mierne z kopca nádhernou krajinou. V Luhačoviciach potom bolo dosť času aj na okružnú jazdu okolo miestnej vodnej nádrže i prehliadku kúpeľnej promenády a hlavnej ulice. Nechýbal výborný koláč a presso v miestnej cukrárni. Väčšina cestných cyklistov mi dá za pravdu, že takáto odmena po dlhej jazde je balzam na dušu i žalúdok.
A nebola to jediná odmena na tomto super výlete. Cestou domov, už ako prísediaci v aute, som sa mohol kochať krajinou a prázdnymi cestami pri prejazde Slavičínom a ďalej smerom až do slovenskej Novej Dubnice. Tieto miestne cesty mi boli až doteraz neznáme a tak sa mi zapáčili že ďalšiu jazdu miestnym krajom už mám pridanú na zoznam. Takže miesto toho aby jedna položka z neho vypadla, tak ju len nahradila ďalšia. A takto to mám neustále.
2) Jurkovičova rozhľadňa
S jeho dielami sa stretávam celkom často. Hlavne preto, že každý rok niekoľkokrát jazdím cez Pustevny, kde stoja dve veľmi známe budovy. Maměnka a po požiari rekonštruovaný Libušín.
Trochu nečakane som na neho natrafil aj v Luhačoviciach, kde na promenáde stál ním navrhnutý dom a dokonca štýlové, výrazne červené vtačie krmítko. Architekt a etnograf Dušan Jurkovič.
Mám rád jeho štýl. Hoci bol veľmi všestranný a ani zďaleka nebol zameraný len na oblasť Valašska, jeho dielo pre mňa zadefinovalo túto rázovitú oblasť. Stavby na Pustevnách a potom rozhľadňa dole pod známym kopcom, kúsok od Valašského múzea v prírode v Rožňove pod Radhoštěm. Vedel som o nej ale akosi sa môjmu trasovaniu po okolí úspešne vyhýbala. Až tento rok som ju konečne zaradil do itinerára. K mojej smole bola v ten deň zatvorená, takže o dôvod viac, vrátiť sa sem znovu.
Bola to vlastne len krátka odbočka z horského výletu na Radhošť. Zišiel som dole do Rožňova odkiaľ vedie až na Pustevny nádherná, nie príliš frekventovaná asfaltová cyklotrasa, takmer celý čas ukrytá v tieni lesa. V Rožnove pri skanzene však stačilo po lesnom chodníku vyšliapať nie príliš veľký Karlův kopec a bol som pri nej.
Keď nad tým tak rozmýšľam, tak v miestnom skanzene som už dávno nebol a už vôbec nie na bicykli. Idem si ho pripísať na zoznam :)
3) Z Dunajova na Chotárny
Z Valašska poďme rýchlo späť do rodných kysuckých luhov a hájov. Pretože aj tu je toho stále dosť čo objavovať a obdivovať. Hrebeň Javorníkov z Husárika cez Chotárny kopec až kamsi za Jakubovský vrch mám prechodený a prejazdený krížom -krážom. Je však jedna cesta, viac ako osem kilometrov dlhé stúpanie vinúce sa na Chotárny kopec, o ktorej som už čo to počul, ale nikdy som po nej nešiel. Asi aj preto že jazda rúbaniskami, kde pravidelne možno natrafiť na zákaz vstupu kvôli prebiehajúcej ťažbe, ma príliš nelákala. Na zozname preto tento úsek až nepekne zostarol, zarástol machom, či ošedivel a už už to vypadalo že ho z neho jednoducho vyškrtnem.
V jedno príjemné augustové dopoludnie to však vo mne hrklo. Nič sa škrtať nebude. Buď -alebo! Naplánoval som si trasu s výjazdom na Chotárny po tejto ceste, stadiaľ potom cez Petránky až na Jakubovský vrch a aby som toho nemal náhodou málo, tak po rýchlom zjazde do Zákopčia ešte jedno fajnové stúpanie hore do Griečov a na Husárik. Prečo? Lebo leto, slnko a chuť jazdiť boli zas raz mocnejšie než triezve uvažovanie. Tak som si naložil.
Ukázalo sa, že stúpanie z Dunajova na Chotárny kopec je v mojom vnímaní jedno z najkrajších na Kysuciach. Možno som mal len šťastie že som v ten deň nenarazil na lesných pracovníkov píliacich, páliacich a robiacich bordel. Možno som od toho vôbec nič nečakal a o to viac som bol príjemne prekvapený. Neviem. To stúpanie má všetko. Asfaltovú časť, postupne prechádzajúcu do šotoliny a kamienkov. Úzky lesný chodník a pravý nefalšovaný enduro úsek v samom závere. Akurát že ten som išiel zdola hore a teda pešo, pretože sklon bol brutálny. Ale bolo to len pár metrov chôdze po inak fakt peknej ceste plnej výhľadov a prírody. Áno, vymenil by som všetky tie výhľady za úplne normálny prejazd hustým zdravým lesom, ale to je a pekných pár rokov ešte aj bude na Kysuciach len zbožnou utópiou a nesplniteľným želaním. Beriem veci tak ako sú a tie výhľady boli fakt moc pekné.
Zvyšok trasy mi dal potom presne to, kvôli čomu tu jazdím tak veľmi rád. Rýchle úseky cez lúky, trochu kľučkovania pomedzi kaluže v lese, zber a konzumáciu lesných plodov na Jakubovskom vrchu a strmý zjazdík cez obľúbené samoty s malebnými dreveničkami u Staníčkov a Komákov.
V neposlednom rade som si doprial aj rýchle občerstvenie v Hoteli Severka, či šialenú stojku do osady Griečovci a k Hotelu Husárik. Takto nejak si predstavujem ideálnu letnú jazdu na horskom bicykli po domácich Kysuciach.
4) Čože, zase tá Morava? Nie, Orava!
29. august je štátny sviatok. Koniec leta a prázdne cesty. Ideálny čas na poriadnu cestnú cyklistiku. To si hovorím už tri roky po sebe a tri roky po sebe v tento deň pravidelne sadám do sedla a smerujem ku Oravskej priehrade. 29. august je pre mňa sviatkom oravskej cestnej cyklistiky. V dvoch predošlých rokoch to boli sólo jazdy so štartom v bystrickej doline, cez kopec Jamy do Oravskej Lesnej a odtiaľ trochu fádne po rovine až ku priehrade a tou istou cestou zase späť. Zo zoznamu konečne škrtám Oravský Podzámok pretože...
...pretože tohto roku sa dve zásadné veci zmenili. Trasa, kde sa štart posunul do Oravskej Lesnej a odtiaľ viedol parádny okruh okolo Oravy s pokiaľ možno čo najviac zaujímavými miestami k zastaveniu. Tentokrát som na to už nebol sám, ale pridal sa ku mne Juraj, ktorý do Oravskej Lesnej dokonca dorazil skoro ráno, na rozdiel odo mňa, nie v aute ale na bicykli! Jediné vážnejšie stúpanie na nás čakalo hneď z kraja (v mojom prípade, Juraj už mal v nohách nálož kilometrov a kopec Jamy) a to cez Hoľu. To je takisto kopec, ktorý som mal na zozname už dlhší čas a až tento rok som ho zdolal. A to hneď dvakrát. Z oboch strán.
Nie je bohatý na výhľady, ale Rozsutec pomedzi stromy potešil. Jediná, viac frekventovaná cesta na nás čakala dole pod kopcom v smere do Párnice. A asi až odtiaľ začala tá pravá poznávacia jazda Oravou. Panoramatické výhľady na Malú Fatru, Dolný Kubín, Oravský Podzámok, Podbiel, Tvrdošín, Trstená.
A na záver nás ešte čakal prejazd okolo Oravskej priehrady, ktorú nemožno predsa vynechať. Tu nám aj formujúca sa letná búrka v diaľke nad Babiou horou pohrozila, ale našťastie sa nepohla naším smerom a tak sme v miernom protivetre došli až k autu v Oravskej Lesnej.
Vydarený okruh Oravou priniesol so sebou dve zásadné zistenia. Prvé, že na Orava je super! To znamená, že sa sem budem vracať častejšie. Dúfam. Druhé, že na Orave je Kubínska hoľa! Áno, áno, tento kopec poznám v zmysle, že viem o jeho existencii, viem že je tam obľúbené lyžiarske stredisko a že je na skok od Kubína. Ale nikdy som tam nebol a to znamená jediné. Kubínska hoľa ide na zoznam. Až teraz a s pomyslením že budúci rok bude jedným z hlavných cieľov. Lenže to by som nebol ja, aby som pri prvej možnej príležitosti nevyložil bicykel na strechu a neodcestoval do Dolného Kubína...
5) Kubínska hoľa
Výjazd na vrchol Kubínskej hole by sa dal nazvať reklamou na Oravu, alebo aj reklamou na horskú cyklistiku, alebo pokojne reklamou na geniálne počasie začínajúceho babieho leta. Bolo to tak úchvatné vizuálne dobrodružstvo, že som mu zasvätil samostatný blog. Minimálne jedno rýchle rozkliknutie a pozretie fotiek odporúčam každému, kto to tam nepozná a nevie či stojí za to ísť tam na výlet. Či na bicykli, či pešo (prípadne lanovkou), alebo na hoc aj celodennú lyžovačku. Kubínska hoľa za to stojí!
6) Koliečko cez Poľsko
Ustroň a Wisla. Dve poľské mesta toť neďaleko za kopčekmi. Nikdy som v nich nebol a preto ma už nejaký čas lákali. Menšiu ochutnávku miestneho kraja sme zažili vlani, keď sme boli pozrieť etapu cyklistických pretekov Tour de Pologne, alebo menej poeticky Okolo Poľska. Najprv rýchly prejazd cez Jablunkov a Třinec a potom už poľské Sliezsko.
Zatiaľ čo prejazd Ustroňom a Wislou ostali mierne za očakávaním (hlavne kvôli rozsiahlej rekonštrukcii miestnej komunikácie), všetko nám vynahradilo neľahké stúpanie okolo Zámočku. Mne bolo dôverne známe z minulého roku, lebo práve v najprudšej časti tohoto stúpania sme fandili pelotónu pretekov, ale rád som si ho zopakoval znovu. Istebná, Jaworzynka a zjazd z Hrčavy zakončili túto rovných sto kilometrov dlhú poznávaciu jazdu Sliezskom.
7) Wielka Czantoria / Velká Čantoryje
Jednou nohou ešte chvíľu ostanem v Poľsku. Doslova. Štátna hranica medzi Českou Republikou a Poľskom prechádza cez necelých tisíc metrov vysoký kopec Čantoryje. Jeden z posledných vrcholov v okolí, kde som doteraz nebol. Ako inak, nastal čas zdolať aj tento zdanlivo nevysoký kopec na vrchole ktorého stojí rozhľadňa a zopár horských chát.
Stúpanie z českého Nýdku má necelých 6 kilometrov pri priemernom sklone 9%. To dávalo tušiť, že to nebude stúpanie z kategórie jednoduchých. A nebolo. Úvodné 4 kilometre sa niesli v tradičnom duchu Beskýd. šotolinová cesta chvíľami prechádzala do hrubších kamenných úsekov, sklon tu a tam vystúpal nad 10%, ale inak nič čo by ma prekvapilo.
500 metrov, ktoré ma potom mali doviesť na hrebeň kúsok pod vrcholom boli však s priemerom okolo 17% a to v teréne, kde kolesa rady prešmykujú na nestabilnej podložke. Hotový očistec. Odmenou mi potom bola príjemná hrebeňovka až ku rozhľadni.
Z fotografie možno ľahko postrehnúť že som nemal šťastie na dobrú viditeľnosť. Je to dosť škoda, lebo vrchol veže presahoval okolité stromy a sľuboval kruhový panoramatický pohľad do diaľav. Tak možno nabudúce a možno ako peší turista.
Celkový dojem z Čantoryje som si významne vylepšil zjazdom po Rytířskej stezke, ktorú som náhodou objavil už cestou hore, keď som si všimol nenápadnej odbočky smerujúcej kamsi do hlbín lesa. Krátky prieskum mapy a bolo rozhodnuté, skúsim ju. Bola to dobrá voľba. Tieto hoci aj malé zmeny plánovanej trasy dokážu vždy niečím milým prekvapiť.
8) Magura a Moravské
Názvy, ktoré nie sú úplne typické pre Kysuce a predsa. V Oščadnici -Lalíkoch pokračuje cesta ďalej smerom cez Závozy a Tichu kamsi do hôr. V mapách je to značená cyklotrasa vedúca traverzom kúsok popod hranicu z Poľskom, po ktorej zároveň vedie známa červená turistická trasa smerujúca na Veľkú Raču.
Je to po deviatich rokoch jazdenia skoro až k neuvereniu, že tu stále na Kysuciach každý rok objavujem nové a nádherné lokality.
9) Lysá hora na trojako
Písať blog o cyklistike a nespomenúť Lysú horu je ako variť guľáš bez dobrého korenia. Chýbal by tomu povestný šmrnc! Píšem že "na trojako" a hneď vysvetlím:
a) Lysá hora na cestnom bicykli
Až do septembra 2019 som si na Lysú horu netrúfol zobrať cestný bicykel. Viem dobre, ako sa tam trápim na horskom, na ľahkých prevodoch. Ako hlava bojuje a nohám sa nechce. Lenže keď som si vlani na jeseň posunul osobné maximum o viac ako tri minúty a netrpel som pri tom, povedal som si že nastal čas. Trvalo takmer celú cyklosezónu než som sa cítil natoľko v kondícii aby som do toho išiel. Dopadlo to lepšie ako som čakal. Bol z toho nezabudnuteľný výlet s utrpením na "obľúbenom" siedmom kilometri, ktorý mi dal zaspomínať na časy, keď som tu bojoval na MTB. Výživný bol aj šialený zjazd do Masarykovho údolia, kde som si privodil svalovicu do prstov na rukách od neustáleho brzdenia v strmých a prudkých serpentínach. Celú fotogalériu a trochu textu je možné pozrieť na blogu: Cestným bicyklom na Lysú horu.
b) Lysá hora po neznámych cestách
Baví ma zdolávať túto horu rôznymi spôsobmi. Veľa ľudí vôbec netuší koľko nádherných ciest vedie tam hore. Vystačia si s asfaltkou z Papežova. Keby tak vedeli o čo prichádzajú. V zozname nemám tento cieľ nijako uvedený, nosím ho len v hlave a myslím naň vždy, keď plánujem výlet na najvyšší kopec moravsko-sliezských Beskýd. Ide vlastne len o to, že každý rok sa snažím prísť aspoň raz hore (resp. z kopca dole) po nejakej mnou doposiaľ nepoznanej ceste.
Tento rok som to takmer nestihol. Až koncom októbra, keď vrcholilo babie leto, tak som sa odhodlal. Cestou hore po príjemnej lesnej zvážnici väčšinou zapadnutej lístím popri potoku Mazák a križujúc žltú turistickú značku od vodnej nádrže Šance. Cesta tradičná, s jedným výhľadom na vodné dielo. Skôr by stála za zjazd rovno do Ostravice.
Zaujímavejšia bola cesta z kopca. Najprv po obľúbenej kamenistej ceste cez Ivančenu, aby som potom odbočil do lesa na kratučký úsek po Medvědí stezce. Skôr chodníček pre peších, vedúci nádherným prostredím zmiešaného lesa s dominantou v podobe skaly. V poobednom čase som nemal šťastie na svetlo, pretože slnko bolo presne proti, ale i tak to tam malo magickú atmosféru.
c) Západ slnka na Lysej hore
Toto som na žiadnom zozname nemal, ale večerné výhľady boli natoľko fascinujúce, že si krátky výlet zaslúži aspoň jednu fotku v ročnom sumári :)
10) Dve muchy jednou ranou: Liptov a Vysoké Tatry
Veľmi obecné pomenovanie cieľov. Do Tatier som mal túžbu nazrieť s bicyklom, nebola to však nikdy žiadna priorita. V podstate som len dúfal, že sa to raz niekedy v budúcnu podarí. Výlet plný nádherných scenérií a výhľadov na masív Tatier si, podobne ako pár ďalších výnimočných jázd, vyslúžil vlastnú fotogalériu s popiskami: Z Ružomberka na Popradské pleso.
A to by bolo pre rok 2019 všetko. Je možné že toto je môj posledný takto rozsiahly ročný report. Spísať ho a editovať zaberá veľa času a výsledné štatistiky návštevnosti (respektíve čítanosti) za posledný rok či dva nekompromisne hovoria, že ľudí tento formát neoslovuje a nebaví. Nie že by som to chcel robiť pre masy, ale pre hŕstku ľudí to tiež nemá zmysel. Je Vás jednoducho príliš málo milí moji, aby som pre Vás, verných čitateľov, hodiny tvoril jeden blog. V roku 2020 sa tu budú určite nepravidelne objavovať fotoreporty a to, čo bude na konci roku budem definitívne riešiť na konci roku. Tak uvidíme :)
Týmto sa každému, kto sa všetkým tým textom prelúskal až sem, chcem poďakovať za pozornosť a zaželať veselé a štedré Vianoce a tiež všetko dobré v novom roku 2020!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára