Velocipédia: Uphill MTB 2017

Horúco, na oblohe ani mraku. Nie práve ideálne podmienky na preteky do vrchu. Keď o jedenástej vypisujem registračný lístok, dúfam, že si nevyžrebujem vysoké štartovné číslo. Atmosféra na štarte je vždy výborná, ale mám radšej keď som hore skôr a cestou dole potom môžem povzbudiť ľudí čo sa ešte len driapu hore. Tohto roku sa nežrebovalo, takže som vyfasoval číslo dva. Do ruky čip, akúsi RAW tyčinku (tieto moderné podivnosti nemusím) a vidíme sa za ani nie tri hodinky na rampe.

Sadám do auta a domov cez Korcháň si ešte autom prejdem už vyznačenú trasu. Značky namaľované na každej odbočke a cez lúku na Dolinu napichané smerové tabuľky. Nikto nezablúdi.

Tento úsek je toho roku nový, vraj aby sa na štarte neobjavovalo toľko cestných plášťov. Nadšený z toho nie som, chcel som si zase o kúsok zlepšiť osobák na starej trati, ale čo už.

O pol druhej už sa motám okolo štartovacej rampy, s číslom 2 štartujem 30 sekúnd po druhej hodine. Chvíľu po mne prichádza zvyšok nášho malého ansáblu.

Dávam si trochu rýchleho cukru, ako nejaký kôň pred dostihom. Tep stúpa, štart sa blíži. Tik-tak, tik-tak. Minúta do štartu prvého borca. Hľadím mu na fialový dres a pýtam sa sám seba, či ho na trati ešte niekde uvidím, alebo až v cieli.

foto: Sylwester Mirowski

Tik-tak, už je číslo jeden preč. 29-28, 27... Nikdy by som nepovedal, že pol minúty môže trvať tak dlho. päť, štyri, tri, dva, jeden- štart! Odrážam sa a už letím rampou dole.

foto: Juraj Lučan

foto: Sylwester Mirowski

Pedál sa mi darí zapnúť až za prvou vážnou prekážkou. Betónové polgule, medzi ktoré sa je treba dosť tesne trafiť. Podarilo sa, teraz ten pedál ešte. Je tam, hurá! A už na mňa chlapík vo veste kýva, tuto odboč, tam tým smerom. Na parkovisku pred Jednotou zmätený šofér, nevie či môže ísť , či má ostať stáť, tak tým autom divne cukne, našťastie ma to veľmi nerozhodilo (inštinktívne som ale spomalil) a už som u železničného priecestia. Prvých pár stoviek metrov je za mnou.

Každý rok si hovorím, hore Korcháňom po asfalte neleť, poď si tempo, sleduj tepy a nepúšťaj ich nad 155 úderov za minútu aby ti sily ostalo keď sa cesta dvihne do prvého vážneho stúpania. Ale kdeže, už tu mám svojich 160, anaeróbny prah a viem že menšie číslo uvidím až hore v cieli, keď to budem rozdychávať, V tomto teple to bude krutý boj s dychom. Nohy točia, ide sa mi dobre, dokonca vidím v diaľke borca čo štartoval predo mnou. Obzriem sa dozadu, nikde nikto. Zatiaľ. Prvých 5,5 kilometra po novučkom asfalte ku Jednote na Korcháni ubehlo príjemne rýchlo, nestačím sa diviť. Dávam si energetický gel aj keď nohy držia, tepy stále na 160 úderov za minútu. Obehol ma jeden človek, ale v prvom poriadnom stúpaní z Korcháňa smerom na Megoňky sa ho prekvapivo držím ako kliešť. Dokonca som zmazal dieru medzi nami a teraz mu dýcham na chrbát, ba chvíľu ideme aj bok po boku. Tepy vystrelili nad 165 a tak sa krotím, zvoľňujem, pretože viem čo bude nasledovať.

Lúka na Dolinu. Úsek veľmi zvláštny. Je tam taká krátka stojka, v maxime tesne nad 30%.

Nemá zmysel blbnúť v sedle a tak podľa plánu zoskakujem a hybaj nožmo hore. Lenže beh to nie je. Som rád že sa vôbec hýbem. Pod nohami to sem tam pošmykne, nič vážneho, som skoro hore. Sadám na bike a už sa veziem. Je tu takmer rovný úsek. Zmena zo sedla -do sedla mi však neprospela a keď sa cesta dvihne musím ubrať. Dávam ľahší prevod, a hlavne výrazne spomaľujem, aby som skrotil rozvášnené tepy. Celá jazda je o tom čísle. Tlkot srdca, prah ktorý keď prekročím, tak vyhorím ako svieca. Už som znovu na 160, nesmelo pridávam. Kde tu nejaký turista na mňa kričí Davaj, davaj! Povzbudí to, ale som teraz v stave že to prestávam vnímať. To je presne ono, zrazu všetko akoby utíchne, všetky hlasy a ruch vôkol cesty. Pohľad uprený dopredu, kde tu treba škarpu obísť, dokonca tu bola mláka. V podstate sa konečne na 100% sústredím už len na jazdu a to magické číslo 160.

Serpentína, Krížne cesty, curva di Giorgio. Má to tu viac legendárnych mien. Do cieľa ostáva 1500 metrov, to je strašne blízko ale dá sa tu veľa času stratiť.

foto: Robert Dovičič

Na rovinke kde sa obvykle kochám výhľadom konečne usrkávam vodu z fľaše a začínam stúpať do vytúženého cieľa. Vlastne ani neviem ako posledný kilometer prebiehal.

Je to istá forma tranzu. Posledná zákruta a za ňou už cieľová brána! Dávam do toho všetky sily, ale veľa toho neostalo ani nemám pocit že by som ktovieako zrýchlil. Páska, koniec, zastavujem. Chlapík mi strihá štartovné číslo a ja až teraz prichádzam k sebe. Pár ľudí ma obehlo. Nie veľa. Borca čo štartoval predo mnou som stratil z pohľadu niekde na Doline. Teraz ho vidím, sedí v tráve v tom svojom fialovom triku a ťažko dýcha. Ja sa naopak cítim strašne ľahko, čapujem si jonťák s vodou, mohol by som autogramy rozdávať.

Tak neviem, dal som do toho ozaj všetko? Prichádzajú ďalší borci, kolabujú v cieli a ja tu číham s mobilom v ruke aby som natočil príjazd prvého z dvojice Juraj a Miro.