Strážovské vrchy na cestnom bicykli

 

Studená jar, zatvorené hranice a donedávna aj zatvorené okresy. Realita roku 2021 (to pre prípad, že tento fotoalbum niekto objaví v archívoch internetu po 20 a viac rokoch :))

Keď predpoveď počasia konečne vykúzlila pravé letné teploty na inak bežný májový deň, bolo jasné že Vlado nebude sedieť v kúte; teda doma! Vymyslieť trasu a zohnať spoľahlivého parťáka nečinilo najmenší problém a tak ráno chvíľu po pol ôsmej štartujem auto s bicyklom na streche a vyrážam smer Považská Bystrica. V hre bola aj Orava, ale nakoniec zvíťazili "dolniaky", kde sa tak nejak automaticky očakáva, že príroda bude aspoň dva týždne popredu. A bola. Spomínam to hlavne preto, že dva dni dozadu sme boli na makovských Kasárňach a tam boli ešte zvyšky snehu popri ceste. To na Považí, to je iný príbeh. 

Takže máme takmer deväť hodín ráno, na oblohe ani mráčik a pred Kostolom Navštívenia Panny Márie mi hneď po zaparkovaní na okienko klope vysmiaty Juraj. Štartoval na bicykli už v Žiline a otočí dnes okruh o dĺžke 145 km. To ja som viac pohodlný a bude mi stačiť necelých 110 km.

Vymotali sme sa z Považskej Bystrice a po pravom brehu Váhu smerujeme do kúpeľného mestečka Nimnica, kde prechádzame cez hrádzu a pokračujeme ďalej na Púchov.

Kúsok za Púchovom, v Lednických Rovniach čaká na nás prvá veľká atrakcia, ktorú som chcel navštíviť. Miestny kaštieľ. Fontána, pekne strihnutý živý plot. Majú to tu pekné. 

Cez Horovce pokračujeme na Pruské, ale kúsok pred obcou točíme na úzku asfaltku doľava. A robíme dobre. Prechádzame nekonečným lánom repky olejnej, ktorá je práve v plnom, krikľavo žltom kvete. Oproti nám sa k azúrovo modrej oblohe dvíhajú Strážovské vrchy

Keby sa nám málilo, stačí sa obzrieť cez rameno späť a hľa, Vršatské bradlá v Bielych Karpatoch. Nemusím asi dvakrát písať, že práve tam by som sa rád pozrel niekedy nabudúce v rámci pešej turistiky. 

Prvá a zároveň jediná drobná komplikácia nás čaká pred Ilavou. Pôvodný zámer prejsť popri stene známej pevnosti je rýchlo zmarený potom, čo nás cedule navigujú na obchádzku z dôvodu uzatvorenia mosta. Zachádzka je to síce krátka, ale k väznici sa dnes nepozrieme.

Vchádzame do Strážovských vrchov. Pred nami je nekonečné, našťastie len mierne stúpanie do obce Zliechov. Úprimne som dúfal, že sa tu schováme na chvíľu do tieňa. Slnečná vyhňa už úraduje naplno. Tieňa je pramálo, zato sme odmeňovaní zaujímavými úsekmi. Sem tam sa pred nami objavia vysoké hory, sem tam vedľa cesty zazurčí Podhradský potok. A všade vôkol tá typicky jarná zeleň. Taká tá svieža, za oči ťahajúca farba. Ťažko sa to popisuje. Skrátka stromy takto vypadajú len v máji.

Nad Zliechovom stúpanie konečne pritvrdí. V jeden moment dosahuje sklon 11%. Otvoria sa tú výhľady na kopce i na údolie. Tesne pred vrcholom prechádzame popod ikonický vrch Strážov, kde by sa mala ukrývať Jánošíkova jaskyňa.  

Lúky nad Zliechovom. Táto fotka je špeciálna tým, že zachytáva jediný dnešný oblak! Ešte by sa patrilo dodať, že celý prejazd, od Ilavy (presnejšie od Košece) cez Zliechov až do Čičmian, meria približne 25 km, z toho hneď 21 km je permanentne do kopca. S Jurajom sme sa zhodli, že veľké plus si, okrem fantastického prostredia a extrémne nízkej premávky, zaslúži aj stav miestnej komunikácie. Perfektný, ako nový, hladký a tichý asfalt. Len na krátkom úseku pred Čičmanmi akoby cestári zabudli pár dier zahladiť, inak nemáme čo vytknúť. 

Technická poznámka: Tieto dve fotografie sú vyextrahované z poškodených filmových súborov. Áno, mal som so sebou aj kameru a natočili sme (teda aspoň sme si to mysleli) kopec pekného materiálu. Lenže pri spracovaní sa ukázalo, že SD karta bola poškodená a ani jeden súbor sa mi nepodarilo načítať v plnej dĺžke záznamu. Nuž, aj také sa prihodí. Škoda. Aspoň o dôvod viac, vrátiť sa do týchto nádherných miest. Obe snímky sú z prejazdu kopca, kde začína krátky zjazd na Čičmany.

Nešlo inak. V Čičmanoch sme si museli zapózovať! Ja som si tam samozrejme aj fľaše s vodou zabudol, ale prišiel som na to našťastie asi po minúte či dvoch (skôr troch:)) a tak sme si prejazd touto malebnou, dnes nezvykle ľudoprázdnou dedinkou radi zopakovali. 

Aj cesta cez Fačkov a Rajeckú Lesnú je nezvyčajne pokojná. Žiadne kolóny kamiónov, sem tam osobák. Dojem nám kazí len šialený autobusák. Ideme pekne vláčik jeden za druhým, poctivo po krajnici a ten blázon má aj tak zvrátenú obsesiu v tom, zatlačiť na klaksón. Normálne hovädo, prečo byť diplomatický? Pri fabrike na Kofolu zastavujeme, aby sme si cvakli vykukujúci Kľak. Ďalší z kopcov, ktorý čaká, až ho konečne zdolám pešo.

Najčerstvejšia by mala byť asi v Rajci, či? No, v každom prípade, túto fotku som urobiť proste musel :) Zvlášť keď som zistil, ako pekne sa ten Rajec vo fľaši zrkadlí. S Jurajom sme na konci dnešnej spoločnej trasy. On pokračuje ďalej na Žilinu, mňa čaká prejazd cez pár dediniek späť do Považskej Bystrice.

Vždy ma poteší, keď objavím dedinu s nejakým originálnym názvom. Do Veľkej Čiernej vedie krátke stúpanie okolo lomu. Zaskočilo ma, že tu jazdí dosť kamiónov, ale je fakt že kúsok za dedinou sa to upokojilo, asi v Domaniži odbočujú na Pružinu a ďalej na Sverepec. Alebo tam niekde majú hniezdo :)

Mimochodom, pred Domanižou stojí pri ceste takáto pekná chalúpka. Tú strechu má ozaj takto prehnutú. Ešte má kolegyňu, ale tá mi do záberu nepasovala (presnejšie, elektrický stĺp za ňou).

Poslednú fotku robím kúsok pred dojazdom do Považskej Bystrice. Veľký Manín z tohto uhlu vypadal magicky. 

A sme na konci. Tieto májové výlety majú niečo do seba. Po dlhej zime, keď je síce už astronomicky jar, ale príroda tu na severe ešte spí a ja celý marec aj apríl jazdím v bunde a kdejakým návlekoch, sa zrazu oteplí na neskutočne príjemných 25 až 30°C a všetko sa zazelení. To ma baví.

Tak zase niekedy ahoj :)