Velocipédia: Sezóna 2017: Štyri ročné obdobia (1. časť)

Zimné pneu, ranné mrazíky, prvý sneh, blížiace sa Vianoce! Koniec roku a cyklisticko-turistickej sezóny. Sezóny poznačenej takmer mesačným výpadkom, ale tiež bohatej na kopec nových lokalít. Sú miesta a trasy po ktorých jazdím notoricky často, píšem o nich pri skoro každej príležitosti a napriek tomu stále nemám pocit že by som o nich povedal všetko. Takže zas-a-znovu padne nejaká zmienka o Zákopčí, Lysej hore či Veľkom Polome.

Keď píšem o začiatkoch a koncoch sezóny, tak je to iné ako pred tromi a viac rokmi, kde som mal zdolávanie vrcholov striktne ohraničené počasím vhodným na jazdu. Cyklosezóna stále trvá približne od konca februára do polovice novembra a medzeru medzi tým vypĺňa tenis a lyže. Koncom roku 2015 som ale objavil kúzlo zimnej turistiky. Najprv len tu po okolí, postupne sa na to nabaľovali rôzne vrcholy Beskýd a Javorníkov a v lete aj hrebeň Malej Fatry. Takže v horách som už teraz celoročne :)

prvý január na Petránkach

Mrzne až to praská

Zima 2016/2017 bola bohatá na sneh. Keď sa k tomu pridal mráz a blankytne modrá obloha nešlo odolať. Najbrutálnejšia bola asi lyžovačka v Bílé, kde od pohľadu bolo síce pekne ale zároveň -20°C. Zjazdovky upravené a výhľad na Lysú horu veľmi potešil.

červená zjazdovka tzv. Tréningová v Bílé

Na Jakubovskom vrchu je nemožné urobiť fotku bez toho aby na nej nebolo hnusné rúbanisko. Sneh to všetko aspoň na pár mesiacov prikryl.

na Jakubovskom vrchu

Vrcholom zimnej turistiky bol určite výstup na Lysú horu. Uchvátilo ma to natoľko že som o tom celý blog napísal.

po červenej z Lysej

K ostatnej zimnej turistike prikladám pár fotiek.

Raková, Zákopčie a Staškov z Jurošáka

Živčáková

Kríž u Kavických (Zákopčie)

Aprílové počasie

Sneh sa roztopil koncom februára a tak som začal konečne naberať prvé kilometre na bicykli. Sú to bežné tréningové jazdy spestrené nejakým stúpaním v okolí. Polom, Husárik a podobne. Keď sa prechodne ochladilo a vrcholy hôr znovu poprášilo snehom, tak vyťahujem turistické palice.

prvo-aprílová prvosienka

Vzal som si do hlavy prejsť všetky značené turistické chodníky vedúce na hrebeň Veľkého Polomu. Ten najvzdialenejší od Čadce začína v Horní Lomné –Přeláči a vedie po strašne strmej ale pomerne krátkej žltej značke ku kaplnke na Muřinkovom vrchu a stadiaľ pokračuje na vrchol Polomu. Týmto smerom som Polom nikdy nezdolával, tak som si to aj vďaka poletujúcemu jarnému snehu poriadne užil.

pár metrov pod vrcholom Veľkého Polomu

Všetky chodníky som nakoniec prešiel (posledný v októbri). Kto by sa chcel inšpirovať a absolvovať peknú nenáročnú túru, pre toho som ich všetky rozpitval v samostatnom blogu.

a takto som zdolal Polom po modrej zo Šancí

Ďalšiu zaujímavú žltú trasu som našiel z Dlhej nad Kysucou na rozhľadňu Kamenité. Proti tej žltej na Polom som tu nestretol celý čas živej nohy.

rozhľadňa Kamenité

O to viac ma zaskočilo, koľko odpadu tu lemovalo cestu. Popri bežných plechovkách, vreckovkách a obaloch od čokolády nechýbala ani perlička v podobe ilegálnej skládky odpadu medzi stromami na kraji lesa. Fakt mi hlava neberie prečo si to tam tí miestni, či už chatári, alebo domorodci, takto špinia. Neverím že to tam doviezol niekto cezpoľný, aby sa tam štveral do 20% svahu po silno rozbitej ceste. To už má jednoduchšie vysypať to niekde do potoka z mosta. Na to aby som spravil takúto fotku panensky čistej prírody som sa celkom nadrel.

Zámerne sa snažím fotiť len oku lahodiace veci, takže zátišia s pneumatikami a rozbitými pivnými fľaškami môj hľadáčik ignoruje, ale asi to zmením a začnem fotiť aj pravú tvár kysuckej prírody. Všetky tie rúbaniská pokryté šialenou spleťou haluziny, skládky odpadu, lesnou technikou totálne zničené turistické chodníky. Možno aj preto stále viac času trávim v horách moravských a sliezskych, pretože tam síce tiež príležitostne natrafím na nejaký drobný svinčík po lesných pracovníkoch a turistoch, ale v porovnaní s tým čo nachádzam u nás je to ako nebe a dudy.

Keď konečne začalo úradovať jarné slnko a ja som mal už čo to natrénované, trúfol som si aj na tradičné výzvy ako stokilometrový výjazd či Lysú horu. A sem vedie tých trás možno aj viac ako na Polom. Podobne ako na Polom tak aj tu by som ich rád prešiel všetky. Ísť hore neznámou trasou je dosť riziko, človek nikdy nevie na čo natrafí a tak hore som šiel tradičnou asfaltkou z Papežova.

Chata Emil Zátopek - Maratón

Je to stúpanie o ktorom som v minulosti už dosť popísal, len pripomeniem že som tu mal osobák v čase hodina a dva a pol minúty; a bol som dosť skeptický ohľadom prekonania tohto času. Lenže stačilo zhodiť pár kilo a zrazu to tam pod tú hodinu padlo! Išiel som na to ale „vedecky.“ Celé 8,4 kilometrové stúpanie som si rozložil na tri zóny. Úvodných päť kilometrov bolo treba zvládnuť bez radenia na najľahšie prevody, to sa v úvode stúpania a prvú polhodinu vydržať dalo. Najťažší úsek ale začína od piateho kilometra a má približne 2400 metrov. Tu išlo o to len prežiť. Takpovediac zvesiť nohy, zaradiť „kašpárka“ a na nič nemyslieť. No a záverečný kilometer bol o tom pobrať všetku energiu čo ostala a nechať ju na ceste. Prvé dva úseky boli podmienené aj tým, že som si strážil tep aby nevybehol dlhšie nad 150 úderov za minútu.

čierna čiara - starý rekord, ružová čiara - nový rekord
a rozdelenie stúpania do 3 zón

Takto to možno znie trochu nudne, ale verte mi, keď sa ocitnete na nejakom štvrtom kilometri, srdce ide na 153 a objavia sa prvé vážnejšie náznaky únavy, tak je to dosť o psychike. Toto pochopí asi len ten, kto niekedy bicykloval, alebo behal či plával na čas. Že sa objaví určitý kritický moment -kríza, ktorú je nutné prekonať a že je to často viac o hlave než o nohách. Ten pocit potom hore na posledných dvesto metrov, to je zážitok! Sa vtedy vyplaví do krvi toľko adrenalínu a endorfínov šťastia až beda! Za odmenu tam hore čaká nádherný výhľad čo nikdy neomrzí a výborný obed v Bezručovej chate. Dosiahnutý čas bol 58 minút a 59 sekúnd.

obed na Bezručke s výhľadom na Beskydy

Keď som to popri obede rozdýchal, vydal som sa po neznámej trase okolo mohyly Ivančena do Malenovíc, kde som parkoval. A to bol ďalší adrenalín. Nohy, pľúca netrpeli a hlava si to o to viac užívala. Nádherná cesta lesom, kde tu sa otvoril krátky výhľad, celý čas pritom nenáročný zjazd.

pod Ivančenou sa cesta ešte raz skrútila smerom k vrcholu

Viem že veľa ľudí nechápe zmysel toho liezť niekam hodinu na ten istý kopec opakovane, niekoľko krát v roku, ale ono nejde ani tak o ten kopec samotný ako o tie pocity a istú formu dobrodružstva. Ja som práve v tomto našiel veľkú záľubu. Čistí to perfektne hlavu od kadejakého bordelu v podobe negativizmu a pesimizmu. Zrazu som zistil že sa nezaujímam o politiku, nepozerám TV a neriešim kopec ďalších zbytočností, pri ktorých sa človek poľahky rozčúli. Asi len zúfalý stav našich lesov ma stále dokáže rozhodiť.

Malenovice, pokoj v duši

Na jar sa nám podarilo absolvovať aj zopár pekných spoločných výjazdov. Parťákov som povodil cez Štramberk a Hukvaldy, dali sme hrebeňovku od Jakubáča na Husárik, koliečko cez Bílú a Bumbálku a tiež klasickú stovečku cez Soláň, kde si to hlavne Juraj poriadne odtrpel. Aj to k tomu ale patrí :)

Štramberk

Bílá

Celú jarnú časť som potom zakončil 30. mája prvý krát sólo na Radhošti. Trasou ktorú som nepoznal som došiel od Rožňova až na Pustevny. Lesná cesta s jednou horskou chatkou lemovaná studničkami. Bola to taká obvyklá, povrchom kvalitná zvážnica akých sú v Beskydách desiatky ak nie stovky.

skoro celý čas to vypadalo takto

No a hrebeňovka samotná bola atypicky bez zástupov turistov, takže som si jazdu užil aj v týchto známych miestach.

Jarný deň na Pustevnách

Tak to by sme na rozohriatie mali. Jarné mesiace sú hlavne tréningové, veľkých výletov a výletov do neznáma si užijeme v druhej, letnej časti. Záverom ešte pár jarných fotiek s popiskami: