Velocipédia: Májové déjà vu

Takto pred rokom som sa vytešoval z toho, že som v máji prvýkrát pokoril hranicu 1000 km / mesiac. V roku 2016 sa mi to potom ešte podarilo v júni a septembri. Dosiahnuť métu 1000 km za mesiac sa tak stáva akousi nepísanou príjemnou povinnosťou. No a prišiel máj 2017, počasie sa umúdrilo, čas na jazdenie sa tiež našiel a tak po roku zažívam pri písaní tohto blogu malé déjà vu.

Mesiac máj má v mojom cyklistickom kalendári špecifické postavenie. Je to prvý, teplotami takmer letný mesiac. Po poctivom naberaní kondície v marci a apríli sa dá zrazu jazdiť v krátkom, teplota konečne pravidelne atakuje dvadsiatku a deň sa predĺži čo znamená že sa už dajú jazdiť dlhé trasy a zároveň sa dá vybehnúť aj na tisícovky a hrebene bez toho, aby sa tam človek brodil blatom a snehom. Po zimnej prestávke a jarných usmrkaných výjazdoch to naraz prepukne naplno a ja sa každý rok v máji cítim ako utrhnutý z reťaze. Neviem kam skôr vyraziť.

Nie náhodou hneď preto prvého mája vyrážame na prvý tohtoročný skupinový výlet do Štramberka a Hukvald. Nohy si tie krátke prudké stúpania ešte neužívajú, chýba tomu rýchlosť i výbušnosť. Vôbec to nevadí, hlavná sezóna práve začala!

O tom že sezóna začala aj na horách sa presvedčujem štvrtého mája na Kamennej chate na Veľkom Polome, keď si doprajem prvé tohtoročné vysokohorské pivo a nie čaj :)

Dva dni na to už fičím na Makov, kde sa mi ešte nechce otáčať, pretože to ubehlo tak rýchlo a ľahko. Leziem preto hore na Bumbálku a cestou domov naháňam kilometre kade tade po Turkove, Dlhej a Zákopčí aby z toho nakoniec bola stovka. Takto ma to baví, idem si v tempe natočiť pohodových 60 km a domov sa vrátim vysmiaty so stovkou.

Premenlivé májové počasie vystavuje dvojdňovú stopku. Traja zmrznutí prišli už ôsmeho. Tak aspoň trochu turistiky po okolí, to nikdy neuškodí. Z Dlhej nad Kysucou leziem ku rozhľadni Kamenité a deň na to z Horní Lomné na Veľký Polom. Oba pochody sú relatívne krátke a oba ponúkajú pestré výhľady. Na Polome mi dokonca sneží a sú tu 3°C.

Jedno porovnanie si však neodpustím. Kým cestou na Polom idem po vysoko frekventovanom turistickom chodníku, celý čas nevidím jediný odpadok. Žiadna vreckovka, pet flaše ani iné obaly.

Chodník na Kamenité, to už je iná kategória. V Dlhej za poslednou chalupou vstupujem do lesa a prvá vec čo mi udrie do očí je divoká skládka. Veci od výmyslu sveta – staré handry, rozbité umývadlo, sklo a iná klasika. Počas pochodu potom kde tu v lese plechovka, vreckovka, krabička z cigariet. Celou cestou až hore. Nepochopiteľné, zvlášť keď tento chodník nie je turisticky tak hojne využívaný ako ten na Polom a chodia tadeto zväčša len miestni a chatári. Aspoň že na tom hrebeni Javorníkov bolo už čisto.

Teploty sa rýchlo vrátili ku dvadsiatke, sneh na horách sa neudržal viac ako pár minút a tak jedenásteho zdolávam kopec, ktorý považujem za akúsi generálku na Lysú horu. Javorový u Třinca. Profilom je veľmi podobný Lysej hore, akurát je o asi 3 km kratší a má poriadne záludný záverečný kilometer. Idem do toho naplno s úmyslom vylepšiť si osobný rekord. Dostávam sa pod 32 minút čo bol primárny cieľ ale úplne spokojný nie som, chcel som sa zlepšiť o viac než dosiahnutých 53 sekúnd. Cestou z Javorového idem po peknej zvážnici cez Ostrý až na Kamenitý. Ďalšia doteraz nepoznaná cestička v Beskydách.

V polovici mesiaca prichádza ďalší skupinový výjazd, tentokrát známy okruh cez Klokočov, Bílú a Bumbálku. Kilometre do stovky nenaháňam, tak to vydá za necelých 90 km.

Dva dni nato kompletujem jubilejný 60. výjazd na Veľký Polom, pekne na pohodu, žiadne preteky s časom. Aj tak však cítim že forma graduje.

Preto padne definitívne rozhodnutie ísť na Lysú horu už teraz v máji a to rovno s ambíciou konečne tam udolať osobák výstupu pod jednu hodinu. Aktuálne som na 1:02:30 hod. a viem že stlačiť to pod 60 minút nebude vôbec ľahké.

S vypätím všetkých síl a dodržania taktiky sa mi to nakoniec darí, hodinky sa hore zastavujú na čase 0:58:59 hod. Cestou dole, podobne ako z Javorového, objavujem novú lesnú cestu okolo mohyly Ivančena vedúcu ponad Ostravicu až do Malenovíc kde parkujem :)

Ani po tomto výkone nepociťujem obvyklú únavu materiálu a tak ďalšie dni pridávam Hrčavu cez Čierne a vo dvojici hrebeň Javorníkov od Jakubovského vrchu cez Petránky až na Husárik.

Blíži sa koniec tohto perfektného mesiaca a ja stále nemám dosť :) Z minulosti plním jeden rest a zdolávam stúpanie na Filipku nad Jablunkovom. Chystal som sa tu už asi dva roky a stále som to odkladal. Konečne som tu. Bol to zároveň môj tisíci výjazd (jazdím od apríla 2011).

Poslednú májovú nedeľu naša päťčlenná skupina zdoláva valašský Soláň a ja hneď na začiatku, asi kilometer od domu zaznamenávam prvý tohtoročný defekt. Viac o tomto stovkovom výlete napísal kolega Juraj, ktorý tam v stúpaniach zažil veci pre neho doposiaľ nepoznané.

Tridsiateho leziem na Radhošť po nádhernej lesnej asfaltke z Rožňova pod Radhoštěm. Najprv neúprosných 6 kilometrov stúpania s priemerom okolo 8% a potom už pohodová skoro rovina lemovaná horskými bystrinami a studničkami kľučkujúca lesom až na Pustevny.

Po hrebeni ešte zdolávam samotný vrchol, doprajem si výdatný obed v podobe radhoštského borůvkového knedlíku a valím dole popod Čertov mlyn až do Horní Bečvy.