Sedem rokov na Polome

Bolo to v pondelok, 13. júna 2011 keď som prvýkrát v sedle vystúpal na Veľký Polom ku chatám. Prečo som tam išiel a ako to vypadalo som zhrnul v tomto blogu. Dnes je streda, 13. jún 2018 a ja som bol hore pri chatách znovu. Osemdesiatydruhýkrát. I napadlo ma urobiť pár fotiek presne na tých istých miestach ako pred siedmimi rokmi a ukázať ich svetu :) Vtedy som si to vytrpel na starom bicykli, hoci ten aktuálny už má tiež svoje roky, kedže som ho kúpil približne mesiac po tomto prvom veľkopolomskom dobrodružstve.

Nejaké tri kilometre pod hrebeňom je toto už hádam legendárne miesto s výhľadom na milošovskú dolinu. Vtedy som musel hľadať vhodné miesto na fotku, aby pomedzi stromy bolo vidieť rybník. Teraz tam stromy sú tiež, len sa unavili a ľahli si :(

Hádam najlepšie je to patrné z tejto fotky. Kým vtedy od Korcháňa ku Medvedej skale viedla cesta lesom, dnes vedie z veľkej časti rúbaniskom.

Kamenná chata sa príliš nezmenila, okolie zkultivovali, zmizla stará rozhľadňa a drevenice, pribudli nová rozhľadňa a drevenice :) A dnes mali náhodou otvorené, takže som sa občerstvil lahodným mokom tu a nie na susednej Severke.

Výhľad od Severky ostáva po rokoch rovnaký, akurát dnes na českej strane panovala nízka oblačnosť.

Sú veci čo sa menia viac a sú veci čo sa menia menej. Záverečný "Smrťák" pod Kamennou chatou sa nemení vôbec! Stále má svoje percentá a cesta je lemovaná rovnakými stromami. Zmenila sa ale zásadne kondička, dnes by som ten brdek smrťákom nenazval :)

Poslednou fotkou na porovnanie je serpentína kilometer pod hrebeňom. Vtedy mi neúmyselne zapózoval neznámy cyklista, dnes som si musel vystačiť sám.

Ešte však nekončím, fotiek sa mi podarilo urobiť dnes viac a tak sa rád podelím.

Takto skoro som čučoriedky pod Polomom ešte nezbieral. Obvykle sa chodím pásť niekedy po 15. júli. Mesačný predstih je vážne rekord!

Možno ešte pár dní potrebujú aby dozreli úplne, ale niektoré (a nebolo ich málo) už jedlé boli :)

Po toľkých čučoriedkach človekovi ľahko vysmädne. A keď je v ponuke Radegast 10° tak nejde odolať.

A už len zjazd, tak hlavne opatrne (vysvetlím o chvíľu).

Lesná cesta ma privádza do Šancí. Toto je také zvláštne miesto, často tu stretávam lesnú zver, ale ešte som tu za tie roky žiadne zviera nestihol odfotiť.

Až doteraz. Tento týpek najprv skákal smerom ku mne, zatiaľ čo ja som si v pokoji z batohu aparát vyťahoval. Keď som ho zapol, pošteloval, tak týpek takto zapózoval, otočil sa a odskákal zase niekam dole po ceste. Viem že to znie ako nejaká vymyslená historka, ale stálo sa to presne tak a mám aj dôkaz, lebo som ho stihol cvaknúť aj keď skákal ku mne, aj keď skákal odomňa :D

Už som fakt zažil hocičo, jeleňa na asfaltke, divé svine pri chalupách v Zákopčí, stáda danielov i srniek, ale vždy keď ma zvetrili tak davaj preč, nikdy nie ku mne a nieto ešte pol minúty pózovať. 

Aby som pôvodnú trasu zachoval úplne tak som nielen že vybehol aj hore ku chate Severka, ale vrátil som sa aj cez Filůvku na Megoňky.

Je to taký malý zázrak že som sa dnes bicykloval na Polom. Takto pred šestnástimi dňami som tam bol tiež. Išiel som aj cez samotný vrchol ku kaplnke na Muřinkovom vrchu.  Netušil som ale, že idem s deň starou zlomeninou rebra (včera to boli dva týždne čo som skončil na urgentnom príjme a podstúpil som RTG + sono). Dnes som bol na chirurgii na kontrole a doktor nechápal ako je možné že po dvoch týždňoch ma vôbec nič nebolí, nemám žiadne problémy a nehltám žiadne lieky od bolesti. Neveril mi dokonca tak, že som mu musel predviesť pár cvikov namahajúcich hrudník. Potom sa konečne usmial, pokrútil hlavou a povedal: "Ste veľmi šťastný človek!" Nuž hádam som to nezariekol a môžem pokračovať v zdraviu šetrivom zbieraní letných kilometrov.

PS: Rebro som nezlomil na bicykli :)

Uphill MTB 2017

Horúco, na oblohe ani mraku. Nie práve ideálne podmienky na preteky do vrchu. Keď o jedenástej vypisujem registračný lístok, dúfam, že si nevyžrebujem vysoké štartovné číslo. Atmosféra na štarte je vždy výborná, ale mám radšej keď som hore skôr a cestou dole potom môžem povzbudiť ľudí čo sa ešte len driapu hore. Tohto roku sa nežrebovalo, takže som vyfasoval číslo dva. Do ruky čip, akúsi RAW tyčinku (tieto moderné podivnosti nemusím) a vidíme sa za ani nie tri hodinky na rampe. 

Sadám do auta a domov cez Korcháň si ešte autom prejdem už vyznačenú trasu. Značky namaľované na každej odbočke a cez lúku na Dolinu napichané smerové tabuľky. Nikto nezablúdi. 

Tento úsek je toho roku nový, vraj aby sa na štarte neobjavovalo toľko cestných plášťov. Nadšený z toho nie som, chcel som si zase o kúsok zlepšiť osobák na starej trati, ale čo už. 

O pol druhej už sa motám okolo štartovacej rampy, s číslom 2 štartujem 30 sekúnd po druhej hodine. Chvíľu po mne prichádza zvyšok nášho malého ansáblu. 

Dávam si trochu rýchleho cukru, ako nejaký kôň pred dostihom. Tep stúpa, štart sa blíži. Tik-tak, tik-tak. Minúta do štartu prvého borca. Hľadím mu na fialový dres a pýtam sa sám seba, či ho na trati ešte niekde uvidím, alebo až v cieli. 

foto: Sylwester Mirowski

Tik-tak, už je číslo jeden preč. 29-28, 27... Nikdy by som nepovedal, že pol minúty môže trvať tak dlho. päť, štyri, tri, dva, jeden- štart! Odrážam sa a už letím rampou dole. 

foto: Juraj Lučan

foto: Sylwester Mirowski

Pedál sa mi darí zapnúť až za prvou vážnou prekážkou. Betónové polgule, medzi ktoré sa je treba dosť tesne trafiť. Podarilo sa, teraz ten pedál ešte. Je tam, hurá! A už na mňa chlapík vo veste kýva, tuto odboč, tam tým smerom. Na parkovisku pred Jednotou zmätený šofér, nevie či môže ísť , či má ostať stáť, tak tým autom divne cukne, našťastie ma to veľmi nerozhodilo (inštinktívne som ale spomalil) a už som u železničného priecestia. Prvých pár stoviek metrov je za mnou. 

Každý rok si hovorím, hore Korcháňom po asfalte neleť, poď si tempo, sleduj tepy a nepúšťaj ich nad 155 úderov za minútu aby ti sily ostalo keď sa cesta dvihne do prvého vážneho stúpania. Ale kdeže, už tu mám svojich 160, anaeróbny prah a viem že menšie číslo uvidím až hore v cieli, keď to budem rozdychávať, V tomto teple to bude krutý boj s dychom. Nohy točia, ide sa mi dobre, dokonca vidím v diaľke borca čo štartoval predo mnou.  Obzriem sa dozadu, nikde nikto. Zatiaľ. Prvých 5,5 kilometra po novučkom asfalte ku Jednote na Korcháni ubehlo príjemne rýchlo, nestačím sa diviť. Dávam si energetický gel aj keď nohy držia, tepy stále na 160 úderov za minútu. Obehol ma jeden človek, ale v prvom poriadnom stúpaní z Korcháňa smerom na Megoňky sa ho prekvapivo držím ako kliešť. Dokonca som zmazal dieru medzi nami a teraz mu dýcham na chrbát, ba chvíľu ideme aj bok po boku. Tepy vystrelili nad 165 a tak sa krotím, zvoľňujem, pretože viem čo bude nasledovať. 

Lúka na Dolinu. Úsek veľmi zvláštny. Je tam taká krátka stojka, v maxime tesne nad 30%. 

Nemá zmysel blbnúť v sedle a tak podľa plánu zoskakujem a hybaj nožmo hore. Lenže beh to nie je. Som rád že sa vôbec hýbem. Pod nohami to sem tam pošmykne, nič vážneho, som skoro hore. Sadám na bike a už sa veziem. Je tu takmer rovný úsek. Zmena zo sedla -do sedla mi však neprospela a keď sa cesta dvihne musím ubrať. Dávam ľahší prevod, a hlavne výrazne spomaľujem, aby som skrotil rozvášnené tepy. Celá jazda je o tom čísle. Tlkot srdca, prah ktorý keď prekročím, tak vyhorím ako svieca. Už som znovu na 160, nesmelo pridávam. Kde tu nejaký turista na mňa kričí Davaj, davaj! Povzbudí to, ale som teraz v stave že to prestávam vnímať. To je presne ono, zrazu všetko akoby utíchne, všetky hlasy a ruch vôkol cesty. Pohľad uprený dopredu, kde tu treba škarpu obísť, dokonca tu bola mláka. V podstate sa konečne na 100% sústredím už len na jazdu a to magické číslo 160. 

Serpentína, Krížne cesty, curva di Giorgio. Má to tu viac legendárnych mien. Do cieľa ostáva 1500 metrov, to je strašne blízko ale dá sa tu veľa času stratiť. 

foto: Robert Dovičič

Na rovinke kde sa obvykle kochám výhľadom konečne usrkávam vodu z fľaše a začínam stúpať do vytúženého cieľa. Vlastne ani neviem ako posledný kilometer prebiehal. 

Je to istá forma tranzu. Posledná zákruta a za ňou už cieľová brána! Dávam do toho všetky sily, ale veľa toho neostalo ani nemám pocit že by som ktovieako zrýchlil. Páska, koniec, zastavujem. Chlapík mi strihá štartovné číslo a ja až teraz prichádzam k sebe. Pár ľudí ma obehlo. Nie veľa. Borca čo štartoval predo mnou som stratil z pohľadu niekde na Doline. Teraz ho vidím, sedí v tráve v tom svojom fialovom triku a ťažko dýcha. Ja sa naopak cítim strašne ľahko, čapujem si jonťák s vodou, mohol by som autogramy rozdávať. 

Tak neviem, dal som do toho ozaj všetko? Prichádzajú ďalší borci, kolabujú v cieli a ja tu číham s mobilom v ruke aby som natočil príjazd prvého z dvojice Juraj a Miro. 

Končím na celkovom 73. mieste s časom 38:53,86 min. Tak asi áno, dal som do toho všetko :)

Z vtačej perspektívy:

S batohom na Polom (3. Časť)

Pôvodne som o nich nechcel písať, pretože toto je primárne blog o cyklotúrach. Zranenie ma však na nejaký čas odpútalo od sedla bicykla a ja som mal tak čas skompletovať pešie výstupy po všetkých značených trasách na hrebeň Veľkého Polomu.

Modrá je dobrá.

Nie tak úplne. jedna modrá trasa vedie na Polom zo slovenskej strany kopca, dve ďalšie z tej sliezskej. Tá  „najnudnejšia“ ide na samotný vrchol Polomu z Korcháňa. Ak by som mal po nej ísť niekedy znovu, tak určite má zmysel hore nad Korcháňom na chvíľu odbočiť z trasy a prejsť miestom ktoré som si ja pomenoval ako „Krížne cesty“. Je odtiaľ najkrajší výhľad na milošovskú dolinu, Malú Fatru časť Javorníkov a napríklad aj poľskú Ochodzitu.

Je škoda, že značená trasa sa tomuto miestu úspešne vyhýba, vďaka čomu je človek na hrebeni možno o 10 minút skôr, ale príde o fantastický výhľad. A výhľad je pritom to, prečo sa na tie hory okrem iného lezie, či nie? 

Táto trasa zároveň prechádza nad Korcháňom lesom, kde je chodník kompletne zničený a šialene vyhĺbený lesnou technikou. Prejsť sa to samozrejme dá, ale úprimne nie je to práve najkrajšia časť túry. Trasa ďalej prechádza okolo kaplnky pri Medvedej skale a prudko stúpa až na hrebeň kúsok pod vrchol.

V týchto častiach je už chodník o dosť krajší, sem tam sa otvorí výhľad a žiaľ aj tá horšia stránka Veľkého Polomu a totiž polomy samotné. Môžu tu byť popadané stromy, ale inak je záver výstupu po tejto modrej príjemný a to aj v zime na snehu.

Kúsok za hranicou, z osady Šance vedie na hrebeň modrá trasa cez Motyčanku a Beskyd a na hrebeni potom prechádza cez Kostelky a pokračuje do Dolní Lomné. Z tejto trasy som nadšený! Je pomerne komplikovaná, dá sa tu slušne doblatiť (hlavne na jar), sem tam treba preskočiť horskú bystrinu, ale je za to odmena v podobe peknej prírody a výhľadov. Žiaľ ani tu sa nedá vyhnúť úsekom poznačených lesnou technikou.

Hneď na začiatku stúpania od Šancí sa ide popri Jarošovmu potoku, kde to vypadá náramne.

Po chvíli trasa križuje lesnú asfaltku vedúcu od Mostov u Jablunkova, kde nasleduje viac terénny úsek a záver stúpania na Kostelky odkiaľ sú nádherné výhľady na Sliezsko.

Táto modrá trasa následne pokračuje do Dolní Lomné. Tento úsek som si zamiloval. Stúpanie od Lomné je pomerne náročné, kopec sa zahryzie v 10 až 16% a nepustí až hore. Maximá sú potom okolo 20%.

Škoda že značenie vedie len popod prírodný útvar Skala a nie priamo okolo neho. 

V každom prípade sa ku Skale dá pomerne ľahko dostať, zachádzka je to len veľmi krátka a stojí za to. Chodník ku Skale nie je značený, treba v mape pohľadať :)

Táto trasa je tiež poznačená výrubom, ale zároveň je vidno ako tu lesníci vysadili novú horu, sú tu oplotenia chrániace mladý les pred vysokou zverou, na niektorých stromoch sú pletivá priamo. Nepotrvá dlho a znovu to tu zarastie.

Prejsť po modrej z Lomné do Šancí je určite výborný tip na pravú horskú túru. Táto trasa nie je ani veľmi frekventovaná, takže pocit z divočiny je ohromný.

Strmá žltá

Na Polom nevedie jedna, ale hneď dve žlté trasy. Je tu žltá trasa, ktorú som prešiel z Horní Lomné, časti Prelač.

Vedie prudkým ale krátkym stúpaním k kaplnke na Muřinkovom vrchu. Odtiaľto sa dá pokračovať po hrebeni na samotný vrchol a ďalej ku horským chatám. Značená žltá ale končí pri kaplnke.

Na slovenskej strane tu potom vedie náučný chodník Jozefa Krónera od Staškova. Ako som už spomenul je to od Prelača veľmi krátka trasa, vyšiel som toho 1,5 km ku kaplnke približne za 20 minút. Preto určite má zmysel od kaplnky pokračovať aspoň na vrchol Polomu kde na krátkom úseku je dosť vecí k videniu. Skalnaté útvary, výhľad smerom na Kysuce, Lysú horu a samozrejme zdolanie Vrcholu Veľkého Polomu.

Druhá žltá, ktorú žiaľ prejdenú nemám, vedie z Dolní Lomné od viaduktu a vedie až ku chate Skalka. Tam kde sa napája na šotolinovú cestu to už poznám. Je tu pekný výhľad na Lysú horu, len som nevedel že je tu aj značený turistický chodník.

Októbrový update:
Pohodová žltá
V októbri, keď už stromy vyhrávajú všetkými farbami, som konečne absolvoval túru aj po žltej trase vedúcej od viaduktu v Dolní Lomné. Stúpanie je nenáročné, vedie lesom, rúbaniskami, ale aj Veľkou lúkou. Píšem Veľkou s veľkým "V," pretože sa to miesto oficiálne tak volá. 

Musím žiaľ konštatovať že aj tento úsek je ťažko poznačený ťažbou. Sú tu preto vyjazdené koľaje plné vody a bahna a čo vidím ako problém najväčší, tak miesta ktoré kedysi viedli fotogenickým lesom dnes vypadajú škaredo. Za pár rokov to isto bude lepšie, aktuálne je to však na zaplakanie. Našťastie je tu stále zopár úsekov (vrátane Veľkej lúky), kde les vypadá ako z detskej knižky a kde to vonia podhubím.   

Kráľovská červená

Červenou sú značené dlhé trasy, viacdňové, väčšinou hrebeňovky. Tá ktorá prechádza hrebeňom Polomu začína niekde v Třinci a končí až niekde pri Uhorskom Brode, čo je de facto kúsok od Trenčína :) Na Polom vedie z Mostov u Jablunkova okolo chaty Zuzana a privedie nás príjemným lesným úsekom cez osadu Podlesí ku chate Skalka.

Tu samozrejme prechádza okolo všetkých chát, cez vrchol Polomu a okolo Muřinkovej kaplnky a pokračuje smerom na Malý Polom a Biely Kríž. Stúpanie je pomerne jednoduché, žiadna prudká stena ani terénne prekážky tu na turistu nečíhajú. Výborne sa po nej išlo aj v zime, dokonca by som povedal že práve v zime bol ten výstup o čosi krajší. Cestička bola dobre prešlapaná, pretože je dosť frekventovaná a hore dobre padne čaj na zahriatie.

Čo dodať záverom? Že určite stojí za to na Polom si vyšliapnuť. Je jedno z ktorej strany, všetky trasy majú svoje čaro. Má tiež zmysel zdolať aj samotný vrchol, od Kamennej chaty či Muřinkovej kaplnky to už nie je zase tak ďaleko. No a zimná, alebo skorá jarná na troche snehu je fantastická. Určite treba skúsiť.

Mapy trás ani vzdialenosti tu na obrázkoch nedávam, je jednoduché si ich dohľadať. Navyše trasy sú fakt dobre značené, nie je možné zablúdiť.

Každý rok v lete býva hore na chatách tzv. "Borůvkový víkend" a ak nie inokedy, tak cez tento špeciálny víkend túra na Veľký Polom stojí za to!

1. časť Veľký Polom, alebo ako to všetko začalo
2. časť Všetky cesty vedú na Polom