Cez Ostré na Straník a Dubeň s GoPro kamerou

Straník a Dubeň. Dva žilinské kopce, ktoré lákajú turistov, bikerov (a paraglajdistov) na svoje unikátne výhľady. Na tom prvom som už v roku 2018 bol, na tom druhom som zažil premiéru.

Nebude to však jediná premiéra na tomto blogu! Rozhodol som sa ho totiž spestriť komentovaným videom, čomu som sa doteraz úspešne vyhýbal. Nedočkavci si môžu pre video odskrolovať na koniec stránky, pre ostatných tu mám aj sériu fotografií s chronologickým popisom udalostí presne tak ako sa stali, alebo ako presne si ich pamätám. Vo videu bude potom v podstate to isté, akurát spestrené o GOPRO zábery nasnímané z hrudníka, helmy, či z ruky. Začíname...

Z domu odchádzam pomerne skoro ráno. Autom. Presúvam sa do Kysuckého Nového Mesta, odkiaľ na cyklotúru do neznámych končín vyrážam po miernom zdržaní v každodennej kysuckej kolóne. Potom však už rýchlo miznem z ranného zhonu malého kysuckého mestečka a strácam sa v tieni lesa pri stúpaní do strediska Ostré. A stúpanie je to ostré, nie že nie. Pri chate na zjazdovke trochu blúdim a trvá mi, kým nájdem nenápadnú lesnú cestu obopínajúcu Gašov vrch. Vlastne až tu prvýkrát lovím z batohu fotoaparát, aby som výlet mal popri videu zdokumentovaný aj mojou tradičnou formou. Kopec Veľké Ostré (653 m n. m.) sa vypína do azúrovo modrej oblohy nad lomom v Lopužných Pažitiach.

"Leto trvá tri dni a slnko už or rána dáva takéto výpeky, dnes bude ešte veselo," pomyslím si, keď z tieňa vychádzam do neúprosného žiaru žltej gule, visiacej nad mojou hlavou.

Po chvíli stojím znova, pretože spoza stromov vykukol Rozsutec (1610 m n. m.). To je tak fotogenický kopec až beda! Je v diaľke a fotím ho proti slnku, takže sa stráca na pozadí a necháva vyniknúť Ľadonhoru (999 m n. m.). Idem po neznačenej ceste. Je to príjemne široká, rýchla zvážnica. Žiadne jamy, žiadne uvoľnené kamene. Takto to mám rád.

Necelých päť kilometrov je vzdialenosť, ktorú treba od chaty na Ostrom prejsť, než sa lesná cesta konečne napojí na značenú turistickú trasu. Vedie ponad Kotrčinu Lúčku a zveziem sa po nej až do Zástrania. Pred tým ale neodolám a fotím prvú z mnohých dnešných panorám. 

Vľavo, v miernom opare, masív Malej Fatry, vpravo potom Zástranie a hlavne kopec Straník (769 m n. m.). Takto z diaľky pôsobí neškodne, ale je to potvora! Jeden a pol kilometra stúpania s priemerom niečo málo cez 13%. Priemerom, nie maximom, pretože to atakuje úspešne dvadsiatku. Asi aj preto dole v obci pre istotu drtím sladkú tyčinku plnú tak potrebnej energie.

Pätnásť minút od kostola na vrchol. Ale akých. Pot zo mňa tečie a na drese sa mi robia slané machule, pretože v tej horúčave sa voda rýchlo odparuje. Užívam si výhľady a ako bonus aj prítomnosť tandemu paraglajdistov, ktorý sa práve chystajú na vzlet. Číham s kamerou v jednej, a fotoaparátom v druhej ruke. 

A už letia! Chvíľu miznú z dohľadu aby sa v zapätí znovu vynorili a nabrali výšku. Prelietajú mi rovno ponad hlavu. Ten ich tieň ma v jeden moment normálne vystrašil :) Akoby mi chceli na plecia sadnúť. 

V tieni vkusného prístrešku som si doprial zaslúžený oddych. Miesta ako je toto sa mi nechce nikdy opúšťať rýchlo. Prísť tu len tak na otočku by bol prehrešok proti mnou zaužívaným konvenciám. To sa tak nerobí... Nakoniec mi však predsa treba ísť. Tak ešte aspoň jednu panorámu.

Sadám na bicykel a fičím z kopca dole. Nebol by som to však ja, ak by som po minúte nezastavil a nekontroloval či mám všetko (fotoaparát, mobil a slnečné okuliare) so sebou. Našťastie nič nechýba a tak si záverečnú strmú pasáž nemusím zopakovať. 

Po ďalšej minúte však stojím znova. Pre zmenu zase raz fotím výhľad na Zástranie. Tento výhľad nikdy neomrzí. Či je leto, či je zima. 

Cestou medzi Zástraním a rozhľadňou na Dubni (613 m n. m.) nezastavujem a nefotím. Spolieham sa na to, že všetko zachytí ultraširoký záber kamery. Chcem si len pokojne užívať jazdu neskutočne nádherným hrebeňom. Dokonca mi cestu skríži zajac. Zbesilo hupká predo mnou po suchom hlinenom podklade, akoby sa bál uskočiť niekam do trávy vedľa. Nakoniec však mizne a s ním na chvíľu mizne aj horúčava a dusno. Aspoň ja mám ten pocit. Zrazu sa mi ide náramne ľahko. Nepotím sa, nesmädí ma a nohy sú čerstvé, akoby som len pred pár minútami vyštartoval. Všetko je umocnené úchvatným prostredím. Úzky vyšliapaný hrebeňový chodník kľučkuje pomedzi stromy. Sem tam korienok, príležitostne kamene, stále však technicky nenáročný úsek.

Cyklista pod rozhľadňou ma varuje, že hore je extrémna horúčava a navyše sa vraj veža vo vetre kolíše. Napriek tomu zdolávam kovové monštrum (v dobrom) krok za krokom, schod za schodom. Mojej fóbii nepomáha, že si tu človek vidí skrze mriežku pod nohy a že je to fakt výška! Hore sa cítim prekvapivo bezpečne. Užívam si výhľady, fotím, točím video, dokonca tu zjem aj banán. Tak sa mi tu páči.

Až v momente keď nahodím ruksak na plecia a vstúpim na prvé schody, veža sa vo vetre skutočne zakymáca. Rukami pevne stískam zábradlie a pridávam do kroku cestou nadol. 

Kúsok za vežou stáčam z červenej turistickej na zvážnicu aby som po chvíli zjazdoval nádhernou lúkou do Zádubnia. Kamera na hrudi pôsobí na mňa psychologicky, stupňuje totiž moju lenivosť. Nie že by sa mi nechcelo šliapať do pedálov, kde že. To ma baví a užívam si to, ale nechce sa mi za každým zastavovať a ťahať fotoaparát z ruksaka, lebo veď kamera! Na jednu stranu to je veľká výhoda pre "flow" ktoré si dnes fakt užívam, avšak pre tento blog je to nevýhoda kvôli zvýšenej absencií fotografií. Aj tak som prekvapený, že som ich nacvakal aspoň toľko, koľko ich tu je okolo vidieť. 

Poslednú fotku robím v Nesluši pri rybníku. Hoci k nemu viedla pomerne dlhá a tak trochu nudná cesta po kvalitnom asfalte. Na cestnom bicykli by som si to vedel užiť, ale pri dunivom zvuku širokých plášťov môjho MTB je to také, všelijaké. Len nie zaujímavé. Budatín, Vranie, Rudinka, rybník v Nesluši. To všetko ubehlo nakoniec našťastie celkom rýchlo. Keď už som ani nedúfal, že na niečo zaujímavé tu natrafím, opak sa stal skutočnosťou. Nad rybníkom je krátky, za to však vizuálne veľmi príťažlivý singletrail vedúci rovno do Nesluše. Fotku nepriložím, lebo veď kamera. A vôbec, pozrite si už konečne to video, uploadovalo sa asi päť hodín (strihal som hodinu, šlo to prekvapivo rýchlo), tak nech som to nerobil zbytočne :) Je tam úplne všetko a možno aj čosi navyše. Je tam Ostré, je tam Zástranie i Straník. Nechýba hrebeňovka cez Dubeň ani zjazd cez lúku a samozrejme singletrack nad neslušským rybníkom. A hlavne nechýba tam môj všadeprítomný komentár! Tentokrát by som bol výnimočné rád za spätnú väzbu (pozitívnu i negatívnu). Či už pri videu, alebo tu na blogu, alebo inde (FB, osobne a podobne). Ďakujem!

youtube

Vlado

PS: Mapa trasy na mapy.cz

Okolo Turca

Keď sa vyberiem jazdiť do oblasti kde som pred tým nikdy nebol, tak sa fotoaparát nezastaví. Neinak tomu bolo aj teraz, pri výlete okolo Turca.

Z Dražkoviec, kde som pri ihrisku nechal auto, vybral som sa cez polia a lúky smerom ku zrúcanine hradu Sklabiňa.

Obklopený neskutočnou panorámou Martinských Holí a Veľkej Fatry, dorazil som po chvíli ku Sklabinskému hradu. Teda aspoň tomu, čo z neho ostalo. Tri eurá na vstupe, vychladený Birell do ruky a hrad som mal len pre seba. Obísť ho s bicyklom nebolo úplne najľahšie, ale podarilo sa. 

Po terénnom úvode začína pod hradom nekonečná asfaltová pasáž. Prerušená je len krátkym lúčnym stúpaním do Turčianskeho Jasena.

Na mape to síce vypadá na placku s pár krátkymi kopčekami, v skutočnosti prejazd cez obe Jasená, Dulice, Necpaly a Folkušovú pripomína horskú dráhu. V jednom kuse hore - dole. Jazda úpätím Veľkej Fatry nemôže by iná.

Trasu som plánoval tak, aby som navštívil väčšinu miestnych rozhľadní. Prvá sa mi postavila do cesty medzi Horným Jasenom a Dulicami. 

Pri zjazde na Necpaly zastavujem a fotím kostolík s pozadím masívu Martinských holí. Z fotky možno badať, že sa mi začalo pozvoľna zmrákať. Jazdu v tieni som však uvítal, na slnku začínalo byť neznesiteľné teplo.

Okrem rozhľadní som mal v pláne fotiť aj rôzne kaštiele, ktorých je tu v okolí podľa mapy neúrekom. Na túto činnosť som ale rýchlo zanevrel po tom, čo som videl v Necpaloch. Ošarpané staré budovy, vyrabované, trávou obrastené a celkovo na spadnutie. Zákaz vstupu pre nebezpečenstvo zavalenia. Škoda slov, jedna fotka to vyrieši za mňa. Hneď oproti cez cestu bol ešte jeden, ale bol hádam v ešte žalostnejšom stave a už som nemal tú potrebnú vnútornú silu zastaviť a odfotiť to.

Náladu som si znovu spravil na ďalšej z rozhľadní. Stojí na Brotnici a vypadá úplne rovnako ako tá predošlá. Ako sa neskôr ukáže, všetky miestne rozhľadne majú rovnaký dizajn a zaujímavosťou je aj fakt, že sú všetky tak trochu zbytočné, lebo výhľad je pekný aj zo zeme pod nimi. Ale vždy lepšie aj takéto malé roztomilé rozhľadne s lavicami na odpočinok, ako vôbec nič.

Pôvodne som mal v pláne navštíviť hrad Blatnica od ktorého som mal zísť po žltej turistickej značky priamo do Gaderskej doliny, túto z časti prejsť a otočiť to na mieste zvanom Čertova brána. Ku hradu som sa však cez zarastenú lúku nedostal. Tráva vyše kolien dávala tušiť prítomnosť kliešťov a to som riskovať nechcel. Dostal som sa na vzdialenosť asi 400 metrov od hradu, otočil to a pokračoval do Blatnice. Gaderská dolina dnes nebude. 

Z Blatnice som pokračoval ďalej na Príbovce a Valču. Cesta sa zvíjala pomedzi nekonečné lány plné divých makov.  

Vo Valči začalo ďalšie z mnohých stúpaní. Tanková cesta (názov v mape) v tomto prípade predstavovala kvalitnú asfaltku na rozdiel od môjho očakávania prašnej lesnej cesty. Tak či onak, priviedla ma do podhoria Lučanskej Malej Fatry.

Jazda po nezvykle hladkej panelovke od rozhľadne ku rozhľadni ubehla rýchlo. Výhľady boli tentokrát na mesto Martin, Martinské hole a hlavne na Veľkú Fatru aj s dedinkami, cez ktoré som prechádzal pred chvíľou.

Po nekonečnej asfaltovej a panelovej pasáži nastal čas znovu na trochu terénu. Krátky zjazd do Turčianskeho Petra bol viac než príjemným spestrením. Pekné výhľady, pevná hlinená podložka; tak toto môžem.

V Košťanoch mi trvalo hádam aj 5 minút kým som prešiel cez hlavný ťah. Katastrofa. Našťastie hneď za cestou som znovu nabehol na poľnú cestu a ruchy civilizácie nechal nadobro za sebou.

Mojou poslednou zastávkou na celodennom výlete bolo Múzeum slovenskej dediny. Tradičný prírodný skanzen plný dreveníc i murovaných stavieb zo všetkých kútov Slovenska. Svoje zastúpenie tu majú okrem domáceho Turca aj Kysuce, Orava, či Liptov. 

Pre cyklistu má celý areál jednu významnú chybu. Je v ňom totiž zakázané bicyklovať a nebolo mi ani umožnené bicykel viesť pešo. Absolútny nezmysel, zvlášť keď na celom 15 hektárovom pozemku (!!!) som okrem seba za celý čas návštevy napočítal už len jednu trojčlennú rodinku s kočíkom. Pritom cesty sú tu široké a striedavo hlinené či panelové. Hoci na pokladni boli obe zamestnankyne veľmi milé, v tomto boli neoblomné a tak mi neostávalo nič iné, než sa v tvrdých cyklistických tretrách trmácať od chalúpky ku chalúpke pešo. Urobil som nakoniec celkom slušný okruh, ale fakt nechápem prečo je bicykel taký strašný problém. Fajn bolo aspoň to, že som si ho mohol nechať priamo na pokladni, kde mi ho postrážili.

Spoločnosť mi teda celý čas nerobili ľudia, ale zvieratá. Hlavne mačky. Bolo ich tu minimálne desať. Boli všade. A potom kozy. Pásli sa priamo v centre skanzenu a chvíľu ma dokonca prenasledovali.

Návštevu skanzenu som štýlovo zakončil v miestnej krčme, ktorá akoby z oka vypadala tej vo Vychylovke. Keď som vošiel dnu, mal som pocit že som sa jedným krokom posunul v čase i priestore. Všetko bolo na vlas rovnaké ako v krčme z Korne. Zemiakové gule plnené čučoriedkami a poliate makovou polevou boli kvalitnou bodkou za perfektným výletom do doposiaľ nepoznaného Turca.

Tak zase niekedy ahoj :)

Sedem rokov na Polome

Bolo to v pondelok, 13. júna 2011 keď som prvýkrát v sedle vystúpal na Veľký Polom ku chatám. Prečo som tam išiel a ako to vypadalo som zhrnul v tomto blogu. Dnes je streda, 13. jún 2018 a ja som bol hore pri chatách znovu. Osemdesiatydruhýkrát. I napadlo ma urobiť pár fotiek presne na tých istých miestach ako pred siedmimi rokmi a ukázať ich svetu :) Vtedy som si to vytrpel na starom bicykli, hoci ten aktuálny už má tiež svoje roky, kedže som ho kúpil približne mesiac po tomto prvom veľkopolomskom dobrodružstve.

Nejaké tri kilometre pod hrebeňom je toto už hádam legendárne miesto s výhľadom na milošovskú dolinu. Vtedy som musel hľadať vhodné miesto na fotku, aby pomedzi stromy bolo vidieť rybník. Teraz tam stromy sú tiež, len sa unavili a ľahli si :(

Hádam najlepšie je to patrné z tejto fotky. Kým vtedy od Korcháňa ku Medvedej skale viedla cesta lesom, dnes vedie z veľkej časti rúbaniskom.

Kamenná chata sa príliš nezmenila, okolie zkultivovali, zmizla stará rozhľadňa a drevenice, pribudli nová rozhľadňa a drevenice :) A dnes mali náhodou otvorené, takže som sa občerstvil lahodným mokom tu a nie na susednej Severke.

Výhľad od Severky ostáva po rokoch rovnaký, akurát dnes na českej strane panovala nízka oblačnosť.

Sú veci čo sa menia viac a sú veci čo sa menia menej. Záverečný "Smrťák" pod Kamennou chatou sa nemení vôbec! Stále má svoje percentá a cesta je lemovaná rovnakými stromami. Zmenila sa ale zásadne kondička, dnes by som ten brdek smrťákom nenazval :)

Poslednou fotkou na porovnanie je serpentína kilometer pod hrebeňom. Vtedy mi neúmyselne zapózoval neznámy cyklista, dnes som si musel vystačiť sám.

Ešte však nekončím, fotiek sa mi podarilo urobiť dnes viac a tak sa rád podelím.

Takto skoro som čučoriedky pod Polomom ešte nezbieral. Obvykle sa chodím pásť niekedy po 15. júli. Mesačný predstih je vážne rekord!

Možno ešte pár dní potrebujú aby dozreli úplne, ale niektoré (a nebolo ich málo) už jedlé boli :)

Po toľkých čučoriedkach človekovi ľahko vysmädne. A keď je v ponuke Radegast 10° tak nejde odolať.

A už len zjazd, tak hlavne opatrne (vysvetlím o chvíľu).

Lesná cesta ma privádza do Šancí. Toto je také zvláštne miesto, často tu stretávam lesnú zver, ale ešte som tu za tie roky žiadne zviera nestihol odfotiť.

Až doteraz. Tento týpek najprv skákal smerom ku mne, zatiaľ čo ja som si v pokoji z batohu aparát vyťahoval. Keď som ho zapol, pošteloval, tak týpek takto zapózoval, otočil sa a odskákal zase niekam dole po ceste. Viem že to znie ako nejaká vymyslená historka, ale stálo sa to presne tak a mám aj dôkaz, lebo som ho stihol cvaknúť aj keď skákal ku mne, aj keď skákal odomňa :D

Už som fakt zažil hocičo, jeleňa na asfaltke, divé svine pri chalupách v Zákopčí, stáda danielov i srniek, ale vždy keď ma zvetrili tak davaj preč, nikdy nie ku mne a nieto ešte pol minúty pózovať. 

Aby som pôvodnú trasu zachoval úplne tak som nielen že vybehol aj hore ku chate Severka, ale vrátil som sa aj cez Filůvku na Megoňky.

Je to taký malý zázrak že som sa dnes bicykloval na Polom. Takto pred šestnástimi dňami som tam bol tiež. Išiel som aj cez samotný vrchol ku kaplnke na Muřinkovom vrchu.  Netušil som ale, že idem s deň starou zlomeninou rebra (včera to boli dva týždne čo som skončil na urgentnom príjme a podstúpil som RTG + sono). Dnes som bol na chirurgii na kontrole a doktor nechápal ako je možné že po dvoch týždňoch ma vôbec nič nebolí, nemám žiadne problémy a nehltám žiadne lieky od bolesti. Neveril mi dokonca tak, že som mu musel predviesť pár cvikov namahajúcich hrudník. Potom sa konečne usmial, pokrútil hlavou a povedal: "Ste veľmi šťastný človek!" Nuž hádam som to nezariekol a môžem pokračovať v zdraviu šetrivom zbieraní letných kilometrov.

PS: Rebro som nezlomil na bicykli :)