Takmer dva roky. Tak dlho som plánoval cyklovýlet, či ak chcete, v mojom prípade taký veľmi ľahký bikepacking. Začalo to niekedy v období Vianoc 2019. Južná Morava. Břeclav, Hodonín, Valtice a samozrejme Lednice, čoby zlatý klinec celého snaženia. Dva dni po svojich narodeninách, 26. februára 2020 objednávam "rolovaciu brašňu na sedlovku." To už sa v médiách objavovali čoraz častejšie znepokojivé správy o čínskom meste Wu-chan, ako aj o lyžovačke v Taliansku. Kto by to bral vážne. Veď predsa v lete bude po "chrípke." Na chvíľu skutočne bolo, ale viacdňový výlet na bicykli bol asi to posledné na čo som v lete pomyslel. A potom prišla druhá vlna, Vianoce, Nový rok 2021. A nakoniec prišlo, ako to tak po jari býva, znovu leto. Vytiahol som zo skrine polozabudnutú "rolovaciu brašňu na sedlovku" a začal opäť snívať o "vinných sklípkoch."
Leto 2021: "Mám plán!" Akoby aj nie, mám ho predsa od Vianoc roku pána 2019. Už len trochu odvahy, vhodný termín a pár dní ustálené, dobré počasie. Čakám. Tornádo! Oblasť od Břeclavi po Hodonín je zasiahnutá najviac. "Potrebujem nový plán!" Nepôjdem predsa na výlet tam, kde majú úplne iné starosti než hostenie turistov. A pretože sa neradím do kategórie nadšených obdivovateľov katastrof, otváram znovu mapy a začínam maľovať. Morava ostáva, len nepôjdem toľko na juh. Tou metropolou, ktorá upútala moju pozornosť najväčšmi, je Olomouc. Nádherné historické mesto ležiace uprostred úrodných nížin Hané.
Kapitola I. Ako som zdolal svätú horu
Deň prvý: Valašsko (23. júl 2021)
Budík na siedmu mám nastavený úplne zbytočne. Už dobrú polhodinu nespím. "Je to vážne tu! Fakt že hej." Letí mi hlavou, keď montujem na bicykel "rolovaciu brašňu na sedlovku." O zbalení vecí bude ešte reč neskôr, teraz sme však na úplnom začiatku a ja štvrťhodinu po deviatej hodine nasadám a odchádzam do ranného slnka.
Prvé kilometre poznám naspamäť. Proti prúdu toku rieky Kysuca prechádzam nabudený nie len poctivou kolumbijskou kávou, ale aj adrenalínom a endorfínmi. Čadca, Raková, Staškov, Podvysoká, Turzovka, Vysoká nad Kysucou a Makov. Istým spôsobom jazda z povinnosti. Užívam si nový asfaltový koberec medzi Turzovkou a Vysokou, akoby to majstri cestári natiahli a dokončili pred pár dňami len kvôli mne.
Že opúšťam Slovensko mi na Makove, popri obrovskej prázdnej budove bývalej colnice, pripomína aj policajná búdka s pánom policajtom vyhrievajúcim sa na slniečku. Som v napätom očakávaní, ako sa mi bude stúpať s pomerne ťažkou batožinou do poriadneho kopca. Niežeby práve Bumbálka patrila medzi nejaké náročné stúpania, ale som v unikátnej situácii, akú som tu doposiaľ nezažil. Teda, aby som neklamal -cez Bumbálku už som raz s plne naloženým ruksakom išiel na dvojdňový výlet, ale tentokrát so sebou toho veziem o niečo viac. Pamätám si však veľmi dobre, že práve plne naložený ruksak bol vtedy bolestivou komplikáciou. Dnes mám našťastie najväčšiu záťaž pod zadkom.
"Ono to ide!" Pomyslím si pri Partizánovi, kde končí strmšia pasáž. Akoby som žiadne kilá navyše ani neviezol. Len to podivné vŕzganie, na to si budem musieť zvyknúť. "Rolovacia brašňa na sedlovku" hlavne v stúpaniach vydáva celý čas kadejaké pazvuky. Vŕzganie je počuť najviac.
Sústavne obiehaný kamiónmi, prehupol som sa cez vrchol, ktorý je zároveň najvyšším dosiahnutým bodom celého výletu. V nohách mám presne 40 kilometrov, keď sa púšťam do nekonečne dlhého zjazdu po nudnej, širokej ceste plnej nákladných áut. Akoby to nemalo konca -kraja.
Počas troch výletných dní, chcem sa čo najviac pridŕžať miestnych tradícií ako je napríklad kuchyňa. V reštaurácii patriacej ku Hotelu Valaška si preto po hovädzom vývare doprajem gigantickú čučoriedkovú parenú buchtu, ktorá sa doslova topí v poleve. Viac typický pre Valašsko je hádam už len známy okrúhly koláč, Frgáľ, ktorý tu síce tiež majú v ponuke, ale ja už na ďalšie sladké dobrodružstvo nemám priestor v žalúdku a najlepší je aj tak ten, čo pečú na Hukvaldách.
V Horní Bečve sa napájam na miestnu cyklotrasu, nasledujúc tok rieky, ktorá dala meno viacerým tunajším dedinkám, ako aj cyklotrase samotnej. Bečva. Výhľad na beskydské tisícovky mi vždy dokáže opantať hlavu. Majú tú moc, zastaviť ma, vytiahnuť z ruksaka fotoaparát a cvaknúť. Neinak tomu bolo aj teraz, pri pohľade na majestátny Radhošť.
Cesta do Rožňova pod Radhoštěm nie je pre mňa žiadnou novinkou. Aspoň raz, či dvakrát do roka tadiaľto bicyklujem, obvykle keď mám cestu na Pustevny. Nie je to ale tak často, aby mi tunajšie prostredie zovšednelo. Na chvíľu odbočujem z cyklotrasy, aby som dodržal ďalšie predsavzatie a totiž, chcem prejsť cez každé jedno historické námestie tých miest, cez ktoré pôjdem. Masarykovo námestie v Rožňove je prvým z mnohých. Nezdržujem sa tu však dlho a už znovu svištím popri Bečve smerom na Valašské Meziříčí.
O půl třetí na náměstí ve Valašském Meziříčí
jdu co noha nohu mine a každej sám sobě jsme stínem!
Nic mi není přitom melu z posledního
těžko říct o tom něco konkrétního.
Mňága a Ždorp - Made in Valmez
Inšpirovaný textom obľúbenej piesne, v hlave spriadam plán ako si práve tam, na námestí, doprajem oddych pri poobednej káve. O to väčšie je moje sklamanie, keď ho nachádzam celé v rekonštrukcii. Námestie je rozkopané, všade zákaz vjazdu a zátarasy a tak si ani neurobím fotku a pokračujem smutne v jazde ďalej.
Chuť na pravidelný prísun kofeínu je však mocnejšia než ja a tak zastavujem pri akomsi hoteli (Abácie & Wellness) na kraji mesta, kde mi urobili až nečakane dobré espresso. Každý z troch dní strávených na cestách so sebou prinesie niečo neplánované. Ako sa neskôr ukáže, rozkopané námestie vo Valmeze bude problémom zďaleka najmenším.
V meste sa tiež nadobro lúčim s príjemnou cyklotrasou a pokračujem ďalej po bežnej komunikácii, ktorá spája miestne dedinky. Najprv Poličná a potom Branky. Keď som si pripravoval trasu, hľadal som si v mape rôzne pamiatky a zaujímavosti okolo ktorých by som mohol ísť a pri ktorých by som sa mohol tiež pristaviť. Aby som sa nepripravil o prekvapenie, nikdy som si nepozeral fotografie daného miesta. Preto, keď som dorazil k chátrajúcemu zámku v Brankách, bol som sprvu trochu sklamaný. Navzdory času, ktorý sa na objekte podpísal tučnou prepiskou, páčilo sa mi tu. Tieto staré, ošarpané stavby majú svoje čaro. Síce iné, ako pôvodne zamýšľal architekt, ale asi ma chápete. Zrúcaniny hradov nás predsa tiež lákajú.
Miestny kraj je doslova posiaty kaplnkami a krížmi. Podobne ako na Kysuciach, sú tu hádam na každej križovatke a v každej dedine. Kaplnka sv. Cyrila a Metoda v Komárne (áno v Komárne, nie je to preklep) ma však zaujala o niečo viac. Mala takú baťovsky-modernú, výstrednú podobu.
Osíčko, Loukov, Bystřice pod Hostýnem. Mám pocit že to dnes všetko ubehlo veľmi rýchlo a mne do cieľa v Brusnom ostáva posledných pár kilometrov. Klamal by som, ak by som napísal, že výjazd na Svatý Hostýn som neplánoval. "Ale!" Ale bol som pripravený aj na možnosť, že toto päťkilometrové stúpanie nakoniec vypustím a v pokoji si dorazím na penzión, kde si vyložím nohy na stôl, dám si večeru a zregenerujem na ďalší deň. Lenže toto je prvý deň výletu, energie mám na rozdávanie a Hostýn je kopec, popod ktorý som už dvakrát bicykloval a dvakrát som pri pohľade naň mávol rukou s myšlienkou "Nabudúce."
Dnes je ten deň. Po krátkom občerstvení v meste pod kopcom začínam stúpať lesom. Cesta špirálovito obtáča celý vrch dookola. Kilometre rýchlo ubúdajú a predo mnou sa zjaví Bazilika Nanebovzatia Panny Márie. Pútnicky kostol z polovice 18. storočia svojou výškou a výzdobou púta pozornosť.
Kompozíciu mi kazia všadeprítomné ploty. Dorazil som sem v deň, keď plochu medzi schodiskami čerstvo asfaltovali. Pripadám si tak trochu ako na stavenisku a nie na jednom z najvýznamnejších pútnických miest v Českej Republike. Obďaleč potom stojí Kalvária od architekta Dušana Jurkoviča, ale aj tu mám smolu, keď hádam všetky zastavenia, okrem jedného, sú v zajatí lešenia a plachiet. Kúsok ďalej na kopci ešte stojí veterná turbína a rozhľadňa. Tam však už nejdem. Od nezabezpečeného, plne naloženého bicykla by som aj tak niekam na vežu neodišiel. Ani na Svätom Hostýne, ani nikde inde.
Z kopca do Brusného, kde mám rezervovanú izbu v penzióne Brusenka, je to už kúsok a tak si po chvíli konečne odložím v útulnej izbe v podkroví veci a púšťam sa do chutnej večere. Sviečková na smotane. Poctivá porcia mäsa aj knedlíkov. K tomu točený Bernard. Na malej terase nad reštauráciou si pripadám s knihou v ruke a pivom na stole ako niekde na dovolenke. "Počkať, veď ja som na dovolenke!"
"Tetris!" Inak to pomenovať nejde. Logická úloha na mňa čakala hneď po výdatných raňajkách. Zbaliť všetky veci späť do "rolovacej brašne na sedlovku" mi pekných pár minút trvalo. Tu a teraz si začínam uvedomovať, bez čoho by som sa v skutočnosti zaobišiel a čo by mi ubralo na záťaži i objeme. Tak napríklad fotoaparát. Nosím ho so sebou na všetky jednodňové výlety a tak som ho do ruksaku pribalil aj teraz. Lenže je to temer pol kila navyše. Tiež kniha. "Večer na terase to bolo síce príjemné spestrenie, ale pivo by som dokázal vypiť aj bez nej." Presne takto uvažujem, keď sa ju snažím silou vtesnať ku teniskám. Áno, mám so sebou aj civilnú obuv a oblečenie. Ale to sú zrovna veci, ktoré by som na viacdňový výlet zobral aj na budúce.
Nakoniec som našiel spôsob ako veci usporiadať po novom. Kniha ide do ruksaku, dve náhradné duše z ruksaka idú pod istiace šnúrky na vrchu "rolovacej brašne na sedlovku."
"Hmm, tej veci pod sedlom, budem musieť vymyslieť nejaký kratší, údernejší názov. Čo tak jednoducho: brašňa? Jasné, to bude stačiť."
Cestu lemujú desiatky jabloní a ďalších ovocných stromov. Konáre sa začínajú mierne ohýbať pod váhou ešte nezrelých plodov. Zastavujem a pohľad venujem dedinkám, cez ktoré som práve prešiel. V rannom slnku vzadu nad nimi drží stráž Svätý Hostýn. Lúčim sa takto s Valašskom a vstupujem do Hané.
Pokračujem presne tam, kde som včera skončil. Jazdou po prázdnych cestách spájajúcich množstvo malých dedín. Spoločnosť mi príležitostne robia len traktoristi, ktorí sa ponáhľajú na polia. Sobotné rána na dedine sú všade rovnaké. Nikde nikoho, niekde v diaľke šteká pes a inak všade panuje božské ticho. Pôvodne som sa do Olomouca chcel dostať po hlavnej ceste idúcej cez Přerov, ale teraz som rád, že to beriem okľukou cez vidiek.
Radosť ma začne opúšťať v momente, keď zbadám ceduľu oznamujúcu uzavretú komunikáciu a vyznačenú obchádzku do Troubek. Dobieham miestnu občianku, vezie sa na "skladačke" a nad blatníkom ma pripevnenú nákupnú tašku. Uisťuje ma, že po uzavretej ceste sa dá prejsť a cyklisti tadiaľ bežne jazdia. Koniec koncov, aj ona sama práve vošla na šotolinu. Spätne musím povedať, že neklamala. Skutočne som tu stretol zopár bikerov. Všetci však boli na bicykloch horských, na rozdiel odo mňa. Navyše, stav vozovky sa pred Troubkami mení na regulárne stavenisko.
V mape som objavil spásu v podobe krátkej, asfaltovej obchádzky. Práve v najlepší možný okamih. Tesne pred Troubkami ešte pár sto metrov po kamienkoch a štrku a konečne sa znovu ocitám na príjemne hladkom asfalte. "Cez Přerov by to bolo nakoniec asi o dosť príjemnejšie a rýchlejšie." Frflem si popod nos pri dopravnej značke "Koniec obce Troubky."
Na malom námestí v Tovačove ma víta svätý Václav osobne. Stojí nehnuto uprostred fontány už 149 rokov. Famózny výkon. Moju dilemu, či je Tovačov malé mestečko, alebo obrovská dedina, rozlúskne až mocný internet. Tovačov je mesto.
Na to, že v ňom žije len 2500 obyvateľov má toho čo ponúknuť. Tak napríklad rybníky. Sú tu všade v okolí. Alebo Mohylu padlých na bitevnom poli. Postavená na pamiatku tých, ktorí tu padli počas prusko - rakúskej vojny v lete 1866. A potom je tu zámok!
Spanilá veža je najvyššou zámockou vežou v celej Českej republike. Len sa ju akosi nedarí presne zmerať. Sú totiž zdroje, ako napríklad oficiálna stránka zámku, kde sa udáva výška 96 metrov a potom sú zdroje, ktoré sa tvária akademicky a tie uvádzajú 85 metrov. Tak či onak, stále je to dominanta, pri pohľade na ktorú som na chvíľu ostal v nemom úžase.
Jazdím v nadmorskej výške blízkej 200 metrov nad morom a je to poznať z každej strany. Medzi dedinami sú tu všade nekonečné úrodné polia. Vizuálne moju pozornosť najviac pútajú slnečnice. To má asi na svedomí legendárna Tour de France, kde môžeme vidieť v TV zábery na kilometrové lány, popri ktorých letí pelotón každé leto, rok čo rok. Slnečnice popri ceste a cyklisti na nej. Žijeme v dokonalej symbióze.
Ešte som sa poriadne nerozbehol na výjazde z Tovačova a už znovu stojím na krajnici a vyťahujem fotoaparát. Pretože tu sa nečakane pri ceste zjavil ďalší majestátny kostol. Vo väčšom meste by ma to tak neprekvapilo, ale takáto monumentálna stavba na kraji dediny s poetickým menom Dub nad Moravou?
Než sa v Olomouci vrhnem na obhliadku pamiatok, púšťam sa s veľkou chuťou do obľúbeného španielskeho vtáčika v Hanáckej hospode na Dolnom námestí. Viac tradičné by boli hádam len olomoucké tvarůžky. Trochu ma znepokojuje, že nikde, kde som sa doposiaľ občerstvoval, nemajú točenú Kofolu. Smäd tak zaháňam aj v Olomouci Birellom s príchuťou pomelo & grep. "Hádam sa ešte niekedy dočkám."
Cykloturistika nesie so sebou mnoho výhod. Tak napríklad neriešite parkovanie. Normálne svoje vozidlo opriete o lavičku, alebo o múrik a môžete začať obdivovať miestnu architektúru. Neriešite kadejaké zákazy, príkazy a dopravné obmedzenia, pretože sa dokážete za ani nie tri sekundy premeniť na chodca a prejsť jednosmernú ulicu, alebo obísť rozkopanú a ohradenú cestu, po chodníku. Oboje som v Olomouci zažil.
Lenže ak nechcete riskovať, tak v meste nenecháte bicykel bez dozoru opretý o stenu a nepôjdete si obzrieť pamiatku zvnútra. Nedostanete sa na rôzne veže a vyhliadky, do múzea či galérie, proste nikde. Všetko možno obdivovať len z ulice.
Napriek tomu som si to užil. Zo sedla bicykla si často všimnete veci a pozoruhodnosti, ktoré v aute zaregistrovať nestihnete. Aj taká obyčajná jazda krajinou prináša mnohonásobne väčšie vyžitie, než v inom dopravnom prostriedku. Človek ide pomalšie, môže sa viac obzerať, kedykoľvek a kdekoľvek zastaviť a samozrejme, často okolie vníma aj inými zmyslami. Čuch a sluch si v nekapotovanom, nehlučnom vozidle prídu často tiež na svoje.
Zďaleka som v Olomouci nestihol navštíviť všetky zaujímavé miesta. Dolné a Horné námestie so Stĺpom Najsvätejšej trojice, Orloj prerobený v duchu socialistického realizmu (asi najväčší bizár, aký som videl za poslednú dobu) a Katedrála svätého Václava.
To všetko sú pamiatky, ku ktorým som si našiel cestu. Istým spôsobom ma namlsali a vliali do mňa chuť vrátiť sa sem v budúcnosti ešte raz. Pretože to zďaleka nie je všetko, čo táto metropola Hanácka ponúka.
V jednu chvíľu uháňam centrom mesta po vydláždených uliciach, ktoré pretínajú koľajnice električiek, aby som sa ani nie za päť minút ocitol akoby v inom svete. Uprostred makových polí, na cyklotrase, ktorá ma popri rieke Bysřice štýlovo vyviedla za mesto. Bez stresu, bez komplikácii na veľkých križovatkách.
Rozpálené letné slnko sa nekompromisne stará o to, aby som častejšie zastavoval a dopĺňal tekutiny do fľašiek.
Kým prídem do mesta Hranice, hneď päťkrát križujem diaľnicu medzi Ostravou a Olomoucom. Prechádzam cez tu menšie, tu väčšie dedinky či mestečká. Velká Bystřice, Daskabát, Velký Újezd, Dolní Újezd, Bohuslávky a Podhoří. Práve posledná menovaná, malá horská dedina ležiaca na hranici Oderských vrchov so sebou priniesla až nečakane prudké stúpanie. Akosi som si od tých kopcov dnes odvykol. Všade samá nížina a zrazu, postavil sa mi do cesty tento kopec. Podľa mapy by kúsok za obcou mal byť Žabnický vodopád. Odbočujem preto na kamenistú cestu niekam do lesa, ale nikde žiadne značenie a hlavne odnikiaľ nepočuť charakteristický zvuk padajúcej vody. Hoci som nakoniec našiel prešliapaný úzky chodník až k potoku Žabník, vodopád som tu neobjavil. "Asi už je príliš sucho."
Uháňam preto ďalej a zastavujem znovu až v Hraniciach, kde konečne majú v malom bare točenú Kofolu. S výhľadom na námestie oddychujem pod slnečníkom a počítam, koľko kilometrov mi ešte ostáva do dnešného cieľa. Na konci druhého dňa, začínam totiž pociťovať prvé náznaky únavy. Podpísalo sa na tom dozaista aj teplo. 30°C v tieni a bezvetrie umocňujú pocit dusna. Obzvlášť, keď človek stojí a fotí uprostred námestia. V pohybe, počas jazdy, je to predsa len o niečo znesiteľnejšie.
Pred Starým Jičínom ma víta obrovská tabuľa s nápisom "Moravsko-slezský kraj." Definitívne tak opúšťam nekonečné roviny Hanácka a presúvam sa späť do Valašska, či skôr podľa miestneho nárečia, do Lašska. Len z diaľky obdivujem zrúcaninu miestneho hradu a spúšťam sa dole kopcom do Nového Jičína. Ani tu neporuším predsavzatie a nevynechám aspoň krátku návštevu historického námestia.
To novojičínske patrí k tým najkrajším. Dôkazom o tom je skutočnosť, že získalo pred pár rokmi cenu toho vôbec najkrajšieho v celej Českej Republike. Do cieľového mestečka Štramberk je to z Jičína čoby kameňom dohodil a tak sa už viac nezdržujem, usadám na bicykel a pokračujem v celodennej púti.
"Konečne!" Podvečer, keď už sa tiene na zemi nebezpečne naťahujú, konečne vidím na kopci pred sebou Trúbu. Veža bývalého hradu Štramberk stojí priamo nad mestom. Tu už to dobre poznám a tak viem čo ma ešte čaká. Kilometrové stúpanie na úplnom konci so sklonom presahujúcim 10%. Ako najlepšie zakončiť 134 kilometrový výjazd rovinami, než poriadnou stojkou v samom závere?
Rýchle vybalenie v Penzióne v podhradí, sprcha a o chvíľu už si pochutnávam na hovädzom guľáši na námestí v miestnom pivovare. Dnes čapujú Štramberáka. Lahodný zlatistý mok s krémovo bielou penou je zaslúženou odmenou za podaný výkon.
Ak by nohy mali rozum, tak by práve teraz začali štrajkovať. Pretože byť večer v Štramberku a neprejsť sa ku Trúbe, bol by turistický hriech. Ja toto mesto milujem. Mám to tu pochodené i pojazdené krížom -krážom a stále ma to baví. Okrem známej veže sú tu v okolí aj ďalšie atrakcie.
Biela hora s rozhľadňou na vrchu, jaskyňa Šípka, lom Kotouč, Váňův kameň, Národný sad a samozrejme námestie s fontánou. Aj tak som určite na niečo zabudol.
"Prší!" Pozerám z okna a nemôžem tomu veriť. Ešte dva dni dozadu, všetky predpovedné modely maľovali na nedeľu obrovské žlté slnko s nulovou šancou prehánok počas dňa. Pravda, včera už to tak optimisticky nevypadalo. Jeden model sa síce zubami -nechtami stále držal pôvodného, slnkom zaliateho dňa, ďalšie dva už ale počítali s občasnými prehánkami, zvlášť v dopoludňajších hodinách. Mali pravdu.
Sedím zbalený, oblečený a naraňajkovaný v jedálni penziónu a striedavo hľadím do mobilu na radar a čítam knihu. Odjazd som plánoval na pol deviatu, teraz je skoro 12 hodín a ja som stále v Štramberku. Ak by som mal pláštenku a návleky na tretry, asi by som na cestu vyrazil. "Ale takto?" Predo mnou minimálne štyri hodiny jazdy a to len v prípade že pôjdem najkratšou možnou cestou cez hory, okolo nádrže Šance. Je jasné, že pôvodnej trasy, ktorá počítala s rovnými 100 kilometrami sa tiež držať nebudem. Miestny kraj a cesty poznám už dôverne a tak si v hlave kreslím alternatívnu trasu. Dnes nepôjdem ani cez Příbor, rodné mesto Sigmunda Freuda, ba vynechám aj Hukvaldy, dedinku pod rovnomenným hradom, kde som si chcel dať známy koláč - frgáľ.
Chvíľu pred dvanástou spadla z neba posledná kvapka. Cesty sú mokré a plné kaluží, keď na ruksak navliekam reflexnú pláštenku a pri 18°C usadám na bicykel. Všetky fotky dnes budem robiť mobilom a veľa ich nebude. Fotoaparát leží na dne ruksaka a nemám chuť s ním sústavne manipulovať. "Ešteže veziem tú kameru."
Od kolies mi po nohách prská voda, keď prechádzam Kopřivnicí. Nasleduje Tichá a Kunčice pod Ondřejníkom. Na oblohe ani najmenší náznak zmeny. Beskydské tisícovky v diaľke čiastočne prekrývajú mohutné biele oblaky vodnej pary. Trhlinu v oblakoch prvýkrát pozorujem až v Čeladnej. To už mám za sebou viac ako hodinu jazdy stále buď po kompletne mokrých, alebo len čiastočne vysušených cestách.
Doteraz som nikde nezastavoval, až na pumpe pred Frýdlantom nad Ostravicí. Telo si pýta sladké. Ale neskutočným spôsobom. Lejem do seba vanilkovú kolu a pre istotu do kapsičky na drese beriem aj tyčinku Bounty. Oboje zdá sa, pomohlo. Akoby ma polial živou vodou. Drobnou medzerou, medzi ťažkými mrakmi, preniká pár slnečných lúčov. Keď nič iné, vypadá to aspoň, že pršať by už nemalo.
"Doľava, alebo doprava?" Blížim sa na dôležitú križovatku a snažím sa rýchlo rozhodnúť. Pohľad na hory mi v tom významne pomáha. Cesta vpravo vedie okolo nádrže Šance, cez Staré Hamry až na Klokočov a teda na Slovensko. Z tohto miesta je to domov rovných 50 kilometrov. Do hmly zabalené vrcholy hôr však dávajú tušiť, že tam teplo a sucho určite nebude. Cesta vľavo je o 20 kilometrov dlhšia. Nevedie však cez mokrý les, ani cez kopce. To rozhodlo. "Idem doľava."
Keď prechádzam obľúbenou beskydskou dedinkou Malenovice, na ceste sa už vytvorili stabilné suché koľaje. Od rána som nič poriadne nezjedol a tak zvažujem aj možnosť niekde zastaviť a dať si naposledy niečo tradičné, aby som aspoň tento trojdňový záväzok dnes dodržal.
Na trase cez Malenovice mám najradšej tie výhľady na Beskydy. Najprv sú to Lysá hora a Smrk, vrcholy ktoré má človek neustále na očiach. S postupom času potom pribudnú Ropice, Ostrý, či Javorový. A medzitým Prašivá. Pod ňou stojí kúsok od hlavnej cesty minipivovar a reštaurácia Kohútka.
Na pivo ani nepomyslím, pretože domov to mám ešte dobré dve hodiny, ale dobrými bryndzovými haluškami rozhodne nepohrdnem. Obloha sa pretrháva teraz závratným tempom a teplota sa rázom šplhá vysoko cez 20°C.
Za Kohútkou nasleduje známa beskydská húpačka cez nedlhé, zato však poriadne strmé brdky. Komorní Lhotka, Smilovice, Guty, Oldřichovie a Karpentná pri Třinci. Neustále do kopca a z kopca. Ani kúsok po rovine. Nakoniec si z tohto kolotoča vystupujem a odbočujem na Bystřice, Hrádek a Jablunkov.
Predo mnou je záverečné stúpanie. Tiahly, nenáročný kopec, ale s každým šliapnutím teraz čoraz viac cítim únavu v nohách. Nič bolestivé, nič hrozné, len niekde sa jednoducho tých viac ako 300 prejdených kilometrov za tri dni muselo podpísať. Hoci som už takmer doma a v tejto oblasti bicyklujem pravidelne, dnes si to užívam o niečo viac. Viem, že sa mi to podarí, že už ma nič nezastaví. Desať kilometrov domov, potom osem, šesť, štyri. Zrazu stojím na štátnej hranici a lúčim sa do kamery. "Zvládol som to."
Autentický komentár som nahral ešte počas jazdy. Nájdete ho v druhej polovici tretieho videa. Nedá mi však, aj na tomto mieste pár vecí zhrnúť.
Hlavné poznanie je, že sa netreba toho báť. Samozrejme, vždy sa môže niečo pokaziť a vtedy by som možno mal iné pocity. Dnes, týždeň po výlete, môžem zodpovedne napísať, že sa už teším až si to niekedy znovu zopakujem. Možno to bude konečne na tú južnú Moravu, ktorú spomínam na začiatku a možno niekde po Slovensku.
Čo sa týka jazdy s brašňou pod sedlom, nemôžem si sťažovať. Je to záležitosť jednej dlhšej jazdy, než si na to človek zvykne. Sprvu som napríklad o ňu jemne zakopával pri nasadaní i vysadaní, čo často ústilo do komických situácií. Veľký dôraz som počas jazdy kládol na povrch, po ktorom idem. Prioritou bolo vyhýbať sa dieram a iným prekážkam. Nakoniec som nechcene absolvoval aj niekoľkokilometrový úsek po rozkopanej ceste, kde podložku tvorili jemná šotolina ako aj hrubší štrk. Tam som skutočne išiel s malým srdiečkom a opatrne, nech to niekde neprerazím a na jednom mieste som asi 30 metrov pre istotu išiel aj pešo vedľa bicykla. Bicykel, kolesá, plášte a v neposlednom rade aj moja zadnica to v tomto kritickom úseku pred Troubkami zvládli na jednotku. Keď pominiem pridanú váhu v zadnej časti bicykla, tak jedinou skutočnou nevýhodou bol zvuk, ktorý brašňa vydávala hlavne v stúpaniach. Pravidelné vŕzganie a klepanie, to boli zvuky ktoré ma sprevádzali po celý čas. Osobne myslím, že ak by som brašňu dokázal trochu odľahčiť, významne by sa tieto pazvuky zmiernili. Vyskúšam nabudúce.
K tomu, čo si brať so sebou, pokiaľ človek neplánuje ísť skutočný bikepacking a teda nebude spať pod širákom niekde v turistickom prístrešku, môžem povedať len toľko, že som sa poučil na vlastných chybách a do budúcna už si to určite budem vedieť zorganizovať lepšie. Určite nemá zmysel so sebou brať voľnočasové predmety typu kniha. To bol nezmysel. Sporná je prítomnosť fotoaparátu. Na jednu stranu je to polkilové, objemné závažie, na druhú stranu, aj tu na blogu je vidieť, že keď som s ním tretí deň nefotil, tak fotiek je menej a osobne myslím, že sú aj menej kvalitné. Z náhradných dielov by som azda pri trojdňovom výlete nebral nabudúce dve rezervné duše, ale postačí aj jedna + lepenie. Z hygienických potrieb som mal so sebou len zubnú kefku a pastu, spoľahol som sa na kúpelňový servis v penziónoch a dobre som urobil. V najhoršom prípade je možné tieto veci kúpiť cestou. Pribalil som aj opaľovací krém, mastičku na slabiny, tubu so šumivým magnéziom a antihistamiká (pri poštípaní hmyzom mávam občas silnejšiu reakciu). Nechýbala samozrejme spodná bielizeň, druhý dres a civilné oblečenie vrátane ľahkých tenisiek. Pri trojdňovom výlete ako bol tento, by to šlo určite absolvovať aj bez neho, na druhú stranu som si tie večere a prechádzky chcel užiť viac civilizovane a bez bežného oblečenia a obuvi to proste nejde. Navyše, do tenisiek sa pri balení v pohode zmestili všakovaké nabíjačky a kábliky. Od telefónu, od kamery, od Garmina. V ruksaku som so sebou vláčil ešte aj dosť ťažkú powerbanku, pretože môj Garmin už päť hodinové jazdy nezvláda a treba ho aspoň raz na dvadsať minút, zvyčajne po troch či štyroch hodinách jazdy, dobiť. Tento problém hádam vyriešim už čoskoro výmenou za nový model.
Celkový dojem? Fantastický. Na to že som to takto išiel prvýkrát, myslím si, že som tých chýb veľa nenasekal. Predsavzatia, ktoré som si dal, som hádam naplnil. Kde sa dalo, navštívil som miestne pamiatky a námestia, stravoval som sa miestnou kuchyňou a aj tú priemerku som po 350 kilometroch mal na konci v rozpätí medzi 22 až 23 km/h. Hoci tesne.
Celková štatistika (ktorá je aj na konci tretieho videa):
Je veľa miest na Kysuciach, ktoré ponúkajú neskutočné výhľady. Niektoré sú notoricky známe, iné menej. Tu je mojich dvadsaťpäť najobľúbenejších prevažne z horných Kysúc (pretože tie dolné zatiaľ nemám toľko prejazdené a prechodené).
25. Vlčia skala
Začnem niečim nenápadným. Vyhliadka Vlčia skala leží na štátnej hranici medzi Slovenskou a Českou republikou. Jedná sa o skalný previs, kde sa z ničoho nič ocitnete veľmi vysoko nad stromami hustého ihličnatého lesa. Idúc po červenej turistickej značke z Klokočova Konečnej, natrafíme na ňu kúsok pod vrcholom Súľov a horskou usadlosťou známou ako Biely Kríž. Naživo táto vyhliadka vypadá oveľa lepšie než na fotografii. Vizuálne veľmi zaujímavou je už samotná trasa po štátnej hranici. V oboch smeroch dobre schodná pešo, na bicykli potom rozhodne odporúčam chvíľami technickejší enduro zjazd.
24. Rozhľadňa Kamenité a Zajacova kaplnka
Na Beskydsko-javorníckej magistrále, niekde na pol cesty medzi Jakubovským vrchom a Semetešom, stojí stará skromná kaplnka. Kúsok obďaleč stojí oveľa novšia, štýlom veľmi tradičná, drevená rozhľadňa. Úsek známej hrebeňovky prechádzajúci v tesnej blízkosti týchto skromných stavieb má v sebe čosi magického. Človek sa musí zastaviť a aspoň na chvíľu sa pokochať. A popri tom si môže dopriať svačinu v útulnom prístrešku.
23. Dvojkríž na Capkovom vrchu
Toto miesto netreba Čadčanom predstavovať. Dvojkríž stojí kúsok od centra, vedie k nemu nedlhý chodníček a je od neho asi najkrajší výhľad na centrum mesta a priľahlé kopce.
22 Bobek
Ja ten výhľad na Lysú horu proste milujem. Bobek je vrchol, ktorým prechádza štátna hranica medzi Českom a Slovenskom a leží tak nejak uprostred ničoho. Pre lepšiu orientáciu ale napíšem že sa k oblohe zdvíha medzi Bílou v Beskydoch a Korňou na Kysuciach. O kvalitách výhľadu svedčí fakt že som tu vlani natrafil na svadbu. Mimochodom červená turistická trasa medzi Bumbálkou a Klokočovom, ktorej súčasťou Bobek je, určite stojí za prejazd.
21. Rozhľadňa na Bobovci
Bystrická dolina ako na dlani? Nech sa páči! Fotogenická rozhľadňa na Bobovci pútnikovi ponúkne okrem panoramatického výhľadu na dolinu aj príjemnú nenáročnú prechádzku či lúkami, či lesnými serpentínami.
20. Drahošanka - Liškovci
Nebolo by presné, keby že napíšem len stroho "Drahošanka," pretože najkrajšie výhľady nie sú priamo na "konečnej," ale už cestou cez osadu Liškovci, kde treba ešte pár metrov vyjsť na travnatý kopec s brezou na vrchole. Tam sa otvorí konečne výhľad do kysuckej krajiny s Čadcou, Jurošovským vrchom, milošovskou dolinou a samozrejme beskydským masívom. Toto miesto by sa v rebríčku umiestnilo o dosť vyššie nebyť všadeprítomných stĺpov vysokého napätia. Vždy sa však dá nájsť miestečko, kde tieto stĺpy nakoniec do fotky nezasiahnu. Na výhľady bohatá je aj samostatná cesta plná serpentín a tiež vrcholové miesto krížovej cesty nad Lurdskou kaplnkou.
19. Vojtovské sedlo
Keď pôjdeme po zelenej turistickej trase zo sídliska Žarec na Chotárny vrch, prejdeme Vojtovským sedlom. Výhľad na Malú Fatru z prístreška doslova nabáda na krátku prestávku. V lete nám spoločnosť na všadeprítomných pasienkov môžu robiť ovce a človek sa zdráha uveriť, že sa nachádza "čoby kameňom dohodil" od centra mesta. Tu sa definitívne zastavil čas.
18. Kýčera
Toto nádherné miesto dopláca na to, že cesta naň vedie obrovským rúbaniskom. Kúsok pod vrcholom našťastie ukáže prívetivejšiu tvár. Či už je to výhľad na údolie rieky Kysuca, alebo na Beskydy v pozadí. Zaujímavosťou tohoto kopca ležiaceho medzi Staškovom a Zákopčím je lesná cesta, ktorá po obvode celý kopec obkrúži. "Vďaka" masívnemu výrubu sa otvorili aj výhľady z asfaltovej cesty do zákopeckého údolia, ale po pravde radšej by som bol, keby tam bol hustý zdravý les. Ako kedysi.
17. Bukovina
Výhľad z tohoto miesta bol pre mňa pri prvom prejazde ako zjavením z čistého neba. Umocnený dozaista prítomnosťou malej kaplnky. Ľahko dostupné miesto doslova pár výškových metrov nad Turzovkou ponúka pohľad nie len na mestečko samotné, ale pridáva aj Lysú horu ako nečakaný bonus.
16. Rozhľadňa Luby
Vraciame sa späť na Beskydsko-javornícku magistrálu. Rozhľadňa Luby leží len pár desiatok metrov od tejto známej bežkárskej trasy presne na rozhraní okresov Čadca a Bytča. Cestou zo Semeteša, kúsok za osadou Vrchrieka, sa tu k nebu dvíha masívna drevená veža. V skutočnosti sa nejedná o verejne prístupnú rozhľadňu, ale o protipožiarnu vežu, pričom výstup na ňu je oficiálne zakázaný. Impozantný výhľad je našťastie aj z pod veže.
15. Briava
Asi najznámejší spomedzi čadčianskych mestských kopcov. Hoci väčšina ho pozná pod názvom Husárik, čo je osada a zároveň meno horského hotela kúsok pod vrcholom samotným. Kto chce stihnúť nejaký pekný výhľad, mal by sa poponáhľať, pretože vrcholová hrebeňovka už zarastá náletovými ako aj vysadenými drevinami.
14. Stratenec
Hlboko v horách na hrebeni Javorníkov, v samom západnom cípe Kysúc, stojí pamätník a drevená rozhľadňa. Ako styčný bod pre výhľad som vybral práve toto miesto, ale mohlo by to byť kdekoľvek na hrebeni medzi Veľkým Javorníkom a Stratencom.
13. Javorské
Pravá horská cyklistika kúsok od mesta? Nie je problém, stačí zájsť na vrchol Javorského a človek môže zažiť veľké MTB dobrodružstvo so všetkým čo k tomu patrí. Výhľady, príroda, náročné stojky i prudké zjazdy, šotolinu, hlinu ako aj nefalšované kysucké kamenisté podložie. Cestou cez vrchol len málokedy stretnete človeka, skôr divú zver. Nie je tu žiadna chata, prístrešok ani stožiare vysokého napätia. Len príroda a ticho.
12. Črchľa
Len na základe jednej fotky by sa mohlo zdať, že toto miesto preceňujem. Nepoznám ale človeka, ktorý tadiaľto niekedy išiel a túto nádhernú borovicu by si neodfotil. To o niečom svedčí. Strom samotár stojí nad obcou Raková. Jediné čo občas môže fotografom robiť vrásky na čele, je kôpka hnoja ktorá sa tu príležitostne vyskytuje tiež.
11. Vysoká
Nepripomína Vám ten výhľad niečo? Áno kopec Kýčera má veľmi podobný ako Vysoká. Kopce spolu susedia a tak ponúkajú, čo sa panorám týka, takmer totožné zážitky. Dole údolie Kysuce od Turzovky po Rakovú, vzadu potom Beskydy. To v čom má tento kopec v porovnaní s Kýčerou výhodu, je prostredie. Ruky usilovných pilčíkov už aj tu síce úradovali, ale nie je to v tak katastrofálnom stave ako obďaleč. Zatiaľ. Nechápte ma prosím zle, tie lesy skutočne vysychajú zo známych príčin, ale o tom tento blogový príspevok vážne nie je. To by bolo nadlho.
PRESTÁVKA
Tesne pred vstupom do elitnej desiatky, dajme si krátku prestávku. Ukážem Vám hneď deväť lokalít, ktoré sa do mojej TOP25 tesne nedostali, ale to neznamená že nemajú čo ponúknuť. Ba práve naopak, posúďte sami.
Teraz už bez zdržovania a reklamy, hor sa na tie najkrajšie výhľady z Kysúc, tak ako ich vnímam ja. To je veľmi dôležité pripomenúť, jedná sa o silno subjektívny výber poznačený istými osobnými zážitkami, ktoré ma ku tým miestam viažu.
10. Grúň
Ak by som nenapísal Grúň ale Jurošák či presnejšie Jurošovský vrch, Čadčania by mali hneď jasno. Na Kysuciach sa takmer každý tretí kopec volá buď Grúň, Kykuľa, alebo Kýčera a tak Jurošák by bolo príhodnejšie. Ten však stojí po hrebeni kúsok ďalej od tohoto nádherného miesta. Okrem výhľadu na Veľký Polom ponúka aj výhľad smerom na Rakovú a časť Čadce. Kto si chce užiť výhľady aké sú na fotkách, mal by sa poponáhľať, omladina rastie rýchlo a za rok či dva už toho k videniu veľa nebude.
9. Živčáková
Pútnicke miesto na hore Živčáková medzi Turzovkou a Korňou patrí k tým najznámejším miestam Kysúc. Pre najlepší výhľad si treba zájsť na vežu kostola, ktorá je verejnosti v určitých hodinách a v dobrom počasí prístupná.
8. Marťákov kopec
Nad Petránkami, na Marťákovom kopci, stojí rozhľadňa. Výhľad z nej musí byť notoricky známy každému, kto kedy navštívil hrebeň Javorníkov. Ja mám o niečo radšej výhľad z lúky kúsok pod kopcom, smerom ku soche Potvora. Až tu sa totiž naplno rozvinie krása Javorníkov a kysuckých kopaníc. Len si tak sadnúť do trávy a hľadieť do krajiny. Viac netreba.
7. Kasárne
Z Makova, od Bytče, z Leskové pri Veľkých Karloviciach, alebo po hrebeni. Všetky lesné cesty na Kasárne sú nádherné a samé o sebe zážitkom. V malom rekreačnom stredisku pod najvyšším vrchom Javorníkov sa dá toho nájsť nečakane veľa. Okrem výhľadov, lyžiarskeho vleku, chát a hotelov aj cyklistov pretekárov, alebo ultramaratóncov bežiacich z Čadce až do Lysej pod Makytou a potom čučoriedky. Veľa čučoriedok. Kto bude mať šťastie možno aj medveďa stretne.
6. Chotárny kopec
Tento kopec je... Komplikovaný! A strašne moc. Ak by som bral do úvahy len letné výhľady, dostal by sa možno niekde na 15. až 20. miesto nie vyššie. Ak však zohľadním zimu, potom Chotár vystrelí strmhlav, div nie až do prvej päťky. Je to tak prosté, sneh totiž prikryje všetko zlé, čo mi na tomto kopci vadí. Vyjazdené rigole plné vody a blata, haluzinu a bordel po ťažbe. Sú dni keď je to lepšie a sú dni keď... Škoda slov. V každom prípade Chotárny kopec v zime je ako z katalógu, z reklamy na ticho a pri dobrom svetle a viditeľnosti ponúka neskutočné divadlo farieb a horských kriviek. Malá Fatra? Nech sa páči. Martinské Hole, žiaden problém. Beskydy? Tie sú predsa vidieť odvšadiaľ. Tento kopec je... Komplikovaný!
5. pod Medveďou skalou
Čím viac stromov padne, tým hlbšie sa moje obľúbené miesto prepadne. Aktuálne je už mimo prvú trojku. A pritom všetkom zlom má stále to svoje čaro. Kedysi sa človek vynoril z hustého lesa na čistinke kde pomedzi stromy z ničoho nič vykukol milošovský rybník, Veľká Rača či hrebeň Malej Fatry. A bolo to geniálne. Teraz tam stromy nie sú, všetky tie nádhery vidieť ešte lepšie, ale už tomu chýba ten kontrast medzi lesom a nečakaným výhľadom. A aj tak to tu mám stále rád. A stále tu ten foťák lovím z batoha aby som do zbierky pridal ďalšiu fotku.
4. Blažkovci
Tak to nakoniec nevyšlo. Tesne pod stupienkami víťazov. Ale aj tak asi najväčšie prekvapenie tohoto zoznamu pre mnohých, čo to dočítali až sem, bude osada Blažkovci. Nenápadné miesto. To sa človek len tak vezie od Petránok na Chotárny kopec a zrazu z ničoho nič živá pohľadnica. Pamätám si, keď som sa tu ocitol prvý raz. To jemné šteklenie vnútri na duši. Kvôli miestam ako je toto ma to stále baví. A ako bonus, aj z lúky oproti to tu vypadá stále rovnako rozprávkovo. Len tie lesy miznú a miznú...
3. Veľká Rača
Najvyšší vrch Kysúc nemôže v tomto zozname chýbať. Z výšky 1236 metrov nad morom už toho musí byť vidieť predsa dosť. A veru že je. Osobne mám najradšej miesto kúsok pod vrcholom pri obyčajnej drevenej lavičke a uprostred veľkého čučoriedkového záhona. Keď tadiaľ človek ide v ten pravý čas, tak sa aj zasýti. Vrchol Veľkej Rače bol pre mňa dlho nezaujímavý, asi preto že som si vystačil s peknými zimnými výhľadmi z lyžiarskeho strediska poniže. Bola to chyba. Už samotná cesta na vrchol je zážitkom, keď úzky kamenistý chodníček prechádza popri aj skrz pôvodný kysucký prales. Vrchol samotný potom okrem obligátneho výhľadu na všetky možné svetové strany ponúkne aj horskú chatu už na poľskej strane a malú tak trochu zbytočnú rozhľadňu.
2. Vodná nádrž Nová Bystrica
Teraz to bude zložitejšie a nevyhnem sa troche vysvetľovania. Keď vyberiem len jedno konkrétne miesto z takmer 30 kilometrového okruhu okolo vodnej nádrže, pri najlepšej vôli to nebude stačiť na umiestnenie nie že v TOP3, ale ani v TOP5 obľúbených miest s výhľadom. Keď však zoberiem celý okruh akoby bol jedným miestom, zrazu mám toľko malebných zákutí, toľko rôznych uhlov pohľadu na vodnú hladinu, že neviem ktorú fotku vybrať skôr. Ak k tomu pripočítam občasné výhľady na Malú Fatru, alebo kostolík v Riečnici, dá mi to dohromady tak epický vizuálny zážitok, že nebyť jedného veľmi špeciálneho kopca, tak kysucké more je jednoznačným víťazom tejto malej hitparády.
1. Jakubovský vrch
Tí čo ma poznajú, tak si teraz len tak zľahka zakývali hlavou a zjavil sa im nebadaný úsmev na tvári. Vedeli to. Bolo im to jasné od začiatku, kam to celé smeruje. "Jakubáč je kopec s najkrajším výhľadom na Kysuciach!" Tak túto vetu odo mňa veľa ľudí počulo nespočet krát. Keď pominiem akési osobné dôvody, prečo mám ten kopec tak rád, skúsim vymenovať aspoň tie objektívne: Beskydy, Javorníky, Malá Fatra, Martinské Hole, tuším aj Kubínska Hoľa a určite západné Tatry. Samozrejme nie vždy a všetko naraz toto všetko vidieť. Jakubovský vrch leží v Javorníkoch na trase, ako inak, Beskydsko-javorníckej magistrály. Býval tu kedysi prístrešok, informačná tabuľa a ihličnatý les. Všetko je preč, ostal len kôl s orientačnými tabuľkami. Všetky tie nádherné výhľady by som oželel, keby to tu vypadalo stále ako pred 10 a viac rokmi. Lavička so strieškou uprostred lesa. Z tejto hitparády by Jakubovský vrch síce zmizol, ale i tak by ostal mojou malou súkromnou jednotkou. Viac fotiek úmyselne nepridám, choďte a objavujte kúzlo tohoto kopca sami!
A sme na konci, dúfam že tento blog naplnil skromné očakávania, že si tu každý našiel to svoje. Aspoň jedno či dve miesta ktoré nepoznal a aj na základe tu popísaného si tam zájde. Neplatí samozrejme pre ostrieľaných turistov čo poznajú každý trs trávy v Beskydoch a Javorníkoch. Tých to dúfam aspoň trochu pobavilo :) Pokračovanie: najkrajšie kysucké cyklotrasy a zaujímavé miesta
