Youtuberom ľahko a rýchlo!

Alebo by som skôr mal napísať – tvorcom obsahu. Ale to neznie tak úderne.

Tento blog bude tak trochu o tom, ako sa zo mňa stal tvorca obsahu pre platformu YouTube. Hlavne sa však podelím o pár trikov a tipov do začiatku pre všetkých, ktorí chcú s tvorbou obsahu začať, prípadne už začali, ale nedarí sa im možno tak, ako by si predstavovali.

Na začiatku si objasnime rozdiel medzi youtuberom a tvorcom obsahu, nech máme v tom jasno. Youtuber, teda aspoň podľa mňa, je človek ktorý platformu využíva na prezentáciu seba samého. Môže pri tom tvoriť vlastný obsah, ale zároveň nemusí. Môže totiž aktívne využívať prácu niekoho iného. Napríklad je to niekto kto sa venuje gamingu, alebo točí reakcie na iné videá, prípadne síce točí svoj originálny obsah (napríklad živý stream, kde interaguje s publikom cez chat), ale podstatné je, že pozornosť upiera sám na seba. On je hlavná hviezda svojho kanálu.

Naproti tomu tu máme tvorcov obsahu, ktorí primárne tvoria originálny obsah. Môžu v ňom hrať určitú rolu, ale pozornosť mieria na niečo, alebo niekoho iného. Ja sa považujem v tomto za tvorcu obsahu preto, že vo videách som síce v roli aktívneho sprievodcu, ale pozornosť diváka smerujem na prostredie v ktorom sa dej videa odohráva. Točím outdoorové videá prevažne v sedle bicykla a minoritne potom aj ako peší turista.

Kto sa podľa tejto definície cíti byť viac youtuber možno v tomto článku tiež objaví zaujímavé info, ale cielim ho na začínajúcich tvorcov obsahu. Majme na pamäti, že v istý moment môžu youtuber a tvorca obsahu splynúť v jedno. Ako tvorca obsahu stále môžem tvoriť originálny obsah, ale zároveň si diváci moje video pozrú nie len kvôli prostrediu či príbehu, ktorý sa v ňom odohráva, ale jednoducho chcú počuť a vidieť v akcii svojho obľúbeného autora a je im jedno o čom video konkrétne je. Aj o tom budem neskôr písať detailnejšie.

Ešte pár faktov pre kontext. Môj kanál na youtube sa neradí medzi veľké. V dobe keď toto píšem mám za sebou päť kompletných sezón, viac ako 200 natočených videí, viac ako 4100 odberateľov a 265 tisíc zhliadnutí videí za rok 2025 (za celé obdobie potom viac ako milión).

Prečo tento blog? Tu a tam sa za tie roky na mňa obrátilo niekoľko ľudí so žiadosťou o radu, či konzultáciu pri tvorbe videí. Sám neviem prečo. Ako píšem, som skutočne malý kanál, ale OK, vždy som sa snažil otázky zodpovedať, poskytnúť konštruktívnu kritiku a v neposlednom rade aj pomôcť, ak si to situácia vyžadovala.

Za tie roky čo tvorím videá som sa veľa nových vecí naučil, pochopil ako YouTube funguje, ako komunikovať s divákom a tiež ako tvoriť obsah tak, aby bol zaujímavý. Za všetkým je ale vždy jedno veľké ALE. Veľa Vecí som sa naučil, ALE zďaleka nie všetko. Pochopil som ako YouTube funguje, ALE nie vždy to dokážem využiť vo svoj prospech. Viem komunikovať s divákom (vo videu ako aj v komentároch), ALE nie vždy sa mi to darí tak ako by som si predstavoval. Viem ako tvoriť zaujímavý obsah, ALE nemám na to toľko času a prostriedkov, aby som bol s výsledkom skutočne spokojný.

Ak som Vás týmto úvodom zatiaľ neunudil k smrti, poďme konečne k meritu veci. Nasledujúci text je zložený z mojich osobných poznatkov a názorov, je veľmi subjektívny a ovplyvnený mnohými okolnosťami, ktorým som čelil posledných 5 rokov. Blog som rozdelil do niekoľkých kapitol pre lepšiu orientáciu. V ideálnom prípade by si každý, kto má záujem vypočuť si moje rady, mal prečítať všetko.

Kapitola I. Najťažšie je začať

Chcem niečo ukázať svetu? Nuž, musím ten REC na kamere stlačiť. Nemusím mať hneď profi ani outdoor kameru, stačí na to telefón. Ak sa deje niečo zaujímavé, proste to natočím. Teda za predpokladu že tým nenaruším niekoho súkromie. To len pre istotu. Mám profil na YouTube? Tak to tam rovno nahrám. Ako klasické video, alebo ako Short. Dám to tam. Možno si to nikto nepozrie, možno pár ľudí a možno z toho bude virál a na prvú dobrú to za tri dni bude mať 100 tisíc videní. Aj také sa stáva. O takomto náhodnom točení ale písať nechcem. Demonštrujem tým to, že nemá zmysel natáčanie do nekonečna odkladať. Idem na parádny výlet a náhodou mám doma zaprášenú GoPro kameru? Tak ju zoberiem a niečo natočím. Do začiatku, pre prvé video, je najdôležitejší ten prvý krok.

V mojom prípade bol najprv blog. Pár rokov som svoje zážitky z výletov zaznamenával fotograficky a textovo. Keď Garmin uviedol na trh kameru VIRB, kúpil som si ju. Chcel som svoje blogy doplniť aj o autentické zábery. Kameru som vozil nainštalovanú na riadidlách. Žiaľ, nemala stabilizáciu a obraz bol preto často roztrasený a v podstate tento setup neumožňoval reálne točiť dlhé videá. Pre môj zámer to však stačilo. Blogy vďaka tomu ožili, možno čitateľa viac vtiahli do deja. Zároveň si tieto prvé videá našli aj svojich prvých divákov priamo na YouTube. Dnes tie videá na mojom kanáli tak ľahko nenájdete, hoci stále sú tam, len sú označené ako neverejné a prístup má ku nim okrem mňa len ten, kto má na video priamy link.

Tvorba videí v tej dobe pre mňa bola len spestrením. Potom som zistil že GoPro urobilo revolúciu na trhu so stabilizáciou obrazu, bez nutnosti mať kameru upevnenú na gimbale a hlavne bez potreby robiť čokoľvek v postprodukcii.

Moja rada: Čím skôr niečo nahráte a zverejníte, tým menej budete neskôr ľutovať, že ste to neurobili.

Kapitola II. Baví ma to?

Povedzme, že nechcem tvoriť náhodný obsah, ale mám určitú predstavu toho, čo chcem svetu ukázať. V mojom prípade rekreačnú cykloturistiku. Doteraz som o svojich zážitkoch z výletov písal, s GoPro Hero 9 Black (točím na ňu doteraz) som naraz mohol všetko ukázať v pohybe a so zvukom. Pre seba som natočil pár krátkych videí, kde jazdím len tak po ceste. Skúšam do toho rozprávať, testujem možnosti, ktoré mi kamera dáva. Na stolnom PC potom tieto zábery strihám a nahrávam na YouTube. Znovu ako súkromné. Zisťujem že ma to baví. V tej dobe už sú na platforme zabehnuté kanály s podobnou tematikou a tak mám predstavu o tom čo chcú ľudia vidieť aj ako to mám točiť. Teraz je rad na mne. Natáčam svoje prvé polhodinové komentované video na GoPro, strihám ho a nahrávam na YouTube ako verejné! Týždeň po zverejnení má 35 pozretí! O ďalšie dva týždne neskôr je to 66. Dnes, takmer 5 rokov po zverejnení je to 1650 pozretí a stále to stúpa. Moje prvé komentované video:

Bez ohľadu na tie čísla mi bolo hneď jasné, že ma to baví a že chcem natočiť ďalšie video. Lepšie po technickej ako aj obsahovej stránke. A chcem ho točiť hneď!

Moja rada: Zistite či Vás to baví. Čím skôr zistíte že nie, tým menej Vášho času tomu zbytočne obetujete.

Kapitola III. Zvuk a obraz

Investujte do kvalitného mikrofónu, alebo nejakým spôsobom vyriešte čím skôr zvuk. Odstráňte šum a hluk. Dnešné kamery vedia okolité rušivé zvuky potláčať digitálne, ale nie je to dokonalé. Pre lepšie odhlučnenie nárazov vetra (čo je najväčší nepriateľ outdooru) použite kvalitnú mŕtvu mačku. Hej, znie to morbídne. Pochádza to z anglického deadcat a funguje to tak, že na vstup mikrofónu pripevníte chumáč syntetických vlákien, ktoré perfektne Váš zvukový záznam odhlučnia.

Ja nemám ani externý mikrofón ani klasickú deadcat. Vymyslel som si vlastný spôsob. Je horší než externý mikrofón s deadcat, ale pre účely mojej tvorby nateraz svoju funkciu plní. Kombinujem digitálne potlačenie hluku s molitanom. Cez mikrofóny mám nalepenú obojstrannú lepiacu pásku (dierky mikrofónu neprelepujem) a na nej mám nalepenú asi 5 mm hrubú vrstvu molitanovej peny. Zvuk je pre Vaše video viac dôležitý ako si myslíte. Sám by som radšej točil na externý bezdrôtový mikrofón, ale v kombinácii s mojou Hero 9 kamerou je to v teréne dosť nepraktické. Ak máte posledné generácie outdoor kamier, určite zvážte investíciu do mikrofónu s deadcat ochranou.

Obraz dávam na druhé miesto. Ak aj natočíte niečo v horšej kvalite, získať to môže na filmovosti a autenticite. Zlý zvuk Vám ale nedá žiaden benefit. Pri outdoore si ale treba dať záležať na stabilite obrazu. Pre mňa kombinácia GoPro kamery s Max Lens Modom je absolútna špička na trhu. A to platí aj pre moju už obstarožnú kameru. Investícia do Max Lens Modu považujem za tú najlepšiu, akú som pre svoju tvorbu doteraz urobil. Moje videá nie sú roztrasené, nie sú príliš osekané na úkor stabilizácie a hlavne nemajú príliš veľký efekt skreslenia v podobe tzv. rybieho oka.

Je tu však ešte jedna vec, ktorá priamo súvisí s kvalitou Vášho videa na YouTube a ktorú viete ovplyvniť. Ak natáčate priamo na kameru v rozlíšení 4k a v tomto aj uploadujete, tak to riešiť nemusíte. Ak ale, podobne ako ja, nahrávate vo FullHD, tak v postprodukcii je potrebné exportovať výsledné video práve v 4k a takto ho nahrať aj na platformu. Je za tým celkom alchýmia a ja nechcem ísť úplne do detailov, ale povedzme že bitový tok je dobré mať aspoň na 53 Mbps pri snímkovej frekvencii 50 resp. 60 fps. Pri 24, 25, alebo 30 fps potom použite minimálne hodnotu 35 Mbps. Ak dáte viac, lepšie pre Vás. Ja osobne nahrávam FullHD / 50 fps a exportujem v 4k / 50 fps / 53 Mbps (53000 kbps) bitrate.

Ak chcete vo Vašom videu použiť hudbu, musíte si dať pozor na copyright. Nič nepokazíte ak si skladby stiahnete v YouTube štúdiu z audioknižnice. Nehľadá sa v tom ľahko, ale máte istotu, že YouTube Vaše videá neskôr nebude demonetizovať (monetizovať pre majiteľa práv). Moje prvotiny s Garmin VIRB kamerou obsahujú kopec licencovanej muziky, kvôli ktorej tieto videá v mnohých krajinách ani nie je možné prehrať.

Moja rada: Pri natáčaní videa vždy uprednostnite kvalitu zvuku pred obrazom. Keď je veterno, musíte dávať pozor aj na takú zdanlivú hlúposť ako je smer vetra.

Kapitola IV. Viem čo chcem

Ak chcem točiť videá len tak sebe pre radosť, tak nemusím brať na nič ohľady a neriešim koľko ľudí na to pozerá ani čo na tom kritizujú. A je to úplne legitímne. Točím pre seba, mám svoj jedinečný umelecký štýl a neriešim ostatné. V poriadku. Hotovo. V tento moment každý taký tvorca nemusí pokračovať ďalej v čítaní, pretože zvyšok blogu bude o tom, ako si nakloniť diváka. A to vyžaduje kompromisy. Nemalé.

V prvom rade si musím uvedomiť čo chcem točiť, ako to chcem točiť a ako tým osloviť diváka. Chcem robiť cestopis, alebo adrenalínové zážitky, či snáď skôr osobný vlog, alebo niečo iné? Chcem točiť pre divákov. Viem čo chcú vidieť? Som ochotný im to ukázať? V úvode som spomínal moje čísla a tiež že som malý kanál. Ale okrem toho že sú na sk/cz scéne oveľa väčšie kanály, sú aj oveľa menšie. Takže sa poďme teraz reálne baviť o tom, ako premeniť sto pozretí na videu na tisíc a viac. Ako z mikrokanálu urobiť kanál malý a možno časom aj niečo viac. Ako si nenásilnou formou budovať meno / značku a komunitu.

Moja rada: Nájdite kompromis. Tenkú čiaru medzi tým, čo je Vašou osobnou preferenciou pri tvorbe a tým, čo je populárne a dokáže prilákať pozornosť väčšej skupiny divákov. Nie je to ľahké..

Kapitola V. Domáca úloha

Než vyrazím do terénu natáčať video, venujem istý čas príprave. Nie je to nevyhnutné, ale uľahčuje to tvorbe. Pozrime sa na to z dlhodobého hľadiska. Môžem natáčať videá takpovediac okolo komína, čiže idem na bicykel, pripnem kameru na hruď a jazdím a rozprávam. Raz idem tam raz onam, niečo poviem, niečo ukážem. Ale skôr či neskôr mi dôjde inšpirácia. Menšia séria takýchto videí môže byť OK, ale časom sa pravidelný divák môže začať nudiť a prestane sa zaujímať. Divák vie byť totiž veľmi náročný a kritický a navyše, vždy má kam prepnúť.

Takže je fajn si pripraviť pre diváka nosnú tému. Môže to byť trasa samotná, môže to byť nejaký významný bod na trase. Rozhľadňa, hrad, jazero, výhľad. Čím viac, tým lepšie. Jednoducho hľadám niečo, čím chcem zaujať a diváka na to pripravím. Obvykle začínam doma už pár dní pred natáčaním tým, že nájdem v danej lokalite výraznú zaujímavosť. Napríklad rozhľadňu s nádherným výhľadom. Hľadím do mapy a vymýšľam trasu tak, aby viedla okolo tejto rozhľadne, ale zároveň aby nebola hneď na piatom kilometri z 80 kilometrového výletu. V takom prípade potrebujem niečo viac ako len rozhľadňu. Vymyslieť trasu, ktorá bude v celej svojej dĺžke bez hluchých miest a niečím zaujímavá je úloha náročná a nie vždy realizovateľná. Dobré je, že hluché miesta viem postprodukčne úplne odstrániť, alebo skrátiť na dobu nevyhnutnú pre plynulý chod videa.

Čo je dôležité a čo si rozoberieme neskôr je, že divák by nemal byť klamaný a mal by okamžite mať vedomosť o čom video bude. Prvý kontakt s divákom je formou náhľadového obrázka a názvu videa, druhý potom v prvých 30 sekundách videa, ktoré sú pre úspech videa kľúčové.

Moja rada: Ak chcete viac divákov, musíte im doručiť pestrý obsah a neustále ich motivovať k tomu aby boli zvedaví, čo sa stane v ďalšej minúte videa.

Kapitola VI. Háčik

Bavme sa teraz ale chvíľu o štruktúre videa samotného. Úvod videa slúži ako háčik. Potrebujeme okamžite zaujať divákovu pozornosť a zároveň mu musíme ukázať niečo čo v ňom zbudí zvedavosť. Môžu to byť pekné zábery toho čo sľubujeme v názve a náhľade videa, môže to byť nejaká otázka, na ktorú divákovi dáme odpoveď v priebehu videa, ale musí to byť niečo, čím ho udržíme. Vykašlite sa na siahodlhé úvodné predslovy. Vykašlite sa na sebalepšie grafické intro, ak má viac ako tri sekundy.

Osobne úvod riešim tým že ukazujem krátky rýchly zostrih toho, čo vo videu neskôr bude. Občas to zámerne vytrhávam z kontextu, občas ukážem najväčšie hajlajty na trase, ale hlavne dám divákovi jasne najavo že dostane presne to, kvôli čomu klikol práve na moje video.

Jadro videa by malo slúžiť tomu, aby sme v divákovi budovali isté napätie. Idem exponovaným terénom? Výborne, ukážem mu že trasa po ktorej idem je technicky náročná. Keď nemám dostatočnú techniku na to aby som zvládol ťažký zjazd, zosadnem a natočím ako idem pešo vedľa bicykla. Ak má moje video fungovať ako ukážka danej lokality, tak divák chce vidieť či je terén zjazdný a či to napríklad zvládnu aj jeho deti. Mihne sa medzi stromami výhľad? Zastavím a ukážem ho. Normálne by som to pri jazde bez kamery nerobil, ale toto sú presne tie drobnosti, keď obetujem svoj čas a plynulosť jazdy v prospech diváka.

Video by malo vygradovať v závere. U mňa tomu tak úplne nie je. Ak mám hlavný cieľ v polovici trasy, tak chcem ukázať aj zvyšok trasy a neskončiť video niekde na kopci. Preto potrebujem diváka udržať aj na zvyšok videa napríklad tým, že mu predstavím nový vrchol videa tak, že poviem že ešte pôjdem okolo niečoho zaujímavého, aby stále mal motiváciu pozerať. Je fajn si dopredu niečo málo naštudovať o miestach cez ktoré prechádzam a o tieto informácie sa potom môžem vo videu podeliť.

Moja rada: Nesľubujte divákovi niečo, čo mu nedokážete doručiť.

Kapitola VII. Keď mlčať nie je zlato

Z bohatých skúseností (a mojich YouTube štatistík) viem, že môj divák video pretáča, alebo od neho ide úplne preč v dlhých hluchých momentoch. To sú zvyčajne tie chvíle, keď sa na dlhší čas odmlčím. Môj divák má rád hovorené slovo. Komentár. Ten by však nemal slúžiť len ako vata, ale divák by sa mal skutočne dozvedieť niečo zaujímavé a potrebné pre prípad, ak si bude chcieť moju trasu prejsť on sám. Aj preto dvojnásobne platí to, čo som už písal. Aspoň nejaká základná príprava pred výletom je potrebná a to zvlášť v prípade že idem niekam kde to dobre nepoznám, alebo kde som nikdy pred tým nebol.

Hovoriť na kameru je neprirodzené. Treba si na to zvyknúť. Mne významne pomohlo, keď si za kamerou predstavím, že sa rozprávam s niekým konkrétnym. Nerád natáčam v miestach kde sa okolo mňa vyskytujú ďalší ľudia. Cítim ich zvedavé pohľady a je mi to nepríjemné, hoci viem že ich už v živote nestretnem a ani oni netušia kto som a pravdepodobne na mňa zabudnú v momente, keď sa im stratím z dohľadu. Samotné rozprávanie na kameru už zvládam vcelku obstojne. Nie je to najlepšie, skôr mierny nadpriemer, ak by som mal byť k sebe kritický. Na kameru rozprávam dvomi spôsobmi. Keď ju mám pripnutú na hrudi a keď ju mám v ruke nasmerovanú na seba. Je to taký detail, ale keď už sa rozhodnete vystúpiť z anonymity a snímať sa na kameru, pozerajte pri tom do objektívu. Očný kontakt s divákom je prirodzený a dôležitý, hoci v daný moment hľadíte na malú čiernu krabičku v ruke. V tomto sa dá na sebe pracovať a sám cítim isté pokroky za tie roky.

Moja rada: Ak máte vo videu hluché miesta, tak ich zostrihajte na minimum, alebo ich dajte úplne preč.

Kapitola VIII. Okno do Vášho sveta

Zvyčajne ešte pred jazdou aspoň krátko rozmýšľam nad názvom videa a náhľadovým obrázkom. To sú dva prepojené prvky, ktorými sa na YouTube prezentujete najviac viditeľne a súťažíte nimi v prvej sekunde o pozornosť diváka s miliónom iných videí. Ak natočíte brutálne dobré video s virálnym potenciálom, tak nehrajú tak významnú úlohu a video si svojich divákov nájde. Keď však točíte svoj bežný výlet, len málokedy nastanú tak nezvyčajné okolnosti, aby spustili extrémny záujem video vidieť. To by Vás v každom druhom videu musel naháňať medveď, alebo by ste museli bojovať o holý život v snehu niekde na vrcholku hory v snežnej víchrici. Chápete kam tým mierim. Extrémne okolnosti a kontroverzia Vám vedia prilákať vo veľkom nové publikum, ale keď budete produkovať viac ako 20 videí ročne tak sa na to spoliehať nemôžete. Aj preto náhľadový obrázok a názov videa pre Vás stúpa na dôležitosti. Je to okno do Vášho sveta, cez ktoré vábite diváka.

Prvé tri roky som si náhľady robil podľa svojho estetického cítenia tak, aby sa páčili hlavne mne. Používal som rôzne farby a fonty a fungovalo to obstojne. V určitý moment som ale prešiel na novú stratégiu. Práve preto, že viem že súperím o diváka, rozhodol som sa svoj štýl šablónovito zjednotiť. Tak aby môj divák už len z letmého pohľadu na viacero náhľadových obrázkov okamžite identifikoval ten môj. Jednoduchý spôsob ako to docieliť je používať jasné, osvedčené kontrastné kombinácie farieb a keď to dáva zmysel, ukázať aj svoju tvár. To sú prvky, o ktorých viem že fungujú.

Ideálny stav je, keď sa trafíte obrázkom aj názvom videa na pomyselnú hranicu medzi normál a clickbajt. Obrázok by mal byť po technickej aj vizuálnej stránke kvalitný a mal by ukazovať to, čo vo videu skutočne bude. Rovnako tak názov. Ten robte skôr krátky a výstižný. Verte mi, len málokto si číta siahodlhé názvy videí. Obrázok s názvom by spolu mali byť zladené v dokonalej symbióze. Len vtedy budú fungovať skutočne dobre.

Moja rada: Clickbajt je cesta do pekla. Vyhnite sa mu.

Kapitola IX. Omáčka okolo

Je hneď niekoľko nenápadných vecí, ktoré potrebujete dostať do videa, do jeho názvu a do jeho popisu. Nešetrite kľúčovými slovami, ktoré pomôžu divákovi pri vyhľadávaní konkrétneho videa bez ohľadu na autora. Keď jazdím s bicyklom v okolí Malej Fatry a cez Terchovú, tak toto sú presne tie výrazy, ktoré tam potrebujem dostať. Už pri nahrávaní videa mám možnosť k videu vytvoriť krátky popis, rozdeliť ho na kapitoly na časovej osi a video môžem hneď aj otagovať. 

Takže pre MTB jazdu v Malej Fatre by medzi tagmi nemali chýbať výrazy ako: Malá Fatra, Terchová, MTB, výlet, tip na výlet, cyklotrasa, a podobne. Zmestí sa Vám ich tam pomerne veľa, tak nešetrite priestorom. Viem že Malá Fatra a Terchová sami o sebe sú vyhľadávané výrazy, ktoré vábia na kliknutie, tak sa ich nebojím použiť ani v názve a náhľade videa. Dnes už tagy nehrajú zásadnú úlohu, neurónová sieť funguje odlišne ako kedysi (dnes skúma náhľadový obrázok, názov videa, ako aj obsah videa priamo), ale tagmi určite nič nepokazíte.

Moja rada: Nikdy nezverejnite video skôr, než ho máte skutočne pripravené.

Kapitola X. Odber lajk a komentár

Call to Action (CTA). To sú prvky, ktoré by ste mali vo videách pravidelne spomenúť, ak si chcete dlhodobo vylepšovať štatistiky. Ja v tomto prípade idem inou cestou, pretože prosíkanie o odber mi vo videách ide riadne na nervy. Mám pochopenie, keď sa to deje vo videách malých a mikrokanálov, kde autor robí skutočne všetko možné, len aby jeho kanál rástol, ale úprimne nenávidím, keď toto vidím u kanálov ktoré majú desiatky až stovky tisíc odberov a milióny videní. 

Rozumiem prečo to robia (pretože to funguje), ale samému mi to je proti srsti a tak v mojich videách toto žobranie o odber nikdy neuvidíte. Navyše, má to aj jednu zásadnú nevýhodu, o ktorej si povieme neskôr. Trochu iná vec je rozpútať prirodzeným spôsobom diskusiu pod videom. Môžem cez obraz položiť otázku, alebo nadhodiť tému. Pokiaľ je aspoň trochu kontroverzná, o to lepšie. Mala by však nejakým spôsobom súvisieť s obsahom videa.

Moja rada: Nezabúdajte s divákom komunikovať cez obraz. Pýtajte sa ho na jeho názor.

Kapitola XI. Kamera, klapka, akcia, strih.

Môžete natočiť fantastické zážitky z výletu a zároveň ich zabiť zlým strihom. Toto si uvedomí veľa tvorcov obsahu až neskôr, že ich síce baví videá natáčať v teréne, ale veľmi ich irituje tráviť hodiny pri počítači a v editore. Ak v tom nevidíte záľubu a nedokážete si na to nájsť potrebný čas, zabudnite na to, že Vám diváci budú padať z neba len tak. Ako už padlo, divák je náročný a kritický. Ak mu nedoručíte kvalitný „film“ vy, tak mu ho doručia desiatky iných tvorcov. Aby bolo Vaše dielo skutočne kompletné po všetkých stránkach, musíte tomu obetovať svoj čas nie len tam vonku, ale aj vnútri. Veľa času.

Mimochodom, keď píšem tam vonku, tak myslím to, že bežný výlet, ktorý by ste otočili za dve hodiny Vás s kamerou v ruke bude stáť často dvojnásobok tohto času. Budete robiť veľa činností, ktoré sa do finálneho strihu nezmestia, ale vy o nich viete. Budete dookola pretáčať prerieknutia a aj tak nikdy nebudete úplne spokojní, pretože nenájdete vhodné miesto a uhol. A keď už ho nájdete, tak Vám slnko zájde za obrovský mrak a celá scéna zmení atmosféru. Budete natáčať ilustráky. Čím viac tým lepšie. Sú to tie zábery, ktorými prestrihávate scény ktoré sú buď dlho statické, alebo inak monotónne. Kameru nainštalujete na zaujímavý bod pri trase, aby ste následne okolo nej akože nezaujato prešli a po chvíli sa po ňu vrátili. Týmto spôsobom pre trojsekundový záber stratíte pokojne niekoľko minút. A to nepíšem o ďalšej technike, ktoré so sebou možno na výlet ponesiete, hoci by ste nemuseli, Statív, dron, fotoaparát, druhú kameru. Je toho veľmi veľa, čo divák nakoniec neuvidí, ale tá práca za tým je ohromná.

Osobne sa do ilustrákov často musím nútiť práve preto, koľko času to berie. Pri krátkych výletoch sa to ešte dá, ale pri celodennom výšlape cez polovicu Beskýd som rád, že sa stíham vrátiť za denného svetla len tak tak. A ak chcete vizuálne zaujímavé video, ktoré diváka nebude po chvíli nudiť, tak toto všetko musíte poctivo robiť. Vždy.

Moja rada: Často striedajte uhly pohľadu. Natočte si ilustráky do zásoby, aj tak ich nikdy nebudete mať dosť.

Kapitola XII. Kamarát Algoritmus

Toto je Váš najväčší fanúšik a kritik zároveň. Aktívne hľadá publikum pre Vaše video. Každý má šancu uspieť vďaka jeho usilovnej práci. To čo musíte urobiť vy, je trafiť sa divákom do vkusu a natočiť a zostrihať obsahovo kvalitné video. Ak sa Vám to podarí, budete odmenení. Ak nie, vaše video rýchlo upadne do zabudnutia. Niekedy však môže byť video dobré (nehovorím že dokonalé) a aj tak sa mu nedarí. Vtedy máte druhú šancu. Skúste po pár dňoch zmeniť náhľadovku a názov. Vymyslieť iné kombo.

Algoritmus to ocení a video znovu otestuje na vzorke divákov. Ak u nich uspeje, kolotoč sa roztočí nanovo. Zradnosť tohto konceptu spočíva v tom, že veľa autorov podľahne zvodom algoritmu a začne natáčať účelovo tak, aby urobili všetko podľa príručiek. Aj tu je však veľmi tenká hranica medzi tým čo fungovať bude a čo už bude pôsobiť kontraproduktívne a umelo.

Moja rada: Ostaňte sami sebou. Algoritmus je dobrý pomocník, ale zlý pán.

Kapitola XIII. Svätý grál sledovanosti

Ak chcem video s vyššou sledovanosťou, môžem pri tom trochu cheatovať. Točím outdoorove trasy a výlety na bicykli. Sú lokality, ktoré sú obecne vyhľadávane ďaleko viac ako iné. Ak skutočne usilujem o čísla a istú virálnosť v rámci cestovateľských videí, mal by som divákom natočiť práve aj tieto destinácie. Sám môžem mať radšej pokojné, málo známe miesta o ktoré sa chcem podeliť, ale realita je taká, že ak si má veľká skupina obecenstva zvoliť medzi anonymným lesom a vyhľadávanou turistickou atrakciou, tak väčšina klikne na video z Terchovej alebo z turistického výstupu na Veľký Rozsutec, než na video z Podvysokej a výstupu na Vysokú (čo je mimochodom kopec s nádherným výhľadom na Beskydy a Malú Fatru a nevedie naň jediná značená turistická trasa). Tak to proste je.

Osobne sa to snažím kombinovať. Mám rád tie neznáme lokality, v ktorých často hodiny nikoho nestretnem a chcem sa o ne podeliť (z kopca Vysoká mám hneď niekoľko videí na svojom kanáli) ale zároveň natáčam aj tam, kam sa upiera pozornosť väčšiny. Na mojom kanáli nájdete videá z Tatier, z Kráľovej hole, z Lysej hory, z Praděda, z Pusteven. Nechýba Považský Inovec, Liptovská Mara, či Malé a Biele Karpaty. Jednoducho natáčam aj tam, kde viem že tie videá si budú hľadať cestu k divákovi ľahšie. Pre mňa dobré, že si to tam viem užiť po svojom a teda ukázať tieto miesta jazdou po menej známych a frekventovaných cestičkách, ktoré však vedia ponúknuť často krajšie výhľady a zážitky.

Moja rada: Občas musíte vystúpiť zo svojej komfortnej zóny ak skutočne chcete, aby Váš kanál rástol.

Kapitola XIV. Plán

Divák má rád pravidelnosť. Zvoľte si svoj vysielací čas a doručujte pravidelne v tomto čase. Frekvencia môže byť rôzna. Dve videá za týždeň? Video každú sobotu? Jedno video mesačne? Je to na Vás, ale snažte sa to dodržiavať. Vyhnite sa však monotónnosti, alebo natáčaniu na silu, lebo „musíte.“ Nemusíte. 

Ak máte pocit únavy, vyhorenia, alebo proste len nemáte náladu tak radšej natáčanie vynechajte a užite si výlet len tak s rodinou, priateľmi alebo sami. Ak máte malý alebo mikrokanál a neživí Vás to, nemusíte na seba mať zbytočne prísne nároky. Nastavte si takú frekvenciu zverejňovania o ktorej viete, že ju budete stíhať s rezervou.

Moja rada: Keď Vás to neživí, je to Váš koníček. Užívajte si to a zbytočne sa pri tom netrápte.

Kapitola XV. Komunita

V určitom čase začnete vnímať, že okolo Vašich videí sa vytvorila istá komunita. Nezanedbávajte ju. Ak sa Vás ľudia v komentároch pýtajú niečo relevantné, tak si nájdite čas a odpovedzte im. Ak ste v časovej tiesni, dajte im aspoň vedieť že o nich viete. Označte ich príspevky „srdiečkom“, vďaka tomu vedia že ste si ich komentár prečítali. Môžete s nimi komunikovať aj inak ako videom. YouTube umožňuje vytvárať textové príspevky s fotkami, tiež ankety. Takže môžete verných divákov reálne zapájať a prípadne ich nechať ovplyvňovať ďalší obsah. Ak máte Instagram, Facebook alebo iný účet tak im dajte vedieť, kde Vás môžu sledovať. Prepojte svoje sociálne siete.

Toto všetko je už len taká nadstavba. Ak však chcete mať väčšie dosahy, tak je dobré mať aj inú, podpornú platformu. Ja osobne mám profil na Instagrame. Nevyužívam ho tak často ako by som mohol, ale príležitostne niečo nahodím.

Moja rada: Nekŕmte vlastnými komentármi algoritmus. Aby sa Vám nestalo, že budete mať pod videom 15 komentárov a z toho bude osem Vašich. Načo?

Kapitola XVI. Analytika

YouTube studio Vám vie poskytnúť veľa grafov a štatistík. Naučte sa ich používať vo svoj prospech. Ak vidíte že Vaše publikum je vo veku 40+ tak nemusíte za každú cenu usilovať o násťročných. Zamerajte sa na skupinu, ktorá Vás reálne sleduje. Nikdy sa nebudete páčiť všetkým.

Nechám Vás trochu nahliadnuť do zákulisia mojich štatistík (za rok 2025). Moje publikum pochádza najčastejšie zo Slovenska a Českej Republiky. Vek môjho diváka spadá najčastejšie do skupiny 45 až 54 rokov. Nasledujú o niečo mladší a o niečo starší diváci. Aj vďaka tomu, že mojou cieľovou skupinou sú produktívni ľudia mám pomerne vysoké CPM (cenu za tisíc zobrazení, ktorú platia inzerenti) a z toho pre mňa plynúce reálne výnosy za tisíc zobrazení (RPM).

Registrujem, že na mojom kanáli je už pomerne veľká a stabilná základňa verných divákov, ktorí pozerajú v podstate všetky moje videá ktoré uverejním, bez ohľadu na to, čo je ich obsahom. V tomto ohľade sa podľa rozdelenia v úvode zo mňa stáva čiastočne youtuber. Hovorím o skupine približne 800 až 1000 divákov. To je takmer istý počet zobrazení každého klasického videa ktoré zverejním. Na to sa nabaľujú pozretia pravidelných divákov, ktorí môžu, ale nemusia mať odber na kanáli. Títo si vyberajú čo chcú vidieť a čo vidieť nepotrebujú. Takže ich prioritou je obsah samotný, nie moja osoba v ňom. Bavíme sa približne o ďalších 1000 až 1200 divákov. Na to sa nabaľujú pozretia, ak sa video vie rozšíriť aj do publika, ktoré môže mať o mne nejaké povedomie, ale obsah nevyhľadáva podľa názvu kanála, ale podľa lokality. Niekto hľadá turistickú trasu v Terchovej a YouTube mu ponúkne moje video a dotyčný si ho pozrie, pričom je možné že nejaké video odo mňa už v minulosti videl a preto ho teraz uprednostnil. Na základe toho mám v podstate istotu, že každé moje bikerské výletné video bude mať po pár dňoch okolo 2000 pozretí. To je moja aktuálna komunita, to sú ľudia pre ktorých primárne tvorím a s ktorými komunikujem cez obraz. Občas prezradím niečo zo súkromia, alebo sa podelím o nejaký názor, ktorý priamo nesúvisí s obsahom videa. Ostatných to neurazí, ale tí moji v tom majú istú pridanú hodnotu. Video považujem za divácky úspešné, ak dosiahne dlhodobo na métu približne 3500+ pozretí.

Kapitola XVII. Posadnutosť

U mnohých kanálov pozorujem istú posadnutosť počtom odberateľov. Akoby to bola tá najdôležitejšia metrika na celej platforme. A ona nie je. Ba dokonca, podľa mňa, je najmenej dôležitá. Nechápte ma zle, odberatelia sú pre kanál veľmi dôležití, tvoria akési zdravé jadro celého projektu. Hovorím ale o aktívnych, „živých“ odberoch. To sú ľudia, ktorí si klikli na odber preto, že sú zvedaví na moju ďalšiu tvorbu a nechcú aby im náhodou nejaké moje video ušlo, hoci nie vždy pozerajú všetko čo zverejním. Ale chcú mať istotu, že neprídu o nejaký ďalší obsah ktorý by ich mohol baviť. To sú odberatelia o ktorých osobne stojím, ale musí to byť ich vlastné rozhodnutie. Nechcem aby klikali na odber len preto, že si budú myslieť že mi tým urobia radosť. To môže byť problém. Nie hneď ale časom určite.

YouTube algoritmus Vaše nové video testuje, hľadá preň publikum. Testuje ho najprv na Vašich odberateľoch. Ak ich dostatočne zajmete a máte vysoký preklik (CTR), algoritmus to zohľadní a vyšle video do sveta. Nie náhodne, ale podľa toho čo už o Vás vie a podľa preferencií Vašich odberateľov, ktorých považuje za ideálne publikum. Ak sa Vám však na kanáli časom nahromadia tisíce „mŕtvych“ odberov od ľudí, ktorí nemajú záujem sledovať Vašu tvorbu pravidelne a klikli na to len preto, že ich o to prosíte a robíte na nich psie oči, tak Vám tú radosť doprajú, ale ďalšie video si už nepozrú, pretože je mimo ich záujem. Keď potom algoritmus Vaše nové video testuje na vzorke 10000 odberateľov, pričom CTR máte kvôli týmto neaktívnym odberom zrazu veľmi nízky, tak to stroj vyhodnotí tak, že keď nedokážete zaujať ani svojich skalných, nie je dôvod tlačiť také video ďalším divákom, pretože by pravdepodobne CTR bol ešte oveľa nižší.

Moja rada: Ak už chcete ísť cestou žiadosti o odber, zakomponujte to do videa rozumne. Napríklad tak, že poviete: „Nabudúce Vás zoberiem do Tatier, ak o ten zážitok nechcete prísť, nezabudnite mi dať odber.“ Musíte im ponúknuť niečo, čo budú chcieť vidieť aj nabudúce. Háčik!

Kapitola XVIII. Money, money, money

Mám malý kanál. Za rok 2025 mi zarobil približne 1500 €. Z tejto sumy 500 € bolo z členských poplatkov na kanáli a zvyšok z reklamy. Ak by som už nebol živnostník a neplatil si odvody, táto suma by nedokázala pokryť ani tieto základné náklady. V roku 2026 je to viac ako 400 € mesačne. A to nepíšem o ďalších nákladoch na techniku, servis bicyklov, alebo cestovné výdaje. Takže ak máte na začiatku veľké oči a idete tvoriť videá s úmyslom že Vás to bude živiť, musíte si to veľmi dobre spočítať. 

V mojom prípade platí že 1500 € ročne je 125 € mesačný zisk po zdanení (v Írsku). Aby bola tvorba obsahu pre mňa zaujímavá, musela by byť táto suma mnohonásobne navýšená, povedzme na 2000 € mesačne. Po odpočítaní nákladov je toto ale absolútne minimum aby som nad niečím takým vôbec začal uvažovať. Môžete vidieť, že od takej sumy som na míle ďaleko a tak tvorba obsahu pre mňa naďalej ostáva len koníčkom s finančným bonusom, ktorý mi dnes pokrýva všetky náklady s ním spojené a ja tak môžem svoje hobby prevádzkovať s pocitom, že ma to nič nestojí (okrem času v strižni).

Moja rada: Nemajte veľké oči. Len máloktorý turistický kanál na sk/cz scéne dokáže na svojho tvorcu zarobiť.

Kapitola XIX. Temná stránka

Ak neostanete v totálnej anonymite, tak je len otázkou času kedy zažijete nepríjemné momenty. Mne sa to dlho vyhýbalo, ale dnes musím žiaľ konštatovať, že ma to dobehlo. Hovorí Vám niečo pojem „parasociálny vzťah?“ Ak nie, buďte radi. Vo svojich videách pravidelne hovorím (a robím tak reklamu na podnik, kde pracujem), že ma tam môže ktokoľvek navštíviť a dať si kávu, pivo, alebo čokoľvek na čo má chuť. Takto ma navštívilo už možno 100 ľudí. Neviem, nepočítal som to. Až na jednu výnimku to sú vždy veľmi príjemné stretnutia. Keď je čas, prehovoríme pár slov, dokonca som pár krát pózoval na spoločnej selfie. Ľudia prišli zďaleka aj zblízka. Od Karlových Varov po Košice. Až také rozpätie! A ako píšem, vždy to bolo v príjemnej atmosfére a robí mi to radosť, keď niekto príde a povie že ide zďaleka a je tu len preto, že si chce navštíviť nejaké miesta ktoré objavil skrze moje videá.

A potom je tu ten jeden miestny fanúšik, ktorý si voči mojej osobe vytvoril nezdravý parasociálny vzťah, ktorý už prechádza do stalkingu, čo je oveľa nepríjemnejšie a nebezpečnejšie. Došlo to tak ďaleko, že som bol nútený ho už niekoľkokrát z podniku vyviesť, pretože neobťažoval iba mňa, ale aj mojich zákazníkov, ktorým to bolo výsostne nepríjemné, pretože tento človek často prichádza silno  potužený alkoholom. Ako krčmár si viem dať s tým rady, ale mali by ste mať na pamäti, že sa to v istom momente môže stať aj Vám a dokonca aj v oveľa väčšom počte. Mali by ste byť na to pripravení a vedieť ako reagovať.

Moja rada: Asi ostať v anonymite ak sa tomu chcete úplne vyhnúť. Inak s tým treba počítať.

Kapitola XX. Konkurencia

O pozornosť divákov súťažíte s ďalšími tvorcami. Nepozerajte na to však ako na konkurenčný boj, práve naopak. Ak niekto pozerá videá s podobnou tematikou akú točíte aj vy, je veľmi pravdepodobné že skôr či neskôr si pozrie aj Vaše video. Je len na Vás či si takého diváka dokážete nakloniť, alebo sa ku Vám už nikdy nevráti. Nemôže za to však konkurenčný kanál, ale len vy. To je niečo čo si musíte uvedomiť. 

Fungujeme ako komunita. Každý robí videá po svojom ale všetkých nás poháňa rovnaká vášeň. Nebojte sa propagovať konkurenčné kanály, ak sú pre Vás inšpiratívne. Spomeňte ich, doprajte svojim divákom nahliadnuť do toho čo Vás baví, čo sledujete vy vo svojom voľom čase. Môže nás to spoločne len obohatiť.

Moja rada: Bežte natočiť nejaké fakt dobré video! Napríklad reakciu na tento blog :)

Ako som sa neunavil na elektrobicykli

Odkedy som na svoje cyklopotúlky začal brať kameru, prestal som mať potrebu písať v tomto blogu o zážitkoch z ciest. Dnes urobím po dvojročnej prestávke jednu výnimku. Tento príspevok však nebude o cestovateľských aventúrach, ale bude sa dosť špecificky zameriavať na tému elektrických bicyklov.

Na počiatku bolo video

Presnejšie videá tri. To prvé, kde som sa slovne (a dosť nešťastne) obtrel o ebikerov, bolo video z Kráľovej hole. Do kontextu som sa svoje slová z onoho videa snažil dať vo videu druhom a vojnová sekera medzi mnou a komunitou e-bikerov tak bola na istý čas zakopaná. Po dlhšom čase prišlo na radu video tretie.

Video, v ktorom som si prvýkrát v živote vyskúšal jazdu na onom pekelnom stroji. A bola to jazda, panečku! Fakt som si to užil. Neznamená to ale, že som počas tejto časovo obmedzenej skúšobnej jazdy neobjavil isté skutočnosti, na základe ktorých si myslím, že e-bike je pre mňa osobne v súčasnosti síce zábavný, ale zároveň nepotrebný druh bicykla. 

Aby bolo jasno

Hneď v úvode musí zaznieť, že nie som voči e-bikom nijako predpojatý, skutočne nemám komplexy z toho ak ma nejaký e-biker obehne v kopci a dokonca ani nevrhám nevraživé pohľady po ľuďoch sedlajúcich tieto mašiny.

Rovnako tak budem písať o srdcovom tepe či o kadencii, ale bude to popis veľmi zjednodušený a v rámci možnosti stručný. Určite tento text nemá slúžiť ako nejaký návod ako správne bicyklovať a cieľom nie je ani poskytovať žiadne tréningové odporúčania.

In medias res

Poďme konečne k meritu veci. K tomu, čo zaznelo vo videu, kde som e-bike testoval a delil sa počas, ako aj po jazde o svoje prvé dojmy. Ako pozitívum a zároveň ako negatívum e-biku som si dovolil poukázať na fakt, že na e-biku som po absolvovaní trasy (50 km, 1356 nastúpaných metrov) necítil prakticky žiadnu únavu a mal som chuť si ísť ešte zajazdiť aj na klasickom bicykli. Pre mňa to bolo v daný moment negatívum, pretože od jazdy na bicykli mám isté očakávania a tieto neboli naplnené. Pozitívum som videl v tom, že absolvovať takto náročný výlet a mať stále možnosť pokračovať vo fyzicky náročnejších aktivitách za istých okolností nemusí byť vôbec na škodu. Vedel som si napríklad predstaviť, ako si po náročnom celodennom výjazde na klasickom bicykli na druhý deň na e-biku vytáčam nohy a regenerujem pri jazde do kopca ku nejakej horskej chate, miesto toho aby som sa vozil v nízkych tepoch a pomaly niekde po rovinke, tak ako po náročných výjazdoch mám obvykle vo zvyku.

STOP! Už sa nám to zase zamotáva a niektorí z Vás si teraz isto ťukajú na čelo a posmešne v duchu hovoria: „Tak si vypni motor, keď sa chceš unaviť na e-biku, alebo si zajazdi poctivých sto kilometrov s aspoň 2000 metrami prevýšenia a to ti otvorí oči!“

A v istom, špecifickom kontexte máte určite pravdu. Napríklad ak niečo také tvrdí človek, ktorý vlastní len e-bike a nemá tak možnosť pravidelne presedlať na klasický bicykel. Verím tomu, že na e-biku zažil situácie, pri ktorých sa unavil a dal si takpovediac poriadne do tela. Možno dokonca zažil "hlaďák," alebo sa unavil natoľko, že musel plánovanú trasu nedobrovoľne skrátiť a ísť domov vlakom, alebo si zohnať iný odvoz.

Možnosťou je samozrejme aj úmyselné znižovanie výkonu motora, aby si tieto stavy zvýšenej námahy a tepovej frekvencie umelo navodil. Neúmyselné v prípade vybitia batérie, alebo náhlej poruchy motora počas výjazdu.

V kontexte mojom, teda niekoho kto už vlastní a aktívne využíva dva klasické bicykle však taký spôsob jazdy na e-biku nedáva zmysel. Aby som to mohol vysvetliť a definitívne uzavrieť túto tému, podelím sa s Vami o moju filozofiu jazdenia na bicykli. Pekne od začiatku a zoširoka. Od úplného začiatku a veľmi zoširoka. Pohodlne sa usaďte a poďme na to.

MTB, to čo ma baví

Baví ma bicyklovať. Ak ste videli moje videá, alebo si prečítate pár mojich starších blogov, tak je to zrejmé. Bicyklujem od detstva, ale zároveň rád hovorím, že naozaj bicyklujem až od 10. apríla 2011. To je dátum, odkedy som svoje jazdy začal zaznamenávať a počítať kadejaké štatistiky o tom koľko kilometrov som najazdil, koľko metrov som nastúpal, koľko času som strávil v sedle. Netrvalo dlho a starý, ťažký „horský“ bicykel Kellys Comp 8000 (bez predného  a zadného odpruženia) som 10. júla 2011 vymenil za nový. Scott Scale 50, MTB XC HT na 26 palcových kolesách.

A bolo hotovo. Zaobstaral som si totiž bicykel, ktorý dokonale vyhovoval tomu, čo chcem a čo ma baví jazdiť. Staré lesné asfaltky, šotoliny, ujazdené hlinené poľné cesty a hlavne kopce. Chcel som zdolávať kopce. Hlavne cestou hore. Zjazdy si príliš neužívam a tobôž nie v teréne. Aj preto som nesiahol po celoodpruženom modeli a urobil som dobre. Len výnimočne sa dostanem do tak komplikovaného terénu, kde by som taký bicykel vedel naplno využiť.

Jazdil som od skorej jari do neskorej jesene, nakúpil som cyklistické oblečenie do každého počasia (okrem zimy), zaobstaral som si časom čoraz výkonnejšie cyklopočítače a ďalšiu výbavu v podobe snímačov tepu, kadencie, rýchlosti, prezul som z bežných tenisiek do SPD tretier. Cyklomaniak ako vyšitý. Roky ubiehali, kondícia sa zlepšovala a ja som na mojom milovanom MTB XC HT skúšal čoraz väčšie výzvy. Až som došiel do bodu, keď som na ňom dokázal prejsť 120 km dlhú trasu po asfalte okolo Beskýd aby som si konečne uvedomil, že ma vlastne baví aj cestná cyklistika, ale je vysoko neefektívne praktikovať ju týmto spôsobom. Na vine bol samozrejme bicykel!

Aj cesta môže byť cieľ

Tak som si 16. októbra 2016 konečne kúpil „žiletku“. Karbónovú raketu Giant TCR Advanced 1. Po pravde, tých čisto asfaltových a pomerne dlhých výjazdov som do tej doby absolvoval na MTB viac, než len jeden stokilák okolo Beskýd, ale stále som nebol vnútorne presvedčený o tom, že cestný bicykel skutočne využijem. O tom rozhodli práve až tie stovkové výlety.

Rýchlosť na cesťáku bola ohromujúca. Stovku, ak nebola vyložene horská, som zrazu dokázal zajazdiť pod štyri hodiny. Chápete? Sto kilometrov a tak rýchlo! Sám som tomu nemohol uveriť. Veľmi rýchlo som tiež pochopil, že ak si chcem užiť beskydské legendárne stúpania, budem musieť cesťáčik trochu vylepšiť, prispôsobiť mojim schopnostiam. Vymenil som pastorky a prešiel z 11-28 na 11-32 zubovú kazetu. Tie štyri zuby navyše mi umožnili vyšliapnuť napríklad na Lysú horu. Veľký zážitok to bol kedysi prvýkrát na MTB, ale rovnako skvelé pocity som zažíval aj v momente, keď som tam prišiel prvýkrát na bicykli cestnom.

Vlastnou silou, možno s jednou či dvoma krízami počas stúpania, ktoré som ale zvládol bez zastavenia a zrazu sa fotím na vrchole pri obelisku. A ten čas! Približne o 10 minút rýchlejšie než na MTB. Dokonalé.

Variabilita je moja mantra

Kam tým mierim? Nuž, k variabilite. Chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec som to pochopil a zainvestoval som do druhého bicykla. Mal som tak bicykel do terénu a bicykel určený na cesty. Mohol som svoje výlety obmieňať, jazdiť na tie isté miesta rôznymi spôsobmi. Mohol som naložiť batožinu na bicykel a absolvovať trojdenný, 350 km dlhý výlet do Olomouca.

To je niečo čo by som síce teoreticky zvládol aj na MTB, ale nedávalo by to zmysel. Zvlášť, keď už som bol hrdým vlastníkom cestného bicyka. Jednoducho ide o to, že každý typ bicykla je na niečo určený, má nejaké prednosti pre určitý typ terénu, alebo pre určitý typ bikerov. Ak by ma bavilo navštevovať bikeparky, lanovkou sa voziť na kopec, užívať si adrenalín na neuveriteľných trailoch a enduro tratiach, isto by som si obstaral bicykel na to určený. Dnes totiž máme na trhu bicykle špecializované hádam na všetko. Snažím sa týmto poukázať na to, že ak by som do svojej zbierky doplnil e-bike, plnil by istú špecifickú funkciu. Určite by však neslúžil na to, aby som cez kopce jazdil v režime ECO a simuloval tak jazdu na klasickom MTB. Zvlášť keď doma klasické MTB už mám.

Pokušenie

Začiatok roku 2023 bol pre mňa po zdravotnej stránke komplikovaný. Koleno nevydržalo nápor rôznych športových aktivít ako turistika, tenis a dalo o sebe vo februári hlasno pocítiť. Tri týždne permanentnej bolesti v pohybe aj v pokoji, v noci aj behom dňa. Vyšetrenia u ortopéda, magnetická rezonancia. Lieky od bolesti. Vyšetrenia našťastie ukázali, že sa nejedná o žiadne trvalé poškodenie a keď bolesť konečne pominula, mohol som konečne znovu chodiť na prechádzky a pretočiť nohy na trenažéri. Z príchodom jari som začal postupne jazdiť aj vonku a pracovať na kondícii, ktorá dlhou maródkou poriadne utrpela.

V máji však prišla trombóza. Niekoľkodňová hospitalizácia, ďalšie lieky, nosenie kompresívnej pančuchy. Lieky beriem stále a na jeseň ma čaká vyšetrenie krvi. To všetko malo za následok, že v polovici mája som si netrúfal ani len na môj obľúbený kopec – Veľký Polom a už vôbec nie na Lysú horu. Bolo mi jasné, že kým sa kondícia vráti, bude to istý čas trvať a výsledok môjho snaženia bude aj tak neistý. Koleno sa môže znovu ozvať, rovnako tak užívanie liekov na riedenie krvi nesie so sebou určité riziká a núti ma bicyklovať len po kvalitných spevnených povrchoch, aby som minimalizoval riziko možného pádu a úrazu. Lenže leto už klopalo na dvere a mne sa tak veľmi žiadalo ísť na Lysú horu, akurát som sa na to stále necítil. Zrodila sa tak v mojej hlave myšlienka, že si aspoň požičiam e-bike a že legendárny beskydský kopec vyšliapem na ňom. Nakoniec to našťastie potrebné nebolo. Na kondícii som zapracoval, koleno vydržalo. Lieky síce stále beriem, ale nemajú u mňa žiadne vedľajšie účinky a tak sa akurát stále opatrnou jazdou vyhýbam terénu a možným úrazom. Inak sa cítim zdravý a vo forme a Lysú horu som napokon 18. júna dokázal zdolať na klasickom bicykli MTB Giant XTC Advanced. Jáj, to som ešte nespomínal. Toto karbónové monštrum na 29 palcových kolesách som kúpil 6. mája 2020. Pokrok nezastavím.

O zdolaní Lysej som natočil video, kde som na konci položil otázku, či by som si mal ten e-bike predsa len vyskúšať, hoci mi ho vlastne už nie je treba. Odozva bola pomerne veľká a tak som nakoniec do toho išiel.

O tepe a kadencii

Ešte než sa vrhneme na testovaciu jazdu na e-biku, musím Vám objasniť spôsob ako bicyklujem. Spomenul som, že pri jazde používam rôzne snímače na rýchlosť, tep a kadenciu šliapania. Ak chcete bicyklovať, nič z toho nepotrebujete, ale ak chcete bicyklovať trochu viac a efektívnejšie, je dobré tieto pomôcky mať a vedieť správne čítať výstupné hodnoty z nich. Tak napríklad ja. Môj minimálny pokojový tep sa aktuálne nachádza na hodnote 46 úderov za minútu. Moje maximum je pomerne nízke, konkrétne 176 úderov za minútu. Na základe určitých prepočtov tak poznám aspoň približne svoje tepové zóny (Z1 až Z5). Viem kedy jazdím tak, že pálim tuk, viem kedy pálim cukor, viem ako jazdiť a zároveň regenerovať a takisto viem, ako dlho dokážem ísť vkuse vo vysokých tepoch (Z4 a Z5) tak, aby som to neprepálil a "nevyplo ma.“

Nebudem Vás tým trápiť. Ak Vás to zaujalo, nájdete si o tom určite mnoho študijného materiálu na internete. Je okolo toho hotová veda a nie je to tak jednoduché, ako tu o tom budem písať ja. V každom prípade, naučil som sa jazdiť podľa týchto zón. Podobne je to aj s kadenciou. Optimálna frekvencia šliapania je u každého individuálna, obecne sa pohybuje niekde v rozpätí 80-90 otáčok za minútu (u profesionálov vyššie). U mňa je to niekde v rozpätí 80-85 ot/min. Vtedy sa mi ide dobre, mám pocit že svaly nie sú zbytočne namáhané a zároveň som schopný to pohodlne udýchať. Neznamená to ale, že sa na bicykli za každých okolností mám snažiť ísť touto kadenciou. Tá totiž počas jazdy a podľa profilu trate pomerne výrazne osciluje. Záleží aj na tom, na čo sa zameriavame počas tréningu. Pre veľké zjednodušenie a lepšiu predstavu budem ďalej ale pracovať len s kadenciou priemernou. Po rovine môžete isť svojou obľúbenou kadenciou ako dlho chcete, problém nastane, keď sa cesta pred Vami začne dvíhať.

Prehadzovačka, vynález storočia

A preto niekto veľmi múdry kedysi vymyslel prehadzovačku. Podobne ako v aute prevodovka, na bicykli je to prehadzovačka, ktorá nám umožňuje držať otáčky na hodnotách, ktoré nám najviac vyhovujú. Takže keď nabehnem do stúpania a začnú sa mi znižovať otáčky a zvyšovať tep, podradím na ľahší prevod. Cenou za to je zníženie rýchlosti. S pribúdajúcim sklonom sa môže stať, že idem na najľahšom prevode, ale stále dokážem ísť kadenciu, ktorá mi je príjemná, povedzme v Z3 a v Z4 srdcového tepu, kde stále vydržím pomerne dlho.

Zvládam tak jazdiť kopce ako Kráľova hoľa, Kubínska hoľa, Praděd, Lysá hora, alebo na Popradské pleso či Ťatliakovo jazero v Tatrách a podobne. Pokiaľ však je kopec v nejakom úseku extrémne strmý a dlhý, tak mi aj na najľahšom prevode a pri veľmi vysokom tepe (Z5) začne klesať kadencia. Pokiaľ to trvá krátku dobu, tak to pocítim ale nevadí mi to natoľko, aby som musel jazdu prerušiť. Naopak, také situácie mám veľmi rád a užívam si ich. Ak to trvá dlhší časový interval, začínam trpieť. Veľmi. Na klasickom bicykli už v takom prípade nemám kam podradiť, ale na e-biku?

Testovacia jazda

Nakoniec, hoci som tú potrebu už nemal, požičal som si na 4 hodiny e-bike čisto pre účely toho, že o tom natočím svoje prvé dojmy a postrehy. Nad trasou som vlastne nemusel dlho uvažovať. Z toho čo som tu napísal, si myslím, že už minimálne tušíte a vedeli by ste ju vyskladať podobne ako ja.

Požičaný e-bike je MTB HT na 29 palcových kolesách značky HAIBIKE HardNine 4, motor 250W, 65Nm, batéria 400Wh, 5 módov pridaného výkonu: 0 - OFF, 1 – ECO, 2 – TOUR, 3 – eMTB, 4 - TURBO

A trasa? 50km, 1346 výškových metrov. Kvôli liečbe väčšinou času po asfalte a šotoline, aspoň jedno stúpanie a zjazd po poľnej ceste. V pláne som mal absolvovať pôvodne niečo kratšie s tromi stúpaniami, nakoniec mi batéria a časová rezerva umožnili pridať jedno stúpanie navyše. Všetky stúpania na trase sú pomerne prudké, na klasickom bicykli by som v mnohých úsekoch bol nútený ísť najľahší prevod a to často aj v Z5 srdcového tepu a pravdepodobne s priemernou kadenciou okolo 65 až 70 ot/min a teda by som trpel. Veľmi. Môžete vidieť, že skladba trasy zodpovedá tomu, o čom celý čas píšem. Dúfam že to dáva zatiaľ zmysel.

Skúsme si teraz povedať, ako tento konkrétny e-bike na takejto trase použiť? Kedy a ako použiť výkon motoru? Po rovine, rovnako tak v miernych stúpaniach a v zjazdoch som pomoc motoru prakticky vôbec nevyužíval (režim OFF, keď len svieti display, prípadne som ho úplne vypínal). Samozrejme som ho skúsil aj použiť, ale nebolo to potrebné. Vlastnou silou som dokázal ísť rýchlosťou aj nad 25km/h (kedy je pomoc motora blokovaná výrobcom), pri kadencii okolo 80 ot/min. Na tomto mieste je nutné podotknúť, že snímač kadencie som namontovaný nemal, ale poznám sa už natoľko dobre, že svoju kadenciu dokážem aspoň približne odhadnúť. Viem, je to nevedecké, ale nič s tým neurobíme. Vzhľadom na vyššiu váhu bicykla som po rovine a pri spomínanej rýchlosti nešiel v obvyklej Z2 srdcového tepu, ale ten mi často stúpal do Z3. V miernych stúpaniach som v Z3 išiel v podstate permanentne. Aby som si privodil pocit jazdy na bežnom, ľahkom bicykli, začal som v týchto stúpaniach zapínať mód ECO. Svoju funkciu plnil perfektne a navyše energiou v batérii príliš neplytval. Ako náhle ale začali prudké stúpania, začal som pridávať postupne na výkone a to z toho dôvodu, aby som si udržal kadenciu na obľúbených hodnotách (80+ot./min.).

Čo presne to znamenalo pri jazde? Pred prudkým stúpaním (12 a viac percent sklon), kde by som na klasickom MTB išiel určite na najľahšom prevode, nastavil som si najľahší možný prevod aj na e-biku. Zvyk je železná košeľa. V momente, keď mi na takto ťažkom bicykli a na najľahšom prevode okamžite klesla kadencia, snažil som sa ju pridávaním výkonu motora vyrovnávať na stabilných 80 ot/min. Opakujem že len pocitovo a odhadom (fakt škoda, že som nemal so sebou snímač). Pri sklone od 8 do 12% mi stačilo použiť mód TOUR, pri sklone od 13 do 18% som jazdil zvyčajne s módom eMTB a pri sklone nad 18% som si pomáhal udržať stabilnú kadenciu na najvyššom móde TURBO. Hodnoty sklonu sú tiež len približné, nemal som so sebou žiaľ ani svoj cyklopočítač. Tie kopce ale dobre poznám a tak viem, kde sú ich najprudšie úseky a aký tam majú sklon.

Porovnanie s klasikou

Nebudem tu teraz opisovať dopodrobna celý priebeh testu, ani všetky stúpania. Povedzme si aspoň pár slov o tom prvom, najdlhšom a obsahujúcom rôzny sklon od 3 do 20+%. Stúpanie nájdeme v lyžiarskom stredisku Snowparadise Veľká Rača a vedie z parkoviska pri spodnej stanici lanovky na Dedovke, cez osadu Zadedová, ku hornej stanici lanovky a ku horským chatám na hrebeni. Stúpanie je dlhé 3,5 km, prekonáva prevýšenie 281 metrov a má priemerný sklon 8,1%.

Na e-biku som ho absolvoval za 18:02 minút, pri priemernom srdcovom tepe 145 úderov za minútu (max 164). Dosiahol som pri tom priemernú hodnotu VAM (Vertical Ascent in Meters/hour) na úrovni 934. Inými slovami počas jednej hodiny jazdy v kopci s priemerným sklonom 8,1% som schopný, pri udržaní priemernej rýchlosti, zdolať 934 metrov prevýšenia. Priemerná rýchlosť stúpania bola 11,5 km/h, priemerná kadencia (odhadom) 80 až 85 ot./min.

Pre porovnanie, môj najlepší čas v tomto stúpaní na klasickom MTB má hodnotu 26:39 minút, pri priemernom srdcovom tepe 144 úderov za minútu (max 165), VAM sa rovnal hodnote 632. Priemerná rýchlosť stúpania bola 7,4 km/h a priemerná kadencia (nameraná) 75 ot./min. (v prudkých úsekoch 73 ot/min. a v miernych pasážach 82 ot/min.)

Z uvedeného môžete vidieť, že čo sa týka zaťaženia srdcového svalu, išiel som porovnateľný, takmer identický výkon na oboch typoch bicyklov. Zásadný rozdiel nastáva v ostatných ukazovateľoch. Stúpanie som zvládol o necelých 9 minút rýchlejšie, to znamená že srdce som zaťažoval vo vysokých zónach oveľa kratšie. Môže Vám to pripadať málo, ale bavíme sa o zónach Z4 a Z5 srdcového tepu, kde strávený čas s rozdielom v jednotkách minút hrá zásadnú rolu v tom, ako sa človek cíti počas jazdy ako aj po výjazde. Nezabúdajme aj na fakt, že po tomto stúpaní nasledovali ďalšie tri kopce. VAM a priemerná rýchlosť sa priamo odvíja od času stúpania, nemá zmysel tieto hodnoty rozoberať. Jednoducho, bol som na kopci rýchlejšie na e-biku, takže mám logicky vyššie VAM aj priemerku. Pozrime si však údaj o kadencii. Znovu opakujem, že kadenciu na e-biku len odhadujem na základe osobných pocitov. Pri klasickom bicykli je priemerná kadencia len 75 ot./min., čo už je hodnota pod mojou komfortnou zónou (navyše mi oscilovala v rozpätí od 56ot./min do 95ot./min. počas celého výstupu). Prirátajte si k tomu čas strávený v Z4 a v Z5 srdcového tepu a na základe toho, čo ste si tu dnes prečítali viete, že v tomto konkrétnom stúpaní som na klasickom bicykli miestami už dosť trpel.

E-bike mi umožnil točiť celý kopec v mne príjemných otáčkach (bez výrazných oscilácií) a zároveň skrátil čas strávený vo vysokých srdcových zónach približne o jednu tretinu. To sú z hľadiska podaného výkonu významné hodnoty.

Teraz si k tomu pripočítajte, že rovnaký vzor sa opakoval na ďalších troch kopcoch s tým, že tretie a štvrté stúpanie som úmyselne išiel tak, aby som aspoň na chvíľu dosiahol aj Z5 srdcového tepu. Točil som vtedy kadenciu okolo 85ot./min. Aby som vysvetlil, keď idete na bicykli viac kadenčne, zaťažujete primárne srdce a naopak, keď idete viac silovo (nižšie otáčky), zaťažujete viac svaly nôh. Veľmi zjednodušene napísané.

Záver, ku ktorému som dospel

Na konci videa hovorím o negatívach a pozitívach, hovorím o tom že na e-biku sa cítim po absolvovaní trasy menej unavený. Táto formulácia sa stala terčom kritiky niektorých diskutérov pod videom. Vraj, mal som si znížiť výkon motora a videl by som! Alebo som mal ísť na 100 kilometrový výjazd s viac ako 2000 metrami prevýšenia a zažil by som! Nuž dáva Vám to po prečítaní tohto textu zmysel? Máte pocit že som používal e-bike neštandardným spôsobom? Že som robil niečo zle? Áno, ja skutočne rozumiem tvrdeniu, že si môžem jazdiť celý čas na ECO móde a urobím si z e-biku akoby klasický bike, že môžem dokonca motor odstaviť úplne a jazdiť na 25 kilovom monštre, ale v takom prípade by som jednak už nejazdil z logiky veci na e-biku, a nedávalo by to zmysel, pretože takto môžem jazdiť už na klasických bicykloch, ktoré vlastním. Mohol by som takto všetkým kritikom obratom opáčiť, že prečo si vypínajú motor na e-biku a zbavujú sa jeho hlavného benefitu, keď si môžu ku nemu prikúpiť za 800€ priemerný MTB a zamakať si radšej na ľahkom a obratnom bicykli Ja mám svoju filozofiu, že pre jazdy využívam viac bicyklov. Oni majú filozofiu, že na všetky jazdy v každom teréne používajú jeden bicykel. Ale nemožno tvrdiť že robím niečo zle len ja, alebo robia niečo zle len oni, o tom to predsa nie je.

V momente, keď je kopec tak náročný, že ho nedokážem utiahnuť a hoci to aj skúšam, je to len v zúfalo nízkych až bolesť spôsobujúcich otáčkach, tak z pravidla zosadám a bicykel do kopca jednoducho tlačím pešo. Neteší ma to, radšej hory zdolávam v sedle, ale občas Vám nedovolí komplikovaný terén, inokedy Vaša kondícia a často oboje. Nestáva sa to ale príliš často a hlavnou komplikáciou je pre mňa spravidla povrch a nie sklon.

Prínos e-biku pre mňa osobne nie je v tom, že si na ňom môžem vypnúť motor a jazdiť na 25 kilovej oblude. Prínos vidím v tom že tam, kde už začínam trpieť na najľahšom prevode na klasike (čítaj, klesá mi extrémne kadencia, stúpa mi extrémne tep), tam môžem ešte akoby „podradiť“ pridaním výkonu a pokračovať v mne optimálnych hodnotách kadencie ako aj zónach srdcového tepu. V súčasnosti takúto pomoc nepotrebujem vo viac ako 95% prípadov. Za najväčší prínos e-biku v konečnom dôsledku považujem skutočnosť, že vďaka jeho výkonu môžem mať počas jazdy svoju kadenciu a tep absolútne pod kontrolou v podstate počas celého výjazdu (pokiaľ sa nejedná o nejaký extrém). To vo videu žiaľ nezaznelo a je to škoda.

Potrebujem e-bike?

To je moja filozofia bicyklovania a to čo ste čítali, to sú moje dôvody, prečo zatiaľ nemám potrebu kupovať e-bike a jazdiť na ňom. Vyskúšal som si to a hoci to bolo príjemné a bavil som sa pri tom, nedokázal som sa na takomto bicykli, pri bežnom použití, normálne unaviť. Aby som takého efektu dosiahol a zároveň aby som potenciál e-biku využíval v maximálnej možnej miere, musel by som jazdiť oveľa dlhšie a náročnejšie trasy, než v súčasnosti zvládam na klasike. Riešením pre mňa rozhodne nie je úmyselné znižovanie výkonu. Negatívom pri jazde s podporou bol aj fakt že som si nedokázal vychutnať pocit zo zdolania kopca vlastnou silou, neprekonať jedinú krízu. Dokonca aj to mi bolo v diskusii pod videom z testu vytknuté, že čo je to za nezmysel. V tom prípade sa môžem akurát ospravedlniť za to, že ma baví zdolávať kopce tradičným, staromilským spôsobom. 

Hore sa zvaliť do trávy, vydýchať sa, odpočinúť a pokračovať. To sú tie momenty, pre ktoré jazdím.

Toto sú moje osobné dôvody a nikomu ich nevnucujem. Som takto nastavený a fungujem tak. Na klasike zvládam 100 km MTB cez kopce s prevýšením 2000+, to znamená, že ak by mi niektorí diskutéri skutočne chceli pripodobniť niečo obdobné s e-bikom, vychádza mi trasa dlhá 150km a 3500 nastúpaných metrov. Povedzme, že až po absolvovaná takej trasy na e-biku by som sa cítil rovnako unavene a "rozbito" ako po absolvovaní 100km/2000vm na klasickom bicykli. Ale ruku na srdce, pri plánovaní takého extrému by asi nebol problém urobiť to tak, aby som aspoň raz nešiel okolo rýchlonabíjačky ;)

Long Story Short

Myslím že najväčší problém z pochopením toho čo zaznelo vo videu bol ten, že ľudia, ktorí pre svoje jazdy využívajú len e-bike nedokázali pochopiť, že ako majiteľ dvoch klasických bicyklov nemám dôvod na e-biku jazdiť s úmyselne priškrteným, alebo úplne vypnutým motorom. Ani ho, pre svoje osobné potreby, v takom režime testovať. Rovnako ako ja nedokážem pochopiť, keď majiteľ celoodpruženého bicykla (nemusí to byť e-bike) väčšinu svojich jázd trávi na asfaltových cyklotrasách, prípadne vo veľmi ľahkom XC teréne. Dokonca po takýchto povrchoch na tomto druhu bicykla pravidelne jazdí mnohohodinové výjazdy. V poriadku, keď si v tom niekto našiel zaľúbenie, tak mu ho nezvažujem. Je to každého osobná vec, ako efektívne používa, či skôr nepoužíva svoj majetok.

Ďalším problémom bolo to, že na moje osobné dojmy, ktoré vo videu aj tak prezentujem, som dostal ohlasy v podobe, že sa snažím o akési objektívne zhodnotenie e-bikov a miesto toho skĺzavam ku zabehnutým stereotypom. Pričom nič také ale nerobím a nechápem kde hlboko medzi riadkami to tam niektorí našli. Video nie je recenziou, nie je dlhodobým testom, nezaznie tam nič ofenzívne voči e-bikom ani e-bikerom, dokonca musí byť vidieť, ako si jazdu užívam a na konci možno nájsť moje nezostrihané autentické dojmy na konci jazdy. A to je celé. Je to subjektívne zhodnotenie toho čo som práve zažil, čo mi na tom vadilo a naopak, čo sa mi páčilo. Tak treba k tomu videu pristupovať a nehľadať tam veci, ktoré tam jednoducho nie sú. 

Na záver mám pre ľudí, ktorí jazdia iba na e-bikoch, jednu otázku:

Máte nejaký dôvod jazdiť v súčasnosti na klasike?

Predpokladám že väčšina odpovie nie, pretože by im to neprinieslo nič zásadné a že keď chcú, vedia si klasiku "nasimulovať" na svojom univerzálnom stroji. Určite by vedeli vymenovať viacero ďalších pádnych dôvodov, prečo klasiku nepotrebujú. Ja som Vám obratom vymenoval tie moje, prečo nepotrebujem e-bike. Zatiaľ. 

Na dlhší čas týmto pre mňa téma e-bike prestáva existovať, vrátim sa ku nej až v momente, keď začnem mať významnú potrebu (zdravotnú alebo inú) jazdiť na ňom. Dúfam že nikdy, ale ako sa hovorí; nikdy nehovor! 

Vďaka za Váš čas, majte sa pekne a hlavne jazdite na čom chcete a ako chcete. Je to Váš život

Praha mimo sezónu

V polovici septembra sme si strihli poldňový výlet vlakom do Prahy. 

Tu je pár fotografií, tentokrát s minimom komentárov:

Ráno a mimo sezónu. To znamenalo jediné, pred Orlojom sme boli len my a dobrých 10 minút nikto iný!

Nebyť štyridsaťminútového meškania kvôli vykoľajenému vlaku na trase pred nami, stihli by sme aj východ slnka na ľudoprázdnom Karlovom moste.

Okolo hradu sme len rýchlo prešli. Síce sme ho chceli vidieť, ale zároveň nás to ťahalo na miesta, o ktoré turisti zavadia len náhodou. Napríklad Vojanovy sady, kde voľne žijú pávy.

Zo sadov sme to mali na skok k Lennonovej stene.

Na Prahe je super, že tu máte takmer nepretržitý prístup ku Vltave. Strávili sme pri rieke preto fakt veľa času.

Aj okolo známeho "Tančíciho domu" sme vlastne len tak náhodou prešli.

Na obednú kávu sme si sadli rovno pod koňa. 

Posilnení kofeínom, vydali sme sa konečne aj na Petřín. Pôvodne sme tam chceli ísť ráno a peši, rovno od hradu, ale zistili sme že sme tam priskoro, tak sme to nechali na obed a vyviezli sa na kopec zubačkou (cena prepravného je zahrnutá v celodennom lístku na celú integrovanú hromadnú dopravu za 120 kaček / deň).

Z Petřína dole znovu na zubačke, ale dá sa aj po takomto schodisku.

Keď máte ešte pol hodinku do odchodu vlaku, zájdete na koláčik. No a keď sa zadarí, vleziete do mačacej kaviarne, kde Vám na nohy ľahne napríklad takáto obluda!

Fotiek mám omnoho viac, ale tieto asi najviac vystihujú naše túlky po tomto nádhernom, na históriu bohatom, malom veľkomeste.

Vlado