Okolo Turca

Keď sa vyberiem jazdiť do oblasti kde som pred tým nikdy nebol, tak sa fotoaparát nezastaví. Neinak tomu bolo aj teraz, pri výlete okolo Turca.

Z Dražkoviec, kde som pri ihrisku nechal auto, vybral som sa cez polia a lúky smerom ku zrúcanine hradu Sklabiňa.

Obklopený neskutočnou panorámou Martinských Holí a Veľkej Fatry, dorazil som po chvíli ku Sklabinskému hradu. Teda aspoň tomu, čo z neho ostalo. Tri eurá na vstupe, vychladený Birell do ruky a hrad som mal len pre seba. Obísť ho s bicyklom nebolo úplne najľahšie, ale podarilo sa. 

Po terénnom úvode začína pod hradom nekonečná asfaltová pasáž. Prerušená je len krátkym lúčnym stúpaním do Turčianskeho Jasena.

Na mape to síce vypadá na placku s pár krátkymi kopčekami, v skutočnosti prejazd cez obe Jasená, Dulice, Necpaly a Folkušovú pripomína horskú dráhu. V jednom kuse hore - dole. Jazda úpätím Veľkej Fatry nemôže by iná.

Trasu som plánoval tak, aby som navštívil väčšinu miestnych rozhľadní. Prvá sa mi postavila do cesty medzi Horným Jasenom a Dulicami. 

Pri zjazde na Necpaly zastavujem a fotím kostolík s pozadím masívu Martinských holí. Z fotky možno badať, že sa mi začalo pozvoľna zmrákať. Jazdu v tieni som však uvítal, na slnku začínalo byť neznesiteľné teplo.

Okrem rozhľadní som mal v pláne fotiť aj rôzne kaštiele, ktorých je tu v okolí podľa mapy neúrekom. Na túto činnosť som ale rýchlo zanevrel po tom, čo som videl v Necpaloch. Ošarpané staré budovy, vyrabované, trávou obrastené a celkovo na spadnutie. Zákaz vstupu pre nebezpečenstvo zavalenia. Škoda slov, jedna fotka to vyrieši za mňa. Hneď oproti cez cestu bol ešte jeden, ale bol hádam v ešte žalostnejšom stave a už som nemal tú potrebnú vnútornú silu zastaviť a odfotiť to.

Náladu som si znovu spravil na ďalšej z rozhľadní. Stojí na Brotnici a vypadá úplne rovnako ako tá predošlá. Ako sa neskôr ukáže, všetky miestne rozhľadne majú rovnaký dizajn a zaujímavosťou je aj fakt, že sú všetky tak trochu zbytočné, lebo výhľad je pekný aj zo zeme pod nimi. Ale vždy lepšie aj takéto malé roztomilé rozhľadne s lavicami na odpočinok, ako vôbec nič.

Pôvodne som mal v pláne navštíviť hrad Blatnica od ktorého som mal zísť po žltej turistickej značky priamo do Gaderskej doliny, túto z časti prejsť a otočiť to na mieste zvanom Čertova brána. Ku hradu som sa však cez zarastenú lúku nedostal. Tráva vyše kolien dávala tušiť prítomnosť kliešťov a to som riskovať nechcel. Dostal som sa na vzdialenosť asi 400 metrov od hradu, otočil to a pokračoval do Blatnice. Gaderská dolina dnes nebude. 

Z Blatnice som pokračoval ďalej na Príbovce a Valču. Cesta sa zvíjala pomedzi nekonečné lány plné divých makov.  

Vo Valči začalo ďalšie z mnohých stúpaní. Tanková cesta (názov v mape) v tomto prípade predstavovala kvalitnú asfaltku na rozdiel od môjho očakávania prašnej lesnej cesty. Tak či onak, priviedla ma do podhoria Lučanskej Malej Fatry.

Jazda po nezvykle hladkej panelovke od rozhľadne ku rozhľadni ubehla rýchlo. Výhľady boli tentokrát na mesto Martin, Martinské hole a hlavne na Veľkú Fatru aj s dedinkami, cez ktoré som prechádzal pred chvíľou.

Po nekonečnej asfaltovej a panelovej pasáži nastal čas znovu na trochu terénu. Krátky zjazd do Turčianskeho Petra bol viac než príjemným spestrením. Pekné výhľady, pevná hlinená podložka; tak toto môžem.

V Košťanoch mi trvalo hádam aj 5 minút kým som prešiel cez hlavný ťah. Katastrofa. Našťastie hneď za cestou som znovu nabehol na poľnú cestu a ruchy civilizácie nechal nadobro za sebou.

Mojou poslednou zastávkou na celodennom výlete bolo Múzeum slovenskej dediny. Tradičný prírodný skanzen plný dreveníc i murovaných stavieb zo všetkých kútov Slovenska. Svoje zastúpenie tu majú okrem domáceho Turca aj Kysuce, Orava, či Liptov. 

Pre cyklistu má celý areál jednu významnú chybu. Je v ňom totiž zakázané bicyklovať a nebolo mi ani umožnené bicykel viesť pešo. Absolútny nezmysel, zvlášť keď na celom 15 hektárovom pozemku (!!!) som okrem seba za celý čas návštevy napočítal už len jednu trojčlennú rodinku s kočíkom. Pritom cesty sú tu široké a striedavo hlinené či panelové. Hoci na pokladni boli obe zamestnankyne veľmi milé, v tomto boli neoblomné a tak mi neostávalo nič iné, než sa v tvrdých cyklistických tretrách trmácať od chalúpky ku chalúpke pešo. Urobil som nakoniec celkom slušný okruh, ale fakt nechápem prečo je bicykel taký strašný problém. Fajn bolo aspoň to, že som si ho mohol nechať priamo na pokladni, kde mi ho postrážili.

Spoločnosť mi teda celý čas nerobili ľudia, ale zvieratá. Hlavne mačky. Bolo ich tu minimálne desať. Boli všade. A potom kozy. Pásli sa priamo v centre skanzenu a chvíľu ma dokonca prenasledovali.

Návštevu skanzenu som štýlovo zakončil v miestnej krčme, ktorá akoby z oka vypadala tej vo Vychylovke. Keď som vošiel dnu, mal som pocit že som sa jedným krokom posunul v čase i priestore. Všetko bolo na vlas rovnaké ako v krčme z Korne. Zemiakové gule plnené čučoriedkami a poliate makovou polevou boli kvalitnou bodkou za perfektným výletom do doposiaľ nepoznaného Turca.

Tak zase niekedy ahoj :)

Lietavský hrad a Súľovské vrchy

Výlet do okolia Súľova plánujem už dobré dva roky, ale až teraz sa mi ho konečne podarilo úspešne absolvovať. Trasu som si vytýčil tak, aby som videl a prešiel pokiaľ možno čo najviac zaujímavých miest. Takže hlavné ciele boli Lietavský hrad a lúky v okolí Súľovských skál. Skaly samotné by som rád pešo pochodil a pofotil na jeseň, až to tam začne vyhrávať farbami babieho leta. 

Tento blog bude hlavne akýmsi fotoalbumom s popiskami.

Okružnú trasu som naplánoval z Bytče smerom cez Hričovské Podhradie, Paštinu Závadu a Peklinu, kde bolo treba prvý kopec prekonať (Hluchá - 480 m n. m.), aby som sa dostal do Lietavy. Až do Pekliny som išiel po asfalte popod Hričovský hrad a tiež okolo navŕtaného vodného prameňa, z ktorého som ale neochutnal. Malo by sa jednať o tradičnú, silno mineralizovanú "vajcovku."

Výšlap na Hluchú a následný zjazd do Lietavy ponúkol veľa zaujímavých výhľadov všetkými smermi a navyše viedol po perfektne upravených cestách. Striedali sa tu rôzne rýchle povrchy od vyjazdenej lúky, cez prašnú poľnú cestu až po rozbitú asfaltku. Kúsok nad Lietavou som konečne uvidel zrúcaninu hradu Lietava.

Z Lietavy ku hradu sa dá dostať dvomi súbežne idúcimi cestami, ktoré sa stretávajú na rázcestí. Vybral som si cestu po lúke miesto tej lesnej, pre prípadné výhľady. Bola pomerne strmá, najprv na začiatku po asfalte okolo cintorína a potom hlavne na konci pod rázcestím, kde sklon bol určite cez 20% a navyše po kameňoch. Bol to však len krátky úsek a jeho koniec som si dal pešo vedľa bicykla (pár metrov). Od rázcestia až ku hradu potom viedla nádherná lesná cesta po modrej turistickej značke, dalo by sa povedať takmer po rovine (hoci mierne stúpanie prevažovalo).

Na hrade panoval čulý pracovno-turistický ruch. Bicykel som odparkoval v bufete, dal si na pivničnú teplotu vychladeného ochuteného Birella, obul modré návleky a vydal sa po drevených schodoch kade-tade na prehliadku. 

Z hradu je niekoľko pekných výhľadov. Lavička na skale mi pripomenula, že ešte stále som neprekonal fóbiu z výšok. Takže som sa ku hrane príliš nepribližoval, nad sadnutím si som neuvažoval hádam ani pol sekundy. Pre mňa desivé miesto.

Vonku pred hradom ešte tieto dve fotky a už sa znovu veziem po modrej na rázcestie. Tam odbočujem doľava na Lietavskú Svinnú. Ďalší nádherný, zjazdovo nenáročný úsek. Nasleduje asfalrový úsek obcou, z ktorého po chvíli odbočujem na lesnú cestu do tiahleho stúpania popri potoku. 

Pod sedlom Patúch sa napájam na žltú turistickú trasu a ďalší dlhý a nenáročný lesný zjazd ma privádza od sedla až do Súľova - Hradnej. Na margo miestnych lesných úsekov. Je mi smutno z toho keď si spomeniem že aj kysucké poľňačky a lesné chodníky kedysi vypadali takto. Tie sú však dnes plné bahna a žaburiny stojacej v hlbokých vyjazdených koľajách po lesnej technike. Všade okolo ciest potom haldy haluziny a na trase vodou vyplavené veľké a ostré kamene. Tu nič z toho a to ešte netuším že ten úplne najlepší lesný zjazd na mňa čaká až po výdatnom obede. Ale postupne.

Krátke, zato poriadne strmé stúpanie po asfalte a neskôr cez lúku ma privádza ku miestnej atrakcii. Zrakovej pyramíde. Je tu pomerne dosť ľudí a tak si nemôžem vnútri zablbnúť s fotoaparátom. Ale nevadí mi to veľmi, mám aj tak radšej turisticky menej frekventované miesta. Také, kde má človek pocit že to má celé v daný okamih len pre seba. Nič to ale nemení na tom, že táto atrakcia je veľmi príjemná, neurazí a ponúka fakt originálny výhľad zvnútra. 

Ešte pred lúčnym zjazdom od pyramídy do Súľova fotím skaly a pod nimi kolibu. Je to miesto kde som si naplánoval dnešný obed. Zo samotnej Koliby pod skalami mám trochu rozporuplné pocity. Na jednu stranu prehnané ceny. Za halušky s bryndzou a slaninou s jednou veľkou a jednou malou Kofolou tu nechávam bezmála deväť eur (8,40 €). A to je za obyčajný zemiakovo-múčny obed bez polievky fakt veľa. Ani na Pustevnách či Lysej hore, čo sú skutočne vysokohorské a známe turistické centrá, nepýtajú toľko. Skôr zhruba o polovicu menej. Ale nechápte to ako kritiku, každý kto vstúpi cenu vidí a môže sa slobodne rozhodnúť. Skritizoval by som však pokazený výhľad. Takáto geniálna poloha s panoramatickým výhľadom na skaly a ja sa pozerám na odstavené autá a veľké kontajnery. Škoda toho, pretože inak halušky boli výborné a obsluha milá. Asi aj preto by som túto Kolibu nakoniec doporučil.

Mierne stúpanie veľkou lúkou od Koliby ma priviedlo až na žltú turistickú značku. Bolo to posledné stúpanie dnešného dňa. Rovnako tak na mňa čakal posledný prírodný zjazd späť dole do Súľova. 

A že to bol zjazd panečku! Celý čas po spomínanej žltej. Sem tam výhľad pomedzi stromy, sem tam korienky cez cestu, ale inak dokonalá lesná cesta. Na jej konci potom ešte regulárny úzky a prudší singláč s trochou kamenia. Keď som ho zvládol ja, zvládne ho každý.

Zo Súľova idem už po bežnej ceste cez Jablonové do Predmiera, kde sa napájam na cyklotrasu popri Hričovskému kanálu. Táto ma doviedla až do Bytče.

V Bytči ešte fotím námestie a okolie kaštieľa. A to je všetko. Naložiť bicykel na auto a hurá cez Semeteš hore na Kysuce. 

Dnes prikladám aj gpx súbor s okruhom tak ako som ho absolvoval: GPX download 

Update: S pešou túrou som nakoniec nečakal do jesene, ale absolvovali sme ju tri dni po tomto cyklovýlete. Aké to bolo si môžete prečítať tu: Po rebríkoch na Súľovský hrad