Prvá júlová nedeľa roku 2020 patrila výletu do Kroměříža. Náhoda tomu chcela, že prvá júlová nedeľa aktuálneho roka patrí výletu tým istým smerom. Na pekné miesta sa vraciam rád a v prípade moravských dediniek a miest nemožno urobiť výnimku.
Aj dnes som mal so sebou kameru. Komu sa nechce čítať a len si očami prebehne obrázky, môže si rovno kliknúť sem:
Video je komentované (ako sa stalo dobrým zvykom) a trvá približne 11 minút.
Budík na šiestu, raňajky a všetky ranné procedúry. Zbaliť ruksak, naložiť všetko do auta, bicykel na strechu a chvíľu po siedmej konečne vyrážam z Čadce. Je predo mnou presun do Vsetína, odkiaľ som naplánoval 129 kilometrov dlhý okruh cez moravské dedinky, mestečká, ale aj cez nekonečné polia a lány. 8:45 sadám na bicykel a vyrážam v ústrety letnému dobrodružstvu.
Trasu sa naplánoval tak, aby som nešiel po tých istých cestách ako vlani. Nešlo to tak urobiť na 100%, ale myslím, že nakoniec sa mi to celkom podarilo. Tiež idem okruh v opačnom smere, teda najprv južnou časťou ponad väčšie mestá ako Zlín a Otrokovice. Ich centrá som navštívil pred rokom a tak teraz volím pre zmenu menšie dediny. Najznámejšou z nich sú nepochybne Slušovice. Miestny Agrokombinát Slušovice (JZD / JRD) bol v bývalom Československu často vykresľovaný ako "socialistický zázrak."
Keď kreslím trasu do mapy večer pred výletom, snažím sa vždy nájsť zaujímavé miesta. Historické budovy, výhľady a iné body záujmu. Mlyn na obrázku je dôkazom, že nie vždy sa mi to podarí na 100%. O to väčšie je vždy moje prekvapenie a radosť keď na niečo také, často hneď popri ceste, natrafím. Mlyn holandského typu stojí v obci Štípa v Zlínskom okrese a ak pôjdete do miestnej ZOO, môžete si trasu spríjemniť návštevou tohto pekného miesta. Keď už spomínam ZOO (Zlín - Lešná), to je tiež prípad sám o sebe. O jej prítomnosti som totiž nemal poňatia.
A pritom, ak by som nehľadel na cestu ako zodpovedný cyklista, mohol som napríklad obdivovať exotické vtáctvo priamo pri ceste :) Budiš mi ku cti, že vďaka veľkému nápisu ZOO som nakoniec správne vytušil, čo za atrakciu tu majú.
Pozvoľne som klesal do nížiny a popri ceste sa čoraz častejšie popri pasienkoch začali objavovať obsiate lány. Fryšták, Zahnašovice, Ludslavice, Kurovice a ďalšie dedinky oddelené pásmi poľnohospodárskej pôdy. Na miestnych komunikáciách tu stretávam len minimum áut. Navyše keď už, všetky ma obchádzajú pekne zoširoka. Nedeľná idylka.
Most ma prevedie cez rikeu Moravu a ja sa tak konečne môžem napojiť na cyklotrasu známu pod menom Moravská stezka. Táto ma privádza až do samého srdca - centra mesta Kroměříž.
Poučený z minulého roka už ani neskúšam dostať sa do kvetnej záhrady. Rozsiahleho areálu Arcibiskupského zámku, zapísaného v UNESCO. Vlani tu bol vstup s bicyklom zakázaný a neverím, že by sa na tom bolo niečo zmenilo. Radšej sadám k poslednému voľnému stolu na terase miestneho pivovaru a pri čakaní na hovädziu sviečkovú na smotane relaxujem a zbieram sily do druhej polovice cesty.
Cez Hulín pokračujem na Holešov, pričom sa neustále snažím držať menej frekventovaných ciest. Darí sa mi to náramne. Naťahujem ruky ponad plot, aby som odfotil zámok Holešov s priľahlým parkom a hvezdárňou.
Pri plánovaní trasy som chvíľu zvažoval zaradiť do itinerára aj známe pútnické miesto Svatý Hostýn. Poznám sa však natoľko dobre, že viem, že po 90 kilometrov v sedle sa mi nebude chcieť absolvovať túto zachádzku spestrenú nie práve najkratším stúpaním na vrchol. Pre účely blogu musí tentokrát stačiť fotografia onoho miesta pekne z diaľky.
Táto fotografia vznikla s jednou nohou v mravenisku. Zistil som to tak, že pri jazde som zaznamenal isté šimranie na lýtku pravej nohy. To si lesné mravce veselo pochodovali smerom nahor po mojej nohe. Nebolo ich málo. Aspoň som mohol oceniť špecifickú priľnavosť cyklistických gatí. Prešiel som Bystřici pod Hostýnem a cesta sa začala nenápadne zdvíhať. Vlastne sa dvíhala už od Hulína, ale až teraz to bolo citeľne poznať. To ale nebolo všetko.
Predo mnou bolo stúpanie na kopce Tesák a Troják. Zvlášť ten druhý má pre mňa veľmi originálne meno. Hlavne preto tu robím svoju poslednú zastávku pred dlhým zjazdom až do Vsetína. Tu mi ostáva už len napojenie sa na cyklotrasu a šťastný dojazd na parkovisko, kde som ráno začínal. Prázdniny som hádam nemohol odštartovať lepšie.
Video má 15 minút a popri atraktívnych záberoch :) obsahuje aj hovorené slovo!
Na úvod o čosi obšírnejšie. Jazdu naprieč Moravsko-sliezskymi Beskydami absolvujem každý rok. V rokoch 2018 (Prvýkrát na Lysú horu z domu) až 2020 som na Lysú horu jazdil z domu, čo predstavovalo na MTB značný objem kilometrov po asfaltových cestách. Navyše som to tri roky plánoval z kadejakými umelo vytvorenými zachádzkami vždy tak, aby z toho bol minimálne stokilometrový výlet.
Tento rok som sa to rozhodol koncepčne posunúť viac do terénu, alebo aspoň do lesa (pretože v Beskydách je neskutočné množstvo lesných asfaltových ciest, ktorým sa úplne vyhnúť nedá a vlastne na to ani nie je dôvod). Takže aj preto ráno o ôsmej nakladám horský bicykel na auto a vyrážam do 15 km vzdialeného údolia rieky Lomná, kde pre mňa oficiálne začína (aj končí) tohtoročná poctivá, horská nakladačka.
Ranné stúpanie tichým lesom na Kamenitý si, rovnako ako každý rok, nesmierne užívam. Zastavujem až nad rovnomennou horskou chatou, aby som si z povinnosti cvakol výhľad na Kozubovú, prales Mionší a hrebeň Veľkého Polomu.
Prvé zo štyroch významnejších stúpaní pre mňa končí pri Kolářovej chate na Slavíči. Keď som Lysú jazdil v minulosti z domu, práve tu som si zvykol dopriať aspoň krátke posedenie aj s chladeným nápojom. Tentokrát mám v nohám asi len 12 kilometrov a tak sa zdržím len toľko, kým zjem banán a pokračujem v zjazde po červenej turistickej trase smerom na rázcestie Okrouhlice. Striedajú sa tu na sedem kilometrovom úseku hádam všetky možné povrchy. Od asfaltu, cez široké hlinené zvážnice až po úzke lesné singletracky. Na Okrouhlici sa potom z červenej odpájam na modrú trasu. Je to zánovný lesný asfalt, po ktorom rýchlo zjazdujem do malebných horských osád Lúčky a Bebek. V zapätí však znovu stúpam. Tentokrát na Visalaje.
Je to horské stredisko s pomerne veľkým parkoviskom, na ktorom začína červená turistická trasa vedúca na vrchol Lysej hory. Práve tejto trasy sa budem viac-menej pridŕžať po celý čas výstupu na kopec. Od obrovskej križovatky turistickým ciest, Ježánky, sú to 4 kilometre po nádherných lesných cestách často pomedzi udržiavané drevenice. Je to úsek, po ktorom jazdím fakt veľmi rád. Zo dvakrát sa spoza hory na okamih ukáže vysielač na Lysej hore. Je to predzvesť toho, čo ma čaká najbližšiu trištvrte hodinu. Stúpanie na Lysú. Stúpanie po známej asfaltovej ceste, ktoré začína v Papežove. Napájam sa na ňu na treťom kilometri z osem a pol celej jej dĺžky.
V nadmorskej výške 1323 metrov nad morom sa to v túto letnú nedeľu hemží zástupmi ľudí. Napriek tomu sa mi darí obsadiť hádam posledný prázdny stôl pred chatou Maratón. Do nedávna som nedal dopustiť na Bezručku, ale tento rok začínam prichádzať na chuť aj tejto o poznanie väčšej chate.
Jem a dopĺňam tekutiny s výhľadom na Beskydy a časť rodnej hrudy. Týmto smerom je dnes viditeľnosť akási slabšia. Pretože som tu však s kamerou, robím tradičný vrcholový okruh. Výhľad na severovýchod ešte nikdy nesklamal. Vrcholová fotka pri obelisku, na ktorú som si musel vystať malú radu sa tiež podarila a tak po približne 40 minútach môžem pokračovať do druhej polovice výletu.
Zjazd po možno aj najkrajšej cyklotrase, ktorá privádza turistov na vrchol mi ubehne neuveriteľne rýchlo. Zastavujem až na mostíku, kde sa Řečice vlieva do vodnej nádrže Šance.
Hneď za mostíkom odbočujem doľava, aby som pokračoval popri spomenutej riečke hádam najkrajším údolím Beskýd. Cesta celý čas kopíruje vodný tok, na ktorom sú hádam desiatky miniatúrnych vodopádov. Charakteristický zvuk tečúcej vody perfektne dotvára celkovú atmosféru tohto miesta. Navyše tých možností kam všade (a po akých cestách či chodníkoch), sa dá z Masarykovho údolia dostať. Kto to tu nepozná, ľahko by zablúdil, toľko tu je všakovakých odbočiek. Ja postupujem neomylne, už to tu dobre poznám. Začínam kúsok po žltej z miesta zvaného Těšiňoky, aby som po chvíli odbočil na zvážnicu, ktorá ma oblúkom dovedie až na Biely Kríž. Vo štvrtom a poslednom väčšom stúpaní, tu strávim približne 40 minút.
V horskom stredisku sa nezdržujem a napájam sa na hrebeňovú trasu vinúcu sa po štátnej hranici smerom na Malý Polom. Čaká ma prejazd neskutočnou scenériou drsných beskydských hôr. O úzke singletracky, či mierne kamenisté úseky tu nie je núdza. Kto chce, môže sa pristaviť a obdivovať výhľady, ktoré sa tu na pár miestach dajú tiež objaviť.
Od kaplnky na Bielom Kríži do sedla pod Malým Polomom je to len päť kilometrov. Stoja však za to. Ďalšie štyri kilometre zjazdujem kúsok po modrej a kúsok po zvážnici do Horní Lomné ku hotelu Pod Kyčmolem. Som späť v civilizácii. Už žiadne ďalšie odbočky a lesné cesty, záver dnešného výletu trávim na hlavnej ceste v údolí rieky Lomné. Nastúpal som 2060 výškových metrov, prešiel 80 kilometrov a v sedle som strávil bez mála šesť hodín. S prestávkami potom celkovo sedem hodín a 17 minút k tomu. Bol to dokonalý deň!
Straník a Dubeň. Dva žilinské kopce, ktoré lákajú turistov, bikerov (a paraglajdistov) na svoje unikátne výhľady. Na tom prvom som už v roku 2018 bol, na tom druhom som zažil premiéru.
Nebude to však jediná premiéra na tomto blogu! Rozhodol som sa ho totiž spestriť komentovaným videom, čomu som sa doteraz úspešne vyhýbal. Nedočkavci si môžu pre video odskrolovať na koniec stránky, pre ostatných tu mám aj sériu fotografií s chronologickým popisom udalostí presne tak ako sa stali, alebo ako presne si ich pamätám. Vo videu bude potom v podstate to isté, akurát spestrené o GOPRO zábery nasnímané z hrudníka, helmy, či z ruky. Začíname...
Z domu odchádzam pomerne skoro ráno. Autom. Presúvam sa do Kysuckého Nového Mesta, odkiaľ na cyklotúru do neznámych končín vyrážam po miernom zdržaní v každodennej kysuckej kolóne. Potom však už rýchlo miznem z ranného zhonu malého kysuckého mestečka a strácam sa v tieni lesa pri stúpaní do strediska Ostré. A stúpanie je to ostré, nie že nie. Pri chate na zjazdovke trochu blúdim a trvá mi, kým nájdem nenápadnú lesnú cestu obopínajúcu Gašov vrch. Vlastne až tu prvýkrát lovím z batohu fotoaparát, aby som výlet mal popri videu zdokumentovaný aj mojou tradičnou formou. Kopec Veľké Ostré (653 m n. m.) sa vypína do azúrovo modrej oblohy nad lomom v Lopužných Pažitiach.
"Leto trvá tri dni a slnko už or rána dáva takéto výpeky, dnes bude ešte veselo," pomyslím si, keď z tieňa vychádzam do neúprosného žiaru žltej gule, visiacej nad mojou hlavou.
Po chvíli stojím znova, pretože spoza stromov vykukol Rozsutec (1610 m n. m.). To je tak fotogenický kopec až beda! Je v diaľke a fotím ho proti slnku, takže sa stráca na pozadí a necháva vyniknúť Ľadonhoru (999 m n. m.). Idem po neznačenej ceste. Je to príjemne široká, rýchla zvážnica. Žiadne jamy, žiadne uvoľnené kamene. Takto to mám rád.
Necelých päť kilometrov je vzdialenosť, ktorú treba od chaty na Ostrom prejsť, než sa lesná cesta konečne napojí na značenú turistickú trasu. Vedie ponad Kotrčinu Lúčku a zveziem sa po nej až do Zástrania. Pred tým ale neodolám a fotím prvú z mnohých dnešných panorám.
Vľavo, v miernom opare, masív Malej Fatry, vpravo potom Zástranie a hlavne kopec Straník (769 m n. m.). Takto z diaľky pôsobí neškodne, ale je to potvora! Jeden a pol kilometra stúpania s priemerom niečo málo cez 13%. Priemerom, nie maximom, pretože to atakuje úspešne dvadsiatku. Asi aj preto dole v obci pre istotu drtím sladkú tyčinku plnú tak potrebnej energie.
Pätnásť minút od kostola na vrchol. Ale akých. Pot zo mňa tečie a na drese sa mi robia slané machule, pretože v tej horúčave sa voda rýchlo odparuje. Užívam si výhľady a ako bonus aj prítomnosť tandemu paraglajdistov, ktorý sa práve chystajú na vzlet. Číham s kamerou v jednej, a fotoaparátom v druhej ruke.
A už letia! Chvíľu miznú z dohľadu aby sa v zapätí znovu vynorili a nabrali výšku. Prelietajú mi rovno ponad hlavu. Ten ich tieň ma v jeden moment normálne vystrašil :) Akoby mi chceli na plecia sadnúť.
V tieni vkusného prístrešku som si doprial zaslúžený oddych. Miesta ako je toto sa mi nechce nikdy opúšťať rýchlo. Prísť tu len tak na otočku by bol prehrešok proti mnou zaužívaným konvenciám. To sa tak nerobí... Nakoniec mi však predsa treba ísť. Tak ešte aspoň jednu panorámu.
Sadám na bicykel a fičím z kopca dole. Nebol by som to však ja, ak by som po minúte nezastavil a nekontroloval či mám všetko (fotoaparát, mobil a slnečné okuliare) so sebou. Našťastie nič nechýba a tak si záverečnú strmú pasáž nemusím zopakovať.
Po ďalšej minúte však stojím znova. Pre zmenu zase raz fotím výhľad na Zástranie. Tento výhľad nikdy neomrzí. Či je leto, či je zima.
Cestou medzi Zástraním a rozhľadňou na Dubni (613 m n. m.) nezastavujem a nefotím. Spolieham sa na to, že všetko zachytí ultraširoký záber kamery. Chcem si len pokojne užívať jazdu neskutočne nádherným hrebeňom. Dokonca mi cestu skríži zajac. Zbesilo hupká predo mnou po suchom hlinenom podklade, akoby sa bál uskočiť niekam do trávy vedľa. Nakoniec však mizne a s ním na chvíľu mizne aj horúčava a dusno. Aspoň ja mám ten pocit. Zrazu sa mi ide náramne ľahko. Nepotím sa, nesmädí ma a nohy sú čerstvé, akoby som len pred pár minútami vyštartoval. Všetko je umocnené úchvatným prostredím. Úzky vyšliapaný hrebeňový chodník kľučkuje pomedzi stromy. Sem tam korienok, príležitostne kamene, stále však technicky nenáročný úsek.
Cyklista pod rozhľadňou ma varuje, že hore je extrémna horúčava a navyše sa vraj veža vo vetre kolíše. Napriek tomu zdolávam kovové monštrum (v dobrom) krok za krokom, schod za schodom. Mojej fóbii nepomáha, že si tu človek vidí skrze mriežku pod nohy a že je to fakt výška! Hore sa cítim prekvapivo bezpečne. Užívam si výhľady, fotím, točím video, dokonca tu zjem aj banán. Tak sa mi tu páči.
Až v momente keď nahodím ruksak na plecia a vstúpim na prvé schody, veža sa vo vetre skutočne zakymáca. Rukami pevne stískam zábradlie a pridávam do kroku cestou nadol.
Kúsok za vežou stáčam z červenej turistickej na zvážnicu aby som po chvíli zjazdoval nádhernou lúkou do Zádubnia. Kamera na hrudi pôsobí na mňa psychologicky, stupňuje totiž moju lenivosť. Nie že by sa mi nechcelo šliapať do pedálov, kde že. To ma baví a užívam si to, ale nechce sa mi za každým zastavovať a ťahať fotoaparát z ruksaka, lebo veď kamera! Na jednu stranu to je veľká výhoda pre "flow" ktoré si dnes fakt užívam, avšak pre tento blog je to nevýhoda kvôli zvýšenej absencií fotografií. Aj tak som prekvapený, že som ich nacvakal aspoň toľko, koľko ich tu je okolo vidieť.
Poslednú fotku robím v Nesluši pri rybníku. Hoci k nemu viedla pomerne dlhá a tak trochu nudná cesta po kvalitnom asfalte. Na cestnom bicykli by som si to vedel užiť, ale pri dunivom zvuku širokých plášťov môjho MTB je to také, všelijaké. Len nie zaujímavé. Budatín, Vranie, Rudinka, rybník v Nesluši. To všetko ubehlo nakoniec našťastie celkom rýchlo. Keď už som ani nedúfal, že na niečo zaujímavé tu natrafím, opak sa stal skutočnosťou. Nad rybníkom je krátky, za to však vizuálne veľmi príťažlivý singletrail vedúci rovno do Nesluše. Fotku nepriložím, lebo veď kamera. A vôbec, pozrite si už konečne to video, uploadovalo sa asi päť hodín (strihal som hodinu, šlo to prekvapivo rýchlo), tak nech som to nerobil zbytočne :) Je tam úplne všetko a možno aj čosi navyše. Je tam Ostré, je tam Zástranie i Straník. Nechýba hrebeňovka cez Dubeň ani zjazd cez lúku a samozrejme singletrack nad neslušským rybníkom. A hlavne nechýba tam môj všadeprítomný komentár! Tentokrát by som bol výnimočné rád za spätnú väzbu (pozitívnu i negatívnu). Či už pri videu, alebo tu na blogu, alebo inde (FB, osobne a podobne). Ďakujem!
Keď sme pred dvomi týždňami prechádzali križovatkou pod kopcom Strážov, netušil som veru, že sa na toto miesto tak rýchlo vrátim. Na začiatku všetkého, tak ako vždy, je inšpirácia. Tú mi cesta, ponad Zliechov do Čičmian, ponúkla veľkoryso. Teraz ešte treba zmysluplnú trasu vymyslieť. Čo tu máme v okolí? Spomínané Čičmany, Fačkovské sedlo pod známym Kľakom a potom ešte kúsok ďalej a južnejšie aj všetkým dobre známe Bojnice. Tie sú predsa ideálnym cieľom! Najkratšia trasa z Čadce do Bojníc má ani nie sto kilometrov, ale to nie je to čo hľadám. Chcem sa predsa vyhnúť hustej premávke a zároveň si užiť pekné prostredie. Netrvalo dlho a 135 km dlhá trasa je pripravená, už ju stačí len absolvovať.
Z Čadce vyrážam ráno pred deviatou. Ak všetko pôjde dobre, tak by som mal byť pri zámku pred pol štvrtou. Aspoň tak odhadujem na základe predpokladanej priemernej rýchlosti (26 km/h) a tiež prestávok na občerstvenie a fotenie. Čadca, Krásno, bystrická dolina a pozvoľné stúpanie cez Radôstku a Lutiše do sedla Lutiška. 33 kilometrov ubehlo príjemne rýchlo. Ešte stovka predo mnou.
Zjazd cez Kubíkovú, Belú, Strážu a Krasňany je, ako vždy, príjemným vizuálnym zážitkom. Tentokrát však nezastavujem a nefotím, len si to užívam. Cez Mojš sa dostávam na cyklotrasu vinúcu sa popri vodnému dielu v Žiline. Som presne dve hodiny v sedle, ideálny čas na doplnenie energie v podobe sladkej Horalky.
Žilinu obchádzam cez Rosinu, Višňové a Turie. Je to suverénne najnudnejší úsek celého dňa. Cesta je však prehľadná a premávka neveľká. Trasu som plánoval tak, aby som sa čo najviac vyhýbal hlavným ťahom. 24 kilometrom popri rieke Rajčanka sa však vyhnúť nedalo. Obvykle frekventovaná a pomerne úzka cesta zo Žiliny smerom na Prievidzou mi v toto piatkové dopoludnie však zbytočne naháňala strach. Panoval tu nezvyklý pokoj a tých pár kamiónov a autobus ma obehlo vždy s dostatočným odstupom.
Náhoda tomu chcela, že rodný dom Jozefa Gabčíka míňam len jeden deň po 79. výročí úspešného atentátu na Heydricha.
Do Rajeckých Teplíc prichádzam na pravé poludnie a teším sa na jedlo a fotku pri známom jazierku. Napokon z toho druhého nie je nič, pretože jazero je vypustené. Tak aspoň fotím kúpeľný komplex a fičím ďalej smerom na Rajec.
Obloha potemnie a vzduch sa ochladí v momente, keď prvýkrát v diaľke vykukne Kľak. Tiež o sebe dáva vedieť viac vietor, ktorý je ale od severu a teda do chrbta. Od Rajeckých Teplíc až po Čičmany cesta predo mnou nenápadne, ale predsa neustále stúpa. Na križovatke za Fačkovom som presne v polovici výletu.
Čičmany. Znovu ľudoprázdne. Tak trochu z povinnosti znovu fotím Radenov dom a kaštieľ. Obloha sa úplne zatiahla, teplota klesla z príjemných 16°C v Žiline na 12°C. Dokonca jedným očkom mrkám po mobile a meteorologickom radaru, len aby som sa znovu uistil, že dnes naozaj nezmoknem.
Stúpanie z Čičmian pod Strážov. Minule sme tadiaľto zjazdovali a tak viem, že ma nečaká žiadne vrchárske peklo. Práve naopak. Cesta stúpa v príjemnom sklone okolo 4 až 5 % a s blížiacim sa vrcholom dokonca poľavuje. Niečo málo cez desať minút a som hore. Aj tak som ešte pred stúpaním radšej doplnil energiu v podobe gélu. Stravu neradno podceniť, zvlášť pri takýchto dlhých výjazdoch.
V úvode som spomínal križovatku pod Strážovom. Tak táto fotografia je robená priamo z jej stredu. To čo bude nasledovať, je balzamom na dušu cestného cyklistu. Vlastne už od odbočky na Čičmany platí, že som v cyklistickom raji. Premávka žiadna, cesta v perfektnom stave a všetko to zdobí jarná príroda a príležitostné výhľady.
Nekonečných 21 kilometrov nádherou krajinou zjazdujem do Nitrianskeho Rudna, na hrádzu miestnej vodnej nádrže. Dedinka, ktorej dominantou je veža miestneho kostola nesie príhodné meno Kostolná Ves.
Záverečných 11 kilometrov do Bojníc je pomyselnou čerešňou na torte. Cesta sa mení na húpačku, chvíľu do kopca, chvíľu z kopca, dokonca tu číhajú aj nádherné serpentíny, ktoré mám tak rád. K tomu tie všadeprítomné výhľady. Navyše sa znovu oteplilo na príjemných 21°C a dokonca sa ukázalo slnko. Ideálne podmienky sa vrátili.
Päť minút po tretej hodine popoludní a ja som v cieli. Bojnický zámok. 135 kilometrov, 5 hodín a 10 minút v sedle, 1194 zdolaných výškových metrov. K tomu opäť kopec neopakovateľných zážitkov a ako bonus mierna únava v nohách na druhý deň, keď píšem tento blog.
