S batohom na Polom (3. Časť)

Pôvodne som o nich nechcel písať, pretože toto je primárne blog o cyklotúrach. Zranenie ma však na nejaký čas odpútalo od sedla bicykla a ja som mal tak čas skompletovať pešie výstupy po všetkých značených trasách na hrebeň Veľkého Polomu.

Modrá je dobrá.

Nie tak úplne. jedna modrá trasa vedie na Polom zo slovenskej strany kopca, dve ďalšie z tej sliezskej. Tá  „najnudnejšia“ ide na samotný vrchol Polomu z Korcháňa. Ak by som mal po nej ísť niekedy znovu, tak určite má zmysel hore nad Korcháňom na chvíľu odbočiť z trasy a prejsť miestom ktoré som si ja pomenoval ako „Krížne cesty“. Je odtiaľ najkrajší výhľad na milošovskú dolinu, Malú Fatru časť Javorníkov a napríklad aj poľskú Ochodzitu.

Je škoda, že značená trasa sa tomuto miestu úspešne vyhýba, vďaka čomu je človek na hrebeni možno o 10 minút skôr, ale príde o fantastický výhľad. A výhľad je pritom to, prečo sa na tie hory okrem iného lezie, či nie? 

Táto trasa zároveň prechádza nad Korcháňom lesom, kde je chodník kompletne zničený a šialene vyhĺbený lesnou technikou. Prejsť sa to samozrejme dá, ale úprimne nie je to práve najkrajšia časť túry. Trasa ďalej prechádza okolo kaplnky pri Medvedej skale a prudko stúpa až na hrebeň kúsok pod vrchol.

V týchto častiach je už chodník o dosť krajší, sem tam sa otvorí výhľad a žiaľ aj tá horšia stránka Veľkého Polomu a totiž polomy samotné. Môžu tu byť popadané stromy, ale inak je záver výstupu po tejto modrej príjemný a to aj v zime na snehu.

Kúsok za hranicou, z osady Šance vedie na hrebeň modrá trasa cez Motyčanku a Beskyd a na hrebeni potom prechádza cez Kostelky a pokračuje do Dolní Lomné. Z tejto trasy som nadšený! Je pomerne komplikovaná, dá sa tu slušne doblatiť (hlavne na jar), sem tam treba preskočiť horskú bystrinu, ale je za to odmena v podobe peknej prírody a výhľadov. Žiaľ ani tu sa nedá vyhnúť úsekom poznačených lesnou technikou.

Hneď na začiatku stúpania od Šancí sa ide popri Jarošovmu potoku, kde to vypadá náramne.

Po chvíli trasa križuje lesnú asfaltku vedúcu od Mostov u Jablunkova, kde nasleduje viac terénny úsek a záver stúpania na Kostelky odkiaľ sú nádherné výhľady na Sliezsko.

Táto modrá trasa následne pokračuje do Dolní Lomné. Tento úsek som si zamiloval. Stúpanie od Lomné je pomerne náročné, kopec sa zahryzie v 10 až 16% a nepustí až hore. Maximá sú potom okolo 20%.

Škoda že značenie vedie len popod prírodný útvar Skala a nie priamo okolo neho. 

V každom prípade sa ku Skale dá pomerne ľahko dostať, zachádzka je to len veľmi krátka a stojí za to. Chodník ku Skale nie je značený, treba v mape pohľadať :)

Táto trasa je tiež poznačená výrubom, ale zároveň je vidno ako tu lesníci vysadili novú horu, sú tu oplotenia chrániace mladý les pred vysokou zverou, na niektorých stromoch sú pletivá priamo. Nepotrvá dlho a znovu to tu zarastie.

Prejsť po modrej z Lomné do Šancí je určite výborný tip na pravú horskú túru. Táto trasa nie je ani veľmi frekventovaná, takže pocit z divočiny je ohromný.

Strmá žltá

Na Polom nevedie jedna, ale hneď dve žlté trasy. Je tu žltá trasa, ktorú som prešiel z Horní Lomné, časti Prelač.

Vedie prudkým ale krátkym stúpaním k kaplnke na Muřinkovom vrchu. Odtiaľto sa dá pokračovať po hrebeni na samotný vrchol a ďalej ku horským chatám. Značená žltá ale končí pri kaplnke.

Na slovenskej strane tu potom vedie náučný chodník Jozefa Krónera od Staškova. Ako som už spomenul je to od Prelača veľmi krátka trasa, vyšiel som toho 1,5 km ku kaplnke približne za 20 minút. Preto určite má zmysel od kaplnky pokračovať aspoň na vrchol Polomu kde na krátkom úseku je dosť vecí k videniu. Skalnaté útvary, výhľad smerom na Kysuce, Lysú horu a samozrejme zdolanie Vrcholu Veľkého Polomu.

Druhá žltá, ktorú žiaľ prejdenú nemám, vedie z Dolní Lomné od viaduktu a vedie až ku chate Skalka. Tam kde sa napája na šotolinovú cestu to už poznám. Je tu pekný výhľad na Lysú horu, len som nevedel že je tu aj značený turistický chodník.

Októbrový update:
Pohodová žltá
V októbri, keď už stromy vyhrávajú všetkými farbami, som konečne absolvoval túru aj po žltej trase vedúcej od viaduktu v Dolní Lomné. Stúpanie je nenáročné, vedie lesom, rúbaniskami, ale aj Veľkou lúkou. Píšem Veľkou s veľkým "V," pretože sa to miesto oficiálne tak volá. 

Musím žiaľ konštatovať že aj tento úsek je ťažko poznačený ťažbou. Sú tu preto vyjazdené koľaje plné vody a bahna a čo vidím ako problém najväčší, tak miesta ktoré kedysi viedli fotogenickým lesom dnes vypadajú škaredo. Za pár rokov to isto bude lepšie, aktuálne je to však na zaplakanie. Našťastie je tu stále zopár úsekov (vrátane Veľkej lúky), kde les vypadá ako z detskej knižky a kde to vonia podhubím.   

Kráľovská červená

Červenou sú značené dlhé trasy, viacdňové, väčšinou hrebeňovky. Tá ktorá prechádza hrebeňom Polomu začína niekde v Třinci a končí až niekde pri Uhorskom Brode, čo je de facto kúsok od Trenčína :) Na Polom vedie z Mostov u Jablunkova okolo chaty Zuzana a privedie nás príjemným lesným úsekom cez osadu Podlesí ku chate Skalka.

Tu samozrejme prechádza okolo všetkých chát, cez vrchol Polomu a okolo Muřinkovej kaplnky a pokračuje smerom na Malý Polom a Biely Kríž. Stúpanie je pomerne jednoduché, žiadna prudká stena ani terénne prekážky tu na turistu nečíhajú. Výborne sa po nej išlo aj v zime, dokonca by som povedal že práve v zime bol ten výstup o čosi krajší. Cestička bola dobre prešlapaná, pretože je dosť frekventovaná a hore dobre padne čaj na zahriatie.

Čo dodať záverom? Že určite stojí za to na Polom si vyšliapnuť. Je jedno z ktorej strany, všetky trasy majú svoje čaro. Má tiež zmysel zdolať aj samotný vrchol, od Kamennej chaty či Muřinkovej kaplnky to už nie je zase tak ďaleko. No a zimná, alebo skorá jarná na troche snehu je fantastická. Určite treba skúsiť.

Mapy trás ani vzdialenosti tu na obrázkoch nedávam, je jednoduché si ich dohľadať. Navyše trasy sú fakt dobre značené, nie je možné zablúdiť.

Každý rok v lete býva hore na chatách tzv. "Borůvkový víkend" a ak nie inokedy, tak cez tento špeciálny víkend túra na Veľký Polom stojí za to!

1. časť Veľký Polom, alebo ako to všetko začalo
2. časť Všetky cesty vedú na Polom

Májové déjà vu

Takto pred rokom som sa vytešoval z toho, že som v máji prvýkrát pokoril hranicu 1000 km / mesiac. V roku 2016 sa mi to potom ešte podarilo v júni  a septembri. Dosiahnuť métu 1000 km za mesiac sa tak stáva akousi nepísanou príjemnou povinnosťou. No a prišiel máj 2017, počasie sa umúdrilo, čas na jazdenie sa tiež našiel a tak po roku zažívam pri písaní tohto blogu malé déjà vu.

Mesiac máj má v mojom cyklistickom kalendári špecifické postavenie. Je to prvý, teplotami takmer letný mesiac. Po poctivom naberaní kondície v marci a apríli sa dá zrazu jazdiť v krátkom, teplota konečne pravidelne atakuje dvadsiatku a deň sa predĺži čo znamená že sa už dajú jazdiť dlhé trasy a zároveň sa dá vybehnúť aj na tisícovky a hrebene bez toho, aby sa tam človek brodil blatom a snehom. Po zimnej prestávke a jarných usmrkaných výjazdoch to naraz prepukne naplno a ja sa každý rok v máji cítim ako utrhnutý z reťaze. Neviem kam skôr vyraziť. 

Nie náhodou hneď preto prvého mája vyrážame na prvý tohtoročný skupinový výlet do Štramberka a Hukvald. Nohy si tie krátke prudké stúpania ešte neužívajú, chýba tomu rýchlosť i výbušnosť. Vôbec to nevadí, hlavná sezóna práve začala!

O tom že sezóna začala aj na horách sa presvedčujem štvrtého mája na Kamennej chate na Veľkom Polome, keď si doprajem prvé tohtoročné vysokohorské pivo a nie čaj :) 

Dva dni na to už fičím na Makov, kde sa mi ešte nechce otáčať, pretože to ubehlo tak rýchlo a ľahko. Leziem preto hore na Bumbálku a cestou domov naháňam kilometre kade tade po Turkove, Dlhej a Zákopčí aby z toho nakoniec bola stovka. Takto ma to baví, idem si v tempe natočiť pohodových 60 km a domov sa vrátim vysmiaty so stovkou.

Premenlivé májové počasie vystavuje dvojdňovú stopku. Traja zmrznutí prišli už ôsmeho. Tak aspoň trochu turistiky po okolí, to nikdy neuškodí. Z Dlhej nad Kysucou leziem ku rozhľadni Kamenité a deň na to z Horní Lomné na Veľký Polom. Oba pochody sú relatívne krátke a oba ponúkajú pestré výhľady. Na Polome mi dokonca sneží a sú tu 3°C.

Jedno porovnanie si však neodpustím. Kým cestou na Polom idem po vysoko frekventovanom turistickom chodníku, celý čas nevidím jediný odpadok. Žiadna vreckovka, pet flaše ani iné obaly. 

Chodník na Kamenité, to už je iná kategória. V Dlhej za poslednou chalupou vstupujem do lesa a prvá vec čo mi udrie do očí je divoká skládka. Veci od výmyslu sveta – staré handry, rozbité umývadlo, sklo a iná klasika. Počas pochodu potom kde tu v lese plechovka, vreckovka, krabička z cigariet. Celou cestou až hore. Nepochopiteľné, zvlášť keď tento chodník nie je turisticky tak hojne využívaný ako ten na Polom a chodia tadeto zväčša len miestni a chatári. Aspoň že na tom hrebeni Javorníkov bolo už čisto.

Teploty sa rýchlo vrátili ku dvadsiatke, sneh na horách sa neudržal viac ako pár minút a tak jedenásteho zdolávam kopec, ktorý považujem za akúsi generálku na Lysú horu. Javorový u Třinca.  Profilom je veľmi podobný Lysej hore, akurát je o asi 3 km kratší a má poriadne záludný záverečný kilometer. Idem do toho naplno s úmyslom vylepšiť si osobný rekord. Dostávam sa pod 32 minút čo bol primárny cieľ ale úplne spokojný nie som, chcel som sa zlepšiť o viac než dosiahnutých 53 sekúnd. Cestou z Javorového idem po peknej zvážnici cez Ostrý až na Kamenitý. Ďalšia doteraz nepoznaná cestička v Beskydách.

V polovici mesiaca prichádza ďalší skupinový výjazd, tentokrát známy okruh cez Klokočov, Bílú a Bumbálku. Kilometre do stovky nenaháňam, tak to vydá za necelých 90 km. 

Dva dni nato kompletujem jubilejný 60. výjazd na Veľký Polom, pekne na pohodu, žiadne preteky s časom. Aj tak však cítim že forma graduje. 

Preto padne definitívne rozhodnutie ísť na Lysú horu už teraz v máji a to rovno s ambíciou konečne tam udolať osobák výstupu pod jednu hodinu. Aktuálne som na 1:02:30 hod. a viem že stlačiť to pod 60 minút nebude vôbec ľahké. 

S vypätím všetkých síl a dodržania taktiky sa mi to nakoniec darí, hodinky sa hore zastavujú na čase 0:58:59 hod. Cestou dole, podobne ako z Javorového, objavujem novú lesnú cestu okolo mohyly Ivančena vedúcu ponad Ostravicu až do Malenovíc kde parkujem :) 

Ani po tomto výkone nepociťujem obvyklú únavu materiálu a tak ďalšie dni pridávam Hrčavu cez Čierne a vo dvojici hrebeň Javorníkov od Jakubovského vrchu cez Petránky až na Husárik. 

Blíži sa koniec tohto perfektného mesiaca a ja stále nemám dosť :) Z minulosti plním jeden rest a zdolávam stúpanie na Filipku nad Jablunkovom. Chystal som sa tu už asi dva roky a stále som to odkladal. Konečne som tu. Bol to zároveň môj tisíci výjazd (jazdím od apríla 2011).

Poslednú májovú nedeľu naša päťčlenná skupina zdoláva valašský Soláň a ja hneď na začiatku, asi kilometer od domu zaznamenávam prvý tohtoročný defekt. Viac o tomto stovkovom výlete napísal kolega Juraj, ktorý tam v stúpaniach zažil veci pre neho doposiaľ nepoznané.

Tridsiateho leziem na Radhošť po nádhernej lesnej asfaltke z Rožňova pod Radhoštěm. Najprv neúprosných 6 kilometrov stúpania s priemerom okolo 8% a potom už pohodová skoro rovina lemovaná horskými bystrinami a studničkami kľučkujúca lesom až na Pustevny.

Po hrebeni ešte zdolávam samotný vrchol, doprajem si výdatný obed v podobe radhoštského borůvkového knedlíku a valím dole popod Čertov mlyn až do Horní Bečvy.

Nakoniec tých kilometrov v máji bolo viac ako 1100, ale oveľa väčšiu radosť a dobrý pocit mám zo zdolaných kopcov a perfektných celodenných výletov.