Neskorá jeseň v Súľovských skalách

Dnes sa rozpisovať veľmi nebudem, ale nejaké základné "intro" si predsa len dovolím. V Súľovských skalách som nebol prvý krát, ale bolo to prvý krát čo som ich obišiel na jeden záťah. Doteraz to bolo tak, že sme zašli len na hrad a jednu z vyhliadok (pešo), alebo som tam len tak zľahka nakukol na bicykli (ono to ani inak nejde, pretože sú tam úseky kde je jazda na bicykli zakázaná). V každom prípade tentokrát som sa zameral a prešiel som približne 9 kilometrový okruh a vyliezol som hádam na všetky vyhliadky, ktoré sú v mape vyznačené. 

Ešte jedno upozornenie. S fotkami som sa dosť vyhral v postprocese a úmyselne som ich editoval do gýčovej podoby. Takže úpravy ako prepálená saturácia, nereálne farbičky, rôzne rozmazania či kontrasty vytiahnuté do extrémnych hodnôt sú na všetkých viditeľné. Je to úmysel. Niekomu sa to páči, niekto to nenávidí. Ja sa tomu nebránim tam, kde mi to dáva zmysel a dokonca tu a tam keď sa to úmyselne preženie, tak to vlastne môže istým spôsobom vypadať dobre. No, veď sami uvidíte...

Z parkoviska pod hradom som vyrazil cez Súľov proti smeru hodinových ručičiek. Čiže najprv som sa dostal na lúku kde bývala zraková pyramída.

Decembrové slnko ráno o deviatej bolo ešte nebezpečne nízko a tak na lúku i na skaly padali veľké tiene.

Nad lúkou ma modrá turistická značka konečne vedie do lesa.

Prvý výhľad je kúsok pod Roháčskym sedlom. Dobré bolo že z rána som mal slnko takpovediac za chrbtom a tak mohla vyniknúť aj azúrovo modrá obloha.

Roháčske sedlo. Skromný prístrešok a potrhaný zdrap papiera na strome. Takéto info by si veru zaslúžilo nejakú vkusnú tabuľu. Úsek od Roháčskeho sedla až po Štefánikovu vyhliadku som ešte nikdy nešiel.

Nad Roháčskym sedlom je vyhliadok najviac. Niektoré sú vyznačené ceduľkou, iné nie. Ale vychodené chodníky ku nim dávajú tušiť že tam niekde sú a tak poctivo každú odbočku z trasy skúšam.

Na ďalšej vyhliadke už som mal protisvetlo. Tu som sa s tým popasoval takýmto farebným šialenstvom :)

Pod Roháčom je celkom zásadná križovatka. Kto by chcel vidieť Šarkaniu dieru, tak tu treba odbočiť po žltej doľava. Tento jaskynný útvar však nie je cieľom mojej dnešnej túry.

Od Roháča po Bradu je terén asi najviac komplikovaný a zároveň sú tu najkrajšie úseky. Počas babieho leta to tu musí vypadať neskutočne.

Vyhliadka strieda vyhliadku. Niekde je toho vidieť viac, inde menej. Všetky vyhliadky majú jedno spoločné. Sú na skalných výbežkoch.

Kúsok nad Štefánikovou vyhliadkou.

Štefánikova vyhliadka. Niekde som čítal že je najkrajšia. Pravda, má niečo do seba, ale ja tu mám vždy smolu na protislnko. Asi by to tu vypadalo inak pri východe či západe slnka.

Od Štefánikovej vyhliadky už to ide až na parkovisko stále z kopca. Prostredie je stále nádherné, dokonca ešte jedna vyhliadka je aj tu. Rovnako tak je tu odbočka na náučný chodník ku hradu, ale tam moje kroky nesmerujú. Nie je to zachádzka čo sa kilometrov týka, ale je to časovo náročnejšie. A hlavne, už som tam bol :)

Po rebríkoch na Súľovský hrad

Pred pár dňami som jazdil cez Lietavu a Súľov, rozplýval sa nad krásami miestneho kraja a spomenul tiež, že by som sa tu rád vrátil na jeseň absolvovať pešiu túru po skalách obkolesujúcich lúky nad Súľovom. Lenže kto by vydržal čakať do jesene...

Masívna skala oproti je tzv. horný hrad, náš cieľ

Hlavným cieľom našej pešej túry bol Súľovský hrad a prechod po náučnom chodníku. Okruh to nie je príliš dlhý čo sa kilometrov týka a tak sme si ako podružný cieľ ešte pridali Štefánikovu vyhliadku kúsok od sedla pod Bradou.

Prudké stúpanie náučným chodníkom začína hneď na parkovisku pod hradom. A už od začiatku je na čo pozerať. Kde tu skala vynárajúca sa z listnatého lesa, schody z koreňov stromov, drevené náučné tabule. Človek nevie čo skôr sledovať a pritom musí stále hľadieť aj pod nohy kam stúpa.

Na jednom z miest kúsok schádzame z chodníka aby sme sa pokochali výhľadom na Gotickú bránu a tiež aby sme krátkym odpočinkom nabrali síl do ďalšieho stúpania členitým terénom.

Chodník nás teraz vedie priamo po skalách a je bohatý na výhľady. Takisto sa trochu nečakane úplne vyjasnilo a tak je tu radosť fotiť.

Po chvíli už sme znovu v lese medzi skalami a blížime sa k hradu. Je tu aj pár rebríkov, ale nič náročného. Najväčším nepriateľom tak naďalej ostáva prudký sklon. 

Konečne na hrade! Dostať sa na plošinu hore už predsa len vyžaduje trochu obratnosti, ale všade sú tu rozumne umiestnené kovové madlá a jeden malý rebrík, takže nakoniec to išlo pomerne ľahko. Vyliezť na hornú plošinu cez úzky otvor v skale však má opodstatnenie. Sú odtiaľto vážne nádherne výhľady a zároveň je to vhodné miesto na malé občerstvenie a oddych. Pre rodených horolezcov je tu ešte jedna skala s plošinou na zdolanie, ale s mojim strachom z výšok je už aj toto miesto dostatočne strašidelné a vyššie už nelezieme. 

Bez ujmy na zdraví v celku pohodlne zliezame späť dole na rázcestie pod hradom aby sme mohli pokračovať po náučnom chodníku a ďalej smerom na vyhliadku. 

Aj tu na nás čaká poriadne technický úsek plný rebríkov a zábradlí, ale sme už skúsení lezci a tak si to celkom vychutnávame. Zdola nahor by to tu ale bol poriadny očistec, to Vám poviem.

Chodník po červenej turistickej značke do sedla pod Bradou je síce mierne do kopca, ale už tu na nás nečíhajú žiadne technické vylomeniny a tak postupujeme rýchlo. Môžeme obdivovať všadeprítomné skaly, kde tu nám prebehne popred nohy malá jašterica a hlavne je tu nezvykle veľký pokoj. Pár turistov (prevažne cudzojazyčných) sme stretli, ale žiaden nával.

Štefánikova vyhliadka je pre fóbiou trpiaceho človeka nočnou morou. Aj preto len tíško a s veľkým odstupom od bradla fotím panorámu údolia. Škoda že sa obloha zatiahla a navyše je výhľad situovaný proti slnku. Je tu fakt pekne! V skoré ráno s trochou inverzie, či večer pred západom slnka to tu musí byť luxusné. 

Cesta dole do Súľova nám ubehla príjemne rýchlo, držíme sa červenej turistickej značky. Nachodili sme síce len sedem kilometrov, ale stáli za to. Nebolo tu hluchého miesta, stále bolo čo obdivovať. 

Výlet na Súľovský hrad môžem len a len doporučiť!