Hanácké Athény

Okruh cez Kroměříž som tohto roku v pláne nemal, ale tak netreba furt len podľa plánu jazdiť, občas treba urobiť aj niečo spontánne. 132 km cez Hostýnsku hornatinu s prejazdom cez moravské mestá ako Vsetín, Bystřice pod Hostýnem, Kroměříž, či Zlín a Vizovice je presne to, čo sa poľahky môže stať najdlhšou jazdou sezóny 2020. Päť a pol hodiny v sedle, to už je aká nakladačka!

Len čo autom vyrazím z domu, podstupujem neohlásenú dopingovú kontrolu pri čadčianskej stanici. O siedmej ráno komisári v zelenom zastavujú všetky autá aby sme si rad radom fúkli. Skúškou som prešiel a tak môžem veselo pokračovať. Parkujem kúsok pred Vsetínom, kde je z hlavného ťahu prípojka na cyklotrasu popri Vsetínskej Bečve. Táto ma privádza až do Vsetína. Šliapem k zámku pre nejaké fotky. Smola je že takto z rána je zámok rovno proti slnku, čiže žiadna sláva.

Rýchlo späť na cyklotrasu, nech sa vyhnem premávke. Celkovo som sa snažil trasu naplánovať tak, aby všade kde to bolo možné, využil som miestne cyklotrasy ktorých je tu hádam stovky kilometrov. Výhody sú v tom že tadiaľ nejazdia autá, alebo len miestni a obvykle tieto trasy vedú pekným prostredím často po brehoch riek. Nevýhodou je, že vo sviatočnú a slnečnú nedeľu sú tieto cestičky preplnené a tu a tam kadejako prudko bočia na lávky a cez rôzne prechody a teda nedá sa po nich ísť takpovediac v bežnom tempe. 

Jedna taká trasa vedie aj na kopec Bludný, z ktorého sa potom po hrebeni ide najprv okolo rozhľadne Maruška a hlavne cez lyžiarske stredisko na Trojáku. Nešlo odolať. Hoci toto stúpanie zobralo viac síl než bolo rozumné a v tom teple potom ku konci už trochu chýbali. Ale nebudem predbiehať.

Úprimne? Zažil som už krajšie výhľady ako z tejto rozhľadne, ale kvôli nej som tu predsa nešiel. Najväčšmi potešila nakoniec hrebeňovka samotná, ktorá končila na Trojáku. Stredisko malé, útulné, ale je jasné že som zachádzku cez hory urobil v podstate len kvôli tejto fotke :)

Fotka hotová a ja môžem konečne zajzdovať. Ale kdeže! Po krátkom zjazde prichádza znovu stúpanie, tentokrát na Tesák. Našťastie už nemá také krkolomné sklony ako kopec pred chvíľou. V momente keď sa konečne preklopí do definitívneho zjazdu smerom na Bystřici pod Hostýnem, mám za sebou ani nie 30 kilometrov a v sedle som už pritom 90 minút! Dnes to bude na dlho. Dlhý zjazd prevažne lesom mi priemerku nepatrne zlepšil. 

Krátke zastavenie pri pôvodne renesančnom zámku v Bystřici a hurá, točím kolesami ďalej. Krajina je tu ešte nie úplne rovinatá, ale žiadne legendárne beskydské brdky sa nekonajú.

Ďalší na rane je Holešov, kde ako inak opäť fotím miestny zámok. Aj tento je pôvodom renesančný, ale ako ten predošlý, si aj tento za stáročia prešiel kadejakými úpravami. Jeho súčasťou je aj zámocký park, ktorého návštevu vypúšťam, pretože stále tak trochu meškám. Mimochodom v tom parku deň pred mojim výletom finišovali známe MTB preteky Drásal.

Z Holešova rýchly prelet Hulínom a Bílanami a už vidím pred sebou Kroměříž. Do mesta prichádzam chvíľu pred dvanástou. Chutný obed na námestí a k tomu koláč s malinovou limonádou. Síce to s avizovaným Cheesecake malo spoločné len meno (ani vizuálne), nakoniec to bol chutný dezert.

Po doplnení kalórií hor sa do práce s fotoaparátom. Námestie a pár pekných historických budov. Arcibiskupský zámok, Mlýnska brána, Kostoly svatého Mořice a svatého Jana Křtitele, ale tiež Justičná akadémia. Všetko pospolu na jednej krátkej ulici (Pilařova)! Presne o tomto je Kroměříž. 

Byť v takomto historickom meste na bicykli nesie so sebou žiaľ aj nevýhody. Tak napríklad cyklistické oblečenie a obuv fakt nie sú vhodné na návštevu týchto priestorov a hlavne kam s bicyklom? Ožalieť som preto musel hlavne vyhliadku z veže Arcibiskupského zámku. Lenže to nie je všetko. V meste je aj areál zapísaný na zozname UNESCO. Rotunda uprostred kvetnej záhrady. S bicykom vstup zakázaný. Márne som celý areál obišiel po ceste dookola, areál je obohnatý vysokým plotom a nikde ani škulinka. Preto z tohoto inak určite nádherného miesta fotku nemám. Na druhú stranu, tých ľudí čo tam bolo, hlava na hlave. V duchu som si pomyslel že možno ja dobre v tej dnešnej dobe, že nie som vnútri. Tak dúfam že inokedy sa zadarí.

Kroměříž opúšťam po cyklotrase popri rieke Morava. Prekvapuje ma že tu nie je nával. Trvá to často minúty než vôbec niekoho stretnem. Nádhera. Asi to bude tým že cykotrasa je brutálne dlhá a tak sa cyklisti netiesnia na jednom krátkom úseku, ale sú pekne rovnomerne po celej jej dĺžke. 

Pri dedinke Kvasice nakoniec na chvíľu zastavujem, lebo miestna scenéria mi padla do oka. Taký typický moravský venkov, nie?

Tesne pred Otrokovicami ešte dve posledné fotky rieky Morava, pretože ďalej už pôjdem popri Dřevnici.

Otrokovice, Malenovice (zhoda mien s mojimi obľúbenými v Beskydoch) a konečne Zlín s tak charakteristickými baťovskými domčekmi. Pretože chcem navštíviť námestie, opúšťam pohodlie cyklotrasy a vrhám sa do víru veľkomesta. Našťastie žiadne jednosmerky, rozkopávky a iné chytáky tu nečíhali a tak si môžem v Gottwaldove na námestí dopriať ďalšie ľadovo studené potešenie v podobe limonády. 

Zo Zlína na parkovisko pred Vsetínom je to približne 35 kilometrov. 25 z toho mierne do kopca, zvyšok v zjazde. Poslednú krátku zastávku robím pri likérke vo Vizoviciach. Zachcelo sa mi suvenír kúpiť, ale obchodík má zatvorené. 

Čo napísať záverom? Trasa, prostredie a vôbec všetko na jednotku, ale Kroměříž sám o sebe by si zaslúžil ešte jeden výlet. Tentokrát bez bicykla, aby som si mohol všetku tú parádu nasať poriadne zhlboka a zvnútra.

PS: Prípadné preklepy opravím inokedy, píšem to už dosť neskoro :)

Okolo Skalitého

Začalo to ako napínavá detektívka. Pátranie po kopci, ktorý v mapách vôbec nie je! Skalité sa prezentuje ako obec pod Trojakom (Trojokom), ale kde sa ten bájny kopec vlastne nachádza? 

Na definitívne potvrdenie jeho existencie som natrafil náhodou, keď som kdesi v hlbinách internetu našiel fotku s tabuľkou "TROJAK (KYKUĽA) 1,2 km vpravo" a mal som jasno. Trojak = Kykuľa! A nájsť Kykuľu už taký problém nebude, alebo? Na Kysuciach sa predsa každý druhý kopec volá Kykuľa, alebo Kýčera, sem tam Gruň. Nápovedou preto bol smerovník ku vrcholu Poľana, ktorý by mal ležať len pár sto metrov za Trojakom. 

Hoci mám kysucké vŕšky prejazdené krížom krážom, stále sa ešte nájde nejaký, kde moja noha či koleso doposiaľ nestanuli. To bol prípad aj Trojaka a Poľany.

Okolo Skalitého

Pri plánovaní trasy som si dal záležať. Rozhodol som sa totiž celé Skalité obísť po chotároch okolo. Vstupnou bránou za dobrodružstvom sa mi stala panelovka začínajúca kúsok za odbočkou do Čadečky, ponad osadu Michalinovci.

Po úvodnom prudšom začiatku táto značená cyklotrasa postupne prechádza Závrším, Črchľou a Rediškou, ktorú mnoho ľudí pozná skôr pod názvom Košice. Panelovka je neskromná na pekné výhľady. Či na milošovskú dolinu, či na Svrčinovec, alebo Drahošanku a Čadcu.

Z panelovky je hneď viacero spôsobov kadiaľ sa dá rýchlo zbehnúť do Čierneho alebo Čadečky. Ja však pokračujem kúsok za Redišku, kde po krátkom zjazde odbočujem na zelenú turistickú značku doprava. Stúpanie po ceste lesom ubehne rýchlo, ani sa nenazdám a ocitám sa na hrebeni kúsok pod vrcholom kopca Stankovo. Držím sa zelenej značky a stúpam, teraz už po hlinenej ceste a mimo les, cez lúky na vrchol Tri kopce.

Po nedávnych dažďoch, čakal by som že tu bude viac kaluží a blata, ale nič z toho sa nekoná. Hádam len v lese pod Lieskovou som trochu kľučkoval pomedzi stojaté vody. Nič vážneho. Na Lieskovej (850 m n. m.) stojí strážený objekt, ktorý je zakázané fotiť a tak pridám aspoň fotku poľnej cesty, po ktorej som na tento vrchol prišiel.

Za Lieskovou na mňa čaká jediný, turistickými značkami neoznačený úsek na celej trase. Mohol som sa síce spustiť dole do centra Skalitého už z vrcholu Tri kopce po značenej červenej, ale mojim zámerom bolo prísť do osady Švancarovci a pokračovať kúsok po bežnej ceste do sedla Vreščovka.

Neoznačený úsek do Švancarov sa nakoniec ukázal byť príjemným zjazdom najprv po širokej hlinenej, neskôr po mäkkej lúčnej ceste. Odmenou mi bol výhľad na Veľkú Raču.

Asfaltové presuny na horskom bicykli sú nutným zlom, ale od Švancarov až na Vreščovku je cesta takmer bez premávky a tak si tu človek pripadá takmer ako na cyklotrase. V sedle na hranici s Poľskom, napájam sa na červenú turistickú značku vedúcu po štátnej hranici doľava. Po chvíli sa ocitám na rázcestí pod Skaľankou (867 m n. m.). Pokračovať sa dá hneď tromi smermi. Ďalej popri hranici cez kopec, alebo tento obísť zľava či sprava. Červená značka ma vedie doprava, kúsok cez Poľsko a okolo chaty Skalanka. 

Prvá krátka exkurzia cez Poľsko nateraz skončila a ja sa znovu ocitám na štátnej hranici. Čaká tu na mňa krátky, za to však vizuálne veľmi pekný prejazd hrebeňom ponad niekdajšie lyžiarske stredisko na Skalitom - Serafínove. Človeku sa urobí smutno, keď si spomenie na perfektnú lyžovačku, ktorá tu v minulosti bývala a dnes vie, že stredisko de facto zaniklo. 

Toto miesto mi ideálne poslúžilo na prvú svačinovú prestávku. Je tu k tomu dokonca vytvorené zázemie v podobe posedenia. V údolí podo mnou sa rozprestiera Skalité a v kopcoch oproti konečne prvýkrát vidím cestičku stúpajúcu na Trojak. Už takto z diaľky šípim, že to bude poriadna drina. Zvlášť keď vonkajšia teplota sa nebezpečne začína blížiť 30°C.

Serafinov grúň (784 m n. m.) mi dáva na výber dve možnosti kadiaľ zísť z chotára dole. Lákavé boli obe. Prvá neopúšťa Slovensko, drží sa hranice a vedie okolo vlakovej zastávky na Serafínove. Druhá, ktorú si napokon vyberám ja, drží sa červenej turistickej značky, pričom krátko zabieha opäť do poľského Zwardoňa. 

Po prejazde mostíkom ponad železnicu trochu blúdim, nedarí sa mi trafiť na lesný chodník, ktorý by ma priviedol na Groń. Vzdávam to a pokračujem ďalej po asfaltke pomedzi domy, tiež ponad hlavnú cestu a cez Myto sa napokon vraciam späť na Slovensko. Práve tu stojí smerovník, ktorý ma posiela do nepríjemného stúpania popri hraničných kameňoch na onen bájny Trojak.

Kúsok sa ide po panelovej ceste, ale kto chce pokračovať až na vrchol samotný musí panelovku, zatáčajúcu doľava, opustiť a pokračovať rovno strmo hore po hlinenej ceste. Kopec tu bol tak prudký, že som bol nútený pár desiatok metrov absolvovať pešo vedľa bicykla a aj tak mi to dalo zabrať.

Našťastie toto pešie utrpenie trvalo len veľmi krátko a rozhodne stálo za to! Ocitám sa konečne na Trojaku (845 m n. m.). Miesto je vynovené, stojí tu nádherný nový prístrešok s posedením a informačnou tabuľou. Aj som uvažoval či o tom vôbec písať, aby som nepritiahol pozornosť vandalov, ale neverím že títo by toto čítali, tak nakoniec fotky a popis prikladám. Pre milovníkov opekačiek je dobrou správou fakt že súčasťou je aj malý kozub a ohnisko kúsok opodiaľ. 

Čím však toto miesto vyniká najväčšmi je výhľad. Keď som nedávno zostavoval osobný rebríček najkrajších kysuckých výhľadov, o tomto panoramatickom výhľade som ešte nevedel. Inak by sa Trojak umiestnil poriadne vysoko. Okrem obligátnych Beskýd, ktoré vidieť hádam z každého kysuckého vrchu, v diaľke som rozpoznal charakteristický obrys fatranského Kľaku. Na tabuli som potom čítal že v prípade dobrej viditeľnosti je odtiaľto dokonca vidieť západné Tatry. 

Mne, čoby horskému cyklistovi, okrem panorám do oka padla cesta vynúca sa po hrebeni stredom lúky. To bude jazda! Pri takto pekných hrebeňovkách mám však dilema. Užiť si jazdu bez zastavenia, alebo zastavovať a každú chvíľu fotiť, čím však zabijem ono známe bikerské #flow, teda akýsi stav mysle, keď na okamih splynie jazdec s bicyklom a terénom. 

Nakoniec som to vyriešil jednoducho tak, že som zastavil len na jednom mieste a tam urobil hneď niekoľko fotiek.

Prešiel som Poľanou, Grúňom aby som nakoniec došiel do bodu, kde začínal zjazd do centra obce. Tak ešte jedna fotka nad tunelom Poľana a potom už dole do civilizácie.

Zo Skalitého cez Čierne a Svrčinovec až na Podzávoz sa dá ľahko dostať mimo hlavný ťah. Stačí sa držať Čierňanky a železnice. Zaujímavou možnosťou pre zdatnejších je potom možnosť odbočiť  popod most Valy smerom na Trojmedzie a Hrčavu a následne popod Gírovú si dať ešte jednu hrebeňovku s dojazdom do Čadce napríklad cez Milošovú. 

Pre tých, koho tento okruh zaujal, pripravil som gpx súbor trasy, tak ako som ju absolvoval ja:

stiahnuť skalite.gpx na ulozto.sk

Okolo Turca

Keď sa vyberiem jazdiť do oblasti kde som pred tým nikdy nebol, tak sa fotoaparát nezastaví. Neinak tomu bolo aj teraz, pri výlete okolo Turca.

Z Dražkoviec, kde som pri ihrisku nechal auto, vybral som sa cez polia a lúky smerom ku zrúcanine hradu Sklabiňa.

Obklopený neskutočnou panorámou Martinských Holí a Veľkej Fatry, dorazil som po chvíli ku Sklabinskému hradu. Teda aspoň tomu, čo z neho ostalo. Tri eurá na vstupe, vychladený Birell do ruky a hrad som mal len pre seba. Obísť ho s bicyklom nebolo úplne najľahšie, ale podarilo sa. 

Po terénnom úvode začína pod hradom nekonečná asfaltová pasáž. Prerušená je len krátkym lúčnym stúpaním do Turčianskeho Jasena.

Na mape to síce vypadá na placku s pár krátkymi kopčekami, v skutočnosti prejazd cez obe Jasená, Dulice, Necpaly a Folkušovú pripomína horskú dráhu. V jednom kuse hore - dole. Jazda úpätím Veľkej Fatry nemôže by iná.

Trasu som plánoval tak, aby som navštívil väčšinu miestnych rozhľadní. Prvá sa mi postavila do cesty medzi Horným Jasenom a Dulicami. 

Pri zjazde na Necpaly zastavujem a fotím kostolík s pozadím masívu Martinských holí. Z fotky možno badať, že sa mi začalo pozvoľna zmrákať. Jazdu v tieni som však uvítal, na slnku začínalo byť neznesiteľné teplo.

Okrem rozhľadní som mal v pláne fotiť aj rôzne kaštiele, ktorých je tu v okolí podľa mapy neúrekom. Na túto činnosť som ale rýchlo zanevrel po tom, čo som videl v Necpaloch. Ošarpané staré budovy, vyrabované, trávou obrastené a celkovo na spadnutie. Zákaz vstupu pre nebezpečenstvo zavalenia. Škoda slov, jedna fotka to vyrieši za mňa. Hneď oproti cez cestu bol ešte jeden, ale bol hádam v ešte žalostnejšom stave a už som nemal tú potrebnú vnútornú silu zastaviť a odfotiť to.

Náladu som si znovu spravil na ďalšej z rozhľadní. Stojí na Brotnici a vypadá úplne rovnako ako tá predošlá. Ako sa neskôr ukáže, všetky miestne rozhľadne majú rovnaký dizajn a zaujímavosťou je aj fakt, že sú všetky tak trochu zbytočné, lebo výhľad je pekný aj zo zeme pod nimi. Ale vždy lepšie aj takéto malé roztomilé rozhľadne s lavicami na odpočinok, ako vôbec nič.

Pôvodne som mal v pláne navštíviť hrad Blatnica od ktorého som mal zísť po žltej turistickej značky priamo do Gaderskej doliny, túto z časti prejsť a otočiť to na mieste zvanom Čertova brána. Ku hradu som sa však cez zarastenú lúku nedostal. Tráva vyše kolien dávala tušiť prítomnosť kliešťov a to som riskovať nechcel. Dostal som sa na vzdialenosť asi 400 metrov od hradu, otočil to a pokračoval do Blatnice. Gaderská dolina dnes nebude. 

Z Blatnice som pokračoval ďalej na Príbovce a Valču. Cesta sa zvíjala pomedzi nekonečné lány plné divých makov.  

Vo Valči začalo ďalšie z mnohých stúpaní. Tanková cesta (názov v mape) v tomto prípade predstavovala kvalitnú asfaltku na rozdiel od môjho očakávania prašnej lesnej cesty. Tak či onak, priviedla ma do podhoria Lučanskej Malej Fatry.

Jazda po nezvykle hladkej panelovke od rozhľadne ku rozhľadni ubehla rýchlo. Výhľady boli tentokrát na mesto Martin, Martinské hole a hlavne na Veľkú Fatru aj s dedinkami, cez ktoré som prechádzal pred chvíľou.

Po nekonečnej asfaltovej a panelovej pasáži nastal čas znovu na trochu terénu. Krátky zjazd do Turčianskeho Petra bol viac než príjemným spestrením. Pekné výhľady, pevná hlinená podložka; tak toto môžem.

V Košťanoch mi trvalo hádam aj 5 minút kým som prešiel cez hlavný ťah. Katastrofa. Našťastie hneď za cestou som znovu nabehol na poľnú cestu a ruchy civilizácie nechal nadobro za sebou.

Mojou poslednou zastávkou na celodennom výlete bolo Múzeum slovenskej dediny. Tradičný prírodný skanzen plný dreveníc i murovaných stavieb zo všetkých kútov Slovenska. Svoje zastúpenie tu majú okrem domáceho Turca aj Kysuce, Orava, či Liptov. 

Pre cyklistu má celý areál jednu významnú chybu. Je v ňom totiž zakázané bicyklovať a nebolo mi ani umožnené bicykel viesť pešo. Absolútny nezmysel, zvlášť keď na celom 15 hektárovom pozemku (!!!) som okrem seba za celý čas návštevy napočítal už len jednu trojčlennú rodinku s kočíkom. Pritom cesty sú tu široké a striedavo hlinené či panelové. Hoci na pokladni boli obe zamestnankyne veľmi milé, v tomto boli neoblomné a tak mi neostávalo nič iné, než sa v tvrdých cyklistických tretrách trmácať od chalúpky ku chalúpke pešo. Urobil som nakoniec celkom slušný okruh, ale fakt nechápem prečo je bicykel taký strašný problém. Fajn bolo aspoň to, že som si ho mohol nechať priamo na pokladni, kde mi ho postrážili.

Spoločnosť mi teda celý čas nerobili ľudia, ale zvieratá. Hlavne mačky. Bolo ich tu minimálne desať. Boli všade. A potom kozy. Pásli sa priamo v centre skanzenu a chvíľu ma dokonca prenasledovali.

Návštevu skanzenu som štýlovo zakončil v miestnej krčme, ktorá akoby z oka vypadala tej vo Vychylovke. Keď som vošiel dnu, mal som pocit že som sa jedným krokom posunul v čase i priestore. Všetko bolo na vlas rovnaké ako v krčme z Korne. Zemiakové gule plnené čučoriedkami a poliate makovou polevou boli kvalitnou bodkou za perfektným výletom do doposiaľ nepoznaného Turca.

Tak zase niekedy ahoj :)