Návrat na Kráľovu hoľu

Takmer na deň presne, vrátil som sa po troch rokoch do podhoria Nízkych Tatier, na Horehronie, kde sa k nebu spína ospevovaná hora. Cieľ mojej cesty.

Kráľova hoľa je najvyššie dosiahnuteľným bodom na bicykli legálnou cestou, keďže tu vedie oficiálne značená cyklotrasa. 1946 metrov nad morom je méta, ktorú dosiahnete, ak sa Vám tu podarí vyštverať.

Totá Heľpa to je pekné mesto

Z domu vyrážam ráno chvíľu pred siedmou hodinou. Plán je byť na parkovisku pri kostole v Heľpe okolo desiatej. Predo mnou je približne 200 kilometrov za volantom. Ranné prázdne sobotné cesty si náramne užívam, navyše idem krajom, ktorý je vizuálne tak príťažlivý. Cez Terchovú a Párnicu, dole na Ružomberok, kúsok po diaľnici za Liptovský Mikuláš a následne cez Čertovicu sa prehupnem pod južné svahy Nízkych Tatier. Pár dediniek a som v Heľpe. Pred desiatou. Všetko podľa plánu.

Prvé stúpanie na mňa čaká v podstate hneď ako sadám na bicykel. Prečo ísť po hlavnej ceste, keď do Pohorelej vedie značená cyklotrasa cez polia? A dobre som urobil. Je tu tak pekne, že hneď nad Heľpou začínam na kameru svoj tradičný príhovor (Video tu doplním hneď ako bude hotové a nahraté na môj youtube kanál, pravdepodobne ale až v októbri).

GoPRO hlási chybu SD karty! Jediným riešením je formátovanie a teda strata všetkého, čo som doposiaľ nakrútil. Našťastie je to len ten príhovor a asi minútový prejazd po peknej cestičke. Asi by ma šľak trafil, keby sa mi toto stalo niekde na Prednom sedle, v polovici stúpania na hoľu.. Takže znova, krátky príhovor a pokračujem z kopca dole, na hlavnú cestu, ktorej sa nakoniec predsa len nevyhnem. Vaľkovňa, Zlatno a napokon, konečne, nenápadná odbočka na Šumiac. Začiatok 13,5 km dlhého stúpania na Kráľovú hoľu, ktorú mám rovno pred nosom. Takto, kúsok pod Šumiacom sa zdá, že je to čo by kameňom dohodil.

Trinásť kilometrov radosti a strastí

Kopec už mám "naštudovaný" z minula. Viem presne do čoho idem, čo ma čaká a kde sú kritické miesta. To je veľká výhoda. Aby sa mi nasledujúce dve hodiny išlo pocitovo ľahšie, rozdelil som si celé stúpanie na tri sektory.

Prvý je najkratší a komplet asfaltový. Vedie cez námestie v Šumiaci a končí kúsok nad ním, pri parkovisku. Teda v sobotu doobeda ale ťažko určiť čo presne je parkovisko. Chvíľami mám totiž pocit, že autá tu parkujú úplne všade.

Osobne, keď už sa sem trepem cez pol republiky, považoval by som za hriech začať stúpanie zo Šumiaca a obrať sa tak približne o úvodné dva kilometre. Pritom je to úvod ideálny, človek je pri sile, pred sebou vidí cieľ cesty, povrch je kvalitný, tak prečo si to nedať pekne od podlahy, teda od odbočky z hlavnej cesty? Jediné na čo si dávam pozor sú tepy, aby som na začiatku zbytočne neprestrelil. Darí sa mi držať na rozhraní medzi Z2 a Z3, čo je ideálne.

Druhý sektor začína pri tejto dopravnej značke, ktorú poniektorí nerešpektujú. Pri návrate z hory bol ten rad za značkou ešte o poznanie dlhší. No nič, to by bolo na inú debatu. V každom prípade tu začína pravé šotolinové peklo. Aspoň tak si na to spomínam, keď som tu bol pred tromi rokmi. Dnes mám však jednu obrovskú výhodu v podobe nového bicykla. 26 palcové kolesá sú minulosťou a 29-ky s poriadne širokými plášťami si s týmito kamienkami poradia tak, že ich vlastne vôbec nevnímam.

To, o čo sa chcem teraz podeliť, nesúvisí však s mojim trápením sa v kopci, ale s ohľaduplnosťou a s technikou jazdy ďalších cyklistov. A napíšem to rovno, s technikou jazdy e-bikerov. Tých rekreačných, ktorí majú hmlistú skúsenosť s bicyklovaním niekde po asfaltke za dedinou a teraz, keď sú motorizovaní a nutne nepotrebujú dobrú kondičku, aby zvládli svojpomocne kopec ako je Kráľovka, môžu ju zrazu zdolať hádam za 30 až 60 minút. S prstom v nose. Dohora idú perfektne. Rýchlo a dá sa povedať že bezpečne. Pretože hoci s motorom, ich rýchlosť v stúpaní nie je závratná a tak zvládajú aj hrboľatejšie úseky prekonávať s prehľadom. Nikto im však nevysvetlil, že keď vylezú na kopec, budú skôr či neskôr musieť aj z kopca zísť. Či už v sedle, alebo pešo vedľa 20+ kilovej mašiny, ale nikto to za nich neurobí. A tu nastáva problém najväčší. Rekreačný cyklista, ktorý nemá skúsenosť s kamenistou a strmou podložkou vyložene trpí. Kŕčovito stíska brzdy, ktoré kvília, horia a spoľahlivo plašia všetky medvede v okolí.

Spálené brzdové doštičky sú však zďaleka problém najmenší. Skutočný problém nastáva, keď na Vás e-biker zjazduje po vašej, teda pravej strane a hoci má viditeľne cyklistu v protismere, nedbá na to a ide si svoje, lebo tam práve nie sú kamienky. Neustúpi, je to jeho stopa. Ak by mi to spravil jeden človek, tak to považujem za náhodu, ale keď mi to behom stúpania urobili traja, tak je to proste niečo, čo stojí za zmienku. Viete, nechcem tu e-bikerov ponižovať, nechcem ich zosmiešňovať a už vôbec by som ich nechcel poúčať. Ale toto správanie je o to arogantnejšie, že nie len že Vás priamo ohrozujú na zdraví, ale ani sa neospravedlnia. Traja ľudia, ktorý sa na mňa rútili, nepovedali pardón, nemávli rukou na znak ospravedlnenia, ba dokonca jedna paní, ktorú som okríkol, to len lakonicky okomentovala, že "mne sa tadeto ide lepšie" a tým to pre ňu bolo hotové. Na kopci ako je tento je dobre vidieť najväčšiu slabinu, ktorú elektrické bicykle priniesli do našich hôr. Ľahká dostupnosť doslova vyháňa ľudí bez skúseností a bez znalosti aspoň základných pravidiel a techniky jazdy aj tam, kde nemajú čo robiť, pretože to jednoducho nezvládnu zísť dole bezpečne. Nemajú natrénované na menších kopcoch a hneď idú na jedno z najťažších stúpaní, ktoré na Slovensku máme. Ono, keď sa povie 13 kilometrov dlhý zjazd, to je v pohode, len si brzdíš a ide to samo, tu tak úplne neplatí. Netrénovaný borec už niekde v polovici takého zjazdu trpí, bolia ho ruky, chytá kŕče, nadáva, že ho s prepáčením riť bolí a v zákrutách permanentne driftuje a dúfa že neskončí v škarpe. Nakoniec je rád, že to zvládol celý a zdravý, to že pri tom niekoľko ďalších cyklistov prinútil zmeniť stopu a vojsť do protismeru ho zase až tak veľmi netrápi. No nič, musel som to zo seba dostať von.

E-bike je skvelá vec, problém je vždy na strane človeka, ktorý nedokáže triezvo posúdiť svoje schopnosti. Kopec ako Kráľova hoľa je úžasný v tom, že sa tu zmestí veľa ľudí, cyklistov i turistov. Nezavadziame si, pokiaľ dodržujeme isté pravidlá, lenže to by ich museli všetci poznať a hlavne sa nimi aj riadiť. Asi neprekvapí, keď dodám, že áno, veľa e-bikerov svoje stroje a techniku jazdy zvládali perfektne, ale tá skupina totálnych amatérov, ktorá nie, bola nebezpečná pre nás všetkých. Bikeri na klasických mašinách ako aj turisti, ktorých som cestou hore i dolu stretol, robili všetko správne. Pešiaci dokonca perfektne povzbudzovali, za čo im patrí moja vďaka. Padlo mi to dobre.

Pri chate na Prednom sedle končí šotolina a začína to, čo tu ostalo po asfalte. Cesta plná dier a drobného šmykľavého štrku. Posledné dva kilometre po šotoline sa radia medzi tie ťažšie v stúpaní a hoci od chaty to je vďaka povrchu predsa len o niečo pohodlnejšie, utrpenie nekončí, ba práve naopak, v treťom sektore skutočne začína. Výhodou je, že tu je človek už v dostatočnej výške na to, aby sa dostal nad úroveň lesa a mohol si začať vychutnávať všetky možné výhľady.

Vľavo už vykukuje stožiar vysielača, vpravo potom v diaľke masív Vysokých Tatier. A takáto scenéria je tu takmer stále. Jediné s čím bojujem je tak sklon, tomu sa nechce padnúť pod 10%. Až v úplnom závere, na posledných asi 1500 metrov mi zrazu prifúkne do chrbta a kopec mierne povolí. Akoby som odniekiaľ vytiahol ešte kúsok dobre ukrytej energie, ktorú si telo schovávalo na horšie časy. Zrazu sa mi ide ľahko, nohy sa krútia ako nič.

Možno je to tým, že viem, že vrchol je blízko a utrpenie za chvíľu vystrieda nesmierna radosť z toho, že som horu pokoril už druhýkrát. Tentokrát sa mi to podarí dokonca o 10 minút pod dve hodiny, čo bola vysnívaná méta, pretože minule som to asi o minútku nestihol.

Na vrchole

Ľudí je tu ako maku. Pekné počasie nevyhnalo na túru len mňa. Druhá septembrová sobota roku pána 2021 priniesla nádherné, neskoré letné počasie. Už len inverzia tomu chýbala, inak by som nemal tomu čo vytknúť. Dokonca tu na samom vrchole sa aj vietor, ktorý mi v posledných stovkách metrov pekne pomohol, upokojil.

Sadám do trávy a vychutnávam si výhľad na Vysoké Tatry v plnej paráde. Minule som sa najprv musel poriadne naobliekať, lebo hore fúkalo a teplota bola blízka 10°C. Dnes je všetko inak. Teplota cez 15°C a ja sedím v krátkom rukáve a užívam si hrejivé slnečné lúče. Až neskôr večer doma zistím, že bola chyba nenatrieť ruky opaľovacím krémom. Jednoducho som počítal s tým, že na Kráľovku aj z nej pôjdem v návlekoch nie len na kolenách, ale aj na rukách. Našťastie žiadne spálenie sa nekoná, na to už slnko tu hore nemalo dostatok sily, ale aj tak ma to prekvapilo.

Nakoniec sa prinútim vstať a urobiť pár fotiek. Na tento zážitok síce tak skoro nezabudnem, ale pár fotiek pri spomínaní vždy príde vhod.

Vysielač a ošarpaná budova je skôr hanbou, než pýchou tohto miesta. Ale neodmysliteľne patrí k nemu a keď je človek pod kopcom, dáva mu pri pohľade z diaľky charakteristický vzhľad. Nechýba ani obelisk a turistický smerovník.

Zjazd

Cestou z kopca ešte párkrát zastavujem, hlavne kvôli záberom do kamery. Inak sa príliš nezdržujem a letím z kopca dole. Aj teraz musím vyzdvihnúť prácu veľkých kolies a kvalitných hrubých plášťov. Nerovnosti, drobné kamienky aj väčšie skaly kolesá nádherne žehlia. Je to vlastne tiež istá forma zážitku, hoci sa za zjazdára nepovažujem.

Ani sa nenazdám a už som na námestí v Šumiaci. Tu ale odbočujem aby som si výlet spestril prejazdom cez lúky a hlavne, mám ešte jeden malý cieľ pred sebou.

A nie, miestna diskotéka na ceste to nie je, hoci to vlastne bolo zábavné. Rezkú hudbu som počul vyhrávať ešte ďaleko za osadou.

Chamkova stodola

Tým cieľom je samozrejme chalúpka pri hlavnej ceste. Volá sa Chamkova stodola a keď ku nej prídete, máte pocit že ste sa ocitli buď v rozprávke, alebo v živej reklame na Slovensko.

Záver

Našiel by som pár vecí, ktoré sa mi v miestnom kraji nepáčili, ale nechcem byť zbytočne negatívny na záver a tak vyzdvihnem to, na čo miestni môžu byť právom pyšní. Príroda. Nie, nebudem tu otvárať debatu o ťažbe dreva, nie nebudem tu písať o neporiadku v osadách na brehu Hrona. Kvôli tomu som tu nešiel. Naopak, to čoho sa mi žiadalo, toho som dostal plnými dúškami. Nádherné, neopakovateľné zážitky zo zdolávania tejto majestátnej, ospevovanej hory.

Chcelo by sa mi napísať, že to už je úplne všetko, ale ešte s tým počkám, až keď bude aj video. Potom sa táto kapitola definitívne uzavrie. Na teraz ahoj a vďaka za pozornosť a pozitívne ohlasy!

Takto som zdolával Kráľovu horu v septembri 2018:

Odkaz na blog Kráľova hoľa 2018

Vlado

Kráľova hoľa

Fakt som nečakal že ju tento rok dám. V pláne som ju nemal, ani som nad ňou vôbec neuvažoval. Jar i leto ubehli rýchlo a do dolín sa nenápadne začala natískať tak typická jesenná hmla. Listy na stromoch už menia farby a pavúky dávajú od skorého rána znať, že bude ďalší pekný neskoro-letný deň. Fakt som nečakal že ju tento rok dám. Kráľovu hoľu.

Ale pekne poporiadku. "Toto príjemne letné počasie nepotrvá už dlho," hovorím si v duchu pri neskonale nudnej a otravnej ceste autom z Čičmian, kde som bol pozrieť cyklistické preteky okolo Slovenska. Príjemná akcia, veľa fanúšikov a zvučné mená profi-pelotónu.

Možno práve počas tejto jazdy sa mi do podvedomia začala vkrádať myšlienka na niečo veľké, čím by bolo záhodno uzavrieť aktuálnu bikerskú sezónu. Model Aladin sa musel dočista zblázniť, keď na týždeň od 17-teho do 23-tieho septembra maľuje slnko a teploty nad 25°C. Niečo bude, cítim to v kostiach. Nasadzujem ľahký tréningový režim, žiadne celodenné horské šialenosti cez víkend a v nedeľu ráno konečne volám do penziónu v Telgárte či majú voľnú izbu na jednu noc. Mali. Prečo by aj nie, keď hlavná turistická sezóna skončila a ja tam chcem prísť uprostred týždňa. V pondelok s predstihom porobiť čo treba a večer konečne zbaliť kufor.  

Na cestu sa dávam zrána a zámerne volím trasu vyhýbajúcu sa KNM a Strečnu. O státie v kolonách dnes nestojím, radšej sa pokochám prírodou v podhorí Malej Fatry. Keď potom nad Zázrivou zaznie z rádia hláška o nehode vo Vrútkach, kolabujúcemu Strečnu a minimálne hodine zdržania, zatetelím sa blahom.

Kraľovany, Stankovany, Ľubochňa, Hrboltová, Ružomberok. Išlo to ako po masle. Cez Ružomberok síce trochu pomalšie, ale stále v dobrom tempe. Konečne na diaľnici. Už sú to roky čo som po nej išiel naposledy. Sme boli v Tatrách, bola hmla a okrem cesty a červených spätných hmloviek nebolo vidieť nič. Tatry a Štrbské pleso sú, čuduj sa svete, najvýchodnejšie miesta Slovenska ktoré som doposiaľ navštívil. A teraz sa tu rútim po diaľnici do Popradu a nemôžem sa tej nádhery nabažiť. Liptovská Mara a potom Tatry. Vysoké aj Nízke. 

Z Popradu točím na juh a cez Vernár sa blížim do cieľa. On ale aj prejazd Vernárom bol úchvatný. Taký nenápadný kopec. Úzka strmá cesta samá serpentína a okolo hustý les. "Naparádu!" Tri hodiny jazdy dokonalým prostredím, bez kolón a zdržaní. Ceduľa Telgárt; dedinka na Horehroní. Svojská, plná kontrastov. Asi ako všetky tu v okolí. 

Ubytovať sa a vybaliť netrvalo dlho, mám so sebou len pár vecí. Asi za hodinku už stúpam na Scottovi do sedla Besník a stadiaľ kúsok po legendárnej červenej Ceste hrdinov SNP na vyhliadkové miesto. Je to vo výške asi 1050 m. n m., ale nanastúpal som veľa, kedže Telgárt samotný leží tiež pomerne vysoko (takmer 900 m. n m.). 

Vyhliadkové miesto to nie je pre nič za nič. Podo mnou cesta od Vernára a vzadu sa týči mohutná hora. Mám z nej prirodzený rešpekt. Nie nadarmo sa jej prezýva aj Strecha Slovenska. Legendami opradená, známy úryvok piesne o nej pozná asi každý Slovák. Pramení pod ňou hneď niekoľko riek. Čierny Váh, Hnilec, Hornád a samozrejme Hron, ktorý dal meno celému tunajšiemu kraju. Je to práve prameň Hronu, ktorý je hneď pri ceste povyše Telgártu a je to miesto ku ktorému teraz zjazdujem od vyhliadky. 

Také milé miestečko. Drevená ohrádka s bráničkou a vnútri altánok a búdka, skadiaľ vyteká voda. Nechýba informačná ceduľa s úsmevným zákazom močenia v okolí pramenňa :)

Úsmevným z toho dôvodu, akú scénu som videl neskôr tohto dňa na opačnom konci dediny. Na mieste kde sa do stále maličkého Hronu vlieva potok Zubrovica stojí osada. Pár ošarpaných pomerne veľkých murovaných domov, tiež nejaké plechovo-drevené šopy. Odvšadiaľ ozýva sa monotónny hluk cinkulárky a kde-tu visí kopec prádla, pomedzi ktoré sa naháňajú deti. Do toho všetkého ruchu stojí paní nad potokom a vylieva z veľkého lavóra splašky. Sem zabudli podobnú ceduľu umiestniť. Aj si tak hovorím že kam asi majú vyvedené kanalizácie. Toľko ku "zdroji vody" na území NP.

Keď som sa v nedeľu ráno rozhodol pre Telgárt, a bolo to rozhodovanie rýchle pretože som zavolal do prvého penziónu ktorý mi google mapy ponúkli, bolo to z časti pre to čo je v okolí tejto horskej dedinky. Okrem permanentného výhľadu na Kráľovu hoľu a prameňa Hronu sú tu technicky zaujímavé a oku lahodiace železničné objekty. Telgártska slučka a viadukty. Hlavne ten Chmarošský nadlho upútal pozornosť môjho fotoaparátu.

Viadukty sú dva. Ten druhý, nemenej pekný, je však lepšie ukrytý za stromami a aj preto som nenašiel ideálne miesto na urobenie poriadnej fotky. Po chvíli motania sa poza ohradníky som niečo cvakol.

Prečo sa o týchto železničných objektoch (sú tu ešte tunely) hovorí ako o "slučke" a ďalšie zaujímavé informácie o celej trati sú na tejto stránke. Stojí to za prečítanie. 

V tom teple mi vysmädlo, tak som zašiel do miestneho lyžiarskeho strediska. Nič som si od toho, okrem studenej kofoly, nesľuboval. Ale nebolo by to Horehronie aby ma zas a znovu niečím neprekvapilo. Pri miestnej kolibe bola mini-zoo. Takých sú po Slovensku desiatky ak nie stovky.  Ovce, kozy, myslím že aj kone som v diaľke na svahu zazrel. A potom prišla ona. Niesla sa na tých svojich ukrutne vysokých nohách ako dáma. Neponáhľala sa, dávala si na čas. Upútala pozornosť každého kto tam bol. Išla s hlavou vztýčenou, rozvážnym krokom až k autu s otvorenou kapotou. A potom... 

...potom začala oblizovať motor! Nie, vážne mám aj bulvárnu fotku, veď aha!

Volá sa Bambi a nežije v ohrade. Teda asi žije, ale má zároveň voľný prístup na parkovisko a k ľuďom. A rada pózuje do objektívu :)

Po krátkej prestávke ma čakala ďalšia zaujímavosť. Chalúpka ktorú na fotke, alebo v televízii videli asi všetci. Volám ju Večerníčkov domček, oficiálne sa nazýva Chamkova stodola. Pri nej som strávil tiež pekných pár minút s fotoaparátom v ruke. Nielen preto že je to fakt rozprávková až gýčovitá scenéria s Kráľovou hoľou ako tapetou na pozadí, ale aj preto že drevenička to má vraj zrátané. Je prehnitá zvonku i zvnútra a už sa len čaká až ju sneh privalí. Už lanská zima mala byť tou poslednou, ale chalúpka ešte odolala. Či tam bude aj na jar 2019 nikto povedať nedokáže. 

Urobil som otočku cez Červenú skalu a všimol si vďaka informačným ceduliam že by to tu chcelo ešte jeden deň k dobru na jazdu cez Muránsku Planinu, ku zrúcanine hradu Muráň, alebo do Dobšinej ku miestnej jaskyni či ku Palcmanskej Maši (vodná nádrž). Prišiel som však len na jednu noc a jednu hoľu, ktorá dala názov celému blogu. Cestou do Telgártu vidím tabuľu že toť kúsok od cesty meandre Hrona. Ono ich bolo vlastne vidno už z cesty, ale aj tak odbočujem a cez lúku idem kam ma kolesá dovedú. Prichádzam ku Hronu ale je tu len brod, hlboký, široký a hŕba odpadu všetkého druhu. Také spálenisko plastu a handier. Meandre Hronu preto ožaliem a definitívne sa veziem ku dverám penziónu kde bývam. Po výdatnej večeri z domácej kuchyne dávam šancu Karikovi a jeho Trhline. Začítam sa tak, že je zrazu jedenásť preč. Deň D začína za pár minút, už sa len na to dobre vyspať.

Ráno na dedine. Budím sa za hlasného bučania kráv. Po telgártskej slučke práve upaľuje osobák, vidím ho z okna. Raňajky dnes budú extra dôležité. Ládujem sa výbornou šunkovou praženicou a prikusujem čerstvo upečeným domácim chlebom. Ku káve ešte zmydlím nejaké žemle, takisto s domácim čučoriedkovým a marhuľovým džemom. Radosť žiť. Zbaliť kufor a hlavne ruksak. Ten mám naprataný až po okraj. Okrem obvyklej sady na opravu bicykla pribaľujem teplé oblečenie. Hrejivý nátelník, protiveternú ľahkú bundu, čiapku pod helmu, bufku (nákrčník) a aj dlhoprsté rukavice. K tomu ešte navrch fotoaparát a pre istotu viac čokoládových tyčiniek a samozrejme nemôže chýbať banán. Dobré tri až štyri kilečká váži teraz celý batoh. Oblečený vyrážam letno naľahko, ale na nohy i ruky dávam radšej návleky a na nohy tiež zimné ponožky.

Než vyrazím na Šumiac, idem ešte zohriať svaly a pretočiť nohy do mierného stúpania ku prameňu Hrona a okolo viaduktov. Spoza lesa vyčuhuje na vrchole vysielač. Stadiaľto mi to ani nepríde že je to nejako ďaleko či vysoko. 

Pred Šumiacom znovu krátko pristavujem pri Chamkovej stodole a neviem sa vynadívať na azúrovo modrú oblohu bez jediného mraku. Optimisticky si hovorím, že všetko to zimné oblečenie veziem zbytočne.

Od stodoly je to už len kúsok do Červenej Skaly a za ňou odbočka na Šumiac, kde sa asi po sto metroch roviny cesta pred očami náhle dvíha. Konečne. Predo mnou takmer štrnásť úmorných kilometrov. Odhad bol že to vyleziem za dve hodiny. Cesta do Šumiaca a skrze dedinku je asfaltová, kvalitná a pomedzi domy chvíľami pomerne strmá. Síl mám na rozdávanie, tak si to užívam a robím prvé fotky počas pohodového stúpania.

Námestie v Šumiaci je jediná, pár desiatok metrov dlhá, rovina. Inak to bude stále do kopca. Domčekov popri ceste je čoraz menej až nakoniec zmizne aj ten posledný. Vstupujem do lesa. Nadobro sa lúčim s príjemne hladkým asfaltom a začína nekonečne dlhý  úsek po hrubej šotoline. Tá nielen že človeka poriadne vynatriasa, ale v strmších miestach cez 10% dochádza k síce miernemu, ale permanentnému prešmyku zadného kolesa. O to viac to berie síl, ktoré ešte bude treba. 

Vôbec som netušil koľko ľudí tu stretnem, hneď nad Šumiacom mi je jasné že dosť. Všetky parkoviská boli plné. "Vďaka" elektrickému pohonu je zrazu táto veľhora ľahko dostupná širšej verejnosti, zvlášť keď priamo v Šumiaci je veľká reklama požičovne e-bikov. Okrem motorizovaných "tiežcyklistov" stretávam aj veľa ľudí na bicykloch tradičných. A nechýbajú ani skupinky turistov idúcich pešo. Lesná šotolina aj les na Prednom sedle končia a ja sa už teším že pôjdem znovu po asfalte. Lenže sprvu je to asfalt tak rozbitý a posypaný drobným kamením, že sa toho zase tak veľa nezmenilo. Až neskôr, nejaké tri kilometre pod vrcholom to začne byť znovu asfaltka, stará dobrá deravá slovenská horská cesta. K tomu už vidno zľava vežu vysielača a sprava neskutočné výhľady do diaľav.

Ide sa mi zatiaľ dobre. Nie je to jednoduché stúpanie, vôbec nie, ale neplaším sa, točím na najľahšom prevode a jazdu si užívam. Viac než o kondícii mi to prišlo o stave mysli. Nebáť sa toho a hlavne nemyslieť nad tým, koľko kilometrov a výškových metrov ostáva na vrchol. Pretože veľa. Navyše je stále nezvykle príjemne teplo a mierny južný vietor do chrbta. To sa však za chvíľu zmení. Dva alebo tri krát zastavujem. Nie že by som sa potreboval vydýchať, alebo by som nevládal, ale chcem urobiť pár fotiek Vysokých Tatier, ktoré predo mnou z diaľky vystupujú. Žiaľ fotím len vreckovým fotoaparátom takpovediac do zálohy, pre každý prípad, keby sa malo počasie skaziť aby som aspoň nejaké fotky mal. 

Na prostrednej panoramatickej fotke vidno, ako sa okolo vrcholu zhlukuje oblačnosť. Nepripisoval som tomu žiaden význam, ale začal som mať obavy o výhľady od vysielača. Na poslednom kilometri začala prudko klesať teplota. Z nejakých 17 až 18°C padla na 12°C a vietor doteraz príjemný od chrbta mi začal fúkať priamo do tváre, kedže cesta na vrchol sa skrútila. 

Posledná pravotočivá zákruta a vysielač na dosah ruky. vzpína sa vo svojej majestátnosti do ozrutnej výšky. Cesta už je znovu poriadne rozbitá, hrkľuje to so mnou keď prechádzam dierami. "Nič to nevadí, hlavne že som hore!" Výsledný čas aj s krátkymi fotoprestávkami činí dve hodiny a 48 sekúnd. Čistý čas jazdy by bol o nejaké tri minútky kratší. 

Teplota padla niekam ku 10°C a vietor teraz už vydúva tak mocne, že cítim ako ma vynáša aj s bicyklom za krajnicu. Teraz suché a teplé oblečenie príde vhod. Naobliekal som na seba všetko čo som priniesol a pocit zimy ustúpil. Asi aj vďaka náhlej vlne eufórie. 1946 metrov nad morom. Takto vysoko som nikdy nebol, ani pešo ani na bicykli, ani lanovkou ani nijak inak. Oblaky často vrhajú tieň na celý vrchol. Výhľady nie sú zlé, ale Vysoké Tatry nevidieť. Veľký fotoaparát tak akurát poslúžil na pár vrcholových momentiek.

Nemá zmysel tu ostávať dlho, vlastne sa už teším na zjazd do tepla. Okrem seba som stihol na požiadanie odfotiť aj pár turistiek a turistov, prehodil som kameru z riadidiel na helmu a už sa veziem dole z hole. 

Strom zelený som nikde rásť nenašiel, ale rázcestník veru na zeleno natrieť mohli :) Zjazd prebehol bez komplikácií, vraciam sa konzervatívne tou istou cestou. Možností bolo viac, ale jedna zahŕňala úsek s ceduľou varujúcou pred častejším výskytom medveďa hnedého a tá druhá viedla osadou. Nechcel som riskovať ani jedno ani druhé. Pod Šumiacom musím zastaviť a pozhadzovať všetky zimné doplnky. Ostáva posledných osem kilometrov. 

Tak to bol môj výlet do Telgártu a hlavne zdolanie Kráľovej hole. Ak by som záverom chcel ešte niečo doplniť, tak doporučenie na Penzión u Hanky. Milí majitelia, výborná domáca kuchyňa, čistá izba i penzión a okolie. Telgárt je výborným východiskovým bodom na cyklo aj pešiu turistku. Širšie okolie ponúka toho veľmi veľa, ja som stihol len zlomok a aj za ten som úprimne rád. Nasleduje dvadsať minútové video a záverečná fotografia:

Cestou domov zastavujem na neskorý obed a kávu na odpočívadle Štrba a fotím Tatry; ten pohľad tak skoro neomrzí.

Do skorého čítania priatelia :)