Keď sme pred dvomi týždňami prechádzali križovatkou pod kopcom Strážov, netušil som veru, že sa na toto miesto tak rýchlo vrátim. Na začiatku všetkého, tak ako vždy, je inšpirácia. Tú mi cesta, ponad Zliechov do Čičmian, ponúkla veľkoryso. Teraz ešte treba zmysluplnú trasu vymyslieť. Čo tu máme v okolí? Spomínané Čičmany, Fačkovské sedlo pod známym Kľakom a potom ešte kúsok ďalej a južnejšie aj všetkým dobre známe Bojnice. Tie sú predsa ideálnym cieľom! Najkratšia trasa z Čadce do Bojníc má ani nie sto kilometrov, ale to nie je to čo hľadám. Chcem sa predsa vyhnúť hustej premávke a zároveň si užiť pekné prostredie. Netrvalo dlho a 135 km dlhá trasa je pripravená, už ju stačí len absolvovať.
Žilinu obchádzam cez Rosinu, Višňové a Turie. Je to suverénne najnudnejší úsek celého dňa. Cesta je však prehľadná a premávka neveľká. Trasu som plánoval tak, aby som sa čo najviac vyhýbal hlavným ťahom. 24 kilometrom popri rieke Rajčanka sa však vyhnúť nedalo. Obvykle frekventovaná a pomerne úzka cesta zo Žiliny smerom na Prievidzou mi v toto piatkové dopoludnie však zbytočne naháňala strach. Panoval tu nezvyklý pokoj a tých pár kamiónov a autobus ma obehlo vždy s dostatočným odstupom.
Náhoda tomu chcela, že rodný dom Jozefa Gabčíka míňam len jeden deň po 79. výročí úspešného atentátu na Heydricha.
Do Rajeckých Teplíc prichádzam na pravé poludnie a teším sa na jedlo a fotku pri známom jazierku. Napokon z toho druhého nie je nič, pretože jazero je vypustené. Tak aspoň fotím kúpeľný komplex a fičím ďalej smerom na Rajec.
Obloha potemnie a vzduch sa ochladí v momente, keď prvýkrát v diaľke vykukne Kľak. Tiež o sebe dáva vedieť viac vietor, ktorý je ale od severu a teda do chrbta. Od Rajeckých Teplíc až po Čičmany cesta predo mnou nenápadne, ale predsa neustále stúpa. Na križovatke za Fačkovom som presne v polovici výletu.
Čičmany. Znovu ľudoprázdne. Tak trochu z povinnosti znovu fotím Radenov dom a kaštieľ. Obloha sa úplne zatiahla, teplota klesla z príjemných 16°C v Žiline na 12°C. Dokonca jedným očkom mrkám po mobile a meteorologickom radaru, len aby som sa znovu uistil, že dnes naozaj nezmoknem.
Stúpanie z Čičmian pod Strážov. Minule sme tadiaľto zjazdovali a tak viem, že ma nečaká žiadne vrchárske peklo. Práve naopak. Cesta stúpa v príjemnom sklone okolo 4 až 5 % a s blížiacim sa vrcholom dokonca poľavuje. Niečo málo cez desať minút a som hore. Aj tak som ešte pred stúpaním radšej doplnil energiu v podobe gélu. Stravu neradno podceniť, zvlášť pri takýchto dlhých výjazdoch.
V úvode som spomínal križovatku pod Strážovom. Tak táto fotografia je robená priamo z jej stredu. To čo bude nasledovať, je balzamom na dušu cestného cyklistu. Vlastne už od odbočky na Čičmany platí, že som v cyklistickom raji. Premávka žiadna, cesta v perfektnom stave a všetko to zdobí jarná príroda a príležitostné výhľady.
Nekonečných 21 kilometrov nádherou krajinou zjazdujem do Nitrianskeho Rudna, na hrádzu miestnej vodnej nádrže. Dedinka, ktorej dominantou je veža miestneho kostola nesie príhodné meno Kostolná Ves.
Záverečných 11 kilometrov do Bojníc je pomyselnou čerešňou na torte. Cesta sa mení na húpačku, chvíľu do kopca, chvíľu z kopca, dokonca tu číhajú aj nádherné serpentíny, ktoré mám tak rád. K tomu tie všadeprítomné výhľady. Navyše sa znovu oteplilo na príjemných 21°C a dokonca sa ukázalo slnko. Ideálne podmienky sa vrátili.
Päť minút po tretej hodine popoludní a ja som v cieli. Bojnický zámok. 135 kilometrov, 5 hodín a 10 minút v sedle, 1194 zdolaných výškových metrov. K tomu opäť kopec neopakovateľných zážitkov a ako bonus mierna únava v nohách na druhý deň, keď píšem tento blog.
Tak zas niekedy, ahoj!
Vlado
