Z Ružomberka na Popradské pleso

Ono sa to má tak; vyšliapnuť si na bicykli do Tatier som chcel už dlhší čas, ale nikdy to nebola priorita a nikdy som s tým nijak zvlášť nepočítal. Jednoducho som zvolil taktiku vyčkávania že ono sa to raz podarí. Ten deň nastal 13. októbra 2019. Vysoké Tatry.

V októbri sa mi posledných pár rokov stáva, že počas obdobia babieho leta si doprajem nejaký špeciálny výlet. Pestrofarebné lístie stromov, mäkké fotogenické jesenné svetlo a časté ranné inverzie človeka doslova nútia vypadnúť niekam na hory, alebo aspoň do miest kde počas roka na to nebol čas. Takto som navštívil v minulosti Český (a poľský) Těšín, fotil som inverzie na Lysej hore, alebo ako vlani, keď som sa vydriapal na žilinský Straník. Pre tento rok som mal z vrcholov mimo územia Beskýd a Javorníkov v pláne akurát Martinské Hole, konkrétne Veľkú Lúku. 1475 metrov nadmorskej výšky malo byť mojim tohtoročným najvyšším dosiahnutým bodom. Neprekonala to ani Kubínska Hoľa (respektíve Minčol - 1393 m n. m.), ktorú som zdolal v septembri a tak sa už zdalo že v tomto mám pre tento rok hotovo. Plán splnený.

A potom príde babie leto a všetko je inak.

Ranná hmla, pri presune autom z Čadce do Ružomberka, bola neústupčivá. V Ružomberku ma privítalo pri vystúpení z auta sviežich 7°C. Prvé lúče slnka mi opatrne zasvietili na cestu ale už kúsok za Ružomberkom pri unikátnej prírodnej pamiatke v katastri obce Lisková. Skalná päsť. Šesť metrov vysoký útvar z vápenca. Tráva bola riadne orosená a tak som v cyklistických tretrách ani len nepomyslel na to, že by som podišiel bližšie kvôli lepšej fotke. Beztak dnes toho bude ešte dosť čo fotiť. Pomyslel som si a už som uháňal ďalej smerom ku Liptovskej Mare.

Prvé krátke stúpanie preverilo nohy kúsok za Bešeňovou. Taká príjemná serpentína s výhľadom. Nohy v posledných dňoch sú perfektne zregenerované, pretože počasie začiatkom mesiaca neprialo a tak teraz, keď sa konečne ukazuje slnko, vychutnávam si každé jedno šliapnutie do pedálov. 

Konečne spoza stromov vykukli Tatry. Sprevádzaný pohľadom na ne som, ani neviem ako, ocitol sa pri Liptovskej Mare. Niet na Slovensku asi viac krajších priehrad. Mara je jednoducho klasa. Zvlášť teraz na jeseň s dokonalým azúrom a všetkými možnými farbami lístia.

Od Mary ma čakal prejazd okolo Tatralandie, kde som očakával zhustenú premávku, ale panoval tu až nečakaný kľud. Asi aj preto som znovu zastavil a vychutnal si full size pohľad na Vysoké Tatry. Ako z omaľovánky.

V Liptovskom Mikuáši som bol naposledy pred 16. rokmi. A utkvelo mi v pamäti že sa mi tam vtedy veľmi námestie páčilo. Umelý potok s fontánou, zeleň, panoráma hôr, málo gýčovej reklamy. Pamätal som si to dobre! Tentokrát som si hlavne vychutnal luxusnú cyklotrasu vedúcu priamo centrom mesta. Taká maličkosť a ako poteší. Tu by sa páni z Čadce mali ísť učiť, ako sa to dá urobiť a hlavne zrušiť konečne ten trápny zákaz vjazdu na Paláričku. Cyklotrasu cez Mikuláš je kúsok vidno aj na konci vo videu.

Od Nízkych Tatier mi svietilo slnko a tak som tým smerom fotky nerobil. Výhľad na ne som mal, keď som sa z Mikuláša presúval do Hrádku. Tam som si energetickú tyčinku doprial a započal som 40. kilometrové stúpanie do Tatier.

Na tejto nevydarenej fotke cez chrbát práve vidieť, že Nízke Tatry boli zaliate slnkom a len len že ich bolo vôbec vidno. Zato rovno  predo mnou sa týčil Kriváň. A pohľad naň ma sprevádzal s krátkymi prestávkami, keď som prechádzal lesom, celý čas až pod Štrbské pleso.

Cesta cez Podbánske mala svoje chyby. Bola často látaná, ale stále v pohode zjazdná. Aj autá a motorky ktoré som stretával sa toho nebáli a frčali po nej celkom rýchlo. Oceňujem ale, že hádam všetci ma obiehali vzorne a s veľkým odstupom. Na tých horách sa toto pravidlo, mám pocit, ctí oveľa viac než dole v meste.

Keď som plánoval trasu, tak cieľom bolo Štrbské pleso. Pri skúmaní mapy som si ale všimol, že od Štrbského na Popradské pleso je vyznačená cyklotrasa. Pozrel som fotky a neveril som vlastným očiam. Nádherná asfaltka až hore ku chate. A tu som sa dopustil jednej chyby pri plánovaní, ale som za to rád, lebo inak by som asi až hore nešiel. Totiž, pozrel som zbežne v aplikácii STRAVA že čo tu možno čakať. 4 kilometre s priemerným sklonom 6,5% som vyhodnotil ako prijateľné utrpenie a tak som Popradské pleso zaradil do itinerára. 

Problémy nastali hneď na začiatku stúpania. Cesta plná nedisciplinovaných pešiakov, ktorí vôbec nerátajú s tým, že na spoločnej značenej trase pre peších i cyklistov môžu v nedeľu počas slnečného dňa byť nejakí cyklisti. Zaberali často celú šírku cesty. V horšom prípade stáli a klábosili. Ale hlavne, len málokto reagoval na vyslovenú prosbu prejazdu. Mohla za to asi aj jazyková bariéra, pretože poľština tu bola počuť veľmi často. Prežiť sa to síce dalo, ale to hovodím o ceste nahor. Cestou dole už to bolo chvíľami regulérne peklo. Problém druhý bol sklon. Priemer 6,5% je síce super, ale je to žiaľ priemer. A pretože horný úsek ku plesu bola už v podstate rovina, tak prvé dva, možno aj tri kilometre mali sklon často cez 10%, v maximách okolo 15%. A to je na cestnom bicykli s hodinou a pol stúpania z Hrádku v nohách celkom brutalita. Našťastie, ako som v úvode písal, nohy boli zregenerované a tak som to nakoniec dal celkom s prehľadom, ale je fakt že v niektorých miestach, kde som kvôli turistom musel takmer zastaviť a znova to rozbiehať som nadšený vôbec nebol. Za to prostredie v okolí Popradského plesa to ale určite stálo.

Cestou hore, na poslednom kilometri som aj kamaráta s rodinou stretol. Takéto náhody mám veľmi rád. Hore som ich počkal, vypil dve nevychladené Kofoly a aspoň pár minút sme strávili spolu než som sa pustil pomedzi ľudí z kopca dole smerom ku Štrbskému plesu. 

Tu už som sa príliš nezdržiaval, pretože od zámeru obkrúžiť pleso som rýchlo upustil vzhľadom k počtu ľudí a k podkladu nevhodnému pre cestný bicykel. Takže ešte posledné foto a už len dojazd na parkovisko, kde na mňa čakal odvoz :)

Prejazd Liptovom a výjazd až ku Popradskému plesu (1499 m n. m.) v tomto počasí bolo skutočne zlatým klincom na zážitky bohatej sezóny 2019. Na úplný záver sľúbené krátke video:

Kubínska hoľa a Minčol

Počasie prialo, hlavne bolo dobré svetlo a tiež ďaleký dohľad a preto som toho počas horského výletu na Oravu nacvakal pomerne dosť. Tu sú tie najlepšie kúsky:

V stredisku Kubínska hoľa som nikdy nebol. Netušil som do čoho idem, čo presne ma čaká a či to bude stáť za to. A to sú tie najzaujímavejšie výjazdy, zvlášť keď všetko klapne.

Auto som nechal v Dolnom Kubíne a aby som nezačal výlet hneď 14 kilometrovým stúpaním, zahrial som svaly malým okruhom cez Oravskú Porubu a Veličnú.

Roztočiť nohy cez tieto oravské dedinky bola dobrá voľba, pretože obe ponúkajú veľa pekných výhľadov a kde tu aj tradičnú ľudovú architektúru.

Až po odbočku do lyžiarskeho strediska sa išlo po kvalitnej asfaltke, sklon nebol nijak zvlášť krutý -až mi bolo ľúto že som nezobral radšej cestný bicykel. Ale to ma po chvíli prešlo.

Od križovatky smerom ku Chate na Kubínskej holi sa cesta kde tu nenápadne začínala meniť na šotolinovú. Spočiatku nekvalitné úseky neboli dlhé, ale s pribúdajúcou nadmorskou výškou postupne prevážili asfalt.

Kde tu pomedzi stromy sa naskytol pekný výhľad, ale až v mieste kúsok pred najprudšou serpentínou, kde sa to podľa značenia volá Kamenný závoz, sa predo mnou rozprestrela oravská krajina a tatranské štíty v plnej kráse. 

Cesta ku Chate na Kubínskej holi je presne podľa môjho gusta. Sklon tak akurát, hoci chvíľami vedel prekvapiť nejakou prudšou časťou. Je to stará dobrá rozdrolená lesná asfaltka plná výtlkov, ktorá sa neprestajne kľukatí pomedzi stromy. Žiadna nuda. Prekvapil ma akurát zvýšený počet áut čo som tu neustále stretával. Vodiči ale boli všetci do jedného ohľaduplní a vždy výrazne spomalili a nechali mi veľa priestoru. Za to všetkým palec hore.

Od Chaty sa povrch cesty významne zmenil. Čakalo na mňa ešte čosi viac ako dva kilometre. Celé po kamenno-hlinenej širokej ceste. Avšak dobre udupanej a ujazdenej, takže nebol problém zdolať hoci aj najstrmší úsek s 20% sklonom v sedle! Celé stúpanie od Chaty až do rázcestia medzi vrcholmi Minčolom a Kubínskou hoľou by som sklonom a dĺžkou prirovnal čo sa obtiažnosti týka ku zdolaniu kysuckého Husárika, alebo žilinského Straníka. Fakt nič jednoduchého, zvlášť s už 11 kilometrami stúpania v nohách. Ešte že tie stojky boli kde tu rozdelené krátkymi takmer rovinatými úsekmi.

Z rázcestia medzi vrcholmi som to najprv zobral doprava po príjemnej vysokohorskej hrebeňovke na vrchol Kubínskej hole. Tam ale na mňa nečakalo nič iné okrem triangulačného bodu. Takže som urobil rýchlo fotku a otočil to späť smerom na vyšší Minčol. Tam kde stojí vysielač a asi radar a tam kde má vrcholovú stanicu lanovka.

Minčol z Kubínskej Hole vypadá že je už pomerne blízko, ale zdanie klamalo. Bolo treba ešte riadny kopec vyšliapať. Navyše sa išlo po úzkom turistickom chodníčku plnom turistov, takže som sa nevyhol ani zosadnutiu a šlapaniu.

Vrchol Minčol sa nenachádza pri vysielači, ale bolo treba ísť ešte takým nenápadným lesným chodníkom po korienkoch a cez kaluže. Dokonca aj spadnutý strom bolo treba nejako preskákať. Tu som stretol aj dvoch e-bikerov. Pán a paní. Boli tak dobrí že ma aj odfotili a navyše sme stihli cestou ku vrcholovej ceduli podebatiť. Trochu si ma doberali, že raz si tiež kúpia takú mašinu ako mám ja, s motorčekom ktorý vôbec nie je vidno! 

Rozlúčili sme sa a ja som sa vrátil ku vysielaču a ku, ani neviem, radaru? Ako poznamenal kedysi kamarát cyklista Juraj, každé legendárne stúpanie má na vrchole obrovský vysielač. Tu bol vysielač síce len taký obyčajný, zato tá druhá veža, tá by sa mohla tiež počítať, no nie? Pre mňa stúpanie na Kubínsku hoľu respektíve Minčol legendárnym určite je.

Obliekol som si teplý vršok, hodil čapicu pod prilbu a hlavne bundu proti vetru. Takto chránený proti chladu a vetru čo tu panoval som sa presunul ku lanovke. Lyžovačka tu musí byť fakt dobrá, ako mi už viacero ľudí hovorilo. Ak budú podmienky, asi túto zimu pôjdem vyskúšať.

Túto fotku kúsok nad zjazdovkou som nazval "trailer na babie leto." Inak ten nápadný kopec so špecifickým tvarom oproti, čo sa vyskytuje skoro na každej fotke, je Veľký Choč a už som hľadal že či sa dá zdolať na bicykli, ale nedopadlo to priaznivo. Minimálne ako cieľ pešej túry by mohol byť zaujímavý.

Posledná fotka hore na hrebeni a vraciam sa smerom ku Chate na Kubínskej holi. Patrilo by sa niečo zajesť a vypiť.

Vsadil som na slivkové gule s čapovanou kolou a bola to dobrá voľba. Chata stojí trochu bokom od zjazdoviek.

Cestou dole som sa rozhodol ísť po inej ceste. Je značená ako cyklotrasa a priviedla ma do Oravského Podzámku. Čo sa povrchu týka je to tiež stará lesná asfaltka droliaca sa do šotoliny. Na pár miestach bola zanesená zeminou od lesnej techniky. Nestretol som tu žiadne auto, len pár cyklistov smerujúcich nahor.

V momente keď som vyliezol z lesa a z tieňa, začalo mi byť naobliekanému strašne teplo. Bodaj by aj nie keď mi Garmin hlásil príjemných 20°C. Ešteže som si hore na Chate, kým som jedol, nechal na slnku vysušiť dres s krátkym rukávom. Takže prezliekačka pod hradom a už som znovu vyletnený. Toto obliekanie do zjazdu som sa rokmi naučil nepodceňovať, prechladnúť sa dá v chladnom lese nepríjemne rýchlo.

Hrad som obkrúžil dookola, takže tu je séria fotiek z každého možného uhla. Azúrovo modrá v kombinácii s prírodnou žltozelenou mu náramne svedčí.

Len tuto som fotil presne proti slnku a tak som sa s ňou musel trochu viac pohrať a hodiť to na "umelecký autorský zámer." :)

Zvyšných pár kilometrov do Kubína ubehlo príjemne rýchlo. Navyše som sa dobre vyhol hlavnému ťahu, len fotiť už akosi nebolo čo. Alebo skôr, už sa mi príliš nechcelo po sedemdesiaty krát zastavovať a loviť fotoaparát zas a znovu z ruksaka. Tak aspoň ešte táto posledná priamo z Kubína, asi 250 metrov od parkoviska kde som mal auto. 

Tento rok, nebojím sa povedať, patril Orave. 130 kilometrové koliečko s prejazdom cez Oravskú Lesnú, Dolný Kubín, Tvrdošín a okolo priehrady. A teraz toto nádherné dlhé stúpanie s fantastickými výhľadmi. Baví ma sa tu vracať.

Cestným bicyklom na Lysú horu

Už osemnásťkrát som vyšliapal v sedle z rôznych smerov a po rôznych cestách na Lysú horu. Vždy to bolo na horskom bicykli Scott, ktorý sedlám od roku 2011 a vrchol hory som s ním po prvýkrát zdolal v júli 2015 (toto letí!)

Nastal čas posunúť sa ďalej a konečne túto legendárnu horu pokoriť aj na bicykli cestnom (toto trvalo!)

Nebudem sa príliš rozpisovať, v podstate chcem len sústrediť všetky dnešné fotky do jedného celku. Tak nech sa ľúbi:

Autom som sa doviezol k minipivovaru Kohútka vo Vyšných Lhotách. Je odtiaľto fakt dobrý výhľad na cieľ môjho snaženia.

Počiatočné nadšenie (kúsok za Pražmom) neskôr v kopci vystriedal pot i urputná snaha nezastaviť a prežiť :)

Túto drevenicu používajú aj na propagačných tabuliach obce Krásná. Keď sa zjaví, je jasné že začiatok stúpania je blízko (rádovo pár sto metrov za chalupou).

Konečne na vrchole! K stúpaniu samotnému len toľko, že väčšinu času som išiel na hrane svojich možností. Dá sa to (keď je forma), ale je to chvíľami strašný očistec. Odmenou mi je osobný rekord v čase 49 minút 19 sekúnd a teda bez jednej sekundy zlepšenie o rovné tri minúty. Cesťák robí v kopcoch divy :)

S cesťákom chodiť po vrcholových vyhliadkach je síce blbosť, ale aspoň k obelisku som si zájsť musel.

A keď už som pri obelisku, tak aspoň jeden výhľad som cvaknúť tiež musel.

Podľa miestnej meteostanice bolo hore 11,7°C, pocitovo asi tak 20°C. Našťastie!

Pocitovo bolo teplo a tak som si obed doprial vonku na slnku. Fotím si čučoriedkový knedlík, keď tu zrazu mi do záberu vlezie miestna legenda - pán Čupa :) 

Ďalší výhľad smerom na Kysuce. Po rannom chlade som dúfal že bude super dohľadnosť, ale žiaľ nebola, Nebolo ani Malú Fatru poriadne vidno.

Takto to pôsobí že som tam bol len ja a miestna mačka, ale nie, vrchol bol dnes prekvapivo plný. Asi aj vďaka tomu že dnes premával autobus na vrchol a tiež "vďaka" e-bikom, ktorých tam bola drtivá väčšina. Pri chate som okrem môjho už len jeden klasický bicykel videl, všetko ostatné elektrika. Dokonca na vonkajšie rýchlo-nabíjanie sa stála fronta :)

Dosť bolo výhľadov a oddychu, sadám do sedla a svištím z kopca. 

Nútená zastávka v zjazde kvôli telefónu, tak už rovno aj foťák tasím a cvak na priehradu Šance.

A znovu potvora drnčí v batohu, tak znovu stojím a aspoň vežu ešte raz fotím.

Pôvodne som sa chcel vrátiť k autu po rovnakej trase, ale slnko opaľovalo, nohy neprotestovali, tak prečo si kopec neobísť aj z druhej strany? Zvlášť keď je zjazdný aj na cestnom bicykli a vedie cez úchvatné Masarykovo údolie.

Vodná nádrž Šance a oproti Smrk. Spolu s Kněhyní a Travným sú to myslím posledné tri kopce na ktorých som v moravskoslezských Beskydoch nohou ani kolesom nestanul. Ovšem na Kněhyni je prísny zákaz vstupu a na Travný bude tiež od mája 2020 (myslím). Takže vlastne Smrk bude posledný do zbierky.

Aby bol zážitok kompletný, tak asi 10 km pred dojazdom k autu som preletel menším výtlkom a skončilo to defektom zadného kolesa. Patrí to k tomu.

Ku Kohútke ma čakalo záverečných cca 1800 metrov v 6% priemernom stúpaní. Taký protivný brdek na koniec. Tak som si točenú kolu doprial a kukal pri tom na smutne prázdny bazén po sezóne.

Dobré to dnes veru bolo; 10/10 :)